Život Johna Lawa potvrdzuje, že na vtipoch o láske Škótov k peniazom asi ozaj niečo bude. Keď však edinburského rodáka v máji 1720 odvolali z čela Kráľovskej francúzskej banky, nikto sa nesmial. Ani samotný Law nie. Naopak, pred lynčom musel utiecť z krajiny: „Odišiel som nahý, ani oblek som si neodniesol.“
Dobrodružstvo škótskeho ekonóma sa neskončilo dobre. Ale že išlo o vzrušujúcu jazdu, o tom niet pochýb. Navyše nebola zbytočná: Lawov finančný systém postavený na „vynáleze“ papierových peňazí bol – ako sa vo Francúzsku patrí – revolučný a nemožno ho hodnotiť výhradne negatívne.
Áno, mnoho ľudí ožobráčil. Štátu však pomohol von z astronomických dlhov a dodnes je predmetom skúmania odborníkov.
Keďže hlavné dejstvo drámy roztočil Law vo Francúzsku, môžeme jeho osudy pred príchodom do Paríža označiť za ouvertúru. V žiadnom prípade nie za nudu – skvele by poslúžili ako námet na strhujúci román. Najlepšie z pera Alexandra Dumasa, autora Grófa Monte Christa.
Ako hrdina Dumasovho diela, aj Law utiekol z väzenia. Stalo sa tak potom, ako v Londýne prehýril v hazarde bohatstvo po otcovi a v súboji o dámu protivníka smrteľne prebodol mečom. Najskôr ho odsúdili na popravu a po zmiernení trestu poslali do žalára. Odtiaľ sa mu podarilo uniknúť do Amsterdamu.
Tam študoval finančníctvo a vlastné financie sa snažil rozmnožiť v miestnych herniach, čo sa mu vcelku darilo. Trúfol si aj na finančné špekulácie – kvôli nim pendloval medzi Holandskom a Francúzskom, až v druhej menovanej krajine zakotvil.
Vo Francúzsku rozbehol nielen najväčšiu hru svojho života, ale aj jeden z najimpozantnejších príbehov dejín bankovníctva a investícií.
Návštevníčka Versailles si pozerá obraz kráľa Ľudovíta XIV., ktorého autorom je Rene Antoine Houasse. FOTO: TASR, AP
Francúzsko bolo v tom čase finančne zruinované. Po 72 rokoch na tróne, počas ktorých permanentne bojoval, zomrel v septembri 1715 Ľudovít XIV. Žiara „Kráľa Slnka“ urobila z hospodárstva monarchie vyprahnutú púšť: štátny dlh bol 2,4 miliardy livier, všetky ročné príjmy z daní, ktoré boli pre mnohých ľudí drakonické, pritom predstavovali 160 miliónov.
Regent a vizionár
Následník trónu Ľudovít XV. bol v čase skonu otca nedospelý, krajinu tak spravoval regent Filip Orleánsky, ktorý zúfalo hľadal riešenie. Cestu mu skrížil vizionár Law a presvedčil ho o výhodách papierových peňazí krytých striebrom.
Škót dostal povolenie, aby boli vytlačené a primäl regenta aj k nariadeniu, aby sa dane a poplatky uhrádzali výhradne bankovkami.
Foto: Wikimedia Commons
Šlo o bezprecedentný experiment: papierové peniaze zaviedlo pár krajín už pred Francúzskom, ale nikdy neboli tak úzko previazané s ekonomickým fungovaním štátu. Law mal na tlačenie monopol: na tento účel bol kráľovským poverením splnomocnený založiť Všeobecnú banku a jej prostredníctvom vychrlil skoro toľko bankoviek, ako fujavica snehových vločiek.
„Eruptívne“ zavedenie platidiel, ktoré už necinkali, ale šušťali, malo podľa Lawovho (nie zlého či hlúpeho) zámeru zrýchliť obeh financií a znovu tak rozbehnúť kolesá ekonomiky. Spočiatku sa zdalo, že ide o zázračný recept, krajine sa začalo dariť výrazne lepšie.
Otec tlačenia peňazí
Law celkom zámerne a s plným vedomím rozpútal historicky prvú modernú infláciu. Podľa všetkého si nezámerne neuvedomil, že obeživo, ktoré ako krv prúdi spoločnosťou, sa môže premeniť na jed, ak nebude dostatočne kryté. A to nebolo.
Hodnota akcií Všeobecnej banky vzrástla za rok o 15 percent. Francúzsko sa po rokoch biedy začalo nadychovať a z Lawa sa stal miláčik regenta aj celej vlády. Pozeralo sa na neho takmer ako na mýtického kráľa Midasa, ktorý premenil na zlato to, na čo siahol.
Traktát Johna Lawa Peniaze a obchod. FOTO: WIKIMEDIA COMMONS
Prehliadlo sa, že v tomto prípade to nebolo ani zlato, ani striebro, ale papieriky. Hodnotu im dával akýsi – omámený – spoločenský konsenzus.
