Pod vodou strávila tisícky hodín, bola súčasťou stoviek vedeckých expedícií. Morská biologička Sylvia Earle je priekopníčkou výskumu a ochrany hlbokých morí. Varuje, že ľudstvo systematicky rabuje svetový oceán, a radí, čo by sme mali urobiť, aby sme ho nezdevastovali nezvratným spôsobom.
Témy ochrany ovzdušia, klimatickej zmeny či znečistenia sladkých vôd sú dnes bežnou súčasťou verejnej diskusie.
Presne toto je jadro problému. Uspokojili sme sa s tým, čo sa v oceáne deje už dlho.
Vždy sme ho brali za automaticky daný, mysleli sme si, že ho môžeme používať ako nekonečný zdroj čohokoľvek, čo sme z neho schopní vyťažiť: ropu, plyn, minerály, ryby, morské plody alebo aj samotnú vodu určenú na desalinizáciu. Tiež sme si dlho mysleli, že doň môžeme vypustiť čokoľvek, čo nechceme mať na skládkach blízko našich príbytkov. Iba nedávno sme začali venovať pozornosť dôkazom, ako veľmi nás ohrozuje to, čo sme už napáchali a čo naďalej oceánu robíme.
Problémov je viac: od acidifikácie oceánov, presnejšie zmeny chémie oceánov, cez zmenu teploty, ktorá nastáva, lebo vypúšťame do atmosféry oxid uhličitý, až po narušenie karbónového cyklu. Ten platí nielen na zemi, ale aj v oceáne – a možno ešte dramatickejšie ako na pevnine. Veľkú časť pevniny sme premenili, zredukovali na poľnohospodárske využitie a na zdroj materiálu na stavebníctvo a ťažbu. Narušili sme prírodné systémy, ktoré sú podkladom života. Likvidujeme sladkú vodu, rieky používame ako skládky toxického materiálu, ktorý odnesú do mora. Dnes to už chápeme a už sa nedá na nič vyhovárať.
V 21. storočí máme najväčšie šťastie, aké sme kedy mali. Myslím tým, že už sa vie to, čo sme nieže pred sto, pred päťdesiatimi, ale dokonca ani pred dvadsiatimi rokmi nemohli vedieť. Keď som bola dieťa, ešte nikto nebol nielen na Mesiaci, ale ani na dne oceánu. Kedysi platilo, že veľryby dokážu komunikovať na takú vzdialenosť, stovky kilometrov, na akú ľudstvo komunikovať nedokáže. Dnes už veľryby nevedia to, čo vieme my: lietať, komunikovať elektronicky, dokonca sa nedokážu ponárať do najhlbšieho mora. Sme jediní, kto to dokáže a kto vie pochopiť, že všetko, na čom naozaj záleží, je ohrozené. Stále však nedostatočne chápeme, že ak sa k planéte staviame ako k nekonečnému zdroju surovín, ktoré si môžeme brať bez toho, aby sme rozumeli dôsledkom na základné systémy, ktoré nás držia pri živote, povedie to k veľkým problémom.
Ak by sme toto všetko ani len nevedeli, to by ešte len bol veľký problém. Ale my tomu už dnes rozumieme. Máme schopnosť stabilizovať planétu tak, aby sa dala ďalej obývať, a takisto vieme, že ak to neurobíme, tak sa veľmi rýchlo stane oveľa menej obývateľnou. Je to prvoradá otázka bezpečnosti nášho sveta.
Čo podľa vás musí ľudstvo zmeniť?
Nemôžeme pokračovať takýmto tempom využívania zdrojov, musíme prírode niečo aj vrátiť. Nie je to nejaký luxus, keď chránite mangrovníkové lesy. Sú kriticky dôležité, dávajú nám diverzitu, vďaka ktorej by mohol život znovu osídliť oblasti, ktoré sme vyplienili. Keď totiž vyhubíte posledné exempláre nejakého živočíšneho druhu, tak je jednoducho po nich, a my sme to urobili už tisíckrát. Pritom živočíšny druh, to je vlastne recept na život a aj jeho súčasť – súčasť diverzity, ktorá umožňuje, že existujeme aj my.
