Slovensko sa prvýkrát stalo útočiskom prenasledovaného umelca. Je ním iránsky spisovateľ Farhad Babaei, ktorý je rezidentom v rámci organizácie ICORN – International Cities of Refuge Network, v preklade Medzinárodná sieť azylových miest.
S Farhadom Babaeiom sa stretávame v bratislavskom Rómerovom dome. Je 15. november, Deň väznených a prenasledovaných spisovateľov. Aj on je jeden z nich. Pochádza z Iránu, kde nad médiami aj umením vládne prísna cenzúra. Jeho meno dokonca zaradili na čiernu listinu ministerstva kultúry a islamského vedenia.
V Bratislave našiel útočisko prostredníctvom organizácie ICORN – International Cities of Refuge Network, v preklade Medzinárodná sieť azylových miest. Jeho vstup do nej bol iniciatívou Nadácie Milana Šimečku, bratislavského magistrátu a občianskeho združenia literarnyklub.sk.
V rozhovore s iránskym spisovateľom Farhadom Babaeiom sa dozviete:
- aká je dnes situácia v Iráne,
- ako tam prebieha cenzúra,
- prečo ho niekoľkokrát zatkli a vypočúvali,
- či sa bojí o svoj život,
- nakoľko svetové médiá informujú o dianí v jeho krajine.
Odvážne dievčatá
Tento rok získala Nobelovu cenu za mier Narges Mohammadi, iránska vedkyňa, novinárka a bojovníčka za ľudské práva. Ocenenie nemohla prevziať osobne, lebo je uväznená. Ako sú na tom ženské práva vo vašej krajine?
Narges Mohammadi odsúdili na 10 rokov väzenia. Posledné roky ju nemôžu jej príbuzní navštevovať. Je držaná v zlých podmienkach a nikto nevie, čo sa s ňou deje. Vedomie, že laureátka Nobelovej ceny za mier, je vo väzení, je hrozné. Aktuálne v Iráne prebieha ženská revolúcia za ženské práva a proti povinnému hidžábu. V minulosti boli niektorí ľudia, ktorí sa zúčastňovali na tejto revolte, zavraždení alebo im islamský režim vypichol oči. Pokračuje to aj dnes. Dokonca boli ešte sprísnené pravidlá ohľadom zahaľovania sa. Iránske ženy napriek tomu bojujú ďalej.
Je podpora zo strany Západu dostatočná?
Určite ste zachytili, keď si ženy po celom svete strihali vlasy na krátko na podporu iránskeho dievčaťa, ktoré bolo zastrelené, pretože jej trčali spoza šatky vlasy. To však bolo len dočasné. Jediný, kto môže pomôcť Iránu, sú Iránci. Potrebujeme na to dobrého lídra, no ten u nás chýba, keďže aj väčšina opozičných politických strán je vo väzení alebo ani nežijú v krajine. Napríklad Reza Pahlavi, korunný princ Iránu a posledný syn Mohammada Reza Pahlaviho, posledného kráľa, dlhodobo žije v Amerike. A nič neurobil. Ak máte slobodu slova a toľko možností ako v krajine, akou je USA, zrejme by ste mali niečo urobiť pre svojich ľudí.
Dnes veľa žien už nenosí šatku. Zaoberá sa tým mravnostná polícia, no boli aj prípady, keď sa ich zastali okoloidúci muži. Ako vidíte budúcnosť, môže sa to zlepšiť – aj vďaka zmene nálady verejnosti?
Od vlaňajška sme mohli v Iráne pozorovať množstvo odvážnych mladých dievčat a udalosti, ktoré v krajine nemajú obdobu. Ženy naozaj bojujú. No ako ste už aj spomenuli, po uliciach chodia hliadky a zatýkajú ich, pravidlá ohľadom nosenia hidžábu sú šialené. Musia napríklad platiť štátu za odhalené vlasy alebo im za nenosenie môžu zobrať vodičský preukaz. Toto sú pravidlá, ktoré nastolil islamský režim, pretože sa v skutočnosti zrejme žien boja. Verím, že ak sa má niečo zmeniť a má niekto urobiť niečo pre tento štát, budú to práve iránske ženy.
Hovoríte, že sa ich režim bojí. Ako si teda predstavuje ich spoločenské postavenie?
Líder Iránu neustále skloňuje ženy a to, že by mali byť doma, variť, mať veľa detí a starať sa o rodinu. Pred určitým časom dokonca obmedzil niektoré typy ochrany proti neželanému tehotenstvu, pretože chcel zvýšiť populáciu, a to napriek zlej ekonomickej situácii. Tu však do toho vstupuje aj náboženstvo. Veriaci, aj keď nie všetci, no väčšina z tých, čo pôsobia na riadiacich politických postoch, premýšľa veľmi zastaralo, ako pred tisíc rokmi.
