Ktorý z futbalistov Slovenska má aktuálne najvyššiu trhovú hodnotu? Ani Škriniar, ani Lobotka, odpoveď je Dávid Hancko. Tridsaťpäť miliónov eur, cenovka, ktorá by vystačila aj na trhovú hodnotu väčšej firmy, radí ľavého obrancu Slovenska na čelo slovenskej súpisky na EURO 2024.
Spomeniete si ešte na svoju prvú futbalovú výplatu?
Bolo to v Žiline, ešte na juniorskú zmluvu, dostal som 250 eur. Výplata závisela od počtu odohraných zápasov. Postupne mi šla hore, na 350 eur, na 550, keď som začal nastupovať pravidelne, vyšplhala sa myslím na 1 200 eur v hrubom.
Plus sme mali prémie. Pred tými asi siedmimi, ôsmimi rokmi som tisíc eur považoval za neuveriteľné peniaze. Navyše som už v osemnástich rokoch vyrovnal plat mojej maminy, ktorá pracuje celý život.
Veľký finančný skok ste zažili v lete 2018, keď ste prestúpili do talianskej Fiorentiny. Čo to s vami spravilo?
Tu patrí veľký kredit mojim rodičom. Ocino ma na taký okamih pripravoval. Vravel mi: Pozri sa, všetci pracujú na tom, aby boli úspešní, ale už nemyslia na to, čo robiť, keď sa úspešnými stanú, preto potom vidíme tie rôzne smutné a nešťastné príbehy.
Povedal mi, koľko si mám odkladať, koľko si nechať na bežný život. Ja som sa prvý rok dokonca tak „sekol“, že som neutratil takmer nič.
Vôbec ste nemíňali?
Nemal som ani auto, na tréningy som dochádzal peši. Platil som si nájom, základné veci, ale inak som v zásade ušetril ročnú výplatu. Samozrejme, keď prišli rodičia, sestra, kamaráti, tak som ich pozval na dobrú večeru.
A ešte si spomínam na jednu výnimku. Mali sme vianočnú večeru a ja som si kúpil prvé ozaj drahšie tenisky. Potom som sa zase obával, ako to povedať ocinovi… (smeje sa)
Nasporil som si teda peniaze, ale zároveň som sa vzdelával, ako ich správne investovať. Čítal som knihy, počúval podcasty, radil sa s odborníkmi.
Dávid Hancko. Foto: Ondřej Pýcha
Ako ste vo výsledku investovali?
Môžeme sa o tom porozprávať po konci mojej kariéry, či som ich investoval úspešne. Uvidíme. Ale myslím, že nastavené to mám dobre. Mám určité portfólio vo fondoch, v indexe S&P 500, investoval som do akcií a spoločností, ktoré ostatné polstoročie prosperujú. Tiež som časť peňazí vložil do nehnuteľností.
Aj v Holandsku, kde teraz hrávate?
Nie, v Holandsku nevlastním nič. Práve sa však dokončuje apartmán vo Vysokých Tatrách, do ktorého sme investovali už dávnejšie. Budeme ho prenajímať aj využívať ako rodina. Tiež som kúpil domček pre rodičov u nás na dedine, v Kamenci pod Vtáčnikom.
Zaslúžia si to a vidím, že sú z toho šťastní. Žili v byte a mamina odjakživa snívala, že raz by chcela mať záhradu. Výhoda je to aj pre naše rodinné stretnutia na Vianoce či v lete, už sa nemusíme všetci tlačiť v dvojizbovom byte.
S manželkou (bývalou českou tenistkou Kristýnou Plíškovou) máme aj investičný byt v Prahe a nedávno sme neodolali, keď sa naskytla príležitosť na kúpu domu v našej vysnívanej pražskej lokalite.
Domov si už budujete v Prahe?
Áno. Za tri roky pôsobenia v Sparte som v meste spoznal veľa ľudí, skamarátil sa s nimi, no najmä Kristýnka tam má rodinu a moji rodičia to majú z domu len štyri hodiny jazdy autom.
To štúdium základov finančníctva vás aj bavilo alebo ste sa na to pozerali skôr racionálne, že je to skrátka pre vás prospešné?
