Vladimíra Marcinková (Ledecká) sa v roku 2019 umiestnila v rebríčku 30 pod 30 ako vedúca Odboru regionálnej politiky Kancelárie prezidenta ako 27-ročná. O dva roky neskôr už sedí v parlamentnej lavici za súčasnú koalíciu. „Schopnosť riešiť konflikt a pozerať sa na politiku racionálne je u žien veľmi vysoká, napriek tomu, že nám muži často vyčítajú emočnosť. V slovenskej politike si všímam najmä emočnosť mužov. Vôbec nie žien,“ hovorí v rozhovore pre Forbes.
Napriek pracovným úspechom, ktoré má na konte ešte pred 30. rokom života tvrdí, že práca a úspech nie sú všetko a je potrebné dbať na rovnováhu. Verí však, že jej príbeh pomôže motivovať mladé ženy, aby sa dali na politickú kariéru a nenechali sa odradiť ani aktuálnou nepopulárnosťou tohto povolania.
Pred dvoma rokmi ste boli členkou rebríčka Forbes 30 pod 30. Čo sa za ten čas zmenilo?
Rebríček 30 pod 30 ma zastihol v absurdnej životnej fáze. Ocenenie za moje pracovné úspechy som dostala v čase, keď som ležala na jednotke intenzívnej starostlivosti v nemocnici, po tom, čo som fyzicky skolabovala. Moje telo nestíhalo za mojimi plánmi a ambíciami, až mi dalo stopku a jedného dňa ráno pred odchodom do práce som odpadla v kúpeľni a zobudila sa až v nemocnici. Dodnes je to moja nočná mora.
A práve vtedy, keď som prehodnocovala pracovné nasadenie a balans s ostatnými sférami života, prišiel telefonát, a ocenenie Forbes 30 pod 30. Napriek tomu, že som sa z neho veľmi tešila, brala som ho ako signál, že mediálny priestor, ktorý vďaka tomuto oceneniu získam, musím využiť na to, aby som mladým ľuďom hovorila pravdu. A tá pravda je, že práca a úspech nie sú všetko. Dokonca je to veľmi málo v porovnaní so zdravím. A tá kariéra sa k vám ani večer nepritúli, keď vám bude ťažko, preto ju netreba uprednostňovať pred budovaním vzťahu a súkromím.
Čo teda dnes robíte inak?
Učím sa netlačiť na pílu. Veľmi si uvedomujem, že keď šprintuje hlava a ponáhľa sa za nejakými pracovnými métami, neznamená to, že jej stíha aj telo. Preto sa snažím dbať na rovnováhu. Cvičím, pravidelne jem, mám vyhradený čas dňa, keď som offline a moja pozornosť smeruje len k rodine.
Znie to veľmi jednoducho, až smiešne, ale pre mňa sú to naozaj lekcie, ktorými prechádzam. Práca bola pre mňa pred všetkým ostatným, nebolo to tak správne, preto sa snažím preprogramovať. Materstvo mi v tomto najviac pomohlo.
Zažijete mnoho kritiky a útokov
Politicky prežívame veľmi turbulentné obdobie — neľutujete vstup do vysokej politiky?
Vstup do vysokej politiky neľutujem. Mojím dlhoročným úsilím bolo zúčastňovať sa na vedení štátu a participovať na tom, kam sa krajina uberá. Ako poslankyňa mám na to čiastočný vplyv v oblastiach, v ktorých sa orientujem a ktoré zastupujem aj na poslaneckých výboroch. Najzásadnejší vplyv má však vláda.
Aj napriek tomu, že politicky zažívame veľmi náročné obdobie a dôvera v politikov sa prepadáva, ja osobne sa snažím robiť všetko pre to, aby môj osobný príbeh bol naďalej motiváciou pre mladých ľudí. V politike je totiž potrebné prisunúť mladým stoličku. A rovnako tak chcem vplývať na ženy a aj na mladé ženy, aby sa do politiky nebáli vstúpiť, aj keď je to momentálne veľmi nelichotivá funkcia. Zažijete mnoho kritiky, mnoho útokov a tieň rozhodovania mocnejších sa vrhne aj na vás.
