Medzi podporovateľmi Donalda Trumpa i Kamaly Harris boli aj viacerí miliardári. Nie je to však nový fenomén, do prezidentskej kampane vstúpil už prvý americký miliardár John D. Rockefeller. Sumy sa však rokmi značne navýšili.
„Toto je tá najdrahšia, najluxusnejšia a najextravagantnejšia kampaň v histórii Spojených štátov,“ rozčuľoval sa v roku 1960 americký senátor Hubert Humphrey. Hovoril pritom o sume 72-tisíc dolárov (po zarátaní inflácie asi 761-tisíc dolárov). Takéto peniaze mal minúť John F. Kennedy, jeho protikandidát v boji o demokratickú nomináciu, do volieb amerického prezidenta. Teda ešte pred samotnou „veľkou kampaňou“.
„Je škoda, že kampane stoja nejaké peniaze, ale myslím si, že tie naše náklady sú rozumným výdavkom,“ bránil sa v televíznom prenose Kennedy. Boli to zrejme skutočne dobre investované peniaze, keďže Kennedy získal nielen demokratickú nomináciu, ale napokon vo voľbách porazil aj republikána Richarda Nixona, ktorému nepomohla ani podpora Nelsona Rockefellera, vnuka prvého amerického miliardára.
O predvolebnom súboji Nixona s Kennedym sa písalo ako o najdrahšej kampani histórie, celkové náklady pritom nepresiahli 20 miliónov dolárov (dnes asi 205 miliónov). Nixon minul v kampani 10,1 milióna dolárov, teda o 300-tisíc viac ako Kennedy. Na porovnanie, Kamala Harrisová vyzbierala iba do konca septembra 2024 na kampaň 1,27 miliardy, Donald Trump 940 miliónov dolárov.
Od nakŕmenia elity po fokus na masy
Až do volieb v roku 1828 si americkí prezidenti platili kampaň zo svojich vlastných peňazí. Cieľom agitácie neboli ani tak voliči, ale stranícka elita, ktorej stačilo zaplatiť banket s jedlom a pitím. Zmenil to až kandidát Andrew Jackson, ktorý ako prvý zacielil kampaň priamo na americký ľud, a to už bol náklad, na ktorý jeho osobné financie nestačili.
Úspešnú prezidentskú kampaň mu financovali ľudia, ktorí mali záujem o vládne posty po voľbách. Praktika, ktorej sa neskôr sčasti zamedzilo sprofesionalizovaním úradníkov, ako uvádza centrum Hannah Arendtovej.
Za prvú modernú prezidentskú kampaň však historici označujú až súboj z roku 1896 medzi demokratom Williamom Jenningsom Bryanom a republikánom Williamom McKinleym. Bryan bol jedným z najlepších rečníkov svojej doby, šikovný populista, ktorý sa do prvej línie americkej politiky dostal už vo veľmi mladom veku, veď kandidoval ako 36-ročný. Po finančnej kríze z roku 1893 (najväčšej do krachu na newyorskej burze v októbri 1929) sa stal miláčikom bežných ľudí, ktorí verili, že bude obhajovať ich záujmy voči veľkým korporáciám.
Nezabúdajme, že v tom čase v Spojených štátoch vrcholil tzv. pozlátený vek. Éra, ktorá stvorila prvých amerických superboháčov, akými boli Andrew Carnegie (oceliarsky biznis), J. P. Morgan (finančníctvo), rodina Vanderbiltovcov (železnice) či John D. Rockefeller (ropa).
Neboli to práve miláčikovia ľudu a podporili Bryanovho protikandidáta. Finančný nepomer v kampani bol obrovský – McKinley mal k dispozícii 7 miliónov dolárov (sám Rockefeller ako najväčší donor venoval do kampane 250-tisíc), Bryan narábal iba s 300-tisíc dolármi.
