Bývalý špičkový tenista Dominik Hrbatý sa len deň pred rozhovorom vrátil z Floridy, kde teraz žije s rodinou a kde pomáha dcére stať sa golfovou šampiónkou. Jeho mladší brat Juraj Hrbatý zatiaľ z Bratislavy buduje stredoeurópsku fintech firmu Finax, ktorá už za päť rokov stihla pritiahnuť tisíce ľudí k pasívnemu investovaniu.
Nevideli sa sedem mesiacov, no zjavné bratské puto to nijako nenarušilo. Hovoríme o športe a rodine, ktoré ich formovali, ale aj o tom, ako zásady, ktoré im doma vštepili, ovplyvňujú ich súčasný život.
Vymysleli sme si na vás na úvod kvíz. Skúste obaja povedať, čo považujete za najväčší bratov úspech, pracovný či osobný. Potom sa toho druhého spýtame, či ste trafili.
Dominik Hrbatý: To sa určite netrafíme! (smiech)
Juraj Hrbatý: Ja skúsim. Podľa mňa to u Domina bolo vždy spojené so Slovenskom, teda Davis Cup. To boli momenty v jeho kariére, kde do toho dával dušu. Dodnes ľutujem, že som napríklad nevidel finále, kde hral s Ivanom Ljubičičom (v roku 2005), lebo som práve cestoval v Južnej Amerike. To vnímam možno ako jeho vrchol. Potom mi hovoril, že počas toho zápasu zažil akýsi tranz – pozrel sa na loptičku pri podaní a videl každý jeden jej chlp, vnímal každý hlas z publika. Skvelých zápasov mal mnoho, napríklad semifinále v Paríži s Andrém Agassim (v roku 1999), ale najväčšiu emóciu do toho dal na Davis Cupe.
Dominik: Môže byť, aj keď jednotlivé zápasy je ťažké hodnotiť. Ale je pravda, že na Davis Cupe som sa vedel „vyhecovať“ viac ako inde, dával som do toho všetko, bola tam fantastická atmosféra. Potom som bol vždy ďalšie dva-tri týždne na turnajoch nepoužiteľný, ale chcel som hrať doma a toto bola príležitosť, lebo inak tu turnaje pre hráčov z top 20, ako som bol aj ja, nemáme. Už ako malý som túžil hrať na osmičke, kurte na Slovane. Vystál som si rad na legendárnu zmrzlinu z neďalekej Jamy a išiel sa pozerať na tréning Mečířa či Vajdu. Mal som sen, aby sa aj na mňa takto raz chodili pozerať ľudia so zmrzlinou. Motivovala ma nielen rodina, ale aj toto – ukázať raz, aký som dobrý.
„Makať“ za každých okolností
A čo považujete za najväčší úspech u Juraja?
Dominik: Ja vnímam hlavne to, ako je veľmi rodinne a sociálne založený. Nikto, koho poznám, nemá také srdce ako Ďuro. Robí pre komunitu, investuje do toho energiu aj peniaze. A podržal aj mňa, keď som trebárs potreboval pomoc so školou. Vždy mi pomáhal. V športe bol pritom talentovanejší ako ja, hoci hovoril, že ho to až tak nebaví. Otec sa však viac venoval mne, bol som starší. Je ťažké vychovať v rodine dvoch top športovcov, hlavne pri individuálnom športe, ako je tenis. Možno keď máte veľa peňazí, tak si pomoc zaplatíte, ale to sme my nemali. Ďuro sa teda vybral cestou školy. Kým ja som bol vedený smerom k individuálnosti, on vnímal hlavne to, že sme rodina a že si všetci pomáhame. To mu zostalo. Vidím to aj tu u nich vo firme, ako ho berú ľudia. On ich vníma ako rovnocenných partnerov, ktorí občas potrebujú pomôcť aj mimo práce. A ľudia potom pre neho aj radi robia.
Juraj: Rozmýšľal som, čo Domino vyberie. Ja sám som si už pred rokmi urobil cvičenie a zostavil si moje hodnoty. Práca bola až na štvrtom mieste. Pred ňou bola rodina, deti, kamaráti. Pre mňa sú rodina a ľudia okolo nás najviac. Toto silné zázemie som sa potom snažil preniesť aj do práce, vytvoriť tu komunitu ľudí. Sú ochotní pracovať, dávajú do naplnenia nášho sna tretinu svojho života a to si extrémne vážim. Ale je tu jedna vec, s ktorou s Dominom nesúhlasím.