Bavilo, je to zaujímavé. Ako vo futbale, aj v tejto sfére chcem byť úspešný. Povedzme lekári môžu pracovať aj po šesťdesiatke, ale v mojej profesii to možné nie je. V decembri budem mať 27 rokov a som za polovicou profesionálnej kariéry.
Musím byť preto opatrný a robiť čo možno najlepšie investičné rozhodnutia, aby som sa vedel finančne zabezpečiť.
Dávid Hancko v kvalifikačnom zápase s Islandom. Foto: TASR
Keď ešte raz nadviažeme na ten váš asketický rok vo Florencii. Dnes si už viete spraviť radosť a minúť na seba aj viac peňazí?
Keď som hral v Sparte Praha a dal sa tam dokopy s manželkou, tak mi párkrát vravela, že: Jasné, neutrácaj za hlúposti, ale pozri sa, koľko zarábaš a niečo si z tých peňazí aj uži. Samozrejme, v normálnosti, bez výstrelkov. Kúp si pekné oblečenie, batoh, čo využívaš denne.
Potom som prepadol hodinkám, ale to je na druhej strane aj dobrá investícia. Keby sa niečo stalo a potrebujeme peniaze, ich predajom by som už dnes bol vo veľkom pluse.
Koľko kúskov hodiniek dnes vlastníte?
Šesť a siedme práve čakajú na vyzdvihnutie z obchodu. Mám to nastavené tak, že si ich kupujem za odmenu, po konci sezóny či po zisku trofeje. Navyše v Prahe mám jedno obľúbené hodinárstvo a tým, že som k nim dotiahol aj ostatných chalanov, snažia sa mi tam odvďačiť.
Ak majú nejakú zaujímavosť, ktorá je málo dostupná, prednostne mi ju ponúknu. Teraz mám u nich nachystané vzácne hodinky značky Tudor.
Vaša manželka bola úspešná tenistka, vo svetovom rebríčku sa dostala aj do prvej päťdesiatky a tiež si tak dokázala zarobiť peniaze na obdobie po športovej kariére. Máte dnes spoločný účet a investujete spoločne?
Nejaké peniaze, čo sme mali navyše, sme spoločne investovali do niekoľkých fondov. Navzájom sa, samozrejme, podporujeme, ja som napríklad v Prahe počas pôsobenia v Sparte býval v jej byte, teraz tým, že je na materskej, môže prenájom bytu využívať na pasívny príjem. O investovaní sa však snažíme spolu rozprávať, ale väčšinou necháva finálne rozhodnutie na mne.
Vidíte nejaké zaujímavé investičné príležitosti na najbližšie obdobie?
Teraz sme dosť investovali do nehnuteľností, možno niektoré po kariére predáme, peniaze vložíme do fondov a z vyplácaných dividend budeme cestovať po svete, no to vám len tak z brucha vymýšľam scenáre.
Páči sa mi však investovať do futbalového klubu, byť v ňom aj takto zainteresovaný. Sám ešte teraz neviem, ktorou cestou napokon pôjdeme.
Sen o futbalovom klube
Robíte aj niečo pre to, aby ste tým vlastníkom klubu raz boli?
Už sme aj niečo urobili. U nás v Baníku Prievidza, kde som ja začínal a ocino tam bol donedávna hlavný tréner, sme s Kucom (futbalistom Jurajom Kuckom, ktorý sa narodil v Bojniciach) kúpili nejaké menšie percentá.
Obaja sme sa tak dostali aj do dozornej rady. Brali sme to ako pomoc klubu, sponzorsky ich podporili a za nejaký počet rokov môžeme získať určitý vlastnícky podiel. Teraz je Prievidza až v štvrtej lige a myslím, že keby raz hrala najvyššiu súťaž, mala by jednu z najvyšších návštevností.
Dávid Hancko. Foto: Ondřej Pýcha
Keď bola druholigová a ja som vtedy ako chlapec počas zápasov podával lopty, spomínam si, že vždy bol štadión vypredaný.
O aký veľký podiel by napokon mohlo ísť?
Uvidíme, bude to taký postupný proces. Zatiaľ sa do toho nechcem naplno pustiť, dúfam, že mám pred sebou ešte dosť rokov kariéry futbalistu. Navyše doma v Kamenci nad Vtáčnikom strávim len šesť či sedem dní v roku, čo je strašne málo.