Ako to myslíte?
Nie so všetkými rozhodnutiami, ktoré sa prijímajú, som stotožnená. Ak by som sedela na stoličke ministra alebo premiéra, urobila by som iné rozhodnutia. Nevravím, že diametrálne odlišné, ale určite citlivejšie v niektorých oblastiach. Miera zodpovednosti, ktorá na mňa dolieha je v tomto smere niekedy frustrujúca, pretože sú veci, s ktorými z poslaneckej lavice pohnúť neviem, aj keď často sa snažím aj o nemožné.
„Všímam si, že veľa politikov uvažuje od volieb do volieb. Výlučne kampaňovo, aby boli zvolení aj o 4 roky. Pre mňa toto nie je otázkou.“ Foto: Archív respondentky
Populistické sľuby a predvolebný marketing
Zbúrali sa vám ideály?
Áno. Do politiky som vstupovala ako veľký idealista a veľmi rýchlo sa zo mňa stal politický realista, čo považujem za škodu. Snažím sa svoje ideály chrániť, ale v politike som sa cítila osamotená v tom, ako ju vnímam a aké ciele si v nej kladiem.
Všímam si, že veľa politikov uvažuje od volieb do volieb. Výlučne kampaňovo, aby boli zvolení aj o 4 roky. Pre mňa toto nie je otázkou. Či budem alebo nebudem kandidovať o 4 roky je pre mňa veľmi hypotetická otázka, pretože v prvom rade chcem pracovať na veciach, ktoré som sľúbila v posledných voľbách.
Pohodlne sa zasedieť v poslaneckej lavici s dobrým platom, robiť len predvolebný marketing a dávať populistické sľuby, nesnažiť sa vecami naozaj pohnúť, je pre mňa vyslovene najväčší konflikt s politickým uvažovaním starších generácií, ktoré podľa môjho názoru v politike spohodlneli.
Kedy ste to pocítili?
Naposledy pri téme klimatickej zmeny a klimatickej výzvy, s ktorou prišli mladí ľudia. Zozbierali 120-tisíc podpisov na petíciu, a my sme o tom mali v parlamente diskusiu. Urobila som vec, ktorú nerobím rada a zrejme som išla na hranu koaličnej zmluvy, keď som sa snažila presadiť, aby sme vyhlásili klimatickú núdzu a tému klimatických zmien sme povýšili na našu prioritu.
V tomto momente som sa však cítila ako veľký politický „snílek“, pretože spätná väzba k volaniu mladých po zelenej téme od staršej generácie bola pre mňa nepríjemným šokom. Kládla som si otázku, či má pre mňa zmysel pokračovať, keď nie sme ochotní počúvať hlas všetkých generácií. Pre mladšie vekové kategórie je téma klimatických zmien jednou z tých, ktoré sa predierajú medzi priority. Ak si to ako krajina neuvedomujeme, tak to považujem za zásadné zlyhanie.
Najhorší moment v politickej kariére
Čo považujete za jeden z najhorších momentov vašej politickej kariéry?
Určite to bola debata o interupciách v parlamente. Vtedy som sa stala svedkom toho, že niektorí ľudia sú schopní aj tieto krehké témy povýšiť na témy politické. Hovoriť o nich veľmi vulgárne a necitlivo len preto, aby získali politické body.
Možno budem trochu osobná, ale útoky, ktoré som zažívala ako tehotná žena od konzervatívnych poslancov som veľmi ťažko prehĺtala sediac v parlamentnej lavici. Narážali najmä na to, že ako sa môžem zastávať žien a hovoriť o potratoch ako o ich práve, keď nosím dieťa pod srdcom.
