História slovenských kúpeľov: na vrchole slávy ich navštívil aj Freud či cisárovná Sissi

Tie zábery vyžarovali pokoj a pohodu. Zrejme každý, kto má doma odložené nejaké staré pohľadnice, nájde medzi nimi aspoň jednu z kúpeľov. Zeleň, hudobné pavilóny, uvoľnení i zámožní rekreanti. V zlatej ére fungovalo na Slovensku asi 120 kúpeľov, dnes ostala pätina z nich.

Jednoduchý spôsob kúpania sa v Piešťanoch. Foto: archív Balneologické múzeum Imricha Wintera

Vlani tento svet minulosti v knihe Zaniknuté kúpele priblížil historik Martin Kostelník z Balneologického múzea Imricha Wintera v Piešťanoch. V rozhovore pre Forbes opísal, ako vznikli okolo prameňov na Slovensku prvé kúpeľné budovy, kedy nastal najväčší rozkvet kúpeľov s významnými hosťami z radov panovníkov, podnikateľov a celebrít, ale aj to, prečo nastal úpadok veľkej časti z nich.

Ako vyzerali prvé kúpele na Slovensku?

Veľmi jednoducho. Najčastejšie išlo o jednu budovu blízko prameňa liečivej vody. Bol to hostinec, ktorý poskytoval aj ubytovanie. Prípadná ďalšia budova slúžila na poskytovanie liečebných procedúr, najčastejšie bazénových alebo individuálnych vaňových kúpeľov.

Občas však v blízkosti prameňa vyrástlo akési stanové mestečko, čosi ako vojenský tábor. Kúpanie bolo živelné, neorganizované, väčšinou ho využívali ľudia z okolia, keďže do diaľav sa vtedy takmer necestovalo. Kúpalo sa obvykle pod holým nebom.

Foto: archív Balneologické múzeum Imricha Wintera

Prísť mohol hocikto? Čo tam ľudí ťahalo?

Áno, pokojne aj poddaní, ale pramene navštevovala aj šľachta. Obyčajne to bolo na základe osobnej skúsenosti, ľudia pocítili, že im voda pomáha s nejakými zdravotnými problémami a to sa šírilo ústnym podaním ďalej, takže k prameňu prichádzali ďalší a ďalší ľudia.

Vtedy sa ešte nerobili nejaké chemické rozbory vody, celé to bolo založené na pozorovaní blahodarných účinkov jednotlivých prameňov termálnych a minerálnych vôd. Lákavé boli zo začiatku najmä pramene s teplou vodou, to bolo pre ľudí samo o sebe zaujímavé a príjemné.

Najstaršie kúpele v Európe

Kedy sa u nás takáto kúpeľná tradícia začala?

Najstaršie kúpele v Európe sa viažu na antické Grécko a Rím, no k nám sa táto tradícia nedostala. Po zániku Rímskej ríše prišlo v Európe k všeobecnému úpadku kúpeľníctva.

Sčasti ho v 10. storočí obnovili Arabi, no o začiatku opätovného cieleného využívania liečivých prameňov na zdravotné účely na našom kontinente môžeme hovoriť až v druhej polovici 15. storočia.

Z našich končín máme o kúpeľoch prvú väčšiu ucelenejšiu správu z roku 1549 od učenca Juraja Wernhera, ktorý systematicky opísal minerálne vody a liečivé kúpele v Uhorsku.

Občas pacienti s problémami so srdcom sedeli v horúcej vode pridlho a dochádzalo aj k úmrtiam. Zdravotnícki odborníci sa do liečby v kúpeľoch zapájali viac až od 18. storočia.

Patrili ku kúpeľom od začiatku aj lekári?

Kúpele pripravovali pre hostí špecializovaní kúpeľní remeselníci, takzvaní balneátori, avšak nešlo o lekárov. Pre bežných ľudí vtedy nejestvovala nejaká lekárska sieť, doktorov si so sebou mohli dovoliť priviesť len šľachtici, panovníci, zámožní návštevníci.

