Martina Boháčiková najazdila za posledné dva roky na bicykli takmer 75-tisíc kilometrov. To je viac ako bežný človek na aute. Bicyklovala každý deň a za akéhokoľvek počasia. Či snežilo, pršalo, mrzlo alebo pálilo slnko. Pritom od deviatej už musela sedieť v práci.
Bolo teplé letné ráno, keď Martinu Boháčikovú zrazilo auto. Skončila s prasknutým nosom v nemocnici a so škodou na bicykli vo výške takmer tisíc eur. „Dobrý deň, sedím v sanitke a dnes neprídem do práce. Musím sa dať vyšetriť, lebo neviem, čo všetko mám zlomené,” oznámila Martina šéfke. Nakoniec si to odniesol len prasknutý nos.
Okrem toho mala roztrhané oblečenie, zlomenú prilbu aj prednú páku a kladku na bicykli, no na ďalší deň už ťahala svojich tradičných sto kilometrov.
Autá mi berú strašne veľa psychickej sily. Niektorí vodiči sú automaticky ,prednahnevaní‘ na cyklistu a jazdia veľmi natesno.
Martina Boháčiková
„Bola som trochu ubolená, ale nos nepotrebujem na riadenie bicykla. Nosom som predošlý deň iba brzdila,” zavtipkuje Marty Boh, prezývka, pod ktorou ju pozná viac ako 1 500 sledovateľov v športovej aplikácii Strava.
Dnes už si bratislavské cesty nevedia predstaviť, že by sa na nich uprostred noci nenachádzal niekto zo zaručenej trojice policajti, taxikári, Marty Boh. Ešte prednedávnom by ste tam však Marty hľadali len márne. Ako to zvláda popri práci a čo ju motivuje vstať o druhej ráno z postele, keď sa za oknami ženia čerti?
Foto: Unsplash.com
Program na 23 hodín denne
Matematika síce nikdy nepatrila medzi najpopulárnejšie predmety, ale malú násobilku by mal zvládnuť každý. Vyskúšame. Aké číslo dostanete, keď k sebe pripočítate 8,5 hodiny v práci, sedem až osem hodín spánku, 5,5 hodiny na bicykli a jednu hodinu strávenú jedlom, sprchou a základnou úpravou zovňajška do bežného dňa?
Jedným slovom dvadsaťtri. Zostáva jedna hodina denne, do ktorej musí Martina zmestiť ostatné aktivity, ako je presun do práce, pranie, upratovanie, nákup potravín a varenie. Časom zoptimalizovala každú aktivitu natoľko, že jej ešte zostáva aj pár minút voľného času.
Stravuje sa priebežne počas dňa, aby nemusela mať dlhé obedy. Kúpila si veľkú mrazničku, aby si mohla prichystať veľa jedla a nemusela podchvíľou variť. Býva blízko práce, aby jej presun nezaberal veľa času. Často využíva možnosť home officu, lebo každá sekunda je dobrá. Počas práce z domu aj perie, lebo však práčka ide sama.
V podobnom režime funguje už najmenej dva roky, keď v roku 2022 najazdila 37 037 kilometrov a o rok neskôr 37 737 kilometrov. Začalo sa to nevinným pokusom hýbať sa a spraviť pre seba viac, ako len čítať knihy, šiť alebo pestovať akýkoľvek iný sedavý koníček.
„V roku 2020 som si priniesla do Bratislavy svoj starý ťažký horský bicykel, ktorý som dostala v roku 1997. Neskôr som si kúpila o trochu lepší z druhej ruky, ale nechcela som do toho investovať príliš veľa. Čo ak ma to prestane baviť?” približuje Boháčiková, ktorej sa kedysi ani nesnívalo, že raz zoderie reťaz každé dva mesiace.
Nevinné začiatky
„Niekoľko mesiacov som jazdila v starých rifliach zo sekáča a striedala som ich so starými kapsáčmi. Obuté som mala staré kožené topánky, ktoré som časom úplne zničila, pretože som si do nich v zime dávala dvoje pančuchy a jedny hrubé ponožky. Rozpadli sa,” spomína.
Najskôr jej stačilo vstať o piatej ráno a mať pocit hrdinky, už keď dva dni po sebe urobila 40 kilometrov. Kilometre však pribúdali a dobré pocity po každej jazde tiež, tak si v roku 2022 dala prvú výzvu – sadnúť si na bicykel každý deň počas celého roka a urobiť aspoň 60 kilometrov.
Už v apríli sa začala nudiť a musela pridať. Z bratislavskej rovinatej hrádze prešla do Karpatov a neuspokojila sa dovtedy, kým nemala jazda aspoň tri cifry.
Napokon sa jej tachometer na konci roka zastavil na prejdených 37-tisíc kilometroch a „nastúpaných“ 194 kilometroch. Minulý rok pridala aj svoju doteraz najdlhšiu jazdu, ktorá merala 580 kilometrov a prevýšenie sa blížilo k číslu sedem kilometrov.