Poviem to tak, že zatiaľ u nás spoločne s Kucom ide o jednotky až nižšie desiatky percent. Na základe nášho vstupu sa však pridali aj ďalší sponzori a verím, že spoločne dokážeme Baník pozdvihnúť.
Vám pri nakladaní s peniazmi pomohli aj rady od otca. Celkovo však máme pocit, keď robíme do Forbesu rozhovory s futbalistami a športovcami, že finančná gramotnosť sa výrazne zvyšuje. Čo myslíte?
Určite. Z rozprávania viem, že divoké boli najmä 90. roky, ale aj tým, že celkovo to vtedy v podnikaní bolo divoké obdobie. Viete, je celkom zaujímavé, že keď trebárs na reprezentačnom zraze hráme karty, tak sa popri tom neraz aj bavíme, do čoho kto investuje. Najviac lákavé sú fondy a nehnuteľnosti, ale Hamšík, Kucka, Lobotka rozbehli aj iné veľmi pekné projekty.
Je pre vás téma aj vlastná značka tenisiek či minerálky? Alebo účinkovanie v reklame?
Zatiaľ ma to obchádza. Žiadne väčšie firmy ma ani neoslovili, ale teraz, keď za mnou prišiel Forbes, tak sa to hádam nakopne. (smeje sa) Nebol by som proti. Nedávno sa mi však naskytla možnosť investovať do jedného športového centra v Prahe.
Nebude v ňom len posilňovňa či wellness, ale komplexný program aj s fyzioterapiou, masážou či medicínskou časťou. To má láka.
Teraz je to silný biznis.
Súhlasím. Bolo by to nielen pre športovcov, ale napríklad aj pre manažérov, že všetko máte pod jednou strechou a nemusíte sa nikam presúvať. Verím, že to môže byť úspešné.
V akom veku je špičkový futbalista na vrchole? V dvadsiatich šiestich, v dvadsiatich ôsmich rokoch?
Ťažko povedať, je to dosť individuálne. Myslím si, že teraz sú tu aj príklady dlhovekosti, čo predtým nebolo. Vidíme, že Pepe má štyridsaťdva rokov a na Eure hral za Portugalsko. Na opačnej strane je Lamine Yamal, ktorý v šestnástich nastupuje za Barcelonu. Tiež Jude Bellingham sa ako devätnásťročný stal kapitánom Borussie Dortmund a v dvadsiatich je oporou Realu Madrid. Najlepší vek je asi dvadsaťsedem až tridsať rokov, keď má človek najviac energie, je aj „rýchlostnejší“. Keď som sa rozprával so staršími hráčmi, vraveli mi, že po tridsiatke už začali pociťovať veci, aké predtým necítili. Začali trochu spomaľovať a museli tréningu a príprave oveľa viac obetovať.
Pre tú dlhovekosť aj vy veľa robíte, nie?
Nedá sa ísť vkuse na plný plyn, ale snažím sa jesť zdravo, v posilňovni sa zase uberám cestou, ako je mobilita. Nerobím cvičenia, aby som ohúril svalmi, ale také, ktoré mi pomôžu na ihrisku. Niečo by som však mohol spraviť so spánkom. Mal by som spať viac.
Koľko spávate teraz?
Snažím sa sedem-osem hodín, ale niekedy je to menej. Keď uspíme Adamka, mal by som si ľahnúť hneď po ňom. Ak však chceme byť chvíľu s manželkou spolu, pozrieť si film, tak sa to natiahne. Ráno o siedmej už je malý hore a hlási sa, že sa máme ísť hrať, hoci manželka sa ma snaží čo najviac odbremeniť.
Vy ste na ihrisku taká kombinácia – aj šprint, aj vytrvalosť.
