Zvyšovanie cien potravín sa nakupujúcim nepozdáva, no potravinári upozorňujú, že je to nevyhnutné a ľudia by sa mali prestať tomu čudovať. Podpredseda Slovenskej poľnohospodárskej a potravinárskej komory a generálny riaditeľ Levmilk Levice Marián Šolty v rozhovore vysvetľuje, prečo k zvyšovaniu musí dochádzať, ako slovenskí producenti zaspali dobu a odpovedá aj na to, či nám hrozia prázdne pulty.
Začnime v širšom kontexte — v auguste sa medziročne zvýšili ceny agrokomodít o 11,6 %. Čím je to spôsobené?
Cena agrokomodít závisí od počasia a úrody. To sú aspekty, ktoré ľudia ovplyvniť nevedia. Navyše, ide o globálny obchod a pre nepriaznivú situáciu v niektorých krajinách nastal paradox. Väčšinou sme totiž hovorili o malej úrode a vysokej cene, prípadne naopak. Dnes je pri niektorých komoditách aj dobrá úroda, ale stále vysoká cena.
Prečo?
Je to spôsobené tým, že niektorým komoditám sa viac darilo v Európe a menej v niektorých krajinách, napríklad v Spojených štátoch. Týka sa to najmä špeciálnych obilnín, ktoré sa používajú na výrobu cestovín. Rovnako vysokú cenu má aj repka olejná, takže určitým spôsobom to ovplyvní aj cenu olejnín.
Takže táto situácia nenastala len na Slovensku?
Určite nie. Tvrdá pšenica, ktorá je hlavnou komoditou na výrobu talianskych cestovín, je drahá po celom svete.
Mzda, energie aj obaly
V posledných dňoch sa u nás ako dôvody zvyšovania cien uvádza zvyšovanie vstupných nákladov, drahšia pracovná sila aj zvyšujúce sa ceny energií. Niektorí producenti vyhlásili, že budú musieť skončiť s výrobou. Sú naozaj na stole takéto scenáre?
Myslím, že ide o prchké reakcie. Je evidentné, že cena energií sa musí zvyšovať. Energia sa vyrába buď z fosílnych palív, alebo ide o zelenú energiu, ktorá je sama o sebe drahá. Okrem toho si musíme uvedomiť, že o tri mesiace Nemecko končí s výrobou elektriny z jadra. Takže ide o kombináciu dôvodov, navyše energia je len jednou zložkou.
Štáty okrem toho regulujú mzdy, je tu obrovská environmentálna finančná záťaž. Ceny potravín musia byť prispôsobené rastu. Navyše musíme mať na zreteli aj zvyšujúcu sa cenu obalov, nakoľko rastie cena hliníka a plastov. Toto všetko ovplyvňuje cenu potravín.
Ktorí producenti sú z tohto pohľadu najohrozenejší?
Výrobcovia pečiva, mlieka aj mäsa. Ale čo to znamená, že sú ohrození? Oni predsa musia mať možnosť preniesť zvýšené náklady do ceny ich výrobkov a ľudia sa musia prestať čudovať, že ceny potravín zodpovedajú rastu cien vstupných nákladov.
Je nemožné, aby ľudia, ktorí na Slovensku pracujú v strojárskom priemysle, mali možnosť získať vyššiu mzdu, pretože rastie cena ich produktov. Ale tí, ktorí pracujú v potravinárstve, sa k spravodlivej odmene za svoju prácu nedostanú, lebo si myslíme, že ceny potravín by sa nemali zvyšovať.
Konkurencia od susedov
Aké vidíte východisko z tejto situácie? O tomto stave sa už hovorí dlho.
Slovensko má nešťastie v tom, že sa tu vystriedalo 14 ministrov pôdohospodárstva naprieč politickým spektrom. Ich rozhodovanie bolo navyše limitované ministrami financií. Mohlo by sa zdať, že po rozpade federácie bude produkcia potravín veľká a dostatočná a pôjde to samo od seba. Konkurencia v okolitých štátoch však nespala.
Slovensko je najmenšia krajina V4, čo sa týka počtu obyvateľov aj produkcie. Máme okolo seba krajiny, ktoré sú známe svojou produkciou potravín, ako Česko či Maďarsko, ale najmä náš severný sused. Pred 40 rokmi bolo takmer nemožné kúpiť potravinu vyprodukovanú v Poľsku, dnes je jedným z najväčších producentov potravín v Európe.
Dokážu vyprodukovať hydinové mäso pre takmer 100 miliónov obyvateľov. Oni si môžu dovoliť dať 5 percent svojej produkcie za polovičnú cenu a neutrpia žiaden finančný šok. To sa týka aj iných komodít.
Úplná sebestačnosť je nereálna
Znamená to, že Slovensko zaspalo dobu?