Aj preto sa dodnes zjednodušene tvrdí, že v roku 1896 si multimilionári (Rockefeller sa stal prvým americkým miliardárom až v roku 1916) kúpili svojho prezidenta. Podľa historičky Jill Leporeovej to však také jednoduché nebolo. Vo svojej knihe These Truths píše, že v roku 1896 na seba narazili dva štýly kampaní. Stará a nová. Bryan bol hviezdou starého typu – absolvoval vyše šesťsto prejavov, naživo si ich vypočulo asi päť miliónov Američanov v dvadsiatich siedmich štátoch, pričom v kampani precestoval viac ako 32-tisíc kilometrov.
McKinley bol oveľa menej aktívny, „kampaňoval“ takmer výlučne doma v štáte Ohio, no šéf jeho kampane nechal vytlačiť 120 miliónov kusov propagačných materiálov, ktoré oslovovali nielen anglicky hovoriacich Američanov, ale vyšli aj v nemeckej, jidiš, španielskej, talianskej, francúzskej a holandskej jazykovej verzii. Hoci mal McKinley peniaze od multimilionárov, k ľuďom ho napokon dostali malí podnikatelia. Republikánska strana využila schopnosti drobných obchodníkov, ktorí okrem svojho tovaru vyvolávali u voličov záujem aj o McKinleyho.
Úspešnejšia bola napokon McKinleyho stratégia (nepochybne pomohli aj peniaze), keďže republikán získal vo voľbách 271 hlasov voliteľov, kým jeho demokratický súper iba 176. Organizátori kampaní si však z týchto volieb zobrali jedno veľké ponaučenie: prezidentský kandidát je produkt, ktorý možno predať inovatívnymi marketingovými stratégiami (na ktoré však treba značné financie). Skončila sa éra, keď bola dôležitejšia strana ako kandidát, od roku 1896 bol kľúčový, moderným jazykom povedané, „osobný brand“.
Čo si za peniaze nekúpiš
Keď sa povie „najbohatší americký prezident“, zrejme si každý najskôr vybaví Donalda Trumpa. Napokon, je to jediný americký prezident miliardár. Úplne prvý americký prezident George Washington však v čase svojej smrti vlastnil majetok v hodnote 780-tisíc dolárov, čo predstavovalo 0,2 percenta HDP celej krajiny! Aj mnohí jeho nasledovníci patrili k najbohatším Američanom. Spojené štáty si však na prvého prezidenta s desaťmiestnym majetkom skutočne museli počkať až do roku 2016. Menej sa vie, že sa tak mohlo stať už o deväťdesiatdva rokov skôr.
V roku 1923 uskutočnil americký magazín Collier’s veľký prieskum, v ktorom mali Američania prezradiť, koho by najradšej videli v Bielom dome (prieskum sa konal viac ako rok pred voľbami). Do ankety sa zapojilo 125-tisíc ľudí a s náskokom 22-tisíc hlasov v nej zvíťazil Henry Ford, v tom čase čerstvý miliardár. Až na druhom mieste skončil vtedajší americký prezident Warren G. Harding. „Boom okolo Forda je v súčasnosti najvážnejším politickým fenoménom v našej krajine,“ komentovali anketu v The New Republic.
Henry Ford, ktorý sprístupnil automobily americkej strednej triede, sa do politiky pokúsil vstúpiť už desať rokov po uvedení svojho svetoznámeho modelu Ford T. V roku 1918 ho ku kandidatúre do senátu posmelil samotný prezident Woodrow Wilson. Ford mu v liste odpísal, že do súboja pôjde, no do kampane nevloží ani jeden vlastný cent. Zrejme to bola chybná stratégia, keďže vo voľbách prehral s republikánom Trumanom Newberrym – o sedemtisíc hlasov. Meno (vtedy ešte len) multimilionára sa však napriek prehre začalo spájať aj s úradom prezidenta.
Vo volebnom roku 1924 sa zdalo, že Ford má do Bieleho domu skvele našliapnuté. Republikán a úradujúci prezident Coolidge (ako viceprezident nastúpil do úradu po smrti prezidenta Hardinga) skončil v ankete Collier’s až na treťom mieste a demokrati nemali žiadnu hviezdu. Vo Fordovom domácom štáte Michigan sa začali objavovať letáky s nápisom: Ford za prezidenta! Miliardár v demokratických primárkach Michiganu naozaj zvíťazil. V kampani však ďalej nepokračoval a napokon dokonca podporil republikána Coolidgea, ktorý sa stal prezidentom.