Úplne iné kariéry, no rovnaká húževnatosť a odhodlanie. A schopnosť učiť sa z kritiky. V tom nás vytrénoval otec, smejú sa bratia Hrbatí. Foto: Ondřej Pýcha
Úplne iné kariéry, no rovnaká húževnatosť a odhodlanie. A schopnosť učiť sa z kritiky. V tom nás vytrénoval otec, smejú sa bratia Hrbatí. Foto: Ondřej Pýcha
Aká?
Juraj: Keď hovoril, že nemal až taký talent. Ja som vždy nesmierne obdivoval jeho talent „makať“. Za každých okolností. To som ja nemal. Pre mňa bolo ťažké preniesť sa cez bod, keď som sa dostal do športového diskomfortu, keď prišla bolesť, bolo toho priveľa. Vtedy som to pohádzal do sita a povedal: Mami, ideme sa kúpať. (smiech)
Dominik, vy ste naozaj nikdy nemali pocit, že to chcete zabaliť?
Dominik: Ani raz.
Juraj: Podľa mňa to teda nebolo tak, že otec nemal silu venovať sa obom. Skôr nemal motiváciu. Keď videl Domina, ako veľmi chcel byť na kurte, stále hrať, tak bolo jasné, komu sa venovať. Úlohou Dominovho trénera často bolo krotiť ho. Keď napríklad trénoval s top slovenským kondičným trénerom Ivanom Gabovičom, Dominova najväčšia radosť bola, keď sa Ivan na takomto tréningu od vyčerpania povracal. (smiech)
Sila rodiny
Ako musí byť rodina zapojená do výchovy top športovca?
Dominik: Dieťa musí vidieť, že rodina je silne angažovaná v jeho tréningoch, turnajoch. Potrebuje cítiť, ako mu fandia, že s ním rodičia prežívajú úspechy aj neúspechy, žijú jeho život. Potom aj dieťa rado trénuje, dáva do toho všetko. Mne sa venoval hlavne otec, mama nám robila „support“ – všetko okolo jedla, oblečenia, dokonca nám šila teplákové súpravy. Dodnes si pamätám, aký som bol hrdý, keď mi na majstrovstvá Slovenska ušila súpravu a dala na ňu dva pásiky, aby to vyzeralo ako Adidas. (smiech)
Juraj: Rodina nás naučila, že sa nikdy netreba vzdávať. Ja som si tú Dominovu športovú vytrvalosť preniesol do biznisu: v športe ma to fyzicky bolelo, tu nie, ale je užitočné vedieť prekonávať prehry a ísť ďalej, lebo aj v športe často prehrávate…
Dominik: Musíte si vytrénovať hlavu na to, aby ste rýchlo zabudli na prehry.
Juraj: Domino zvykne hovoriť, že tenis je šport „loserov“. Prídete na turnaj a na konci je len jeden víťaz, deväťdesiatdeväť percent v niektorej fáze prehralo.
Dominik: Musíte sa zmieriť s tým, že idete na turnaj prehrať, keď to trochu preženiem. Musíte sa pozerať dopredu, nelámať si hlavu nad minulosťou, lebo tú nezmeníte. Keď som prehral, hneď som začal rozmýšľať nad tým, na čom budem pracovať, aby to bolo nabudúce lepšie. Ja som na turnajoch ATP hral asi tisíc zápasov, z toho som päťstošesťdesiat vyhral, takže som prakticky každý druhý zápas prehral. A pritom asi sedem rokov som bol v top 20.
To je asi dobrá škola aj do podnikania.
Dominik: Mám kamaráta, ktorý vedie obrovský hedžový fond a zamestnáva dosť tenistov. Pýtal som sa ho prečo. Hovoril mi, že keď si má vybrať medzi áčkovým študentom z Harvardu a športovcom so známkami B, tak si vyberie toho druhého, lebo športovci sú celý život zvyknutí robiť rýchle rozhodnutia, a keď to aj nevyjde, tak sa poučia. Ľudia zo škôl môžu mať obavy niečo urobiť, keď príde kríza. Samozrejme, mať skúsenosti pomáha – v športe aj v investovaní. Ako tridsaťročný som vedel, ako mám hrať proti mladému hráčovi, vedel som, čo štatisticky urobiť správne, ktoré údery ma podržia a on spanikári, lebo bude mať pocit, že hrám príliš dobre.