Prehliadol to aj Law. Alebo to nechcel vidieť. Tak či onak, pustil sa do ešte odvážnejšieho podniku – Mississippi projektu. Pri ňom stavil na predpoklad, že osídlenie amerického Stredozápadu prinesie objavenie rozprávkových nálezísk drahých kovov, a teda obrovské zisky pre toho, kto obsadí tamojšie trhy.
Law kvôli tomu založil Západoindickú akciovú spoločnosť, ktorej základný kapitál mnohonásobne prevyšoval kapitál jeho banky. Akcie spoločnosti boli vďaka nízkej cene dostupné širokým vrstvám, kúpiť sa však dali iba za bankovky prefíkaného finančníka.
Keď peniaze kryjú ich emitenta
Hodnota akcií ale klesala. A keď bola takmer na polovičnej hodnote pôvodnej ceny, presvedčil Law regenta, aby jeho banku pretransformoval na kráľovskú, vďaka čomu mohli byť vydávané oficiálne štátne bankovky. Tie už vôbec neboli kryté: akcie sa síce opäť dostali hore, ale zaoceánske náleziská existovali stále iba v sľuboch.
Law sa podobal obchodníkom s dažďom: plno svalnatých rečí, nikde ani kvapka.
Akcie vyleteli do nebies, potom zase začali padať a škótsky hazardér – aby posilnil dôveru investorov – ich odkúpil späť zhruba 100-tisíc. Kapitál na ich nákup si však zabezpečil výrobou nových papierových (a nekrytých) peňazí. Netrvalo dlho a stali sa z nich bezcenné papieriky, ktoré pred zrakmi rozzúrených Parížanov spálil kat.
Kvôli veľkému objemu peňazí v obehu – ktoré hoci šušťali, boli „cinknuté“ – stúpali v krajine ceny, zdravá inflácia sa premenila na zničujúcu. Tí prezieravejší začali bankovky zamieňať za zlato a striebro, drvivá väčšina však prezieravá nebola.
Zlatá livra z čias francúzskej revolúcie. FOTO: WIKIMEDIA COMMONS
Keď sa z peňazí stali smiešne papieriky, zakázal Law v súčinnosti s regentom používanie mincí aj nákup šperkov, drahokamov či zlata. Škót robil čokoľvek, aby projektu vrátil lesk.
Donútil dokonca šesťtisíc mužov s lopatami a motykami pochodovať parížskymi ulicami, čím chcel vyvolať dojem, že armáda robotníkov je už nachystaná na cestu do Ameriky, aby tam pracovala v zlatonosných doloch.
Nepomohlo nič, bublina spľasla. Nádej investorov – medzi ktorými bolo more prostých a nemajetných ľudí, ktorí podľahli zlatej horúčke – sa pretavila na zúrivý hnev. Filip Orleánsky si po vzore iného „vládcu v zastúpení“, Piláta Pontského, umyl ruky. Všetku vinu hodil na Lawa a ten preto nečakal na „ukrižovanie“ a ako kedysi z Anglicka utiekol aj z Francúzska.
Vrece papierov za 50 strieborných
Dav túžil Škóta lynčovať. V júni 1720 umožnila Kráľovská banka, aby si ľudia mohli bankovky vymeniť za „poctivý kov“ – za vrece papierových peňazí dostali 50 strieborných livier, pričom v dobe najväčšieho boom mala jedna akcia Západoindickej spoločnosti cenu 20-tisíc livier.
John Law zomrel chudobný v roku 1729 v Benátkach. Mnohých ožobráčil, sám dožil ako žobrák. V tom je asi nejaká vyššia spravodlivosť. Skutočnosťou však zostáva, že Francúzsko sa vďaka inflácii zbavilo podstatnej časti štátneho dlhu a Law do konca života svoje kroky a teóriu urputne hájil.
Ak sme označili jeho útek z londýnskeho väzenia za ouvertúru budúcich udalostí, jeho životopisec James Buchan to vidí inak: „Únik zo žalára bol iniciačným momentom Lawovho života. Zbavil ho konvencií a uvrhol do sveta, ktorý spravoval výhradne vlastným rozumom a s ohľadom na svoju rodinu a svoje nápady.“
V tomto kontexte príliš nezažiari, že Lawa spomína aj osvietenec Voltaire, jeden z najinšpiratívnejších, najduchaplnejších mysliteľov ľudských dejín. Vzťahujú sa k nemu aj mnohé ekonomické tézy. Škótsky dobrodruh z nich nevychádza úplne zle.
A je tu ešte čosi na večnú pripomienku pozoruhodného príbehu: podmanivé mesto New Orleans, založené Západoindickou spoločnosťou. V mene má vpísané meno regenta, ktorý si iba umyl ruky.
Článok vyšiel na Forbes.cz, jeho autorom je Filip Saiver.