Je zaujímavé, že v mládežníckych kategóriách som nikdy nebol najrýchlejší. Nedávno mi posielal tréner zo Žiliny Tibor Goljan, ktorý je dnes asistentom pri reprezentácii do 21 rokov, nejaké staré rýchlostné testy a ja som bol v kategórii do 17 rokov predposledný. Všetci vraveli, že mám limit, že rýchly nebudem. Teraz však aj v Rotterdame patrím na dlhšiu vzdialenosť medzi najlepších. Je to však aj o čítaní hry, skúsenostiach, neustálej snahe hľadať si najlepšiu pozíciu. Nie som Ferrari, že vystrelím, ale keď musím šprintovať na tridsať, päťdesiat metrov, cítim sa veľmi silný. Tam som sa dostal tvrdou prácou.
Keď sa pozriete na niektorých hráčov, tak už v osemnástich rokoch sú vyspelí. Ja som v tom veku vyzeral ako chlapček. Stačí, keď si nájdete moje fotografie z toho obdobia. Dospel som, až keď som mal dvadsaťdva-dvadsaťtri rokov a hral v Sparte Praha.
Mali ste čerstvých dvadsať rokov, keď vás UEFA spolu s Milanom Škriniarom vybrala medzi päťdesiat najväčších futbalových talentov Európy. To ste ešte boli pomalý?
Taký som bol do tých šestnástich-sedemnástich rokov. Ani v Prievidzi som nebol hviezda, nikto nechodil za ocinom a nepotľapkával ho, že „ten tvoj chalan je futbalista pre Ligu majstrov“. Možno pre slovenskú ligu, to áno, ale ďalej ma nevideli. Keď si pozriete top futbalistov, tak tí majú od mládežníckych kategórií detské izby plné trofejí. Ja som možno raz či dvakrát získal nejaké ocenenie za najlepšieho hráča turnaja.
V Žiline ste titul nevyhrali?
Mužský áno, s trénerom Adriánom Guľom, ale vtedy som odohral hádam päť zápasov. Trénoval som s áčkom a na zápasy pendloval do béčka v druhej lige, čo však bola skvelá skúsenosť, už ako šestnásťročný som mal štarty medzi mužmi. Po majstrovskej sezóne potom odišiel Milan Škriniar do Sampdorie Janov, Denis Vavro do Kodane a mne sa v obrane uvoľnilo miesto. Celý ročník som odohral v základnej zostave, tak som mal šancu upútať skautov a nasledoval prestup do Fiorentiny.
Ten prvý prestup do zahraničia však nedopadol podľa vašich predstáv. Čo vám v Taliansku nesadlo?
Viacero faktorov. V danej chvíli to bolo asi väčšie sústo, než som dokázal zvládnuť. Nebolo to však tým, že mi dali tridsaťnásobok platu, aký som mal v Žiline. Pri rozhodovaní ma presvedčil projekt, aký mi predostreli tréner a športový riaditeľ. Šiel som tam s tým, že postupne dostanem určité šance, lenže na mojom poste bol aj obranca Cristiano Biraghi, hral dobre a stal sa aj kapitánom. Navyše v klube bolo veľa národností a tréner mal iba pár Talianov, ktorých chcel mať v zostave, a on patril medzi nich.
Občas som šancu dostal, ale nikdy nie na dlhšie, na viac zápasov. Určite som však nebol futbalista, akým som dnes, veľa ma to naučilo. Zažil som ťažkú stránku futbalu. Bol som zdravý, ale sezónu som v podstate presedel na striedačke. Z tridsiatich ôsmich kôl talianskej ligy som nastúpil len v piatich zápasoch.
Jedným zo zásadných rozhodnutí vašej kariéry bolo, keď ste sa po nevydarenom roku vo Fiorentine rozhodli odísť do Sparty Praha. Ako ste vtedy uvažovali?
Pamätám si, ako sme s agentom (Branislavom Jašurekom) sedeli na káve na námestí vo Florencii. Práve sme sa s klubom vrátili z amerického turné, na konci ktorého mi tréner povedal, že by som mal ísť na hosťovanie. Tlačili ma, aby som zostal v Taliansku a šiel hrať do druhej ligy, do Serie B. Ja som to tak necítil a na tom námestí sme o tom hovorili. Potom sa so mnou telefonicky spojil Tomáš Rosický (bývalý vynikajúci futbalista a dnes športový riaditeľ Sparty) a už len debata s ním bola obrovským lákadlom.