V športe aj investovaní
Ako teraz Djokovič vo finále French Open, nie?
Dominik: Presne. I keď aj pri ňom mám dobrú historku. Djokovič je mašina na víťazstvá vo finále grandslamov, ale napríklad so Stanom Wawrinkom v Paríži (v roku 2015) prehral. Vtedy som sa rozprával s Marošom Vajdom (Djokovičovým vtedajším trénerom, pozn. red.), ktorý mi hovoril, ako hral Wawrinka fantasticky. Odpovedal som, že mu to dovolili: Novak hral na jeho bekhend, ktorý mal Stan fantastický, najlepší na svete. Jednoducho vtedy Novak nehral štatisticky správne. To je ako by som investoval do niečoho, čo nerobí výsledky, a pokračoval v tom, aj keby som stále strácal.
Juraj: Tak som začínal s investovaním – hľadal som akcie, ktoré klesali, lebo veď tam musí byť príležitosť, keď niečo klesne o päťdesiat percent! (smiech) Teraz sa na to už pozerám tak, že keď akcia klesla o päťdesiat percent, je tam zrejme nejaký problém.
Dominik: Keby som mal hlavu tridsaťročného tenistu ako osemnásťročný, tak som mohol byť najvyššie. Ale tak to má len málokto, možno Federer, Djokovič, ktorí vedeli veľmi skoro uvažovať veľmi zrelo, nájsť správne cesty. Aj oni urobili chyby, ale tak málo, že boli či sú svetové jednotky.
Kde ste vyrastali?
Juraj: Na Trenčianskej ulici v Bratislave. Otec hrával rekreačne tenis na Slovane, nemali sme to ďaleko. My sme sa popri ňom hrávali, potom nám strčil do ruky raketu, aby sme si hrali o stenu.
Bratská rivalita
Mali ste spoločnú izbu?
Dominik: Jasné, do osemnástich rokov. Ja som vždy chcel ísť skôr spať a Ďuro sa zas chcel učiť. (smiech)
Necítili ste športovú rivalitu, keďže rozdiel bol veľký?
Juraj: V tenise nie, ale keď sme hrali na dvore hokej s tenisovou loptičkou, to boli neskutočné zápasy! Alebo keď sme boli pred pár rokmi spolu lyžovať, privstali sme si, aby sme boli prví na svahu, a dali sme si preteky na najdlhšej zjazdovke v Taliansku, mala asi desať kilometrov. Nakoniec bol rozdiel asi pol metra, tesne som vyhral.
Ale potom ste si dali spolu pivo, nie?
Juraj: Kdeže, Domino a alkohol…
Dominik: Vôbec nepijem, nemám k tomu vzťah a ako športovec som to ani nepovažoval za dobré. Dával som si pozor aj na stravu, hoci ako deti sme vyrastali na rezňoch a párkoch. Neskôr to už bolo o vyváženej strave, výživových doplnkoch, robieval som si krvné testy, aby sme pri mojich tréningových dávkach niečo neprepálili. Ak chcete byť najlepší, hľadáte cesty, ako sa posunúť, hoci len o nejaké drobné percentá.
Do čoho ste sa pustili po skončení športovej kariéry?
Dominik: Chvíľu som rozmýšľal, že sa pustím do biznisu, investovania, ale viem, že som vorkoholik a všetko robím na stodvadsať percent a že by ma to pohltilo. Povedal som si, že chcem byť teraz hlavne s dcérou, rodinou. Neskôr sa možno pustím do trénovania. Ella má dvanásť rokov, hrá golf a ja sa s ňou teším aj smútim pri všetkých jej úspechoch i prehrách. Väčšinu roka žijeme v Amerike, prežívam s ňou aj školu, nechcem to obdobie zmeškať. Ja už som svoj potenciál naplnil, teraz chcem dať možnosť rozvinúť ten jej. Uvedomujem si, že dieťa možno formovať a dávať mu dôležité návyky len do istého veku. Musí vnímať, že rodičia ho učia čestnosti, dôslednosti, dennodenne pracovať, niečo budovať. Aj nás naučili naši rodičia, že určitým systémom a dôslednosťou sa dajú dosiahnuť veľké veci.