Foto: Archív Martiny Boháčikovej
Prínos a benefity
Jazdiť počas celého roka na bicykli minimálne stovku denne vrátane víkendov je výkon sám o sebe, ale ešte pôsobivejšie to bude znieť, keď do toho primiešame informáciu, že jej cesty sa často opakujú.
„Mohla by som chodiť aj do Rakúska či do Gabčíkova a naspäť, ale chcem mať blízko MHD. V prípade potreby sa viem rýchlo dostať domov a nehrozí, že by som nestihla prísť do práce,” približuje Boháčiková. Rozhodnutie ocenila už viackrát, keď sa jej zlomil špic na prednom kolese, uvoľnila kazeta alebo ju auto natlačilo do kanála a nemohla pokračovať ďalej.
„V daždi som vtedy premočená vošla do diery, rozbila si karbónové koleso a dostala defekt. Snažila som sa ho opraviť, ale mala som zlomený prst, bola som nervózna a uzimená, tak som nakoniec pokazila aj náhradnú dušu. Nakoniec som išla domov trolejbusom. Musím zostať v meste a jeho okolí, lebo nechcem volať každý druhý deň šéfke, že neprídem do práce,” hovorí Boháčiková.
Som vegánka a snažím sa konzumovať čo najviac prvotných surovín. Kedysi som si vyrábala aj vlastné tofu a jogurty.
Martina Boháčiková
Jej jazda sa väčšinou začína v meste, keď v ňom uprostred noci ešte nie je veľká premávka. Na začiatok zvykne vyjsť štyri až päťkrát na Kamzík a následne sa uprace do lesa smer Biely kríž. Je tam minimálne o jeden výrazný element menej, ktorý nemusí riešiť.
„Autá mi berú strašne veľa psychickej sily. Snažím sa nezavadzať, nejazdím na červenú, zbytočne neprovokujem. Keď je úzka cesta, postavím sa vedľa a pustím autobus. Niektorí vodiči sú však automaticky ,prednahnevaní’ na cyklistu a jazdia veľmi natesno. Je to dosť nepríjemné, obzvlášť vtedy, keď idem pomaly do kopca a niekto okolo mňa presviští päťdesiatkou,” opisuje Marty.
Z jej jazdenia sa stal taký fenomén, že ju ľudia fotia a natáčajú, keď ju ráno stretnú a potom jej to posielajú. Bicyklu venuje množstvo času aj financií na náhradné diely, napriek tomu by nemenila.
„Nemám pocit, že by som o niečo prichádzala. Umožnilo mi to lepšie sa spoznať a viac si veriť. Dlho som bola utiahnutá a nerada sa dostávala do konfrontácií, ale keď už každý deň prekonáte akékoľvek počasie a vyriešite každý problém, čo sa vám v ten deň už môže stať horšie?” zamýšľa sa Marty.
Dvakrát na Evereste
Za dva roky celoročného jazdenia bola dvakrát chorá, z toho jedenkrát nachladla doma v posteli, keď si pre vysoké letné teploty urobila prievan a zaspala v ňom. Udržiavať pevné zdravie sa jej darí napriek niektorým chýbajúcim zložkám potravy, ktoré musí ako vegánka hľadať inde ako v živočíšnych produktoch.
„Som vegánka a snažím sa konzumovať čo najviac prvotných surovín. Kedysi som si vyrábala aj vlastné tofu a jogurty. Kúpila som sušené sójové bôby, spravila z nich mlieko a následne tofu. Už to však nestíham,” približuje Marty.
Dôvodom vyrábať si vlastné produkty bola snaha minimalizovať množstvo potravinových obalov a mať pod kontrolou zloženie výrobkov. Na tanieri by ste jej však našli aj obyčajné pečivo s maslom a džemom. Občas ho pred jazdou nahradí mliečnou ryžou z rastlinného mlieka, sušeným ovocím a ďatľovým sirupom.
Počas jazdy potom zje ešte niekoľko banánov a po návrate si dáva svoj tradičný nápoj, ktorým dopĺňa vitamín B12 a omega-3 mastné kyseliny. Deň sa môže začať.
„Keď mám horšie dni, upravujem trasu a idem menej kopcov. Domov prichádzam okolo ôsmej až deviatej, dám si rýchlu sprchu a idem do práce,” opisuje Marty.
Minulý rok vyhrala cyklistické preteky Race through Slovakia v kategórii žien, keď prešla tisíc kilometrov okolo Slovenska za 64 hodín a 35 minút. Dvakrát sa jej podarilo splniť aj takzvaný Everesting a počas jednej jazdy „nastúpať“ viac ako 8 848 metrov.
Zbieranie výškových metrov ju časom oslovilo natoľko, že rok 2023 zakončila so 645 „nastupanými“ kilometrami. Jazdiť veľa teda dokáže a kopce si už tiež vyskúšala, preto aktuálne rozmýšľa, čo ďalej.
„Hľadám nejakú novú výzvu, preto som trochu zvoľnila. Bralo mi to strašne veľa času a už to začínalo byť také rovnaké,” uzatvára Marty.