Vo výsledku to teda znamenalo, že sa liečba neraz vykonávala nesprávne. Občas pacienti s problémami so srdcom sedeli v horúcej vode pridlho a dochádzalo aj k úmrtiam. Zdravotnícki odborníci sa do liečby v kúpeľoch zapájali viac až od 18. storočia, vtedy sa už začali aj odborne presnejšie rozlišovať konkrétne liečivé účinky jednotlivých prameňov.

Pre bežných ľudí neprístupné

Kto kúpele riadil a prevádzkoval?

Zväčša boli tieto pozemky súčasťou majetku šľachticov, prípadne miest. Šľachtici ich však často prenajímali, teda ich sami neprevádzkovali. Prvé kúpeľné budovy slúžili práve len pre šľachtu a ich okruh, až neskôr sa otvorili aj pre masy.

Od začiatku teda kúpele neplnili len zdravotnú funkciu, ale boli aj obľúbeným centrom spoločenských stretnutí pre vplyvných a bohatých ľudí. Chudobní chodili do kúpeľov len vtedy, keď museli zo zdravotných dôvodov. Rekreačná funkcia, ako ju poznáme dnes, sa pre bežných ľudí sprístupnila až neskôr. Úzko súvisela s ich finančnými možnosťami.

Konkurovali si kúpele medzi sebou? Čo dávalo kúpeľom cveng?

Keďže sa kedysi bežne necestovalo na veľké vzdialenosti, konkurencia veľmi neexistovala v takom význame, ako ju chápeme dnes. Bolo niekoľko známych a navštevovaných kúpeľov kvôli účinným prírodným liečivým zdrojom, napríklad Karlove Vary, Mariánské Lázně, u nás najmä Piešťany a Trenčianske Teplice.

Súperenie sa začalo až od začiatku 19. storočia, vzniklo viacero kúpeľov s lokálnym charakterom. Rozvoj železníc zlepšil dopravné možnosti, zároveň sa investovalo aj do infraštruktúry kúpeľov – vznikali hotely, budovy na procedúry, spoločenské miestnosti. Ľudia si už mohli vyberať.

Odlišovali sa v niečom slovenské kúpele od iných kúpeľov v strednej Európe?

Čo sa týka kvality vôd a ďalších prírodných liečivých zdrojov (bahno, rašelina, klíma) a procedúr, ani veľmi nie, naše prírodné liečivé zdroje boli rovnako kvalitné ako inde v regióne.

Ten rozdiel sa však prejavil v zázemí a službách, tam sme za miestami ako Mariánské Lázně či Karlove Vary už zaostávali, nevedeli sme im dlho konkurovať. Také Piešťany sa kvalitou služieb dostávali na medzinárodnú úroveň až na konci 19. storočia. Konkurencieschopné boli aj Trenčianske Teplice či Bardejovské Kúpele.

V zlatej kúpeľnej ére

Kedy bolo zlaté obdobie slovenského kúpeľníctva?

Keď vezmeme do úvahy všetky atribúty – návštevnosť, mobilitu obyvateľov aj početnosť kúpeľov, tak hovoríme o období od druhej polovice 19. storočia po začiatok prvej svetovej vojny.

Čo všetko vtedy patrilo k úspešnému komplexu kúpeľov?

Najskôr to bol hostinec s ubytovaním, jeden-dva kúpeľné domy, zariadenia na procedúry, technické zázemie ako kuchyňa, ale aj stajňa pre kone s kočmi. Neskôr už aj kvalitné hotely, kúpeľné budovy s vnútornými bazénmi aj s vaňovými kúpeľmi a čoraz viac sa dbalo i na kultúrne a spoločenské vyžitie návštevníkov.

Do kúpeľov sa chodilo väčšinou na tri až šesť týždňov a hostia sa chceli po absolvovaní procedúr aj zabaviť. Tak vznikali parky, hudobné pavilóny, divadlá či kursalóny ako miesta pre spoločenské podujatia.