Juraj: Podľa mňa to nie je len o rodičoch, ale o širšej rodine. Mňa v istej fáze života značne formoval starý otec, ktorý žil veľmi spravodlivý život, v komunite bol obľúbený a držal rodinu silno pohromade. Teraz ma veľmi ovplyvňuje moja manželka. Aj vďaka nej som si to nastavil tak, že večer už doma nepracujem a som naozaj s rodinou. V lete si beriem mesiac voľno, hoci vo firme sú nedozerné možnosti, kam ju ďalej potiahnuť. Nežijem pre peniaze, ani firmu preto nerobím, zatiaľ som do nej nalial viac, než som dostal vo forme platu, ale máme tu nejakú spoločnú víziu a ja vidím, že ju vnímajú aj moji kolegovia.
Vzájomne sa inšpirovať a učiť
Čo sa od seba učíte doteraz?
Dominik: Od Ďura som sa naučil, ako si nielen finančne nastaviť život. Predtým ako aktívny športovec som veľa vecí nevnímal. Makal som, cestoval, hral, ale od reálneho života to má veľmi ďaleko. Musíte sa potom naučiť, ako žiť, spravovať svoje peniaze, ako byť sociálny. V tom mi Ďuro veľmi pomáha. Napríklad ma dva roky presviedčal, aby som si prečítal knihu Playing with Fire od Scotta Rieckensa…
Juraj: … čo je filozofia, ako byť finančne nezávislý a mať dobrý život.
Dominik: Peniaze vám nedajú zdravie, kamarátov, radosť, ale dajú vám slobodu rozhodovania. Tá filozofia nie je o tom, ako byť miliardárom, ale ako tráviť viac času s rodinou, deťmi, dať im dobré vzdelanie, robiť to, čo chcete. U Ďura vidím, že dáva veľa práci, ale vie si aj užívať život s rodinou aj kamarátmi a byť šťastný. U individuálnych športovcov je niekedy ťažké zmeniť fungovanie z bodu, kde sa všetko točilo len okolo športu a robilo pre nich x ľudí, do režimu, kde je život zrazu iný. Nevedia sa prispôsobiť a nájsť si nové priority.
Juraj: Je to veľká zmena, keď zrazu počujem Domina, ako túto knihu odporúča ďalej. Ja som ho dlho vnímal ako tú veveričku, ktorá behá v kolese. Jeho finanční manažéri ho učili, že nesmie míňať majetok, ktorý zarobil, lebo dopadne ako 80 percent športovcov, ktorí oň do desiatich rokov po skončení kariéry prídu. Kniha mu však pomohla uvedomiť si, ako si tú filozofiu pretaviť do života. Na to musí prísť nakoniec aj tak každý sám, to hovoríme aj vo Finaxe. Niekomu na šťastný život bude stačiť 500 eur mesačne, niekomu však nebude stačiť ani 5-tisíc. Inak kniha mi príde ako dobrý spôsob, ako sa ľudia vedia do týchto tém zahĺbiť, lebo sa k niečomu, čo ich zaujme, vedia vrátiť, uvedomiť si súvislosti. Preto aj vo firme teraz tiež chystáme knihu o tom, ako narábať so svojimi financiami.
Juraj, čo ste sa vy naučili od Dominika?
Juraj: Ja som sa od Dominika učil najviac, keď bol na vrchole v športe – videl som ten jeho neskutočný drajv. Teraz sa viac učí on odo mňa, hlavne to, ako si život konečne užívať.
Dominik: Ja som dlhé roky fungoval ako firma – dvadsaťpäť rokov som išiel naplno šesť dní v týždni pätnásť hodín denne. Vlastne už od detstva. Ako desaťročný som ráno išiel pred školou behať, potom škola, tréning, kondička, učiť sa a spať. Takže mám šťastie, že mám brata, ktorý ma po skončení športovej kariéry vedel inšpirovať k inému fungovaniu, na ktoré som predtým naozaj nemal čas. On zas videl moje makanie a to ho môže inšpirovať k tomu, aby naozaj vybudoval európsky úspešnú firmu. Ťaháme sa navzájom.
Budúcnosť Finaxu
Ako to teda vyzerá s európskou budúcnosťou Finaxu?
Juraj: Pracujeme na tom. Sme úspešní, máme za sebou prvý ziskový kvartál. Nám to však nestačí. Teraz hľadáme investora, aby sme sa mohli z regionálnej firmy stať celoeurópskou, máme veľké ambície. Ani silné nadnárodné firmy neposkytujú teraz európske dôchodkové sporenie v takom rozsahu, ako ho chceme poskytovať my.