Sparta je vynikajúci klub a tlak na futbalistov je tam enormný. Veľmi dobre ma tým pripravila na neskorší prestup do Feyenoordu Rotterdam. Po príchode mi vraveli, že tu sa každý musí chvíľu adaptovať, zvyknúť si na takmer päťdesiattisícový štadión, všetky tie očakávania… Lenže ja som prišiel a hral akoby nič. Aj vďaka Sparte.
Čo vám ešte Sparta dala?
Manželku a syna.
Ako ste sa vlastne zoznámili?
Začiatkom roka 2020 hrala na turnaji v Austrálii a „lajkla“ mi fotografiu na mojom Instagrame. Keď som si to všimol, hneď som jej napísal. Ona odpísala, začali sme si telefonovať, potom sme sa prvý raz stretli v Prahe – a už zostali spolu.
Nakoľko je výhodou, že máte manželstvo dvoch športovcov?
Má to veľké výhody. Kristýnke na jednej strane veľmi záleží na tom, ako budem hrať, ako sa mi darí, no zároveň dokáže situáciu aj odľahčiť. Hrala proti Serene Williamsovej a ďalším top tenistkám a keď som nervózny povedzme pred zápasom s AS Rím, tak ocino by okolo mňa len chodil po špičkách, ale ona vie použiť tie správne slová. Má skvelú empatiu, vytvára mi skvelé zázemie, jedinou nevýhodou je súťaživosť. Keď hráme v lete karty aj s jej sestrou (Karolínou Plíškovou, bývalou svetovou tenisovou jednotkou) a jej manželom, je to ozaj náročné. (smeje sa)
Chodil ste s manželkou aj po tenisových turnajoch?
Stihol som len pár, jeden aj v Prahe, na ktorom vyhrala celý turnaj v štvorhre. Raz som za ňou letel aj do Londýna na Wimbledon a počas obdobia pandémie som bol na niekoľkých tenisových exhibíciách a videl viac do zákulisia. Počas covidu sme si robili taký sparing. Najskôr sme šli na tenisový tréning, potom na futbalový na Strahov, podvečer posilňovňa. Niekto počas korony zlenivel, ale ja som vtedy veľmi „zamakal“ a myslím si, že z toho ťažím dodnes.
V čom sa líši zákulisie tenisu a futbalu?
Je tam veľa odlišností. Klobúk dole pred tenistami. Je to tréningová rehoľa a konkurenčne jedno z najťažších odvetví. Navyše slušný príjem majú len hráči a hráčky z prvej stovky, to je vo futbale úplne iné. Keď som však videl tie neskutočne náročné tréningy v tenise, aj mne sa tým otvorili oči, že sa tou cestou chcem tiež uberať.
Aj futbal je totiž okrem spoločných tréningov a zápasov v zásade individuálny šport. To mi hovoril už náš fyzioterapeut v Žiline, že mimo ihriska sa každý futbalista musí starať sám o seba. Veľmi zásadne mi v tej starostlivosti pomohla Kristýnka, napríklad aj tým, že ma v Prahe skontaktovala so špičkovým fyzioterapeutom Michalom Novotným, ku ktorému je veľmi zložité sa dostať, a dodnes spolupracujeme. Medzi jeho klientelu patria top tenisti sveta, teraz už aj hollywoodski herci. Napísal aj knižku, jeho príbehy sú skvelé. Nasadí si slúchadlá, pustí vážnu hudbu a začne so mnou robiť. Neskutočné, ako rozumie telu, veľmi mi pomohol napríklad s problémami s kolenami. John McEnroe o ňom povedal, že má zlaté ruky, a ja to podpisujem.
Vy so zraneniami máte svoje boľavé skúsenosti.
Musím zaklopať, teraz je to vynikajúce, ale áno, keď som mal šestnásť-sedemnásť rokov, utrpel som dve únavové zlomeniny kostičky a musel som podstúpiť operácie. Dodnes mám v oblasti priehlavku na oboch chodidlách skrutky.
Koľko času vám vtedy „maródka“ vzala?
Pri pravej nohe som dokopy o barlách chodil asi trinásť týždňov a ďalších sedem až osem týždňov som rozhýbaval stuhnutý členok. Spolu teda asi päť mesiacov. Z druhej operácie som sa dostal rýchlejšie, maródoval som asi tri či štyri mesiace, keďže som s tým už mal skúsenosti.
