Herný biznis načas vymenil za klubový šport. Marián Fridrich stál pri zrode renomovaného štúdia Pixel Federation, ktorému známe tituly mobilných hier priniesli za vyše pätnásť rokov existencie desiatky miliónov eur v zisku. V súčasnosti Fridrich v „Pixeli“ aktívne nepôsobí a väčšinu energie a času venuje druholigovému klubu FC Petržalka, ktorého je spolumajiteľ.
Posledné mesiace „čerpá“ sabatikal, no ako sám priznal, dôvodom nie je vyhorenie. Novému CEO Pixel Federation chce totiž dopriať čo najviac manažérskej slobody a popritom sa sústrediť na miliónové projekty pod krídlami petržalského klubu.
V roku 2022 ste sa stali tretinovým majiteľom klubu FC Petržalka. Ako fanúšik zrejme tento obchod neľutujete, ale stále si za ním stojíte ako biznismen?
Predtým ako som vstúpil do klubu, boli moji spoločníci voči mne veľmi féroví. Dohodli sme sa na určitej sume, ktorú v priebehu troch rokov investujem do klubu, a rovno mi povedali, nech nečakám nejakú skorú finančnú návratnosť. Futbal sa na Slovensku robí tak, že doň lejete peniaze a musí vám to prinášať radosť a nie financie. Slovenský futbal je buď dotovaný súkromnými financiami, alebo mestskými časťami či mestami. Niektoré kluby fungujú tak, že sú extrémne závislé od dotácií zo samospráv. Samozrejme, sme radi za peniaze, ktoré od nich dostávame, ale nie sme od toho závislí. Už od začiatku som vedel, že dám do klubu peniaze, ale výnosom musí byť niečo iné. Nevidím dôvod, aby som bol sklamaný, pretože si myslím, že klub sa za dva roky, čo som v ňom, výrazne posunul vpred.
Nečakáte teda časom žiadne výnosy spojené s vaším pôsobením v klube?
Vôbec nie. Máme určitým spôsobom zrátané, ako by to vyzeralo, ak by sme sa prebojovali do prvej ligy, a ani to nie je niečo, vďaka čomu by sa nám začali financie vracať. Je to však náhoda, s ktorou nemôžete počítať, pretože ak sa tak nestane, ste z toho nervózni. Zaujímavé by bolo, ak by tu zarezonovali dvaja-traja hráči, ktorých by sme potom predali ďalej. Dnes však nie je ani tak zaujímavý ten prvý predaj. Ak zo slovenskej druhej ligy predáte hráča za 40- až 50-tisíc, tak si poviete: super obchod. To je však maximum, čo z tohto dostanete. Keď máme ročný rozpočet milión a predáme hráča za 50-tisíc, tak je jasné, že to s ním príliš nepohne.
Gábor Kanovits
Zaujímavý je však druhý predaj. Ako to funguje v praxi?
Funguje to tak, že v zmluve máte napísané, že hráč sa predáva za 30- či 40-tisíc, no zároveň máme percentá z druhého predaja do iného klubu. Hráča napríklad predáme do prvej českej ligy, tam sa môže kariérne rozbehnúť a druhý predaj môže byť napríklad v hodnote jedného milióna. Tým, že máme v zmluve ošetrené práve percentá z druhého predaja, tak z tohto milióna dostaneme napríklad dvadsať percent. V prvej fáze síce získame 40-tisíc, ale v druhej už 200-tisíc. V tomto momente to už začína byť zaujímavé. Samozrejme, podobný predaj hráča sa odvíja od množstva rôznych faktorov a do istej miery to je séria náhod.
Plánujete momentálne v Petržalke predaj nejakého hráča?
Kluby, ktoré na Slovensku hrajú prvú a druhú ligu, sú zmierené s tým, že ak vám „vystrelí“ nejaký talent, tak skrátka pôjde preč. Vždy je to otázka záujmu. Samozrejme, kostru tímu sa snažíme držať pokope, ale keď niekomu príde zaujímavá ponuka, tak ho v druhej slovenskej lige neudržíte. Aktuálne nemáme v pláne nikoho predávať.