Dnes už sa snažíme obnovovať prírodu, napríklad hnutie Miliarda stromov sa stalo pomerne populárnym. Súčasne však ešte stále putujú miliardy dolárov na podporu odstraňovania života z oceánov. Divočina v moriach je pre nás stále zdrojom potravy, akoby to bola nevyhnutnosť potrebná na zabezpečenie potravinovej istoty, no v skutočnosti tak prispievame k potravinovej neistote. Ak z oceánu po tonách odstraňujete život, neposkytuje to bezpečnosť veľkému počtu ľudí, iba luxus pre malý počet ľudí.
Rybári by asi povedali, že oceán je pre nich zdrojom obživy.
Áno, niektorí ľudia sa na oceán spoliehajú ako na zdroj obživy, ale pre väčšinu je už iba zdrojom luxusu. Potrebujete na jedálnom lístku tuniaka? Potrebujete rybu z hlbokého mora, ktorú ľudia ako predátori do konca 20. storočia ani nepoznali? Morského ostrieža, červenicu a mnoho ďalších živočíchov z hlbokého mora sme začali loviť až pomerne nedávno.
Keď si pomyslíme na históriu nášho živočíšneho druhu, celkom dobre sme sa mali aj bez lovenia kôrovcov v Antarktíde, ktoré sa začalo až v osemdesiatych rokoch. Vtedy sme začali z mora v globálnej priemyselnej mierke nie loviť, ale ťažiť život. Metódy, ktoré sme začali nasadzovať na moriach, nielenže ničia prírodu, ale sprevádzajú ich aj veľké problémy s obchodom s ľuďmi a otrockou prácou ľudí, ktorí na moriach niekedy zostávajú aj dva-tri roky. Len v posledných rokoch sa tento problém začína viac odhaľovať.
Ocenenie. V Bratislave na festivale Starmus si Sylvia Earle prezvala Medailu Stephena Hawkinga za vedeckú komunikáciu.
Ohrozuje moria najmä banálna chuť ľudí konzumovať lahôdky?
Je tu globálny trh pre kalamáre, pritom tie pôvodne vôbec neboli súčasťou jedálnička iných ľudí ako tých v prímorských oblastiach. Dnes sú všade. Ani ostriež, ryba z rodov Dicentrarchus alebo Centropristis, nebol v jedálničku, kým sme preň nevymysleli pekné obchodné meno. Toto však nie je ľudská potreba, je to ľudské rozhodnutie. Toto rozhodnutie znamenalo, že dobrá polovica života v oceánoch od päťdesiatych rokoch vymizla. Asi deväťdesiat percent žralokov, asi deväťdesiat percent mnohých druhov veľkých rýb.
Niektoré, ako napríklad žralok mako, klesli na zlomky toho, koľko ich bolo pred päťdesiatimi rokmi. Žraloka bieloplutvého kynožia siete, ktoré sú určené na lov tuniakov, ale žraloky sú aj vedomým cieľom lovu, medzi luxus stále patrí aj polievka zo žraločích plutiev, hoci dopyt po nej už klesá. Existujú už aj iniciatívy, aby sme prestali žralokom odsekávať plutvy. Ja však stále neviem, kde je rozumný dôvod zabíjať akékoľvek žraloky. Prestali sme už napríklad zabíjať veľryby.
Platí to už pre všetky krajiny?