To je teda produkt, s ktorým chcete uspieť na Západe, kde zatiaľ nie ste prítomní?
Juraj: Tak. Vieme, že musíme ísť na Západ, a potrebujeme západného investora, vďaka ktorému získame dôveru západného klienta. Nemec alebo Francúz nedá celé svoje dôchodkové úspory do slovenskej firmy – nalejme si čistého vína. Keby sme boli s našimi produktmi západnou firmou, boli by sme tam už teraz králi, ale, žiaľ, sme zo strednej Európy.
Ako ste na tom s investormi?
Juraj: Hovoríme s viacerými. Paneurópsky dôchodok sme priniesli ako prví v Európe, takže to môže vyzerať, že máme náskok, ale zároveň je tu aj problém priekopníkov: Podarí sa im to? Budú úspešní? Možno sme ešte early stage, v skorej fáze, lebo počúvame, že „máte super produkt aj firmu, ale príďte o dva roky, uvidíme, priebežne nás informujte“.
Dobrá škola v biznise aj v rodine
Nie je to len zdvorilé odmietnutie?
Juraj: To je presne príklad toho, ako to ja neberiem. Odmietnu nás? Ideme ďalej, ideme si svoje. A chceme sa zároveň poučiť. Vždy si na takéto stretnutia či hovory beriem aj niekoho z kolegov a potom sa pýtam, čo som mohol povedať inak, kratšie, výstižnejšie. Beriem to ako dobrú školu.
Dominik: To nás tiež naučili šport a rodina. Ako profesionálny tenista si platíte tím ľudí, aby vás stále kritizovali. Aj náš otec nám vždy ukazoval naše chyby. Vtedy sme to nenávideli, ale naučilo nás to počúvať kritiku a snažiť sa zlepšiť.
Juraj: Keby ste poznali nášho otca, vedeli by ste, aká je pochvala od neho výnimočná.
Dominik: Pritom vieme, že aj keď nás kritizoval, tak bol na nás veľmi hrdý.
Juraj: Trvá to doteraz. Príde na návštevu a povie, že nemám dobre ostrihaný vinič. (smiech) Moja manželka to nechápala, ale to preto, že takto nevyrastala. Vysvetlil som jej, že vďaka tomu nikdy neberiem kritiku ako negatívnu vec, ale ako priestor na zlepšenie.
Aplikujete to aj vo firme?
Juraj: Práve chystáme celofiremný míting a tam chcem túto tému „feedbacku“, aj toho kritického, viac nadhodiť. Niekedy mám pocit, že nám chýba viac takejto kritickej odozvy.
A vy, Dominik, pri športovej výchove dcéry?
Dominik: Jasné. Keď mi otec na kurte hovoril, aby som dotiahol úder, posielal som ho preč, ale potom som si sadol a rozmýšľal nad tým. To vidím aj na Elle. Niečo jej vytknem a ona mi povie: „Stále mi hovoríš len chyby.“ Presne tak, ako som ja zvykol odvrknúť otcovi, ale o pár minút príde a povie, že chápe, že jej chcem dobre. Učíme deti, ako počúvať, zlepšovať sa, otvárať im v hlave nové možnosti.
Investor vs športovec
Mali ste aj v biznise zlé obdobia, keď sa nedarilo, trebárs ste zle zainvestovali?
Dominik: Nejaké boli, ale vždy to skončilo aspoň na nule.
Juraj: Dot-com bublina bol riadny masaker…
Dominik: … áno, ale potom som to držal štyri roky a bolo to späť.
Juraj: Skôr osem. Ale dopadlo to dobre.
Dominik: Vidíš, ja to neberiem tragicky, už si ani nepamätám, aké zlé to bolo. Mám na to vytrénovanú hlavu, zabudnem, idem ďalej.
Máte nejaké obľúbené investičné nástroje? Napríklad nehnuteľnosti?
Dominik: Nehnuteľnosti sú u športovcov všeobecne obľúbené, lebo sú zárukou, že tie peniaze tak ľahko neminiete. To, či budem mať dosť peňazí, bola dlho moja veľká obava už počas kariéry, lebo jeden rok možno zarobíte 600-tísíc, ale ďalší len desatinu – pritom stále musíte platiť výdavky na ľudí, cesty, jedlo. Musel som si prejsť týmto obdobím, zistiť, ako chcem žiť po kariére. Z tohto pohľadu ma kniha o FIRE (z anglického Financial Independence Retire Early) zastihla v správnom období. Mám tu v Bratislave krásny dom s najkrajšou záhradou, ktorý mám veľmi rád, ale už viem, že žijem väčšinu roka v zámorí a nepotrebujem ho, takže ho možno o rok, možno o desať rokov predám. Už to pre mňa nie je také dôležité, ako keď som mal trebárs tridsať rokov.