Načrtli ste viaceré kanály financovania klubu. Okrem dotácií cez samosprávy či predaj hráčov sú pre vás ako spolumajiteľa zaujímavé aj ďalšie varianty?
Existujú ešte určité mechanizmy Slovenského futbalového zväzu a je tu aj členské platené v rámci našej akadémie. Keďže ide o jednu z najväčších futbalových akadémií, práve členské tvorí značnú časť rozpočtu.
Samotný rozpočet klubu na rok je približne milión eur. Viete rozmeniť na drobné, aké zdroje tvoria celkový budget?
Príspevok majiteľov v rámci milióna tvorí približne tridsaťpäť až štyridsať percent, finančný príspevok od samospráv štyri percentá, príspevok za členské dvadsať percent a zvyšok prispeje napríklad spomínaný futbalový zväz.
Spomínali ste investíciu do klubu v trojročnom období. Môžete to rozviesť?
Postupne počas troch rokov mám zaplatiť určité sumy. Fungujeme tak, že sa nastaví rozpočet na ďalšiu sezónu a povie sa, že vtedy a vtedy by bolo dobré, aby prišli platby.
Koľko prispievate ročne do pokladnice klubu?
Základ, na ktorom sme sa dohodli ročne, je stotisíc eur. Zatiaľ som prispel za dva roky, ale dal som aj niečo navyše, keď som mal pocit, že chcem vyskúšať nejaký experiment. V duchu som si povedal, že chcem vyskúšať niečo nové a vypočítal som si, že som ochotný dať do toho pol milióna eur. Za tri roky sa tak hýbeme medzi týmito dvomi spomenutými číslami.
Aký experiment ste chceli vyskúšať?
Keďže pochádzam z úplne inej podnikateľskej sféry, tak mám množstvo nápadov, pri ktorých sú väčšinou štyri z piatich zlé. Snažím sa viac pracovať s dátami a robiť aj marketingové experimenty. Keď sme mali otvorenie sezóny, tak som si vymyslel akciu, v rámci ktorej tam boli napríklad aj skákacie hrady pre deti a podobne. Nakoniec to dopadlo tak, že sme týždeň pozerali predpoveď počasia a malo byť ideálne, no dve hodiny pred akciou bola hodinová prietrž mračien.
Snažili ste sa aplikovať svoje nápady aj v rámci fungovania klubu?
Bol jeden neúspešný, ktorý sa nakoniec nerealizoval a týkal sa hráčskych prémií. Hráči sú zvyknutí na to, že po každom zápase dostanú prémie. Rozmýšľal som však nad systémom, ktorý by bol založený na tom, s kým klub hrá a aký je výsledok zápasu. Z tohto nápadu by sa tak odvodil určitý mechanizmus odmeňovania. Ak by som prezentoval v IT firme, že máme mechanizmus, na základe ktorého si viete vypočítať prémiu, tak by boli všetci radi, že je to spravodlivé a transparentné. Hráči však povedali: prepáč, my tomu nerozumieme, poďme našou starou cestou. Niekedy to funguje a niekedy nie.
V minulosti ste v jednom z rozhovorov povedali, že IT herný biznis a klubový šport sú dva odlišné svety. Stále to platí?
Úplne. Týka sa to aj výchovy hráčov. Poviem to na príklade pomerov v Pixeli. Musíte nájsť do firmy kvalitných ľudí a tým zabezpečiť vzdelanie a benefity. V Petržalke však štandardne pracujete s napätým rozpočtom a viete, že keď máte dobrých hráčov, postupne odídu do iných klubov, preto nám dáva veľký zmysel investovať do štruktúr klubu a do jeho profesionalizácie.
Spolumajiteľ FC Petržalka Marián Fridrich. Foto: Gábor Kanovits
Mužstvo je jedna vec, ale nerozmýšľali ste napríklad nad sprofesionalizovaním marketingu klubu?
