Prečítajte si príbeh Henryho Murraya, harvardskyého psychológa, ktorého práca o výsluchoch vzbudila záujem CIA. Počas svojho pôsobenia na Harvarde tiež realizoval krutý psychologický experiment na ovládanie mysle na niekoľkých študentoch.
Súčastou tohto experimentu bol aj budúci americký terorista Theodor Kaczynski, ktorému neskôr prischla prezývka Unabomber.
Henry Murray mal modrú krv. Vyrástol v elegantnom honosnom dome na Manhattane, ktorý stál na mieste, kde je dnes Rockefeller Plaza. Murray prirodzene chodil na Harvard a bol tam kapitánom veslárskeho tímu.
No napriek tomu, že sa stal jedným z najprominentnejším psychológov svojej generácie, nebola to disciplína, ku ktorej by od začiatku ktovieako zahorel láskou. Na Harvarde si ako hlavný odbor zvolil históriu a zapísal si len jeden kurz psychológie, potom sa unudil a odišiel.
Neskôr žartoval, že odvtedy už nikdy na žiadnu hodinu psychológie nešiel, až kým ju nemusel učiť. Potom získal lekársky titul na Kolumbijskej univerzite, ale plánu stať sa chirurgom sa vzdal, lebo mu chýbala manuálna zručnosť.
Po nepodarenej operácii v detstve škúlil na jedno oko a mal narušenú koordináciu oka a ruky. Namiesto toho si začal robiť doktorát z biochémie na Cambridgeskej univerzite, ale ničím prelomovým sa tam nevyznamenal.
Svoje poslanie našiel v roku 1923 ako tridsaťročný, keď v jednom newyorskom antikvariáte narazil na knihu švajčiarskeho psychoanalytika Carla Junga. Začal ju čítať ešte v obchode a tak sa do nej zahryzol, že sa dva dni neukázal v práci. Onedlho si už robil plány, že zájde za Jungom do Švajčiarska a bude pri ňom študovať.
Pravdupovediac, Murray Junga vyhľadal aj zo sebeckých dôvodov. Mal manželku Josephine, ktorá mu bola emocionálnou oporou, pevnou skalou v jeho živote. Bohužiaľ, ani trochu ho sexuálne nevzrušovala.
Vzrušovala ho jeho milenka, umelkyňa Christiana Morgan napriek tomu – alebo možno práve preto –, že bola ohnivá a nestála. Murray bol do nej zbláznený, ale nedokázal zniesť pomyslenie na to, že by opustil Josephine, takže sa jednostaj motal v kruhu a nevedel, čo má urobiť.
Preto sa obrátil na Junga a bol zvedavý na jeho názor na vec. Aj Jung mal zhodou okolností manželku i milenku a načúvajúc Murrayho trápeniam ho prerušil a nadhodil, že si Murray možno nemusí vybrať.
Wikimedia/voľné dielo
Murray hľadal odpovede u psychológa Carla Gustava Junga (na fotografii). Foto: Wikimedia/voľné dielo
Mohol by to robiť ako Jung a ponechať si v blízkosti obe ženy. Napokon, obaja sú dynamickí a tvoriví muži. Ako od nich môže niekto očakávať, že si zvolia len jednu ženu?
Murrayho ženu to prirodzene ponížilo (jeden historik uviedol, že Junga považovala za „chlipného starca“), ale Murray jej starosti odignoroval a Jungovu radu prijal.
Odbor ho, ako mnohých ľudí priťahovaných psychológiou, lákal sčasti aj preto, že mal vlastných démonov (okrem neusporiadaného milostného života bojoval s dlhoročnou závislosťou na amfetamínoch) a to, ako Jung vyriešil jeho dilemu, naňho zapôsobilo.
Psychológia mu pripadala ušľachtilá, bol to spôsob pomôcť ľuďom s ich najhoršími problémami. Od tej chvíle Murray zasvätil svoj život analýze toho, ako funguje ľudská myseľ.
Špeciálne postavenie
Murray chcel študovať ľudí tak ako spisovatelia románov, so všetkou človečinou. Carla Junga ako životný vzor Murray nakoniec opustil a obrátil sa na Hermana Melvilla, ktorého považoval za skutočného prieskumníka podvedomia.