Keď človek zaspí, tak možno zmešká jeden vlak, ale príde druhý. Nesmieme sa vzdať, musíme urobiť všetko pre to, aby sme v súčasných podmienkach dokázali zachrániť to, čo sa v jednotlivých segmentoch zachrániť dá.
Nesmieme si však dávať nerealizovateľné ciele, aké si dávali vlády napríklad pred ôsmimi rokmi, keď tvrdili, že máme sebestačnosť na 40 percent a za ich vládnutia ju vytlačia na 80 percent. To je nemožné.
Aj sebestačnosť je rozdielna. Sú potraviny, kde sme sebestační – napríklad cukor, boli to vajíčka, v zásade sme schopní produkovať dostatok mliečnych výrobkov, nie však v celom sortimente.
Podpredseda Slovenskej poľnohospodárskej a potravinárskej komory a riaditeľ spoločnosti Levmilk Marián Šolty. Foto: SPPK
Navyše hovoríme, že našou národnou potravinou je bryndza, ale ako vidíme, zje sa 2,5-krát viac mozzarelly ako bryndze. Kto si objedná domov z reštaurácie bryndzové halušky? Samozrejme si radšej dáme pizzu. Dopytu treba prispôsobiť aj produkčnú schopnosť krajiny, možnosť tu stále je.
Štát musí chcieť, aby to tak bolo. Ak však bude vláda stále uprednostňovať iný priemysel ako potravinárstvo, nikdy nedosiahne úroveň, o ktorej snívame. Toto je úloha vlády. Na druhej strane, my ako spotrebitelia si musíme uvedomiť, či sme národovci len pri pozeraní Najväčšieho Slováka, alebo aj pred pultmi v obchodoch.
Potraviny nemôžu byť zadarmo
Keď sa na to pozrieme z hľadiska spotrebiteľa a príkladu mozzarelly a bryndze, tak si možno niekto zvolí mozzarellu aj preto, že je lacnejšia.
Nie som si úplne istý, či je kilo mozzarelly lacnejšie ako kilo bryndze. Môže to tak však byť, pretože sa vyrába vo väčšom množstve v celoeurópskom meradle.
Avšak pohľad „lacný a lacnejší“ je pri potravinách nesprávny. Vedie totiž k zdaniu, že potraviny by mali byť zadarmo. Ale to je nemožné. Ľudia, ktorí s nimi pracujú, si zaslúžia svoju odmenu.
Pri niektorých komoditách sme svedkami paradoxu, že stúpa výrobná cena a klesá odbytová. Ako je to možné?
Keď hovoríme napríklad o mlieku, ktorého výrobná cena sa pohybuje na úrovni 33 centov bez DPH (DPH je v prípade mlieka 10 percent) a na pultoch ho nájdeme za 40 centov aj v obale, tak niekde nastala chyba. Jeho finálna cena nezodpovedá realite. Štátne orgány si musia uvedomiť, že predávanie pod výrobnú cenu je nereálne a dokonca zakázané.
Na toto by mal dbať aj štát, pretože je ukracovaný na daniach. Ak by niečo podobné nastalo v Nemecku, tamojší farmári by sa pustili do štrajkov, pretože by nedovolili, aby sa takto pod cenu predávali ich produkty.
Na prvom mieste musí byť úcta k potravine a k ľuďom, ktorí s ňou pracujú. Ak by sa autá predávali za tisíc eur, tak by bol určite veľký dopyt, ale je to v záujme tohto sveta, aby mal každý dve autá? Asi nie.
Rastie všetko
Hovorili sme najmä o stúpajúcich nákladoch, ale čo to znamená pre spotrebiteľa? Nakupovali sme v posledných mesiacoch drahšie potraviny?
Na prvom mieste je agrokomodita, ktorá bola drahšia. Jej cenu musia zasa spracovatelia niekam premietnuť, rastú ceny energií, mzdy. Je logické, že sa to premietne do cien potravín. Cena potraviny nemôže byť stabilizovaná na roky. Všetko má svoju tendenciu rastu. Aj ceny potravín musia zodpovedať tejto tendencii. Či to narastie o 10 alebo 5 percent, závisí od vstupov.
Ako sa k tejto situácii stavajú reťazce?
Reťazce sa pasujú do úlohy bojovníkov na strane spotrebiteľa. Môže to byť aj pravda, pretože koncový spotrebiteľ vidí cenu v reťazci a mohlo by sa stať, že ak by narástla cena, tak si ľudia povedia, že už v danom reťazci nenakúpia.
Preto sa reťazce snažia o porovnateľné ceny. Tiež žijú z toho, čo predajú, a rovnako aj oni majú náklady. Avšak vieme si ľahko pozrieť finančné výsledky jednotlivých reťazcov a môže tu vyvstať otázka, či by sa nemali podeliť s ďalšími účastníkmi vo vertikále, vďaka ktorým podnikajú.