Iránsky spisovateľ Farhad Babaei. Foto: Forbes/Miro Nôta (6 fotografie)
Cenzúra bez pravidiel
Čo vaše skúsenosti s cenzúrou v krajine?
V Iráne je silná cenzúra, no v tomto prípade ani nebolo nastolené konkrétne pravidlo, na základe ktorého by rozhodovali o tom, ktoré knihy budú kontrolované. V rámci cenzúry ich napríklad veľmi trápia typické životy ľudí. Ak si chce žena vo vašom príbehu zapáliť cigaretu, bude to cenzurované. Ak chce postava piť alkohol alebo tancovať, vaše riadky čaká rovnaký osud.
Prečo?
Tvrdia, že je to preto, lebo v islamských štátoch sa nepije ani netancuje. To však nie je pravda, sme predsa ľudské bytosti. Nemôžete písať ani o randení dvoch mladých ľudí, o iných názoroch alebo náboženských presvedčeniach či kritizovať čokoľvek v krajine. Neprejde ani príbeh, kde má niekto psa alebo mačku, pretože islamská viera hovorí o tom, že nie je povolené mať domácich miláčikov.
Ako to teda funguje?
Jediným pravidlom cenzúry je cenzúra. Sú zriadené veľké komisie, po jednom čítajú knihy a následne ich pripomienkujú. Na konci si vedúci komisie opäť knihu prečíta a rozhodne o tom, ktoré vety budú cenzurované. Týka sa to aj preložených diel. Ak by mal vyjsť preklad Ernesta Hemingwaya, kde jeho postavy v nejakom podniku pijú vodku, bude nahradená napríklad slovom „čaj“. Pamätám si, ako jednému z najznámejších iránskych spisovateľov, ktorý neustále bojoval s režimom, do príbehu vsadili to, že postavy pili olej namiesto alkoholu. Kto by však pil olej?
Cenzúra bola kedysi aj u nás počas socializmu. Keď sa pozrieme na tú v Iráne, ide o porovnateľné modely s niekdajším Československom?
V Iráne je to ešte horšie. V Československu šlo o ideologickú cenzúru, v mojej krajine máme navyše ešte náboženské presvedčenie, ktoré tam hrá obrovskú rolu. Ide o nebezpečnú kombináciu – náboženstvo s politickou ideológiou. Ak sa pozriete na zákony a pravidlá v Iráne, väčšina z nich je založená na náboženstve, no nevieme, či sú tie presvedčenia reálne pravdivé. V Koráne napríklad nie je nič o povinnom zahaľovaní sa. Dnes je navyše situácia na tom tak, že ktokoľvek z obyvateľov môže nahlásiť akúkoľvek knihu a oni ju čo najskôr zakážu.
Boli ste vypočúvaný aj zatknutý. Z akých dôvodov?
Zatknutý som bol asi štyrikrát, pre účasť na protestoch alebo moje aktivity na internete. Raz išlo o knihu, ktorú som dopísal a poslal vydavateľovi. Po asi polroku ju komisia zakázala, tak som ju odložil na bok a nevydal ju. Prešlo niekoľko mesiacov a priatelia mi volali, aby som si kúpil noviny Keyhan, ktoré sú kontrolované štátom.
Prečo?
Najprv som tomu nerozumel, nikdy som ich nečítal, je v nich veľa krutého obsahu a miestni ich používajú na čistenie okien. Potom som však pochopil. Zverejnili dlhý text o mne a mojej knihe, ktorá ani nevyšla, no mali prístup k materiálom cenzorskej komisie. Vec sa má navyše tak, že ak Keyhan napíše o niečich aktivitách, bude ten človek čoskoro zatknutý.
Stalo sa to aj vám?
Áno, do dvoch mesiacov ma zatkli a vypočúvali, aj ohľadom už spomínanej knihy. Vtedy dokonca prvýkrát odpočúvali môj mobil, pretože vedeli o veciach, o ktorých som vedel len ja a rozprával sa o nich s niekým po telefóne. Po dvoch dňoch ma prepustili. Opýtal som sa, prečo k tomu vôbec došlo, keďže kniha ani nevyšla a môj postup bol v súlade s legislatívou. V podstate sa ma snažili presvedčiť, že ja vôbec nemusím a nepotrebujem písať a vlastne ani myslieť. Kniha síce nevyšla, no prekážali im samotné myšlienky a to, nad akými témami premýšľam.
Prenasledovaní spisovatelia
Britský spisovateľ indického pôvodu Salman Rushdie bol v roku 1989 odsúdený na trest smrti za knihu Satanské verše. Fatvu – náboženský rozsudok smrti – naňho vtedy uvalil iránsky veľký ajatolláh Chomejní. Vlani ho v USA napadol fanatik a prišiel o oko. Prečo po vyše 30 rokoch stále žije v nebezpečí?