Ford bol zrejme dostatočne skúsený, aby pochopil, že jeho „osobný brand“ nie je prezidentský materiál a že jedna anketa nezaručuje úspech. „Ford bol chladný, dokonca necitlivý človek,“ napísal v článku o Fordovej kampani Joseph Kip Kosek z George Washington University. Predstava aktívneho „kampaňovania“ pre neho bola navyše odpudzujúca. Mal pocit, že keď je človek dobrý, mali by ho na vedúcu pozíciu jednoducho dosadiť, ako sa to dialo v jeho fabrikách. Nik dnes nevie, ako by to dopadlo, keby dal do kampane dušu aj peniaze, no brzdil by ho ešte jeden hendikep.
„Fordova prezidentská kandidatúra by mala našu plnú podporu,“ vyjadril sa v roku 1923, teda v čase prezidentského boomu okolo Forda, istý vplyvný cudzinec. Volal sa Adolf Hitler. Ford už od prvej svetovej vojny šíril konšpiračné teórie o celosvetovom židovskom sprisahaní, a tak si získaval sympatie aj u nacistov. Forda sme vo vysokej politike nikdy nezažili, no dostal sa do nej v románe Philipa Rotha Sprisahanie proti Amerike. Ford v alternatívnej histórii robil ministra vnútra prezidentovi Charlesovi Lindberghovi. A nebolo to pekné.
Miliardárske 21. storočie
Meno Rockefeller sa objavilo už pri podpore McKinleyho (podporil ho John D. Rockefeller) a Nixona (podpora od Nelsona Rockefellera). Nelson Rockefeller mal však aj vlastné politické ambície. V roku 1960 Nixona podporil až po tom, čo s ním prehral v republikánskych primárkach, svoje prehry v primárkach zopakoval ešte v roku 1964 (s Barrym Goldwaterom) a v roku 1968 (opäť s Nixonom). Multimilionár sa do úradu predsa len dostal, keď si ho v roku 1974 vybral prezident Gerald Ford za svojho viceprezidenta.
V posledných rokoch sa do súboja o post amerického prezidenta zapojilo aj viacero miliardárov. V roku 2020 za demokratov kandidoval aj Thomas Steyer (majetok 2 miliardy) a Michael Bloomberg (majetok 104 miliárd). Obaja však prehrali v súboji s Joeom Bidenom, ktorý následne zdolal ďalšieho miliardára (a úradujúceho prezidenta) Donalda Trumpa (majetok 8 miliárd). Mimochodom, o úrad prezidenta sa v rokoch 1996 a 2000 uchádzal aj šéfredaktor amerického Forbesu Steve Forbes (v tom čase mu médiá pripisovali majetok 430 miliónov dolárov).
Možno od čias „prezidenta multimilionárov“ McKinleyho sa podpora najbohatších v prezidentskej kampani neskloňovala tak často ako počas tohto roku. Leví podiel na tom má najbohatší človek planéty Elon Musk, ktorý do kampane za zvolenie Donalda Trumpa nevložil len peniaze, ale aj vlastnú tvár. Podľa Forbesu podporilo v kampani Trumpa alebo Harrisovú najmenej sto miliardárov. Niektorí z najbohatších sa rozhodli o svojej voľbe mlčať, napríklad Warren Buffett alebo Mark Zuckerberg.
Podstatná však nie je len finančná podpora. Na zvolení Trumpa v roku 2016 mal podiel aj miliardár Mark Zuckerberg, ktorý nechal svoju sociálnu sieť zneužiť na ovplyvňovanie volieb zo zahraničia. Tento rok sa diskutovalo o rozhodnutí miliardára Jeffa Bezosa, ktorý v denníku Washington Post, ktorý kontroluje, znemožnil zverejnenie článku na podporu Harrisovej. Noviny tak nepodporili ani jedného z kandidátov prvý raz za tridsaťšesť rokov. Je pravda, že aj v 21. storočí rozhoduje „osobný brand“, akurát jeho budovanie sa bez miliardárov už nezaobíde.