Murray napokon siahol po kompromise a ľudskú osobnosť začal skúmať novým prístupom založeným na údajoch. Napriek tomu, že sa vydal proti prúdu dvoch hlavných tendencií v psychológii, vďaka konexiám sa mu podarilo získať miesto na Harvarde.
Naštvaní kolegovia mu neskôr síce odopreli status plnohodnotného akademika, ale namiesto toho, aby ho vedenie univerzity poslalo k vode, vyčlenilo mu vlastné panstvo – Harvardskú psychologickú kliniku, na dvere ktorej si Murray namaľoval bielu veľrybu.
Henry Murray sa síce zaujímal o psychológiu, nie však preto, aby ľuďom pomohol. Foto: archív Harvardskej univerzity
Vždy keď klinike hrozil nedostatok financií, Murray jednoducho vytiahol šekovú knižku a zaplatil výdavky z vlastného.
Konexie Murray využil aj cez druhú svetovú vojnu, keď sa dostal k špeciálnym úlohám Úradu pre strategické služby (OSS), predchodcu CIA. Niektoré jeho práce však pôsobia na dnešné pomery veľmi pochybne.
Ako študoval Hitlera
Jeho úlohou v rámci jedného projektu bolo poskytnúť psychologický profil Adolfa Hitlera, prostredníctvom ktorého by bolo možné predvídať jeho správanie počas vojny a navrhovať spôsoby, ako ho ovplyvňovať.
Murray opísal Hitlera ako zmes „umelca a mafiána“ a „zmes, povedzme, Lorda Byrona a Al Caponeho“.
Dokonca sa zamýšľal nad Führerovými erotickými dobrodružstvami: „Povráva sa, že Hitlerov pohlavný život… si vyžaduje jedinečný výkon žien, ktorého presná podstata je však štátne tajomstvo.“ Toto hodnotenie, nech už akokoľvek šteklivé, má nulovú oporu v skutočnosti.
Jeho ďalšia práca pre OSS bola užitočnejšia. Murray úradu pomohol s výberom spomedzi veľkého množstva uchádzačov o prácu – podieľal sa na testoch, ktoré rozčlenili ľudí do typov a určili, na ktorú prácu sú vhodní. Ak ste si niekedy robili test osobnosti, viete si ich predstaviť.
Fascinácia špiónmi
Murray tiež pomohol vytvoriť systém, ktorý mal zistiť, ako dobre sa uchádzači vynájdu pod tlakom, ako dobre rozoznávajú slabé stránky druhých ľudí a ako dobre si počínajú na výsluchoch. Inými slovami, vytvoril systém na hľadanie dobrých špiónov.
Murrayho práca na špiónoch fascinovala viac než všetko, čo robil cez vojnu. Fascinovala ho najmä dynamika medzi vypočúvajúcimi a zajatcami, v ktorej bolo veľa drámy. Takže keď sa vojna skončila, rozhodol sa, že na Harvarde bude skúmať výsluchy systematicky.
Jeho fascináciu úplnou náhodou zdieľala aj následníčka OSS, CIA, a na tú prácu hľadela ako na spôsob, akým by mohli získať náskok počas studenej vojny.
Psychologická superzbraň
V svetovej aréne, kde prebiehal boj medzi komunizmom a demokraciou, to koncom 40. rokov vyzeralo, že komunizmus súpera už-už rozdrví. Stalin a Sovietsky zväz dobyl celú východnú Európu a Mao Ce-tung získal kontrolu nad Čínou s najľudnatejším národom na svete.
V Európe v boji o Berlín takmer vypukla vojna a ďalšia vypukla v Ázii v boji o Kóreu. Tlak v tom čase pomaly stupňovala aj hrozba jadrových zbraní.
Jadrové bomby síce naháňali hrôzu, ale predstavovali iba vonkajšiu hrozbu. Pre mnohých Američanov a Američanky bola omnoho strašnejšia predstava, že im komunisti zaútočia na myseľ – že si podrobia ich dušu.
Tisícky vojnových zajatcov v Kórei podpísali vyhlásenie, v ktorom „sa priznávali“ k zločinom, čo nikdy nespáchali, ako napríklad používanie biologických zbraní proti nepriateľským vojskám.