Ako veľmi zložité obdobie to bolo?
Veľmi. Prvý raz sa zranenie nepodarilo dobre diagnostikovať. Päť týždňov som mal nohu v sadre, potom však lekári zistili, že to nie je dobré. Museli kosť opäť polámať a vložiť mi tam skrutky. Dal som sa dokopy a po pol roku som začal cítiť ľavú nohu. Zlomila sa mi v druhom prípravnom zápase. Hneď som aj lekárovi vravel: zajtra ma čaká ďalšia operácia, však? Tú som znášal mimoriadne ťažko. Ocinovi som dokonca položil otázku: ty si myslíš, že ešte bude niekto chcieť futbalistu s dvomi zlomenými nohami? Kľúčové však bolo moje vnútorné nastavenie, že túžim byť futbalistom a spravím pre to všetko.
Vždy bolo jasné, že chcete byť futbalista?
Vždy. Nikdy som nemal obdobie policajta či vojaka; odkedy som vedel rozprávať, vždy som hovoril, že budem futbalista.
Aké športy sa ešte vtedy dali robiť v Prievidzi?
Je tam basketbal, v Bojniciach dobrá hádzaná, v Novákoch vodné pólo. Pochádzam z Kamenca pod Vtáčnikom, dedinky kúsok od Novák, kde máme futbalové ihrisko. Ako som začal chodiť, hneď som kopal do lopty. Ocino hrával piatu ligu, vždy bol pre nás futbal číslom jeden. Aj ma trénoval, ale nie nasilu, nikdy ma nemusel prehovárať.
Skočme v čase a skúste nám priblížiť, ako ste prežívali mesiace, keď sa riešil váš prestup do Rotterdamu. Ten mal vo finále aj dramatickú zápletku, na poslednú chvíľu totiž prišiel s lepšou ponukou francúzsky klub Stade de Reims.
Kolotoč sa rozbehol začiatkom leta 2022, keď sa narodil náš syn Adam. Nešiel som preto ani na reprezentačný zraz, chcel som zostať s rodinou. Do Sparty v tom čase nastúpil nový tréner Brian Priske a vravel mi, že si veľmi želá, aby som v klube odohral ešte jednu sezónu. Je to výborný tréner (krátko po našom rozhovore ho angažoval Feyenoord Rotterdam) a je skvelé, že prišiel do Sparty, ale musel som odmietnuť. Povedal som mu, že cítim, že sa potrebujem posunúť a Rotterdam považujem za najlepšiu voľbu. Týždne sa potom všetko naťahovalo, Sparta sa snažila dohodnúť najvýhodnejšiu cenu. Vtedy som sa cítil trochu ako vo zveráku. Viete, ja sa snažím s každým vyjsť podobrom, nikoho nechcem uraziť, a padali aj návrhy, aby som to urýchlil nejakými gestami, že vynechám tréning či odmietnem kapitánsku pásku. Takto som to riešiť nechcel, ale zároveň som za zatvorenými dverami tlačil na vedenie.
Koncom augusta všetko smerovalo k úspešnému koncu. Ráno sme prišli na letisko a mali odletieť na lekársku prehliadku do Rotterdamu. Odrazu však vidím, že si obaja moji agenti, Braňo Jašurek a Paweł Zimonczyk (spolumajitelia agentúry FairSport), objednali o siedmej ráno koňak. Vravím si, to nie je normálne… Potrebovali si však dať pohárik, aby mi oznámili, že Stade de Reims práve ponúklo viac peňazí Sparte aj mne, a teda čo na to hovorím.
Sparta na vás netlačila, aby ste uprednostnili francúzsku ponuku?
V tom zohral rolu Tomáš Rosický, bojoval za Spartu, ale zároveň bol aj na mojej strane a chápal celú situáciu, že stále preferujem Feyenoord. Pred novinármi potom vysvetľoval, že toto presne v Sparte chcú, aby futbalista prišiel a hral tak dobre, že o neho bojujú zahraničné kluby. Dodnes sme spolu v kontakte.