Keď je dobrý súper a dobré počasie, štadión naplniť vieme. (Petržalka hrá na štadióne s kapacitou tisícpäťsto divákov, domáci zápas baráž o prvú ligu odohrala v máji na Tehelnom poli pred necelými štyritisíc divákmi, pozn. red.) Skôr rozmýšľame nad väčšou profesionalizáciou staffu okolo klubu a doplnením niektorých funkcií, ktoré má momentálne len A mužstvo a chýbajú v akadémii. Ide trebárs o kondičných trénerov a fyzioterapeutov, rozmýšľame aj nad nutričným poradenstvom. Chceme do procesov viac zapojiť aj rodičov a robiť vzdelávanie pre tých, ktorí majú tieto mladé talenty. Čo sa týka marketingu zápasu, napríklad nedávno šlo na zápas s Prešovom do celej reklamy na Facebooku asi sto eur. Keďže však išlo o Petržalku a Prešov, návštevnosť bola tisícpäťsto divákov. Predtým sme však mali zápas so Spišskou Novou Vsou v stredu o 16:30 hod., keď boli ľudia ešte v práci a pršalo, a na štadióne sme mali stopäťdesiat divákov. Tisícpäťsto verzus stopäťdesiat divákov. Závisí to od množstva faktorov. Myslím si, že pri tej Spišskej nech robíme s marketingom čokoľvek, na podobný zápas tisíc divákov nikdy nenaženieme.
Nenašli ste medzi svetom IT a klubovým športom určité paralely ani po dvoch rokoch?
To, čo majú obidva svety spoločné, je štruktúrovaná komunikácia. Zápisy z mítingov a dokumentácia, čo tu dovtedy príliš nebolo. V klube FC Petržalka definuje všetko výsledok a výkon A mužstva. Všetci ľudia, ktorí sú vaši potenciálni zákazníci, to celé z marketingového hľadiska vnímajú cez výsledok A mužstva. Môžete experimentovať s akýmkoľvek marketingom, ale ak áčko trikrát po sebe prehrá, je to skrátka zle. V IT a hernom vývojárstve toto úplne nefunguje. Ak „makáte a makáte“ a niektoré hry musíte ukončiť, máte z toho aspoň určité skúsenosti, ktoré môžete neskôr využiť.
Potom záleží na tom, či samotná hra bude fungovať viac alebo menej, a aj na tom, v akej fáze sa nachádza trh. Začiatok covidu bol pre Pixel zlatá baňa, v tom čase sa nedalo urobiť zlé rozhodnutie, teraz je to skôr naopak. Aktuálne množstvo firiem zatvára alebo prepúšťa. Pre Pixel to je teraz komplikovanejšie, ale napriek tomu sa držíme na normálnych číslach. Napriek slabším výsledkom sme však získali určité vedomosti a vieme, že isté procesy dokážeme ovplyvňovať a je to v našich rukách. Ak by sme chceli firmu redukovať, stále to je rozhodnutie manažmentu. V klube môžete viac investovať, dať viac peňazí do vybavenia a prípravy, nakúpiť viac hráčov, no stále nezabezpečíte, že vyhráte daný zápas.
Veľkou témou je výstavba nového petržalského štadióna, ktorý je pre klub kľúčový, dokonca ste v rámci tejto snahy podpísali aj memorandum so Slovenským futbalovým zväzom.
Áno, SFZ sa prihlásil k tomu, že vníma potreby Petržalky a chce finančne podporiť výstavbu štadióna. Vezmite si, ako to je v Prešove, kde sa stavia štadión. Sedem miliónov dáva zväz, sedem miliónov dá mesto a ďalších sedem župa.
Ako to bude u vás?
To zatiaľ nevieme. Chcem však povedať, že pri financovaní výstavby štadióna sú kľúčové viaceré organizácie, ktoré treba posadiť za jeden stôl. Sme radi, že SFZ urobil tento krok, pretože už máme backup na to, aby sme oslovili ďalšie organizácie. Problémom petržalského štadióna je, samozrejme, pozemok. Ak sa má postaviť štadión so všetkými službami, ako sú parkovisko, vstupy s turniketmi, VIP vstupy a podobne, tak by išlo o dosť veľký pozemok. V centrálnej Petržalke sa takýto pozemok nenachádza.
V kuloároch sa hovorilo o lokalite v blízkosti developerského projektu Slnečnice na periférii Petržalky.
