Andrew Tuck je zakladateľom a šéfredaktorom magazínu Monocle, ktorý sa venuje urbanizmu a tvoreniu lepších miest. Okrem toho uvádza týždenný podcast o živote v meste The Urbanist.
S Andrewom Tuckom sme sa rozprávali o tom, ako môžu byť aj v globalizovanom svete mestá jedinečné, ale aj o tom, čím ho počas zastávky v Bratislave zaujala slovenská metropola.
Akurát dnes som natrafil na analýzu, podľa ktorej bude do roku 2050 bývať v mestách až 80 percent obyvateľov Európskej únie. Ako človeka, ktorý sa zaujíma o mestské plánovanie, fascinuje alebo desí vás takáto prognóza?
Určite sa toho nebojím. Je v poriadku, ak ľudia žijú v mestách, ale tie musia byť spravodlivé v tom zmysle, že všetci ich obyvatelia musia mať rovnaký prístup k službám. V minulosti sa totiž dialo to, že ako sa mestá rozširovali, vznikali oblasti bez dobrých škôl, dostupných obchodov s potravinami alebo bez dobrého dopravného napojenia. A tak vznikli štvrte, ktoré boli poznateľne horšie ako zvyšok mesta a ktoré uviazli v akomsi kolobehu.
Ako sa tomu vyhnúť?
Musíme tvoriť nové štvrte tak, aby sa tam vytvorili komunity, ktoré nie sú odstrihnuté. Zároveň sa však za posledných pár rokov zmenil spôsob, ako využívame mestá, mnohí ľudia napríklad pracujú z domu, takže do úvahy treba brať aj tieto nové okolnosti.
Je ten presun do miest iba o ekonomických príležitostiach alebo sa mení aj pohľad ľudí na mestá ako miesta na život?
V minulosti sme mali pocit, že mestá sú najmä pre mladých.
U nás dokonca existuje aj jedna pieseň, kde sa spieva, že „vidiek je len zóna chodcov, raj pre dôchodcov“…
No a práveže teraz zisťujeme, že mestá sú vlastne veľmi dobré aj pre starších ľudí. Ak dostanete infarkt, pravdepodobne ste dve minúty od sanitky, desať minút od nemocnice. Ak žijete na vidieku, prístup k zdravotnej starostlivosti môže byť komplikovanejší.
Toto miesto je (aj) pre starých
Na konferencii The Bratislava Summit 2024 sa hovorilo o tom, že máme budovať mestá pre deti.
Odznela ale aj myšlienka, že to môžeme rozšíriť aj o starých ľudí, teda budujme mestá pre osem a osemdesiatročných. Ideou je, že ak navrhnete mestský priestor, v ktorom sa cítia dobre a bezpečne deti a seniori, tak sa v ňom budú dobre cítiť aj všetci ostatní. Každému vyhovuje mesto, kde je tak bezpečne, že sa tam deti môžu voľne hrať a seniori pohybovať bez rizika, že ich prejde kamión.
Spomínali ste, že po pandémii pracuje viac ľudí z domu. Aké sú ešte iné fenomény v mestskom priestore, ktoré prinieslo 21. storočie?
Myslím si, že spôsob, akým mesto využívame, sa mení. Keď v súčasnosti navštívite veľké hlavné mestá, môžete naraziť na budovy vedeckých centier, ktoré sa predtým stavali skôr kdesi na zelenej lúke na okraji miest. Vezmime si Londýn, priamo v centre na Oxford Street tam skrachoval obchodný dom a nahradí ho práve vedecký park. Myslím si teda, že centrá miest sa stávajú rozmanitejšími, pokiaľ ide o to, čo v nich môžeme robiť.
Myslím si však, že akékoľvek zmeny, ktoré sa dejú, si momentálne ani poriadne nedokážeme uvedomiť, pretože sa dejú postupne. Možno keby ste mali možnosť pozrieť sa na mnohé mestá ako vyzerali pred desiatimi, dvadsiatimi rokmi, tak zbadáte ten nárast počtu parkov či cyklistických pruhov. Boli by ste prekvapení, ako veľmi sa mestá okolo nás zmenili, často bez toho, aby sme si to všimli. Išlo to totiž krok za krokom.
Andrew Tuck. Foto pre Forbes: Marek Mucha
Andrew Tuck. Foto pre Forbes: Marek Mucha
Nezačínajú sa mestá na seba stále viac podobať?
Nie, nemám ten pocit.
Pretože už prakticky všade na svete nájdete tie isté obchody, tie isté značky.