Povedal vám Tomáš Rosický, ako na vás prišiel ešte vo Fiorentine?
On ma sledoval už v Žiline, už vtedy chcel, aby som prišiel do Sparty, lenže vtedy za mňa mohli zaplatiť asi len milión eur a Taliani dávali 3,8 milióna, takže majiteľ Žiliny pán Antošík, pochopiteľne, prijal ponuku z Fiorentiny. V Sparte nás však mali výborne odskautovaných, mňa aj Lukáša Haraslína, ktorého si tiež stiahli z Talianska po slabšej sezóne. Uvedomovali si, že ak vám nevyjde jedna sezóna, že je napríklad v klube na vašom poste niekto lepší, tak to neznamená, že vy ste zlý futbalista.
Koľko potom Sparta za vás zinkasovala od Rotterdamu?
Bolo to 7,25 milióna eur plus dva milióny za bonusy, ktoré sa naplnili.
Čo ste sa za dva roky naučili vo Feyenoorde?
Zhrniem to tak, že keby som vedel, aký je to vynikajúci klub, snažím sa doň dostať oveľa skôr. Veľká škola pre mňa bola spolupráca s trénerom Arnem Slotom, ktorý teraz odchádza do Liverpoolu a podľa mňa je jedným z najlepších trénerov na svete. Naučil ma, ako sa mám pozerať na futbal, ako rozlišovať rôzne situácie na ihrisku. „Nasekal“ mi to do hlavy tak, že to mám zautomatizované. Každý jeho míting som priam nasával a tým, že som presne vedel, čo mám na ihrisku robiť, som sa oproti súperovi dostával do výhody. V dnešnom futbale totiž rozhodujú detaily, aby ste dokázali nájsť voľného spoluhráča, aby ste vedeli vyjsť z pressingu. Nehrá sa už tak, že hodíme loptu na ihrisko a uvidíme. Futbal sa po taktickej stránke mimoriadne rozvinul.
Samostatnou kapitolou sú potom v Rotterdame fanúšikovia. Je to prístavné mesto, robotnícke, ktoré žije futbalom. Ich pohľad naň je taký, že dokážu oceniť nielen gól či efektnú kľučku, ale aj to, keď niekoho v čistom súboji oberiete o loptu. Aj vtedy vyhodia pivá do vzduchu a radujú sa.
Zámerne na chvíľu odbočíme späť k peniazom. V dnešnej futbalovej reprezentácii ste v hypotetickom rebríčku ročných zárobkov asi ako vysoko?
Miňo (Škriniar), Stano (Lobotka), Heco (Dúbravka), možno aj Rody (Rodák), keďže mal zmluvu v anglickej Premier League. A potom asi nasledujeme Ondro Duda a ja.
Pýtame sa preto, že počas letného prestupového termínu by sa to poradie mohlo zmeniť vo váš prospech. Pred Eurom sa písalo, že sa o vás údajne zaujímajú veľkokluby Liverpool, Paríž Saint-Germain, Neapol. Aká je skutočnosť?
Každému sa to snažím vysvetliť na jednom príklade. Keď som odchádzal zo Sparty Praha za vyše sedem miliónov eur, tak ma mohlo kúpiť okolo sto klubov, ale tým, že mám teraz v Rotterdame zmluvu do roku 2028 a celkom inú trhovú hodnotu…
Podľa medializovaných odhadov ide o čiastku 30 až 35 miliónov eur.
Tak nejako to môže byť, ale o tej sume rozhodujú v klube. Pri takej cenovke sa však výrazne zužuje filter na tých, ktorí si ma môžu dovoliť. Následne do toho vstupuje veľa ďalších faktorov. Nejaký veľkoklub sa musí rozhodnúť, že potrebuje práve mňa, poslať ponuku do Rotterdamu a potom sa s ním aj dohodnúť. Navyše počas mája, začiatkom júna sa v tých najlepších kluboch dosť točili tréneri, musia sa chvíľu usadiť, utriasť si zostavu a povedať, aké posty potrebujú posilniť. Vtedy dostanú od skautov na každý post tri až päť mien a začnú si vyberať. Celý ten proces môže trvať jeden a pol až dva mesiace.