Kúpele ako biznis

Kto boli známi vlastníci kúpeľov na našom území?

Illesházyovci sa napríklad postarali o rozvoj kúpeľov v Trenčianskych Tepliciach, ktoré vlastnili od konca 16. storočia až do roku 1835. Štafetu po nich úspešne prebral viedenský finančník barón Juraj Sina s cieľom vytvoriť z už populárnych kúpeľov prosperujúci podnik.

Poľský gróf Andrej Zamoyski koncom 19. storočia pozdvihol úroveň kúpeľov vo Vyšných Ružbachoch. Známy je aj príbeh rodiny Winterovcov, z ktorých sa najmä Ľudovít postaral o to, že Piešťany sa na prelome 19. a 20. storočia stali medzinárodne známymi kúpeľmi. A mohli by sme pokračovať.

Bola prevádzka kúpeľov dobrý biznis?

Keďže mnohé šľachtické rodiny kúpele na svojich pozemkoch priamo neprevádzkovali, záviselo to od nájomcov. Či sa im podaril spraviť biznis, to záležalo od ich šikovnosti, nedá sa to zovšeobecniť. Niektorí do kúpeľov aj výrazne investovali, iní len vykonávali nutné opravy, ale nič navyše.

Je pravda, že niekedy sa do prevádzky pustili aj samotní šľachtici, ak im oblasť kúpeľníctva bola nejakým spôsobom blízka, takže niektoré dobré obdobia kúpeľov sa viažu na konkrétnych šľachticov, ktorých bavilo sa im venovať. Keď tí odišli, respektíve umreli, často sa začal aj úpadok konkrétnych kúpeľov.

Najslávnejší kúpeľní hostia a významní podnikatelia

V Turčianskych Tepliciach sa už v roku 1423 zastavil a okúpal kráľ Žigmund Luxemburský so sprievodom. Kto boli najslávnejší hostia slovenských kúpeľov?

Asi najznámejšia hostka bola rakúska cisárovná Alžbeta Bavorská, známa aj ako Sissi. V roku 1895 navštívila Bardejovské Kúpele. Tie už pred ňou poctil svojou návštevou aj ruský cár Alexander I. Menej sa vie napríklad o návšteve Sigmunda Freuda v Rožňave, ktorú zachytili miestne noviny, no podrobnosti o jeho pobyte a pohnútkach výberu kúpeľov nevieme.

Kúpele boli v 19. storočí aj obľúbeným miestom stretávok slovenských aj maďarských národovcov, ale chodili sem aj domáci a zahraniční literáti, panovníci, diplomati, podnikatelia, vojenskí a cirkevní hodnostári, vedci, športovci, umelci, herci…

Vieme spomenúť aj nejakých významných podnikateľov tej doby, ktorí si obľúbili slovenské kúpele?

Nie ako hosťa, ale ako príklad cieľavedomého a úspešného podnikateľa by som vyzdvihol Ľudovíta Wintera, ktorý počas polstoročia (1890 – 1940) riadil piešťanské kúpele. Pozdvihol ich na svetovú úroveň a právom sa označuje za ich novodobého budovateľa a zveľaďovateľa.

Otvorené pre bohatých i chudobných

Stali sa v 19. storočí kúpele exkluzívnym klubom len pre bohatých?

Nie, oni boli otvorené pre všetkých. Išlo len o to, kto si v nich mohol čo dovoliť. Zámožní bývali v hoteloch, dobre sa stravovali, mali najlepšie kúry a procedúry, lekársku starostlivosť. Chudobnejší sa ubytovali vo voľnej izbe v meste či blízkej dedine a na kúry dochádzali, prípadne sa len kúpali v otvorenej vode, ak bola taká možnosť.