Niektoré, ako Japonsko a Nórsko, jedna z najbohatších krajín na svete podľa HDP na človeka, stále trvajú na tom, že potrebujeme zabíjať veľryby aj loviť v hlbokom mori. Takisto Islanďania ešte stále lovia veľryby, ale v zásade sa dá povedať, že populácia veľrýb sa zotavuje, lebo väčšina krajín už veľryby vidí ako hodnotnejšie, keď sú nažive, ako keď sú mŕtve. Do centra záujmu sa dostalo, že veľryby zadržujú veľa uhlíka a do systému vracajú veľa živín. Ak sme zmenili správanie voči veľrybám, mohli by sme to urobiť aj voči žralokom, tuniakom a ďalším živočíchom.
Čo vedia vedci o súvislosti diverzity a podmienok pre život na Zemi?
Život je sieť, ktorá ovláda chémiu planéty, a vďaka tomu je Zem možné obývať. Niekoľko vizionárskych vedcov už vo veľkej miere objasnilo prepojenie medzi životom a obývateľnosťou planéty, jej teplotou a chémiou, ktoré z nej vytvorili unikátne miesto vo vesmíre. Ten je skutočne pre život pomerne nepriateľský. Ak sa v poslednom čase pozeráme na Mars a rozmýšľame, ako by sme ho mohli trochu premeniť na Zem, treba si uvedomiť, že v skutočnosti zatiaľ „marsifikujeme“ Zem. Robíme zo Zeme planétu, ktorá sa obýva horšie.
Mars by mohol mať mikrobiálny život, podobný, aký mala na začiatku Zem vo fáze, ktorá trvala dve miliardy rokov. Často mám pocit, akoby sme sa vyvíjali späť týmto smerom, keďže likvidujeme sieť života. Zdalo sa nám dobré, ak robíme zo stromov drevo a z rýb a veľrýb mäso a olej, pritom je to zázrak, že taká pohostinná planéta ako Zem vôbec existuje a oceán s ňou. Vieme, že vo vesmíre je veľa vody a možno je niekde aj život, ale inde pre nás miesto nie je. My sme pozemšťania, naša DNA, náš recept na život sa nachádza vo všetkých živočíchoch. Mali by sme si ceniť Zem aj ako čosi iné než ako zdroj, ktorý možno monetizovať. Práve oceán rozhoduje o klíme a počasí, a teda aj o živote. Je tiež domovom pre väčšinu života na Zemi.
Môže niektorý z týchto mechanizmov pochopiť aj laik?
Napríklad v roku 1986 objavili vedci malý mikrób v oceáne, sinicu prochlorococcus. Je taký malý, že dlho unikal najsilnejším metódam detekcie. Je to modrozelená fotosyntetická baktéria a dnes vieme, že možno vytvára až dvadsať percent kyslíka v atmosfére, a pritom sme dlho ani nevedeli, že existuje. Ak však zmeníme teplotu a chémiu oceánu, zmenia sa podmienky pre jeho živé organizmy. Čo sa potom stane so systémami, ktoré podporujú fotosyntézu, ukladajú uhlík, tvoria kyslík? Vrátim sa ešte k veľrybám: v roku 1986 sa viaceré štáty zhodli, že ukončia ich priemyselný lov. Aj predtým už mali nejakú ochranu, ale išlo skôr o to, že civilizácia dosiahla úroveň, keď pochopila ich hodnotu. Áno, bolo to aj preto, že lov už nebol veľmi ziskový a že sme nepotrebovali veľrybí olej na svietenie v pouličných lampách ako kedysi. Ľudia však predovšetkým začali vidieť veľryby inými očami. Dnes platia turisti veľké peniaze za to, aby mohli byť blízko veľrybám. Nič z toho by sa však nezmenilo, ak by sme nezačali vnímať veľryby s empatiou, ako stvorenia, ktoré cítia bolesť, majú jazyk, majú rodiny a city a môžeme ich s nami porovnávať.
Majú ľudia vlohy na to, aby si obľúbili aj viac zvierat, než je ich pes, mačka a veľryby?