Áno, tá patrí župe. Tá s ňou mala iné plány a zdá sa mi, že tu mal plány hokejový Slovan, no ktovie, ako to bude vyzerať po smrti pána Hrubého (bývalý spolumajiteľ Esetu a väčšinový majiteľ hokejového Slovana, pozn. red.). Je to jedna z možností a ak nie, tak budeme hľadať ďalej. Nebude to zrejme v časovom horizonte roka či dvoch, no pre nás je prioritou, aby štadión, na ktorom budeme hrávať, stál v Petržalke.
Keď bude hotový projekt a jasný pozemok, ste ochotný do štadióna investovať aj z vlastného vrecka?
Samozrejme, na úvod investujeme a zaplatíme napríklad rôzne štúdie, pri cene ktorých sa tiež pohybujeme pri šesťciferných sumách. Keď sa však samotný štadión dobre vymyslí, tak pôjde o verejnú investíciu. Ak sa napríklad povie, že toľko a toľko bude treba na začiatku zainvestovať, aby štadión vôbec stál, tak si s partnermi sadneme a rozoberieme, aké sú možnosti. Nehovorím, že v žiadnom prípade nechceme dať žiadne financie, ale určite nechceme celý štadión stavať z vlastných zdrojov.
Okrem štadióna aktuálne riešite aj ďalší projekt. O čo ide?
Od Lesov Slovenskej republiky máme na dvanásť rokov prenajatý pozemok, ktorý je medzi hrádzou a Dunajom. Ide o lúku v blízkosti Ekonomickej univerzity v Bratislave. Musíme počkať na zmenu územného plánu, no ak sa nám to podarí, malo by tu vyrásť päť veľkých tréningových ihrísk. Nebolo by tu ani potrebné vyrúbať žiadne stromy. Tento projekt videl pán Vallo (primátor Bratislavy, pozn. red.), pán Hrčka (primátor Petržalky) a pán Kováčik (prezident futbalového zväzu) a všetci povedali, že to je skvelý nápad. Jediný problém, na ktorý narážame, je, že v minulosti sa na tomto mieste nakreslil odtokový kanál pre Dunaj, ktorý sa nakoniec realizovať nebude, a to z toho dôvodu, že sa prehĺbilo koryto Dunaja a vyriešilo sa to úplne iným spôsobom. Okrem samotného ihriska tu však nemôžete mať nič navyše, teda žiadne stavby, stánky a podobne, pretože ide o záplavovú oblasť. Momentálne sú v Petržalke tri ihriská a k nim by sa takto pridalo ďalších päť.
Z akých zdrojov sa projekt bude financovať?
Z veľkej miery by sa dal zafinancovať cez programy európskej futbalovej asociácie UEFA a zvyšok by sme zaplatili my.
Máte odhad, koľko by to stálo?
Urobiť jedno naozaj kvalitné ihrisko sa finančne pohybuje v sume medzi 300- až 400-tisíc eur.
Takže spolu by to vyšlo medzi jeden a pol až dvomi miliónmi eur.
Áno, dá sa to, samozrejme, spraviť aj za menej, no už na začiatku si takto znížime kvalitu. Ak to urobíme hneď tak, ako sa má, tento areál tam môže stáť aj sto rokov. Zaujímavé na tom je, že sa na tomto priestranstve nedá naozaj nič postaviť. Ešte aj bránky sú v projekte nastavené tak, že ak bude nahlásená povodeň, budeme ich musieť rýchlo z miesta odinštalovať.
Nie je to pre vás riskantný podnik?
Nemyslím si. V Bratislave nemáme náhle povodne. Voda príde, odíde a napríklad týždeň sa netrénuje. Za posledných desať rokov tu podľa môjho názoru bola väčšia povodňová voda možno raz.
Spomínali ste partnerov klubu. Ste traja spolumajitelia, každý s tretinovým podielom. Poznali ste sa s nimi už pred vstupom do klubu? Ako došlo k možnosti stať sa spoluvlastníkom FC Petržalka?
Je to celkom dobrý príbeh. Počas pandémie sme rozdeľovali dve percentá z dane a napadlo mi, že podporím klub FC Petržalka. Napísal som im, či mi môžu poslať číslo účtu a zvyšok dát potrebných na odoslanie dvoch percent z daní. Poslal som nejakých desaťtisíc eur. S odstupom času mi jeden zo spolumajiteľov povedal, že tomu najskôr veľmi neverili, pretože si mysleli, že to je nejaký omyl.