Dobre, ale to hovoríme o nejakých päťdesiatich či sto svetových značkách, ale to fyzické mesto, spôsob akým sa naň premieta miestna kultúra… Pozrite, keď som sa včera prechádzal po Bratislave, vnímal som jedinečné spôsoby typografie vo výkladoch, jednotlivé vrstvy histórie mesta. Dlhé roky ste boli komunistickou krajinou, v meste sú stále prítomné tie brutalistické budovy toho obdobia, a preto to tu nikdy nebude vyzerať ako v Paríži. A nemalo by to tu vyzerať ako v Paríži či v Londýne.
A nestráca niečo zo svojej jedinečnosti povedzme aj taký Paríž?
Keď si to tak vezmete, keďže žijem v Londýne, nachádzam sa iba jednu cestu vlakom od Paríža a napriek tomu ma vždy inšpirujú tie odlišnosti. Paríž je skutočne iné mesto ako Londýn. Na väčšine parížskych ulíc stále prežívajú tie malé nezávislé obchodíky, možno už patria niekomu z Maroka alebo z inej krajiny, ale stále je to veľmi parížske, veľmi francúzske.
Originalita skôr môže byť výzvou pre niektoré mestá, ktoré v posledných rokoch vyrástli na Blízkom východe, ale aj tam, keď sa viac naladíte na miestnu kultúru, budete vidieť, že Dubaj je iný ako Abú Zabí a Abú Zabí je odlišné od Kataru. Každé z týchto miest má vlastné dedičstvo, ktoré to mesto formuje.
Obyvatelia sú najlepší ambasádori
Konkurencia je dnes obrovská. Čím môže mesto zaujať v globálnom meradle?
Kvalitou života a v rámci nej hovoríme o mnohých aspektoch. Aj tu v Bratislave na konferencii sa často skloňovala bezpečnosť. Rodičia chcú žiť v takom meste, kde ich dieťa nezrazí auto, kde môžu tínedžerov pustiť večer do centra bez obáv, že ich tam niekto zmláti. Bezpečnosť vytvára aj istá miera spolupatričnosti medzi ľuďmi.
Kvalitu života však môže niekto prioritne vnímať aj cez prírodné podmienky. V Spojených štátoch sa veľa ľudí sťahuje na juh, pretože je tam krajšie počasie, môžu ísť na pláž, je to pre nich dôležité. Sú však podľa tejto logiky všetky chladnejšie mestá na svete odpísané?
No nie, Škandinávia napríklad láka na sociálny systém, ktorý poskytuje dostupné zdravotné a sociálne služby pre všetkých. To tiež funguje. Pre niekoho ďalšieho sú zase prvoradé ekonomické aspekty – daňové výhody, plat a všetky tieto veci.
V konečnom dôsledku ide o kombináciu faktorov, ktoré zvyšujú kvalitu života v danom meste. Asi nebudú všade rovnaké a tiež nebudú lákať rovnaké demografické skupiny.
Majú menšie mestá šancu voči miliónovým metropolám? Bratislava nemá rozpočet na marketing ako Dubaj. Ako teda zaujme?
Nie je nič lepšie, ako pozývať ľudí na návštevu. Na Bratislava Summit prišlo 600 ľudí, mnohí zo zahraničia, a keď tu boli, tak to mesto takpovediac vyskúšali, ochutnali. Potom je tu tzv. mäkká sila. Nechajte, aby vášmu mesto robili reklamu sami ľudia.
Obyvatelia mesta sú často najlepší ambasádori – študenti, ktorí chodia po svete a rozprávajú o svojom meste. Prečo sú zrazu Atény takou obľúbenou destináciou pre mladých ľudí? Je to aj vďaka mladým Grékom, ktorí chodia po svete a šíria príbehy o svojom hlavnom meste. Pomôže aj to, ak z mesta pochádza nejaká pop hviezda, ktorá rozpráva o tom, odkiaľ pochádza.
Asi viem, na koho narážate.
Asi ste teda na konferencii počuli rozprávať primátora Tirany Eriona Veliaja aj to, koľkokrát spomenul meno Dua Lipa. Je to talent z jeho krajiny, ktorý pozná celý svet. Tirana aj vďaka tomu zažíva nárast turizmu, ťaží z toho ale celá krajina. Takéto veľké hviezdy, ale i obyčajní ľudia, ktorí chodia po svete, dokážu meniť aj stereotypy, ktoré o niektorých miestach pretrvávajú.
Bratislava by mohla viac objímať rieku
Čo si šéfredaktor Monocle všimne pri návšteve Bratislavy?