V Piešťanoch v tej zlatej ére kúpeľov žilo do 10-tisíc obyvateľov, no zároveň s nimi v meste počas kúpeľnej sezóny bývalo aj štyritisíc kúpeľných hostí. Nie všetci si mohli dovoliť hotel či ubytovňu. Ani ich toľko nebolo k dispozícii. Mnohí bývali lacnejšie v krátkodobých podnájmoch u miestnych.

Na aký počet zariadení sme klesli od zlatej éry?

Z približne stodvadsať kúpeľov na dvadsaťjeden lokalít. Ak nerátame mesto Vysoké Tatry s jeho klimatickými kúpeľmi ako jedno, ale ako viaceré strediská, potom sme na čísle dvadsaťšesť.

Zánik slovenského kúpeľníctva

Čo zapríčinilo tento pokles?

Boli to viaceré faktory. Časť kúpeľov zanikla počas prvej a druhej svetovej vojny z ekonomických príčin. Niektoré miestne kúpele stratili význam, pretože v okolí boli lepšie a možnosti rýchlejšie cestovať v regióne umožnili existovať len tým kvalitnejším zariadeniam. Jedným počet hostí rástol, iným klientela ubúdala.

Najväčší zásah však prišiel po roku 1948, keď boli všetky prírodné liečivé zdroje znárodnené. Štát rozdelil kúpele do troch kategórií – medzinárodného, celoštátneho a miestneho významu.

Veľké investície smerovali len do prvých dvoch kategórií, ktoré zhruba kopírujú tých dvadsaťšesť v súčasnosti funkčných kúpeľných miest. Tie ostatné sa v lepšom prípade premenili na rekreačné oblasti, rôzne školy v prírode či zdravotnícke zariadenia nekúpeľového typu. V horšom prípade schátrali.

Ktorých zaniknutých kúpeľov je podľa vás najviac škoda?

Najčerstvejším príkladom sú asi kúpele Korytnica, ktoré v roku 2002 išli do konkurzu a odvtedy tam budovy len chátrajú. Škoda je aj kúpeľov v Oravskej Polhore. V päťdesiatych rokoch sa zistilo, že miestny zdroj by neutiahol vyššiu kapacitu návštevníkov, a tak sa štát rozhodol ďalej do nich neinvestovať.

Škoda je aj Vyhní, čo boli tiež pekné kúpele s dlhou tradíciou. Je mi tiež ľúto niektorých kúpeľných budov v tatranských osadách, ktoré schátrali.

Dnes je to biznise

V Tatrách sa liečili aj tuberkulotici. Neprispelo k zániku niektorých kúpeľov aj to, že choroby, ktoré sa tam liečili, sa podarilo lekárom lepšie zvládať?

Sčasti bolo problémom aj to, keď sa kúpele nevedeli transformovať na nové podmienky. To nesúvisí len so zmenou liečby, ale aj režimu. Zložitým obdobím pre mnohé kúpele boli privatizácie v 90. rokoch, kde sa veľmi rýchlo ukázalo, či má nový majiteľ naozajstný záujem budovať kúpele, alebo mal iné ciele.

Ako je to dnes?

Z môjho pohľadu sa to trochu vyjasnilo a ustálilo. Hodnotím to ako laik, nepohybujem sa v podnikateľskom a prevádzkovom prostredí, ktoré ovplyvňuje veľa faktorov a vyžaduje si súčinnosť rôznych profesií, aby kúpele úspešne fungovali.

Podľa mňa sa väčšina majiteľov kúpeľov snaží robiť v tejto oblasti biznis, je vidno, že sa do areálov investuje, prebiehajú rôzne rekonštrukcie. Druhá vec je, ako sa niektorí majitelia správajú ku kúpeľným pamiatkam, ale celkovo je badať rozvoj a snahu o poskytovanie kvalitných služieb.

Vyhľadávanie…

Nenašli sa žiadne výsledky, skúste použiť iné kľúčové slovo!

Alebo skúste preskúmať témy

12/2024 – Dobro v srdci