Vnímanie sa mení. V oblasti Baja California veľryby dlho považovali za „zabijakov“, pretože keď ich harpúnovali, zúrivo napádali veľrybárske lode. Veľrybári sa ich obávali. Od sedemdesiatych rokov, keď už ich bolo veľmi málo, sa začali chrániť. Vtedy som v tej oblasti bola, videla som, ako si ľudia začali užívať výlety a pozorovanie veľrýb. Mohli sa ich dotknúť, zvykli priplávať k lodiam a zrazu dostali prezývku „priateľské veľryby“. Prešli sme obojstrannou premenou: my sme už viac neboli zabijaci a ony sa pozerali na nás inak – ako na zvedavých primátov. A aj ony boli zvedavé. Matky veľryby priviedli aj mladé, prebiehala interakcia, pochopenie.
Všetky tie psy, mačky, korytnačky, vtáky, kone, domáci maznáčikovia všetkých druhov nás možno raz zachránia. Život je skutočne o inom ako o kráľovi Midasovi, ktorý všetko, čoho sa dotkol, premenil na zlato. Čo je tá skutočná hodnota? Len to, že sme nažive a ceníme si čaro života. Prečo by si vtáky nemali užívať život podobne? Poznáme tento pocit u šimpanzov, ja ho vidím u rýb, chobotníc aj u veľrýb. Tešia sa zo života.
Prišli ste s projektom „hope spots“, miest nádeje v oceáne, v podstate rezervácií. Ako by mali fungovať, keď sa oceán nedá „ohradiť“?
Ani keď ohradíte rezerváciu na pevnine, neochráni ju to pred zmenou klímy. Ale áno, v oceáne je to ešte zložitejšie. Existujú mapy oceánu, navigácia, máme zdroje na to, aby sme sa dokázali rozhodnúť, kde presne oceán chrániť – a s ním aj budúcnosť. Našu generáciu budú potomkovia v ďalšom storočí hodnotiť podľa toho, ako sa postavila k poslednej dobrej šanci zachrániť planétu, ktorá je voči nám taká milosrdná. Sme na hrane. A nie som sama, kto to vraví, ja to hovorím iba z jedného pohľadu, ale vravia to klimatológovia, fyzici, chemici; tvrdia, že to, čo sa deje teraz, sme ešte nikdy nezažili. Žijeme dlhšie a lepšie, máme lieky na mnohé choroby, máme zdroje potravín, nepotrebujeme na ne ani tak veľa pôdy a oceánu. Ochraňujeme už asi pätnásť percent pôdy, ale iba asi tri percentá oceánu, čo je málo. Chrániť tridsať percent do roku 2030 je dobrý cieľ. Sme od neho veľmi ďaleko, ale ak to zoberieme vážne, je to možné.
Dlhoročný výskum. Sylvia Earle so svojím ženským výskumným tímom v roku 1970.
Kto rozhoduje o ochrane oceánov? Prímorské štáty? OSN?
Oceány, ktoré nepatria pod štátnu jurisdikciu, „high seas“, tvoria desiatky percent rozlohy sveta. Žiadni ľudia tu nikdy nelovili – okrem Polynézanov, ktorí sa plavili naprieč oceánom a brali si objemy, ktoré sú absolútne neporovnateľné s dnešným priemyselným lovom. Zastavme teda priemyselný rybolov. Zastavme podporu tohto priemyslu, kým ešte žraloky, tuniaky a planktón existujú. Pár krajín rýchlo bohatne, ale cenu platíme a zaplatíme všetci v budúcnosti, lebo narušujeme uhlíkový cyklus.
V minulosti ste boli expertkou na posudzovanie dopadov havárií tankerov. Akým vážnym faktorom boli?
Neobviňujem ropný priemysel z čias, keď sme nevedeli to všetko, čo vieme dnes. Zdalo sa, že je dobrý nápad ťažiť fosílne zdroje. Ale dnes hovorím: ďakujeme, fosílne palivá, už stačilo. Musíme sa zmeniť, ak chceme mať budúcnosť. Nie je to voľba, je to ako keď vám lekár povie: ak neurobíte toto, je s vami koniec. Zem má problém a treba sa spýtať, čo môžem urobiť, aby som pomohol. Čo si obliekať? Čo jesť? Ak každá jedna osoba krát niekoľko miliárd niečo urobí, môžeme všetko zmeniť – buď zhoršiť, alebo zlepšiť našu budúcnosť.
