Spisovateľka Mary Morrissey bola už odmalička veľmi angažovaná. Na strednej škole v Beavertone v štáte Oregon pôsobila ako podpredsedníčka triedy, viedla školskú radu a navštevovala tanečný krúžok.
Keď neskôr otehotnela, vydala sa za svojho vtedajšieho priateľa na „unáhlenej svadbe pre desať ľudí“. Krátko po sobáši si ju predvolal riaditeľ školy a povedal: „Mary, máš skvelé známky a vyznamenania, ale nemôžem ti dovoliť doštudovať posledný ročník. Miešať tehotné dievča s ostatnými žiačkami by nebolo vhodné.“ Mary pre tehotenstvo napokon zo strednej školy vyhodili a ako alternatívu jej ponúkli večerné vzdelávanie pre „tehotné dievčatá a delikventných chlapcov“.
BIZNIS EVENT, AKÝ TU EŠTE NEBOL
Top ľudia z biznisu a manažmentu na jednom mieste, 4 pódiá, 100+ spíkrov. Top podujatie roka, na ktorom budú všetci a vy nesmiete chýbať… viac informácií už čoskoro.
CHCEM BYŤ NA WAITING LISTE
Toto sa udialo v roku 1966. V decembri sa Mary narodil syn, o rok na to absolvovala alternatívnu strednú školu a o dva mesiace neskôr ležala na jednotke intenzívnej starostlivosti v miestnej nemocnici s masívnym zlyhaním obličiek. Odhadovali jej len pár mesiacov života.
Pri jej lôžku sa zastavil aj kaplán, keďže bola na zozname ťažko chorých pacientov a na ďalšie ráno mala naplánovanú operáciu. Ani jeden z nich v tom čase netušil, že obraz budúcnosti, ktorú kaplán Mary vtedy opísal – uvidí svojho syna vyrastať, rozbehne sa jej vysnívaná kariéra učiteľky, dosiahne všetky svoje plány – by ju priviedol na cestu prežitia.
Bežné a odvážne myslenie
Morrisey sa zastáva názoru, že sme sa ako spoločnosť prispôsobili bežnému správaniu, ktoré v angličtine označuje ako „common hour thinking“. Ide o termín, ktorý v 19. storočí spopularizoval predstaviteľ transcendentalizmu Henry David Thoreou. Morrisey vysvetľuje v podcaste Electric Ladies princíp bežného správania na jednoduchom príklade: „Ak chcem niečo podniknúť, prvé na čo sa spýtam je, kde na to zoberiem peniaze. Zameriavam sa skôr na to, čo nemám alebo nemôžem dosiahnuť.“
Namiesto zaužívaného prístupu k životu odporúča Morrisey praktizovanie takzvaného odvážneho myslenia. „Odvážni myslitelia sa neboja žiť z vízie. Nepopierajú situácie ani okolnosti, v ktorých sa ocitli, no nenechajú ich zvíťaziť. Motiváciu berú z niečoho väčšieho,“ hovorí. Pre ňu samotnú bola prelomová práve vízia, ktorú jej predostrel kaplán na nemocničnom lôžku.
„Aj keď sa okolnosti môžu zdať skľučujúce, ťažké a neprekonateľné, stále existuje spôsob, ako logicky myslieť a odvážne konať,“ tvrdí.
Ako cvičiť „odvážne myslenie“?
Podľa Morrisey sa dá odvážne myslenie precvičovať spytovaním sa samého seba na nasledujúce otázky. Viac o tom hovorí vo svojej nedávnej knihe Brave Thinking: The Art and Science of Creating a Life You Love.
- Ako usmerňujem svoje myšlienky? Máme kontrolu nad tým, na čo myslíme, ako sa pozeráme na situácie a ľudí, ako ich interpretujeme a reagujeme na ne. „Odvážni myslitelia vedia, že ich najväčšou výhodou v živote je schopnosť riadiť myšlienky, ktoré pomáhajú formovať ich sny,“ uvádza Morrisey v Brave Thinking.
- Zmýšľam bežne alebo odvážne? Na čo sa zameriavate? Na problém alebo hľadanie riešenia?
- Čo cítim, robím a na čo myslím, keď mám strach? Vždy hovorím svojim klientom, aby si strach priznali, poďakovali mu za to, že vás chráni a odložili ho na poličku, aby ste sa dostali k práci. Morrissey opísala strach takto: „Strach je v skutočnosti hranicou medzi životom, ktorý poznáte, a životom, ktorý môžete mať.“
- Čo najhoršie sa môže stať? To je otázka, ktorú Morrissey navrhla ako odpoveď na strach. Keď si uvedomíme, že to dokážeme prežiť, napätie sa zmenší a môžeme sa lepšie sústrediť na riešenia.
- Som tomu otvorený, odkiaľ môže prísť riešenie? Alebo skôr odmietam ľudí a možnosti ešte predtým, ako ich naozaj zvážim? (Dr. Katalin Karikó sa tohto tiež stala obeťou, keď si svet neuvedomil, aký dôležitý bol jej objav mRNA na záchranu životov počas pandémie, čo jej neskôr vynieslo Nobelovu cenu.)
- Do akého cieľa som zamilovaný? Odvážni myslitelia sa sústreďujú na konečný výsledok a od tejto vízie sa odrážajú. Morrissey naznačuje, že konečným výsledkom je niečo, do čoho sme „zamilovaní“ a pripomína nám, že postupom času sa to môže zmeniť. Odporúča sa periodicky pýtať: „Milujem stále túto víziu? Čo ma najviac poháňa vpred?
Článok vyšiel na Forbes.com, jeho autorkou je prispievateľka Joan Michelson.