Keď zistili, že to nie je omyl, pozvali ma na stretnutie, dali nejaké permanentky a povedali mi viac o klube. V tom čase som vôbec netušil, ako funguje a ako je financovaný. Postupne vysvitlo, že by v klube privítali ešte jedného partnera. Okrajovo sme sa začali rozprávať o podmienkach a nakoniec vznikla dohoda. Na zápasy som chodil ako fanúšik, ale predtým som ani jedného z majiteľov nepoznal. Nehovorím, že som mal hneď začať s niečím takto veľkým ako FC Petržalka, ale vždy som chcel pôsobiť práve okolo futbalu.
Jedným z majiteľov je Marek Trajter, ktorému bolo v médiách pripisované pôsobenie v organizovanej zločineckej skupine Sýkorovcov. Neobávate sa, že podobná spolupráca vám môže ublížiť v budúcom podnikaní?
Rozumný človek sa ma opýta a ja mu odpoviem, pri nerozumnom mi viac-menej asi ani nezáleží na tom, čo si myslí.
Skôr som mal na mysli, či vám to nemôže poškodiť v biznise.
Jediný biznis, ktorý robím, je v rámci Pixel Federation, ktorý má 99,5 percenta obratu mimo Slovenska. Okrem toho ide o B2C biznis, takže si neviem predstaviť, aký by to mohlo mať naň dopad.
Ako to vyzerá medzi majiteľmi v súvislosti s rozdelením kompetencií?
V praxi to vyzerá tak, že mávame stretnutia, na ktorých sú prítomní majitelia a niekedy aj generálny manažér, tréner či vedúci mužstva, a v rámci nich riešime, čo aktuálne treba. Vždy máme určitú víziu o konkrétnej sezóne a asi najdôležitejším stretnutím je to, ktoré sa týka rozpočtu. Vtedy sa stretnutia zúčastní aj ekonomický riaditeľ.
Vždy stanovíme určitý rozpočet pre A mužstvo mužov, pretože to je pre generálneho manažéra asi najdôležitejšia položka. Primárne má hlavné kompetencie v súvislosti s A mužstvom on spolu s trénerom. Ja osobne nemám žiadne konkrétne, no zaujíma ma už spomínaný marketing alebo aj organizácia zápasov. Pána Trajtera zasa viac zaujíma dorastenecký futbal, ďalší spolumajiteľ Marek Mojto rieši aj A mužstvo, ale primárne sa zaujíma o futbalovú akadémiu. Závisí to aj od toho, kto má koľko času. Prvý rok som ho nemal skoro vôbec. Písal som si len poznámky a zisťoval, čo a ako funguje.
Odhovárali vás známi od vstupu do klubu?
Áno, skoro každý.
Aj spolumajiteľ Pixelu Šimon Šicko?
Ten nie. Šimon ma podporoval, pretože vedel, že to bol odjakživa môj sen. V roku 2013 sme sa rozprávali s vtedajšími investormi a padla otázka, čo by sme robili, ak by sme predali firmu. Vtedy som povedal, že by som vstúpil do futbalu. Šimon vedel, že mám špecifický vzťah práve k Petržalke. X-krát som povedal, že nie som Bratislavčan, ale Petržalčan. Slovan ma napríklad veľmi nezaujíma, k tejto značke nemám vytvorený žiadny vzťah. Jediný silný vzťah mám práve k FC Petržalka. Šimon to vedel a držal mi palce, nech sa mi darí.
Súčasťou klubového futbalu sú bezpochyby aj fanúšikovia, často aj „ultras“. FC Petržalka má svoj fanklub Engerau, ktorý je spomínaný aj v správe krajského riaditeľstva polície o bezpečnostnej situácii v hlavnom meste. Engerau sú v tomto dokumente vedení ako „rizikoví fanúšikovia“. V akom svetle vnímate ako spolumajiteľ tento fanklub?
