Svetlo sveta uzrelo druhé vydanie magazínu Forbes Woman, ktorého ústrednou témou je odhodlanie. Prečo? Napriek tomu, že sa píše rok 2024, ženy stále prebíjajú sklenené stropy a získavajú prívlastok „prvé“.
Uvediem pár príkladov. Iba začiatkom októbra sa na trénerskú lavičku v NHL posadila vôbec prvá žena, asistentka trénera hokejového tímu Seattle Kraken Jessica Campbell. Približne v rovnakom čase si Mexičania zvolili ako hlavu štátu prvú prezidentku v histórii, vedkyňu Claudiu Sheinbaum.
Do čela Európskej investičnej banky sa postavila ako prvá žena Nadia Calviño, bývalá podpredsedníčka španielskej vlády a ekonómka, ktorá pripravovala úniu na zvládnutie ekonomických dopadov koronakrízy. Britka s českými koreňmi Jasmin Paris sa zas v máji stala prvou ženou, ktorá úspešne dokončila neuveriteľný 160 kilometrov dlhý Barkleyho maratón.
A takto by sme mohli pokračovať… Mimochodom, v čase písania tohto editoriálu sa Američania rozhodujú, či si zvolia prvú prezidentku Spojených štátov amerických. Núdzu o prvenstvá nemáme ani v tomto magazíne. Lucia Janičová je prvá Slovenka, ktorá vystúpila na vrchol Mount Everestu, aby to v tesnom závese za ňou dokázala aj ultrabežkyňa Lenka Václavová, ibaže bez kyslíka.
„Túžila som dokázať samej sebe, svojej dcére a ostatným ženám, že aj napriek traumatickej minulosti a nízkemu sebavedomiu je možné dokázať veľké veci,“ povedala Janičová, ktorá počúvala podcasty o lezení na vrchol aj počas vešania bielizne. Simona Kijonková má na konte zrejme najväčší obchod, ktorý v našom regióne podpísala žena, keď koncom minulého roka predala svoju firmu Packeta za miliardy českých korún.
Dara Rolins dokázala nemožné, keď aj po štyroch dekádach na scéne vypredala pražskú O2 Arénu, a to hneď dvakrát po sebe, hoci o tom pochybovala. Pri týchto úspechoch bol na začiatku veľký sen a následne obrovská dávka odhodlania. Treba si však uvedomiť jedno: tieto sny nevznikajú vo vákuu.
Vznikajú v spoločnosti, ktorá ukazuje, čo všetko je možné a kam sa až dajú posúvať hranice. Prvá žena dosiahla vrchol Mount Everestu v roku 1975, bola to Japonka Junko Tabei. Známy je jej výrok o tom, ako „nikdy nechcela byť prvou ženou na vrchole Everestu, chcela byť len ďalším človekom, ktorý tú métu dosiahol“. Nie je to o tom dožadovať sa špeciálneho zaobchádzania či titulov výnimočnosti. Ide o to ukazovať príklady a búrať predstavy (ne)možného.
Dnešné odhodlané ženy dláždia cestu ďalšej generácii aj vďaka tomu, že môžu; že sa samy vydali na cestu, ktorá bola sčasti prebádaná inými. Politické reprezentantky môžu byť volené aj vďaka tomu, že my ženy môžeme voliť. Nie je to tak dávno, čo to ešte nebolo samozrejmé. Spisovateľky môžu predávať bestsellery vďaka tomu, že prvé autorky sňali zo svojich rukopisov mužské pseudonymy. To isté platí o ženách na univerzitách, vo vede, v športe…
Akokoľvek sú ženy málo či nedostatočne reprezentované na popredných priečkach v spoločnosti, tých pár mien, pri ktorých svieti nápis „prvé“, pripravuje pôdu iným odhodlaným ženám. Áno, aj ja by som si priala, aby to šlo rýchlejšie a aby sme aj my vo Forbese nemuseli špeciálne „svietiť“ na úspechy žien v samostatnom vydaní, no naše priania nestačia na to, aby sme preskočili realitu.
Čím viac príkladov v spoločnosti vidíme, tým viac roztáčame špirálu možností. Čím viac poukazujeme na to, čím všetkým ženy sú, tým viac roztvárame nožnice toho, čím môžu byť a čím sa budú chcieť stať. A čím viac ukazujeme úspechy žien a ich mnohotvárnosť, tým väčšmi dávame pomyselný stupienok ďalším na ich ceste na vrchol.
Na začiatku stačí jedno a platí to pre obe strany: ako pre tie, ktoré idú príkladom, tak aj pre tie, ktoré prijmú ich tiché pozvanie. Odhodlanie vykročiť vpred.