Podobne sa k absurdným skutkom priznávali aj obžalovaní počas sovietskych neslávne známych monsterprocesov. Nezrozumiteľne pritom mrmlali a mali sklený pohľad zombie. V CIA tie zinscenované procesy zanalyzovali a spravili veľký, ale pochopiteľný krok.
Vyvodili z nich, že komunistickí vyšetrovatelia objavili akúsi zaručenú metódu na vymývanie mozgov: psychologickú superzbraň, ktorou im prenikli do hláv a premenili ich na „mandžuských kandidátov“, čiže na bábky, ktoré tancujú presne tak, ako im diabol píska.
Takú schopnosť komunisti v skutočnosti nemali. Zato mali mučenie. Komunistickí vyšetrovatelia občas uplatňovali „jemné“ techniky mučenia ako izolácia alebo spánková deprivácia.
Keď nefungovali, väzňov buď zbili do bezvedomia, alebo boli tvoriví a vstrekovali im chemikálie, ktoré im privodzovali záchvaty, prípadne zabaľovali ľudí do vlhkého plátna. Keď plátno vysychalo, scvrkávalo sa a väzňov mliaždilo.
Neexistujúca štúdia
Z toho, čo vieme o vede a psychológii mučenia, sa tieto metódy pravdepodobne nedali použiť na získavanie tajných informácií. Skutočne vedecká štúdia o tom, či mučenie funguje, samozrejme, neexistuje.
Taká štúdia by si totiž vyžadovala rozdelenie dobrovoľníkov do dvoch skupín. V jednej by sa z ľudí vyťahovali ich najhlbšie tajomstvá mučením, ľudí v druhej by vypočúvali humánnymi prostriedkami a potom by sa porovnali výsledky.
Taká štúdia by bola šialene neetická ešte aj v porovnaní s prípadmi, uvedenými v tejto knihe, a keďže taká prísne kontrolovaná štúdia nie je, nevieme vyvodiť žiadne pevné závery o účinnosti mučenia. Jeho spoľahlivosť však spochybňujú najlepšie výskumy, ktoré máme k dispozícii.
Nehanebné skutky a tiež vraždy, podvody, sabotáže a šialené pokusy spáchané v mene vedy. Ilustrácia: barecz & conrad books
Nehanebné skutky a tiež vraždy, podvody, sabotáže a šialené pokusy spáchané v mene vedy. Ilustrácia: barecz & conrad books
Našu schopnosť spomínať si na informácie totiž narúša aj mierny stres a iba málo vecí je stresujúcejších ako mučenie.
Okrem toho štúdie opakovane ukazujú, že ľudia sa pod nátlakom priznávajú k rôznym až smiešnym veciam, len aby si oddýchli od trýznenia. Aj keď to zvonka znie akokoľvek šialene, k falošným priznaniam dochádza neustále.
Ak chcete spoľahlivé informácie, sú lepšie spôsoby, ako sa k nim dostať, než mučenie. Lenže sovietskym a čínskym komunistom nie vždy nevyhnutne išlo o spoľahlivé informácie; falošné priznania boli často dokonca žiadané, aby ich mohli použiť ako propagandu. V tomto úzkom, cynickom zmysle mučenie „funguje“, a funguje skvelo.
Bohužiaľ, tieto jemné odtiene analytikom CIA unikali. Báli sa, že komunisti objavili psychologický ekvivalent atómovej bomby, ktorý by im dal rozhodujúci náskok v studenej vojne.
Preto v roku 1953 CIA spustila experimentálny program pod názvom MK-ULTRA, ktorý by zmenšil „rozdiel v ovládaní ľudskej mysle“.
V tomto projekte boli všetky metódy skúmania mysle prípustné. Pochmúrni analytici CIA bez štipky zmyslu pre humor sa spolčili s vešticami a okultistami a venovali sa hypnóze, telepatii, jasnovidectvu a všelijakému vúdú, lebo čo ak niečo z toho nie je úplná hlúposť?
Nadrogovali ľudí na uliciach
Dnes je program MK-ULTRA najznámejší pre ľahkovážne šírenie LSD. Agenti totiž dúfali, že sa osvedčí ako sérum pravdy.