Správne pripomínate, že príkaz na jeho zabitie dal Chomejní, náboženský vládca, ktorý povedal aj to, že vražda Salmana Rushdieho je povinnosťou každého moslima. Som presvedčený, že vlaňajší útok spáchal moslim. Odkaz Chomenjího v nich stále žije a zdá sa, že všetko ostatné je dôležitejšie ako mier.
O pár mesiacov neskôr sa Rushdie znova ukázal na verejnosti pri prezentácii svojej novej knihy. Je pre vás svojím nekompromisným prístupom akýmsi príkladom?
Rushdie je z môjho pohľadu ozajstným spisovateľom, ktorý všetky svoje skúsenosti využíva pri písaní. Obdivujem ho a myslím si, že všetci spisovatelia by mali byť takíto. Písanie je jedným zo spôsobov, ako sa zachrániť.
Nebojíte sa o svoj život, o svoje zdravie aj vy?
V Iráne, áno. Bál som sa aj o svojich blízkych. Tí ma však podporujú v tom, čo robím, a sú radi, že som dnes na Slovensku. Našťastie, žijeme v 21. storočí a vieme byť pomerne jednoducho v spojení. Som šťastný, že môžem opäť písať, keďže je to to jediné, čo chcem robiť. Uvedomil som si, že ak chcem napríklad bojovať proti islamskému režimu, najlepšie to budem schopný robiť práve prostredníctvom príbehov.
Pracujete teraz na nejakej knihe?
Áno, jeden z mojich projektov je napríklad o kreatívnom písaní a o mojom živote, na ktorom som pracoval už v Iráne. Taktiež mám dve nedokončené novely a množstvo ďalších nápadov na príbehy, ktoré som ešte nezačal písať.
Aké je vlastne dnes situácia s médiami v Iráne?
Neexistujú slobodné médiá, všetci vydavatelia sú kontrolovaní štátom. Domáce aj zahraničné tlačové agentúry, aplikácie či sociálne siete vo všeobecnosti sú tiež obmedzené, filtrované. Žijeme v jednej obrovskej klietke, ktorú nazývame krajinou. Google má dokonca nastavený akýsi bezpečnostný mód, ktorý sa nedá zmeniť. Týmto sa jednoznačne inšpirovali Čínou. Možno to od nej priamo prebrali, pretože Rusko a Čína spolupracujú s islamským režimom, používajú totiž rovnaké alebo podobné technológie. Existujú síce opozičné médiá, tie však nepôsobia priamo v Iráne, ale mimo krajiny.
Je ponímanie Iránu vo svetových médiách správne či zjednodušené, skreslené?
Nanešťastie, väčšina sveta nemá dostatok informácií a nových správ o dianí v Iráne. Je to však prirodzené, najviac o tom vedia Iránci, pretože sa ich to priamo týka a je to ich každodenná realita. Deje sa tam napríklad aj to, že každé ráno ľudia sledujú kurz doláru a eura, podľa toho ich nakupujú, opäť sledujú kurz a vo vhodnej chvíli si peniaze zamenia. Majú z toho aspoň malý profit. Tam sa totiž životné náklady odvíjajú od toho, aké sú kurzy dolára a eura.
A zvyšok ekonomiky?
Okrem toho je tam vysoká inflácia. Zažil som dokonca aj to, že som si počas dvoch dní kúpil tri škatuľky cigariet za tri rôzne ceny. Jeden z dôvodov, prečo chcem písať po anglicky a robím to veľmi rád, je, že to je spôsob, ako ľudia získajú obraz a informácie o Iráne. Nie prostredníctvom prednášok alebo vyjadrení v médiách, ale poviedok.
Rôzne tajné služby tvrdia, že Irán schválil útok Hamasu na Izrael. Myslíte si, že to tak je?
Verím, že islamský režim je jednou zo zapojených strán v tejto vojne. A nielen v tejto. Izrael spolupracuje s Amerikou, Palestína s Iránom. Amerika s Iránom tak bojujú proti sebe, no nie priamo. Pred niekoľkými mesiacmi dal americký prezident Joe Biden islamskému režimu šesť miliárd dolárov. O pár dní na to vystúpil aj s prvou dámou v relácii, kde povedali, že stoja pri iránskych ľuďoch – a ženách. Akým spôsobom, keď poskytli financie režimu, ktorý vraždí? Amerika argumentuje tým, že peniaze sú určené na mierové a humanitárne procesy a aby v krajine zavládla ľudskosť. Mám 46 rokov a nikdy som tam žiadnu ľudskosť nevidel.
Môže sa podľa vás Irán do konfliktu aj priamo zapojiť?
Áno, ale dúfam, že to tak nebude. Tá vojna by mohla nabrať celosvetový rozmer, keďže krajiny na Strednom východe sú v takej situácii a kondícii, v akej sú.