Hrozia nám prázdne pulty?
Môže u nás nastať scenár, že bude nedostatok tovaru v obchodoch, podobne ako v Českej republike či v Spojenom kráľovstve?
Myslím, že nie, nemali by sme veriť niektorým hoaxom. Mohlo sa stať, že v niektorom obchode chýbala nejaká komodita len preto, lebo ju zabudol niekto objednať. Áno, vo Veľkej Británii nastala situácia, že niektoré tovary sú nedostatkové. Evidentne je to spôsobené brexitom. Ľudia si to odhlasovali, ale teraz musia znášať následky.
Problémy so zásobovaním trápia Spojené kráľovstvo už niekoľko mesiacov. Na fotografii supermarket v Londýne 20. septembra 2021. Foto: SITA/AP
Nemajú dostatok zamestnancov a je problém so zásobovaním. Británia ako ostrov, na ktorom žije 67 miliónov ľudí, nemá ako dosiahnuť sebestačnosť, ale ani dostatočnosť. Musia sa spoľahnúť na dovoz, ktorý musí zabezpečiť obsluhujúci personál.
Iná situácia zasa nastala minulý rok počas lockdownu, keď boli obmedzené kontakty, pohyb ľudí aj tovaru. Dnes, aj keď tu máme podobnú epidemickú situáciu, k tomuto nedochádza.
Bez investícií sa konkurovať nedá
V posledných dňoch sa o zvyšovaní cien veľa hovorilo nielen naprieč potravinárskymi organizáciami, ochotu rokovať vyjadrili aj niektoré štátne orgány. Už sa niektoré rokovania uskutočnili?
Od generálnej riaditeľky sekcie potravinárstva a obchodu máme prisľúbené, že zorganizuje stretnutie, na ktorom by sa zúčastnili spracovatelia, obchod aj ministerstvo. V čase, keď sa spolu rozprávame (v utorok 5. 10. dopoludnia, pozn. red.), sa ešte nekonali.
Samozrejme, zúčastníme sa rokovaní s ministerstvom, pretože chceme, aby naše požiadavky boli zaradené do nového strategického plánu, keďže sa nedostali do Plánu obnovy. Potrebujeme financie na nové investície.
Naše potravinárstvo je podinvestované. Nemáme šancu konkurovať fabrikám, ktoré sú napríklad v Poľsku a boli vybudované pred desiatimi rokmi. Naše majú v priemere nad 40 rokov. Tu je pes zakopaný. Potrebujeme obnovu strojového parku, potrebujeme nové baliace linky aj dbať na životné prostredie.
Poriadok v eurofondoch
Minister pôdohospodárstva pred niekoľkými dňami prisľúbil zjednodušenie čerpania eurofondov, ktoré budú určené na vybavenie agrosektora. Eurofondy a pôdohospodárstvo sú však na Slovensku kontroverznou témou. Ako zabezpečiť, aby boli peniaze naozaj využité na to, na čo sú určené?
Táto situácia nastala vyvrcholením udalostí v Pôdohospodárskej platobnej agentúre (PPA). Všetci očakávame, ako dopadne audit 15. októbra. Nie je nám ľahostajné, odkiaľ budú chodiť peniaze a či vôbec. Ak by audit nedostali, tak si tú situáciu ani neviem predstaviť, pretože toky peňazí by sa zasekli.
Ale ani v prípade jeho úspechu nemáme zaručené, že všetko pôjde na sto percent. Dúfame však, že ľudia, ktorí tam sú, budú riadne preverení a vylúčia sa bývalé praktiky.
Najprv živobytie, potom pôžitky
Aký vplyv to bude mať na spotrebiteľa, keď sa všetky tieto pochody upracú?
Musíme si najskôr uvedomiť, čo chceme. Či nám stačí, že k nám prišli štyri zahraničné automobilky, ktoré môžu rovnako ľahko aj odísť. Mali by sme sa sústrediť na to, že máme určitú výmeru štvorcových kilometrov, máme pôdu, na ktorej sa dá hospodáriť, pôda vie vydať svoje bohatstvo, aby sme sa mali z čoho napiť a najesť. Nenajeme sa kolies auta ani plastových výrobkov.
Možno sa to zdá staromódne, že je potravín vo svete dosť. V našom prostredí, keď sú obchody plné, sa nám zdá, že potraviny rastú samy od seba na pultoch. Nie je to tak.
Videli sme na začiatku pandémie, čo sa dialo, keď bol nedostatok rúšok a krajiny zastavovali dodávky, aby mali dostatok pre seba. Rovnaký scenár raz môže nastať aj pri potravinách. Ľudia sa musia v prvom rade postarať o svoje živobytie a až potom o pôžitky.