V prvom rade úžasné architektonické dedičstvo tohto mesta. Je zaujímavé, že najmä mladší Bratislavčania už prijímajú celú škálu tohto odkazu. Na začiatku 90. rokov mali ľudia v postkomunistických krajinách pocit, že všetka architektúra z obdobia minulého režimu by sa mala zbúrať, no tento pohľad sa už sčasti vytratil.
Bratislavu som navštívil viackrát a zaujali ma aj zmeny, ktoré sa udiali za posledných pár rokov. Máte viac zelených plôch, meníte kedysi dopravou preplnené miesta na priestory, kde si chcú ľudia posedieť a tráviť čas. Viem, že je to dlhý proces i boj, ktorý vedú aj mnohé iné mestá.
Vrátim sa však ešte raz k vašej otázke, či všetky mestá vyzerajú rovnako. Aj pri pohľade na Bratislavu mám pocit, že to tak nie je. Vidím mesto ktoré má niečo svoje a vyvíja sa k lepšiemu.
Vidíte aj nejaké premárnené príležitosti? Čo by sa Bratislava mohla naučiť od iných, podobne veľkých miest?
Myslím si, že každé mesto si musí vytýčiť svoju vlastnú cestu, pretože každé má svoje vlastné výzvy a ťažko sa porovnávajú dve síce rovnako veľké, ale inak bohaté mestá. Neviem, či by som mohol takto s Bratislavou porovnávať nejaké švajčiarske alebo britské mesto.
Keď však hovoríte o premárnených príležitostiach, myslím si, že Bratislava málo objíma Dunaj. Veľa iných miest, ktoré som navštívil, sa vode otvorilo o čosi viac ako Bratislava. Výzvou bude aj to, aby vaše hlavné mesto mala viac ako tri či štyri lokality, ktoré navštevujú turisti. Aby dokázali nájsť niečo zaujímavé aj inde.
Čo vás pri premene miest zaujalo v poslednom čase?
Akurát píšem článok o tom, ako sa v Paríži rozširujú zelené strechy, záhrady na strechách. Keď vidím niečo také, vždy som v úžase.
Pribúdajú na nových budovách alebo aj na starých?
Aj aj. Ľudia majú často pocit, že staré budovy by zelenú strechu neudržali. Existuje však spôsob, ako na mnohé z týchto budov pridať nový nosný systém, ktorý to potom umožňuje. Myslím si, že je to spôsob, ako do mesta pridať ešte jednu vrstvu, a to zelenú, ktorá je dobrá pre životné prostredie, navyše robí ľuďom radosť. Vyvolávanie radosti je pri navrhovaní miest dôležité. A koho nepoteší, keď sa môže ísť pozrieť na strechu?
Najmä, keď je v budove výťah.
Vlastne ani netreba ísť až tak vysoko. Stačí, keď ponúknete ľuďom možnosť vidieť mesto z trochu inej perspektívy. Umožňuje to napríklad park High Lane, ktorý vznikol v New Yorku na bývalej trati železnice, ktorá bola vyvýšená nad úroveň premávky. Niečo podobné chcú teraz vybudovať v londýnskom Camdene. Nebude to také veľkolepé, ale vidieť okolité mesto z trochu iného uhla bude vzrušujúce.
Andrew Tuck. Foto pre Forbes: Marek Mucha
Andrew Tuck. Foto pre Forbes: Marek Mucha
Spomínali ste obchoďák, ktorý sa zmenil na vedecký park. Železničnú trať, z ktorej je park. Budú budovy v budúcnosti viac meniť funkciu, než sa búrať a stavať úplne nanovo?
Určite je to niečo, čím sa dnes musíme zaoberať oveľa viac ako v minulosti. Dospeli sme do bodu, že nemôžeme stavať hocičo, čo si povieme. Povinnosť recyklovať materiál zo zbúranej budovy sa pomaly dostáva aj do legislatívy. V tom prípade si developer premyslí, či sa budova nedá iba nejak upraviť. Tento mindset bude ovplyvňovať aj nové budovy.
Ak dnes idete investovať do stavby, chcete si byť istý, že o pár rokov z nej nebude nemotorné bremeno. Takže staviate už teraz tak, aby budova spĺňala zelené nároky, aby bola ľahšie transformovateľná na iný účel. Možno postavíte vedecký park, ktorý sa o pár rokov zmení na školu a napokon tam budú kancelárie. A tak už nemôžete vyrábať budovu len na jedno použitie.