Naozaj som v sebe zbierala silu, aby som dokázala chrániť ľudské práva a pokračovať ďalej napriek ich absurdnej argumentácii. Bolo to veľmi osobné a veľmi manipulatívne zo strany niektorých politických oponentov.
Na druhej strane, ak sa obzriete ešte dozadu, ktorý moment považujete za najinšpiratívnejší?
Moju politickú cestu ešte s Andrejom Kiskom. Tá mi dala odpoveď na otázku, prečo to má v politike zmysel. On bol politikom, ktorý si posadil okolo stola mladých ľudí a pýtal sa ich na názor. Ako mladá osoba som bola súčasťou veľmi dôležitých rokovaní.
Nikdy sa na mňa nepozeral optikou, ktorú majú mnohí politici — „mladí ešte nič nevedia, nemajú žiadne skúsenosti“. Naopak, Andrej Kiska vedel, že aj keď nemáme skúsenosti, prichádzame s víziou a otvorenou mysľou. O tomto sa snažím presvedčiť aj ďalších mladých ľudí, ktorí dostali stopku, pretože nemajú skúsenosti, no v politike môžu aj tak ponúknuť veľa.
Majú nápady a odvahu, ktorá je veľmi dôležitá a starší politici ju v boji často strácajú. Mohli sme to vidieť pri riešení klimatických tém. V tomto boji potrebujeme odvahu prekričať pohodlnosť zostať len pri zelených cieľoch, ktoré máme teraz.
Ťažšia cesta je niekedy tá lepšia voľba
Do parlamentných lavíc ste zasadali už s vedomím, že sa stanete čoskoro mamou. Ako sa vám darí skĺbiť pracovné aj rodičovské povinnosti?
Je to pekná otázka, ktorá indikuje, že sa mi to darí. Ale ja si nie som zatiaľ istá, či sa mi to darí, pretože je to pre mňa každodenná výzva. Tak, ako je iný každý deň s bábätkom, tak je iný aj každý politický deň. Pre mňa je to doposiaľ najťažšou životnou skúškou – byť v oboch rolách úspešná. Bez preháňania.
Navyše mám manžela, ktorý pracuje v zahraničí, a s bábätkom som šesť dní do týždňa sama. V aktuálnej pandemickej situácii som si nemohla so sebou vziať dcérku do parlamentu. Nemám na skĺbenie týchto dvoch rolí žiaden recept, často hovorím, že nemám na výber.
Prečo?
To, že som tehotná som zistila až vo finále volebnej kampane, takže vtedy som stála pred otázkou, či v politickom zápase zotrvám alebo cúvnem. Avšak toľko som sa bila za ženy, za matky samoživiteľky, aby mali lepšie podmienky, toľkokrát som hovorila, že potrebujeme zlepšiť súlad medzi pracovným a osobným životom, že ak by som sama nešla príkladom a vyberala si ľahšiu cestu, tak by som sklamala samu seba. Takže som si vybrala ťažšiu cestu, ktorú si však mnoho žien musí vybrať, pretože je to pre ne existenčne dôležité. Aj ja som sa vybrala touto cestou, aby som mohla byť hlasom týchto žien.
Pandémia postavenie žien zhoršila
Ako teda zlepšiť podmienky pre matky na Slovensku, ktoré by sa chceli vydať podobnou cestou?
Pandémia túto tému ešte zhoršila. Na koronakríze utrpeli oveľa výraznejšie ženy, než muži. Či už hovoríme o práci v zdravotníctve alebo v sociálnych službách, kde prevládajú ženské pracovníčky. A práve ony museli skĺbiť rolu matky, partnerky, rolu učiteľky s vyčerpávajúcou rolou či už lekárky, sestry alebo sociálnej pracovníčky.
Neplatená práca v rámci domácnosti, ktorá sa vo väčšej miere týka žien tiež narástla. Realitou bolo aj narastajúce násilie na ženách, takže ťažko by sme mohli povedať, že sme v tomto smere urobili krok v pred, keď nám pandémia dala v týchto témach spiatočku. Teraz je dôležité, aby sme pri rozdeľovaní veľkého balíka peňazí z EÚ, ktorý príde na obnovu krajiny po pandémii, na ženy mysleli a systematicky zlepšovali ich situáciu.