Ultras vám dokážu robiť atmosféru. Keďže žijú s klubom, tak ak sa klubu nedarí, z ich strany lietajú trochu viac emócie. Často vynaložia množstvo energie napríklad na tvorbu choreografie na zápase a berú to trochu inak ako bežný fanúšik, ktorý na zápas zoberie rodinu. O tej správe počujem prvý raz a nepoznám ju, ale našich fanúšikov neberiem ako rizikových.
Nie je to pre klub „black PR“?
Určite nie. Ultras patria k futbalu všade po svete. Ak by tu neboli, tak by na štadióne – aj vo svete –bolo ticho ako na pohrebe. Naši ultras sa už upokojili. Občas padne nejaký vulgarizmus, ale nemyslím si, že prekračujú nejakú hranicu.
Zaujímavosťou je, že aktuálny CEO Pixel Federation Daniel Duranka je kapitánom futbalového klubu FK Kozmos, ktorý je zhodou okolností tiež spomínaný v správe krajskej polície. FK Kozmos je tu zase vedený pod hlavičkou „ľavicoví extrémisti“. Nemôže na druhej strane podobná správa ublížiť reputácii Pixel Federation?
Nemyslím si. Ako som hovoril, naši fanúšikovia podľa môjho názoru nehlásajú nejakú neznášanlivosť, aj keď, samozrejme, nevidím do hlavy každému jednotlivcovi. Samotný FK Kozmos je klub, ktorý sa vymedzuje voči fašizmu a sú jasne hodnotovo zakotvení. Podobné reputačné riziká sú podľa mňa úplne šialené. Dano hrá v nejakom tíme a o rok možno bude hrať v inom. Kým ľudia neobmedzujú slobodu iných, môžu si robiť, čo chcú. Tá správa ma prekvapila, pretože nesúhlasím s tým, že naši fanúšikovia sú označení ako rizikoví, a nesúhlasím ani s tým, že FK Kozmos je spájaný s extrémizmom.
Keď sme pri novom CEO Pixel Federation Danielovi Durankovi, zaujímavosťou je, že s ním nepriamo súvisí aj fakt, že máte aktuálne sabatikal. Ako dlho už trvá?
Mám ho od konca marca, súvisí s tým, že Dano išiel do funkcie CEO Pixelu. Ak by som zostal vo firme, s mojimi nápadmi, ktorých mám v tomto smere určite viac ako v rámci FC Petržalka, by sa mu o dosť ťažšie robilo a o dosť ťažšie by fungovala riadiaca štruktúra, ktorá má aktuálne fungovať aj bezo mňa a Šimona Šicka. Rozbeh by bol pre Dana extrémne zložitý. Na sabatikale tak nie som z dôvodu nejakého vyhorenia, ale preto, lebo som chcel, aby dostal Dano priestor v riadení firmy.
Ide o trvalý alebo dočasný stav?
Dohodli sme sa, že koncom júna si ja, Šimon a Dano spolu sadneme a porozprávame sa o tom, či má Dano dosť priestoru a ako to bude vyzerať ďalej. Primárne asi povie Dano, ako si to celé predstavuje – kde to funguje, nefunguje, či ma niekde bude alebo nebude potrebovať. Uvidíme, či sa dohodneme napríklad na tom, že si dáme na premyslenie ešte leto, alebo sa rozhodneme, že tu je ten segment, v ktorom by som sa našiel a v rámci neho začnem opäť v Pixeli pracovať. Z dlhodobého hľadiska sa plánujem do firmy vrátiť, čo som komunikoval aj spoločníkom a zamestnancom. V Pixeli som stále konateľom. Raz za čas sa tam ukážem, ale inak som od neho úplne odstrihnutý. Snažím sa nedostávať žiadne informácie, teda okrem toho, že mi raz mesačne prídu čísla, ako sa firme darí.
Prečo ste sa rozhodli ako spolumajiteľ dať Danielovi Durankovi podobnú slobodu v rozhodovaní?