Preto hovorím, že je čas „vysádzať stromy“ aj v oceánoch. Hope spots, to je viac ako stošesťdesiat malých, stredných, ale aj veľkých oblastí v moriach, ktoré sme uznali ako dôležité pre integritu oceánu. Inštitúcie, ale aj komunity sa spájajú, aby tieto oblasti dostali do siete tridsiatich percent chránených území do roku 2030. Jeden strom krát miliarda, to je cesta, ako prísť tam, kam sa potrebujeme dostať.
Čo je prvý problém, ktorý je na rade a ktorý by ľudstvo vedelo riešiť?
Spokojnosť so sebou samým. Reči ako „bude to v poriadku, ešte dýchame“, „vyrieši sa to, technológie nás zachránia“ alebo „ja som len jedna osoba, čo ja môžem?“ nikam nevedú. Áno, niektorí z nás majú väčšiu moc, lídri firiem, štátov, ale aj každé dieťa a každý učiteľ má moc. Ak si dieťa osvojí napríklad názor, že chobotnice – nedávno o nich vyšiel zaujímavý film Chobotnica, moja učiteľka – sú živočíchy, ktoré majú zázračné schopnosti, aké my nemáme, tak sa iste spýta: skutočne je to najlepšie, čo nám môže napadnúť, že ich zjeme? To snáď nie! Veď to je taký nápad, ako keby sme povedali, že to najlepšie, čo môžeme urobiť s Monou Lisou, je rozrúbať ju a podkúriť ňou. Aký je na to dôvod? Lebo môžeme? Chobotnice sú skutočne zázračné stvorenia a my o nich musíme rozmýšľať inak, keď už sme sa stali takými mocnými, že vieme vybrať budúcnosť aj pre ne. Je to na nás.
Je hrozné, ak vidíte, ako stále vedieme vojnu. Je to smutný aspekt toho, kým sme, kým je ľudský rod. Žiadny ďalší živočích nemá sklon systematicky likvidovať iných príslušníkov svojho druhu. Toto je naša temná stránka, ale súčasne máme schopnosť tvoriť umenie, rozmýšľať a meniť svet. Vidím preto aj veľa dôvodov na nádej.
Sú však ľudia schopní zbaviť sa agresivity?
Poznáte heslo „Stop the killing, start the caring“? Alebo „Make it cool to care“? (Prestaňte zabíjať, začnite chrániť; Ochrana má byť v móde, pozn. red.) Marketing vytvoril dopyt po zabíjaní, možno prispeje aj k zmene. Najväčší zabijak sme skutočne my, stačí sa pozrieť do zrkadla. Vyvinuli sme tie najsofistikovanejšie systémy na zabíjanie. Je neskutočné, keď sa zamyslíte, koľko sme investovali do zbraní, teda systémov na zabíjanie. Možno sa niekto vzdá nádejí, možno si bude myslieť, že už nie je nádej, ale na druhej strane, každé dieťa má schopnosť učiť sa. Na festivale Starmus sme v Bratislave hovorili o vízii Stephena Hawkinga, jedného z najväčších mysliteľov všetkých čias. Mal pochybnosti o celom našom druhu. Zdá sa nevyhnutné, že tak, ako postupujeme, zničíme Zem a budeme musieť použiť technológie, aby sme išli či odišli na Mars. Je to sen a vízia, ale my sme zatiaľ tu a stále máme na výber. Nejde o nejakú cenovku na veľryby, minerály, ropu, ale o cenovku na život. Čoho je hoden, čoho je hodná budúcnosť? To by mala byť motivácia.