Len pripomenieme, že Arne Slot, ktorý vás viedol vo Feyenoorde, sa stal novým trénerom Liverpoolu a vy tomuto anglickému klubu odmalička fandíte. Naznačil vám pri odchode, že by vás rád vzal so sebou?
Mali sme nejakú debatu pri jeho odchode, ale to bolo veľmi zavčasu. A len ešte doplním, že Liverpool či iný veľkoklub sa nebude vo finále rozhodovať ani podľa niekoľkých zápasov na majstrovstvách Európy, že som v nejakom z nich povedzme zahral fantasticky. Oni si naštudujú šesťdesiat mojich zápasov za ostatné dva roky.
Asi nám odsúhlasíte, že ak ten veľký prestup nevyjde, nič sa nedeje.
Určite, v Rotterdame som nadmieru spokojný. Ak by aj nejaká ponuka prišla, veľmi by som ju zvažoval, či stojí za to spraviť zmenu, lebo nikdy neviete, ako to môže vypáliť – či úspešne ako v Rotterdame, alebo neúspešne ako vo Fiorentine.
Teraz hrám za klub, kde to milujem, kde ma majú radi fanúšikovia, kde sa mi darí a kde je každý týždeň vypredaný takmer päťdesiattisícový štadión. Získal som tu ligový titul aj pohár. V tejto sezóne som vynechal iba 25 minút, odohral som všetkých 48 súťažných zápasov a v každom som nastúpil v základnej zostave. Navyše v ďalšej sezóne odohráme minimálne osem zápasov v Lige majstrov, čo je neskutočný zážitok – a veľmi návykový.
Vyhovuje vám aj holandská mentalita?
Absolútne, Holanďania sú mi veľmi podobní. Som rád zorganizovaný, rád viem, čo sa bude diať. Vyhovuje mi, keď veci fungujú a všetko plynulo beží. Aj na zápas sa dopredu pripravujem, robím určité veci a počas týždňa nad všetkým rozmýšľam. Myslím si, že to mojim výkonom pomáha.
V niektorých kluboch je to tak, že ty buď rád, že za nás vôbec môžeš hrať. Tu vo Feyenoorde majú taký prístup, že my pre teba spravíme všetko, aj mnoho drobností, a ty odovzdaj zase všetko za nás na ihrisku a vyhraj. Vyslovene nás tu až hýčkajú. V klube je tiež výborná partia zamestnancov, s tamojším fyzioterapeutom a kustódom sa z nás stali skvelí kamaráti. Aj na oslavách, keď sme teraz vyhrali ligový pohár, sme sedeli spolu, aj si spolu zájdeme do mesta.
Komunikujete s nimi po holandsky?
Nie, po anglicky, holandsky neviem, je to náročný jazyk. Navyše v mužstve máme hráčov, myslím, zo šestnástich krajín, v kabíne sa teda rozpráva po anglicky. V Taliansku bolo všetko po taliansky, preto som si platil lekcie a naučil sa jazyk, čo je výhoda aj teraz v slovenskej reprezentácii (vedie ju taliansky tréner Francesco Calzona).
Ešte nám na nejakom príklade povedzte, ako vo Feyenoorde hýčkajú futbalistov.
V Taliansku je všetko také voľnejšie, laxnejšie. Keď som povedzme potreboval internet do bytu, tak len pokrčili ramenami, že júl a august nerobíme. Až v septembri. Idete si vo Florencii otvoriť účet do banky, kam vás pošle klub, ale v banke nikto nehovorí po anglicky. V Rotterdame som prešiel lekárskou prehliadkou a na parkovisku ma od klubu čakalo auto, aby som nemusel chodiť taxíkom. A nech sa páči, tu máte hotel, tam je vaša izba a agent môže zostať, ako dlho chce. Za týždeň som mal vybavený byt, aby mohla prísť manželka so synom. O dva dni nato nám inštalovali internet. Spravili to počas môjho tréningu a aby Kristýnka nebola s montérmi sama, poslali na dozor človeka z klubu. To sú len také malé príklady, nech máte predstavu, ako to asi funguje.
Veľkoklub, ale taký domácky.
Áno, v ktorom každý deň cítite, že všetci zamestnanci vrátane mňa radi chodia do práce.