Podľa môjho názoru sa po covide vyvíjali rôzne prístupy, ako sa budete správať aj voči obchodným partnerom a aj voči zamestnancom. Boli sme na trhu, ktorý v tom čase rástol. Keď trh rastie, všetci so všetkými spolupracujú, všetci sú so všetkými v pohode a vymýšľajú sa rôzne benefity. Teraz sa však trh „zalomil“. Už to nie je o nejakom postcovidovom období a inflácii, trh je skrátka zalomený. Primárne sa stabilizoval alebo sa zmenšuje a snaží sa preformátovať. Plus podľa mňa je veľkou témou home office, a to nielen v Pixeli, ale aj vo všeobecnosti v rámci zamestnaneckej disciplíny a zamestnaneckých požiadaviek.
Ako to myslíte?
Ak by som mohol, home office by som kompletne zrušil.
Prečo?
Radšej by som sa rozprával o benefitoch ako štvordňový pracovný týždeň a nie o home office, ktorý je systém pol na pol a v kreatívnom procese potrebujete veľa neformálnej komunikácie. Kreatívny proces počas home officu skrátka podľa môjho názoru nefunguje. Radšej nech ľudia povedia, že potrebujú viac voľna a dovolenky, no ak majú byť naplno sústredení na firmu, tak nech to tak naozaj aj je. Ďalšia vec je možnosť kontroly. Keď sme urobili anonymnú náhodnú kontrolu, ako sú ľudia vyťažení počas home officu, vyšli z toho úplne šialené čísla.
Čo to znamená?
Znamená to, že aktívny čas počas home officu, teda keď máte pustený počítač, bol denne tri hodiny a štyridsať minút. Samozrejme, upozornilo sa na to a pri ďalšej kontrole to už bolo lepšie. Mňa osobne už však nebaví debatovať stále o tom, či je home office efektívny alebo nie. Podľa mňa skrátka nie je. Ako zamestnávateľ radšej razím teóriu, že je lepšie, aby bol zamestnanec osem hodín v práci. Môžeme sa rozprávať o tom, nech do práce chodí menej dní v týždni. Som extrémne proti home officu.
Povedzte mi ešte viac o sabatikale. Ako ho trávite?
Hrám sa napríklad viac hry, na ktoré som predtým nemal čas. Hral som sa hry aj predtým, ale skôr preto, aby som vedel, čo má konkurencia. Teraz sa hrám aj pre radosť. Trochu sa venujem aj štúdiu umelej inteligencie a pripravujem sa na to, aby som sa vedel vrátiť do tej časti firmy, ktorá sa zaoberá kreativitou a nie manažmentom. V neposlednom rade sa už doma s priateľkou, ktorá tiež pracuje v Pixel Federation, nehádame o firemných veciach, takže si dosť pochvaľujem aj túto novinku.
Máte vysnívanú hru, ktorú by ste chceli vyvíjať?
Kedysi, v prvých rokoch sme robili najmä vysnívané projekty. Naša hra Emporea stále funguje a zarába nám peniaze, čo je neuveriteľné vzhľadom na to, že prvá hrateľná verzia vyšla v roku 2008, teda bude mať šestnásť rokov. Vysnívanou hrou by bola určite nejaká kompetitívna hra. Tu sú však také šialené náklady, že ju asi robiť nebudeme a prebije ju realizmus. Pravdepodobne to bude niečo okolo transportných alebo puzzle hier.
Podľa medializovaných správ ste nedávno zatvorili pobočku Pixel Federation v Brne. Na tom sa nič nezmenilo?
Pobočka v Brne sa zatvorila na základe toho, že pracovala na hre Port city. Primárne išlo skôr o rozhodnutie nastupujúceho vedenia. Rozmýšľalo sa nad tým, či im dáme robiť nejaký nový celý projekt, alebo to zavrieme. Pobočka v Brne mala veľmi dobrý kolektív, takže to nemalo zmysel ani trhať a napríklad polovicu poslať domov. Nakoniec tak došlo k rozhodnutiu pobočku zatvoriť.
„Máme určitým spôsobom zrátané, ako by to vyzeralo, ak by sme sa prebojovali do prvej ligy, a ani to nie je niečo, vďaka čomu by sa nám začali financie vracať.“
„Z dlhodobého hľadiska sa plánujem do Pixelu vrátiť, čo som komunikoval aj spoločníkom a zamestnancom. Som stále konateľ.“
„Radšej by som sa rozprával o benefitoch ako štvordňový pracovný týždeň a nie o home office.“