Dá sa však urobiť už niečo teraz?
Ak chce žena popri bábätku pracovať, musíme to nastaviť tak, aby jej to bolo umožnené. Nesmieme sa však na to pozerať paušálne, že len cesta pracujúcich matiek je správna. Niektoré ženy chcú byť matkami na plný úväzok, osobná situácia ich nenúti pracovať, takže určite nechcem vyvárať tlak, že každá žena musí do práce. Nie. Ja sa venujem ženám, ktoré nemajú na výber a pracovať potrebujú, sú to napríklad matky samoživiteľky, pre ktoré je skĺbenie pracovných a rodinných povinností jediným scenárom.
„Ak nie je štát schopný dostavať kapacity, tak motivujme zamestnávateľov, veľké inštitúcie, aby vo svojich priestoroch stavali škôlky pre svojich zamestnancov.“ Foto: Kristiána Kóňa
Vtedy je na mieste, aby tieto ženy mali perfektné podmienky na zosúladenie. V tomto veľmi pomáha, ak má matka dostupné jasle alebo škôlku, čo dnes nie je samozrejmosťou. Na dobudovanie kapacít jaslí a škôlok by sa mali preto použiť peniaze z Plánu obnovy.
Môžeme sa na to pozrieť aj z moderného hľadiska. Ak nie je štát schopný dostavať kapacity, tak motivujme zamestnávateľov, veľké inštitúcie, aby vo svojich priestoroch stavali škôlky pre svojich zamestnancov. V zahraničí je takáto prax úplne bežná.
Toto je základný pilier, od ktorého sa môžeme odraziť, potom sa môžeme rozprávať o skrátení úväzkov a flexibilných formách práce, ktoré sú v zahraničí takisto úplne bežné.
Rovnaké šance pre mužov aj pre ženy
Ako vnímate postavenie žien v slovenskej politike — je to stále príliš maskulínne prostredie, aj keď sa v tomto volebnom období pomery jemne zlepšili?
Áno, je. A vidíme to aj na číslach. Pomer političiek oproti pomeru politikov je značný, ale ja som rada, že hovorím z pozície reprezentantky strany, ktorá má ako prvá v histórii rovnaký počet žien a mužov v rámci poslaneckého klubu. Rovnako nás vo vláde reprezentujú dve ženy z dvoch a líderku máme takisto ženu.
V tomto sme veľmi unikátni, pretože v rámci nášho klubu túto otázku riešiť nemusíme. Snažíme sa tlačiť na to, aby sme boli príkladom ženského elementu v politike. Nemá to však byť o uprednostňovaní žien. V našej strane je úplne prirodzené, že rovnaké šance uspieť majú aj ženy aj muži.
Za vrchom stola
Ešte počas práce pre prezidentskú kanceláriu Andreja Kisku ste sedávali na rokovaniach ako jediná žena. Ako ste to vnímali?
Vo fínskom parlamente sme zažili veľmi neštandardný moment. Aj keď pre svoju čiastkovú agendu som bola protokolárne niekde na chvoste, daného rokovania som sa mala zúčastniť. Pred jeho začiatkom som zistila, že ma usadili za vrch stola. Pomyslela som si, že asi nevyšlo miesto na bočnom sedení, tak ma dali sem. Aj keď sa mi to zdalo zvláštne.
Keď sa rokovanie začalo, tak za našu stranu tam boli iba muži a ja, za fínsku stranu to bolo takmer naopak. Protokolista, ktorý ma tam usadil, musel byť zrejme bojovník za práva žien, pretože na to upozornil aj šéfku fínskeho parlamentu.