Agentom však treba prirátať k dobru, že aspoň nadopovali najprv samých seba. Kolegom na večierkoch primiešavali látky do vína alebo cigariet a týchto kolegov, ktorí potom chodili po meste a vrieskali v presvedčení, že ich chcú zožrať „príšery“ (v skutočnosti okoloidúce autá), sledovali.
Netrvalo však dlho a začali podávať látky aj cudzím ľuďom. Občas na to použili drogami napustené kokteilové paličky, inokedy si zas najali kúzelníkov, aby ich naučili triky, ako prepašovať rôzne prášky do drinkov v baroch a bordeloch.
Projekt MK-ULTRA nakoniec zrušili pre nedostatok výsledkov a neskorší riaditeľ CIA prikázal, aby boli všetky spisy súvisiace s projektom zničené. Celkový rozsah programu nie je preto jasný.
Prekrútená štúdia
No bolo doň zapojených aspoň 185 vedcov v 86 inštitúciách a CIA aktívne verbovala psychológov s nízkymi morálnymi hodnotami. V zložke o jednom zamestnancovi agentúry sa písalo: „Jeho morálka je taká, že by bol vo všetkom nápomocný.“
Väčšina výskumov, ktoré sponzorovala CIA, sa zameriavala na stres – na jeho príčiny aj na stratégie, ktoré ľudia využívali na jeho zvládanie. Táto práca samotná bola užitočná: pomáhala ľuďom vysporiadať sa v živote s napätím a s úzkosťou. Lenže CIA tieto výsledky vzala a prekrútila.
Nie je jasné, či Henry Murray robil len pre predchodcu CIA, alebo aj priamo pre túto agentúru. Foto: archív Harvardskej univerzity
Hneď ako analytici pochopili, čo zapríčiňuje stres, odrazu mali návod na to, ako pomocou neho mámiť údajné tajomstvá z vojnových zajatcov a špiónov.
A obdobne, ak analytici vedeli, ako ľudia zvládajú stres, mohli tieto mechanizmy podkopať a stres ešte viac vystupňovať. Táto stratégia bola vlastne pekelne múdra: psychológovia na univerzitách odviedli robotu a CIA zožala plody.
Priame prepojenie na CIA?
A práve v tomto bode sa zbiehali záujmy CIA a Henryho Murrayho. Aby bolo jasné, neexistuje žiadny presvedčivý dôkaz o tom, že sa Murray vôbec niekedy podieľal na MK-ULTRA alebo akomkoľvek inom programe CIA, aj keď sa o tom medzi historikmi, teoretikmi či teoretičkami konšpirácií špekuluje.
Na druhej strane ten projekt bol v prvom rade veľmi tajný a veľa dokumentov sa skartovalo, takže neexistencia záznamov nič nedokazuje. Je isté, že Murray a CIA mali spoločný záujem o výsluchy.
Murray na tej téme pracoval pre predchodkyňu CIA a kontrakultúrny psychológ Timothy Leary – Murrayho kolega na Harvarde – sa otvorene vyjadril, že Murray pre OSS riadil vojenské experimenty zamerané na vymývanie mozgov.
Čiže aj keby Murray nedostal od CIA ani cent, bol súčasťou toho prostredia a zdieľal jeho mentalitu.
Temná myseľ
Murrayho záujem o výsluchy bol údajne ešte temnejší a cynickejší ako záujem CIA. Nech už boli analytici CIA akokoľvek pomýlení, aspoň úprimne verili, že mučením vytiahnu cenné informácie, ktorými zachránia svet.
V tom Murray nepochybne veľmi rád pomohol, ale jeho hlavnou pohnútkou skôr bolo tyranizovať ľudí a potom pozorovať, čo sa stane. Teoretizoval napríklad, že keby zaútočil na základné hodnoty ľudí a potom ich označil za bezvýznamné, mohol by ich dezorientovať a zlomiť.
A práve v tej chvíli by boli náchylní na psychologickú manipuláciu. Preto Murray spustil na jeseň roku 1959 štúdiu o psychologickom násilí na mužoch, ktorým hovoril „nadaní vysokoškoláci“, na mužoch ako Ted Kaczynski.
Dychberúci príbeh Teda Kaczynského, neskôr prezývaného Unabomber, si môžete prečítať v knihe od Sama Keana.