Asi nie je ľahké nastaviť sa ako športovec na fakt, že kariéra vie byť dosť krátka.
Dominik: Je to úplne odlišné než u nešportovcov. Tí začínajú s „holou prdelou“ niekedy v dvadsiatke, potom začnú zarábať a majú pred sebou možno štyridsať rokov budovania majetku a možno dvadsať rokov dôchodku. Ja som skončil s kariérou v tridsiatich dvoch rokoch, nadobudol som síce značný majetok, ale mám pred sebou päťdesiat rokov, počas ktorých už toľko zarábať nikdy nebudem. Nastaviť sa na novú realitu naozaj nie je ľahké.
Čo naučiť deti o peniazoch
Čo vás naučili rodičia o peniazoch?
Dominik: Ceniť si ich hodnotu.
Juraj: Naši rodičia boli obyčajní ľudia, majú síce vysoké školy, ale otec odišiel zo stavebníctva, kde mohol dobre zarábať, a stal sa tajomníkom tenisového klubu Slovan, aby mohol Dominovi čo najviac pomáhať. Mama vždy zarábala viac, to nás držalo. Mali sme obyčajný život v bežnom byte, trabanta, škodovku a neskôr Daewoo.
Je ešte vôbec možné, aby dnes ľudia, ktorí už čosi nadobudli, vedeli svoje deti naučiť ceniť si hodnotu peňazí?
Juraj: Pre nás to bude oveľa ťažšie. Máme pekné domy, žijeme úplne iný život než kedysi. Pre mňa je to veľká osobná výzva, aby raz moje deti vnímali peniaze veľmi zodpovedne.
Dominik: Ja už som s tým začal, ako inak, cez šport. Ella videla, že všetci okolo nej majú iPhony, ale povedal som jej, že si na taký telefón musí zarobiť. Sľúbil som jej za každý par a birdie, ktoré sa jej podaria, euro, k tomu nejaké malé bonusy za víťazstvá. Za dva roky si ho tak mohla kúpiť. Naučilo ju to, že peniaze treba míňať rozumne. Vidím to, keď teraz ideme niekam do obchodu. Ale investovať u Ďuriho, tak na to som ju zatiaľ nenahovoril. Hovorí mi: „Vieš, teraz je vysoká inflácia, a čo keď mi investícia ešte aj klesne a budem mať menej peňazí… Radšej si to nechám doma.“ (smiech)
Juraj: Moje deti investujú. Vidíš, Miško musí ukázať Elle účet, aby videla, koľko zarobil. Ako dvanásťročný sa ma spýtal, prečo na dlhopisoch prerába, veď majú predsa prinášať stabilný výnos. Padla mi sánka. (smiech) Nebolo ľahké dieťaťu v takom veku zrozumiteľne povedať, ako ovplyvňujú rastúce úrokové sadzby ceny dlhopisov, ale že keď sa podržia dlhopisy do splatnosti, tak zarobia.
Ísť na 120 percent
Dajú sa výnimočné výsledky dosiahnuť bez toho, aby človek išiel na stodvadsať percent?
Dominik: Nedajú. Ak chcete byť top, tak treba extra makať. Mnohí najlepší športovci sveta preto nemajú rodiny, kamarátov, sú vorkoholici.
Juraj, je ťažké urobiť to rozhodnutie, že nejdem na stodvadsať percent, ale chcem v živote rovnováhu – aj prácu, aj rodinu a zážitky?
Juraj: Jeden z dôvodov, prečo sme s Finaxom úspešní, je, že tu vo financiách chýbala ľudskosť, férovosť. Dovtedy som mal pocit, že každý len hrabal. Naši klienti chápu, že cez naše produkty môžu riešiť nejaké životné situácie, pripraviť sa na dôchodok, tvoriť si finančnú rezervu. Uverili našej vízii, že o peniaze sa treba aktívne starať. To môžeš dosiahnuť aj bez toho, aby si išiel na stodvadsať percent, lebo ak chcem, aby mal človek na druhej strane vyrovnaný život, tak ho chcem viesť aj ja.