Ona sa vtedy spýtala, či na Slovensku žijú ženy, pretože ich nemáme v delegácii. U Andreja Kisku, či už v jeho firmách alebo charite, pracovalo vo vedúcich pozíciách vždy viac žien ako mužov, no v tomto momente sa priznal, že s týmto nepomerom bude musieť niečo urobiť.
Na to sa na mňa pozrela šéfka fínskeho parlamentu a povedala, že keďže som tam jediná žena za našu stranu, tak ma posadili za vrch stola. Bolo to od nich síce cielené, ale cítila som sa nekomfortne, pretože v rámci tak dôležitého rokovania som nechcela byť ja príkladom jedinej ženy v miestnosti.
Často sa to však stávalo. No nie je to chybou vyskladania delegácií, ale toho, že na vedúcich postoch jednoducho nie sú ženy. Ak sa nezmenia naše postoje, že tieto funkcie budú zastávať muži, tak tu budeme mať stále nepomer.
Ako motivovať Slovenky, aby sa dali na podobnú kariérnu dráhu a priblížili by sme sa tak ku škandinávskym krajinám?
Výskumami je dané, že ako ženy sme oveľa kritickejšie. Muži nevidia toľko prekážok vo svojej vlastnej osobnostnej výbave, aby sa postavili pred národ a žiadali jeho dôveru. My ženy v sebe máme niekoľko bŕzd, ktoré nám bránia postaviť sa odvážne pred spoločnosť a povedať, že ja som tou, ktorá vás bude viesť a urobí to dobre. Máme zodpovednejšiu a kritickejšiu biologickú výbavu a je to trochu nevýhoda v boji, ale pri vykonávaní funkcií je to už zasa výhodou.
Ako sa koniec koncov ukázalo počas pandémie, líderky mali lepšie výsledky, či sa už pozrieme na Nový Zéland, Nemecko alebo Fínsko, vidíme, že líderky zvládali boj s pandémiou lepšie. Nechcem to prisudzovať len pohlaviu, ale zrejme to nebude náhoda. Schopnosť riešiť konflikt a pozerať sa na politiku racionálne je u žien veľmi vysoká, napriek tomu, že nám muži často vyčítajú emočnosť.
V slovenskej politike si všímam najmä emočnosť mužov. Vôbec nie žien. Ak niekto povie ženám, že sú príliš emocionálne, a preto nie sú do politiky vhodné, tak by som mu veľmi konkrétne popísala správanie vrcholových politikov počas poslednej koaličnej krízy.
Nevýhody, ktoré ľudia vidia u političiek, a preto im dávajú menšiu dôveru, alebo aj dôvody, prečo sa samotné ženy do politiky nehrnú, sú často len stereotypy, ktoré prevládajú v spoločnosti. Pozvánkou pre ženy do politiky by mohli byť pozitívne vzory. Ak zasadíte v malom dievčati, ktoré sa rozhoduje o svojej kariére, že má na to byť političkou a vyrastá s tým, že na to má, tak ju neodradí ani mienka verejnosti a nepopulárnosť politiky.
Bol to aj môj prípad. Keď som sa sama seba pýtala, či je pre ženu politika tou správnou cestou, mala som veľa argumentov, prečo do toho neísť, no mňa motivovali najmä svetové političky. Povedala som si, že ak to dokázali ony, tak môžem aj ja. Veľmi by som chcela, aby som svojím životným príbehom a svojimi rozhodnutiami motivovala mladé ženy, ktoré sa pohrávajú s podobnou myšlienkou, aby do toho išli.
Čo by ste dnes poradili svojmu mladšiemu ja, ktoré práve vstupovalo na kandidátku Za ľudí?
Priprav sa na to, že v politike sa veci nebudú hýbať tak rýchlo ako si želáš, ale ak z toho vycúvaš, nemusia sa hýbať vôbec alebo dokonca opačným smerom a to najmä v témach, na ktorých ti záleží. Vydrž, a vyzbroj sa trpezlivosťou.
Našli ste chybu? Napíšte nám na [email protected]
