Sľúbili sme si lásku. Sľúbili sme si podnikať. Snáď Ivan Hoffman odpustí drobnú úpravu v texte jeho hymny Nežnej revolúcie. Jednou z požiadaviek novembra 1989 bola tiež sloboda podnikať.
Popri vznešenejších dôvodoch sa systém zrútil aj pre prázdne regály v obchodoch. Na sociálnych sieťach možno nájsť staré oprášené videá, kde sa predstavitelia komunistických štátnych podnikov absurdne snažia obhájiť, prečo v obchodoch chýbal toaletný papier, plavky či kečup.
Aj v týchto dňoch paradoxne dominujú v médiách správy o „nedostatku vajec“. Úvodzovky sú však namieste. Hoci sa s prázdnymi regálmi namiesto vajec mohli stretnúť viacerí zákazníci, nedostatok sa relatívne rýchlo vyriešil a k dôležitej surovine na pečenie i varenie sa dostali aj zákazníci bez blízkeho vzťahu s vedúcou predajne.
Práve tu sa žiada malý myšlienkový experiment. Ako by asi vyzeral nedostatok vajec spôsobený vtáčou chrípkou za socializmu? A hlavne, ako dlho by trval?
Práve porovnávanie stavu pred novembrom 1989 so súčasnosťou potvrdzuje, že trh často naozaj vyrieši väčšinu problémov. Hoci socialisti to z princípu spochybňujú. Samozrejme, všetko má svoju cenu. Namieste je obava, že cena vajec bude vyššia. V prípade vianočného stola však rozhodne platí, že drahšie koláče sú lepšie ako žiadne koláče.
Podnikať je riziko
Na rozdiel od centrálneho plánovača si podnikateľ zarobí iba v prípade, že bude mať čo a komu predávať. Preto musí počúvať a namiesto výhovoriek hľadať riešenia. Vždy pritom riskuje, že o jeho produkty nebude dostatočný záujem. Ak sa tak stane, čísla sčervenajú a nasledovať môže krach. To je druhá strana každej podnikateľskej mince.
Práve preto je dôležité nájsť tých, ktorí sú ochotní prekročiť svoju komfortnú zónu. Podnikatelia však čoraz viac nezápasia len s konkurenciu, ale predovšetkým s byrokraciou a reguláciou. Tie politici často obhajujú vyššou ochranou spotrebiteľa. Ak však byrokracia obmedzí počet hráčov na trhu, pocíti to práve zákazník negatívne horšími produktmi a službami.
Dôležitým príkladom je finančný sektor. Počet bánk či poisťovní sa každý rok znižuje. Dôvodom sú práve rastúce náklady na reguláciu. Tá má často pôvod v Bruseli, ale takzvaný goldplating, teda sprísňovanie európskych noriem, je slovenskou národnou špecialitou. Niektoré finančné inštitúcie sa zlučujú, iné v snahe ušetriť na administratívnych nákladoch vracajú licencie a začínajú pôsobiť ako pobočky zahraničných inštitúcií. To by rozhodne nemal byť želaný dôsledok regulácie.
V prípade finančných inštitúcií by sa dala vyššia regulácia obhájiť potrebou zabezpečiť stabilitu. Kobercový byrokratický nálet je však bežnou súčasťou všetkých sektorov. Silne prítomný je aj v IT.
Pritom práve to je oblasť, kde ešte nedávno bolo jednoduché biznisovo vyrásť relatívne doslova z nuly. Na vznik startupu by mal v zásade stačiť počítač a šikovný študent s nápadom. Zdanlivo. V skutočnosti je potrebný aj drahý konzultant pre GDPR. A k tomu často aj účtovník či rovno daňový poradca. Takto by sme mohli pokračovať.
Kľúče k podnikaniu
Našli by sme veľa prekážok, ktoré hneď na začiatku zastavia podnikateľský nápad. Toto je najväčší problém ekonomickej budúcnosti. Dôležitými postavami 17. novembra sú tradične študenti. Majú nápady aj energiu. Po škole si však radšej hľadajú „seriózne zamestnanie“. Tak je nastavená mentalita spoločnosti.
Verejná debata sa často sústredí na to, ako efektívne míňať a ako dostať do verejnej správy absolventov kvalitných univerzít. To je nepochybne dôležité. Úradníci a politici však môžu rozdeliť len to, čo niekto iný zarobí. Aj preto je potrebné, aby sa študenti cítili chcení a potrební v podnikateľskom svete.
Žiaden štát nedokáže existovať bez fungujúceho biznisu. Aj vysoké sadzby daní sú zbytočné, ak je vymeriavací základ nízky, lebo regulácia dusí biznis. A nejde len o zdaňovanie a prerozdeľovanie verejných zdrojov vyzbieraných s pomocou kukláčov Finančnej správy SR.
Aj zdanlivo dobre myslené nápady politikov majú svoje negatívne dôsledky. Príkladom môže byť minimálna mzda. Životnú úroveň nedokáže zdvihnúť administratívny rast minimálky. Skôr sťaží zamestnávanie nekvalifikovaných ľudí. Oveľa dôležitejšie je, aby ľudia nemuseli robiť za minimálnu mzdu. K tomu je potrebné rozvíjať sektory s vysokou pridanou hodnotou. Čo môže urobiť štát? To je na dlhú debatu, ale ak prestane zavadzať, určite nič nepokazí.
Populistickí politici robia opak a radi prezentujú podnikateľov ako tých, ktorí svojvoľne zvyšujú ceny a nechcú ani len poriadne zaplatiť svojich zamestnancov. Pravda je, že aj podnikatelia sú rôzni, práve preto je dôležité, aby trh umožnil prežiť len tým lepším.
Tiež platí, že podnikanie nemá medzi ľuďmi vždy dobrú povesť, a to najmä pre negatívne spomienky na privatizáciu a divoké 90. roky, ale z dlhodobého hľadiska sú to detské choroby spoločnosti. Dnes je to trh a podnikateľský sektor, ktorý umožňuje ľuďom bývať, jesť, obliekať sa. Hoci stále nie až v takej kvalite, ako by sme na konci prvej štvrtiny 21. storočia mohli.
Štatistiky potvrdzujú, že za Západom zaostávame. To však nevyriešia nové tony schválenej legislatívy. V roku 1989 často práve mladí ľudia s kľúčmi v rukách odzvonili totalitnému režimu. Aby sa zavŕšili ideály o ekonomickej slobode, je potrebné, aby im štát nebral z rúk kľúče od vlastného biznisu.
Paradoxne, krátko po dopísaní tohto textu sa predsa len objavil dôvod báť sa nedostatku potravín. Premiér Robert Fico sa v nedeľu počas straníckeho snemu Smeru vyjadril, že nevylučuje štátnu reguláciu cien potravín, ak sa v cenách neprejaví nižšia DPH.
Práve umelo nastavená neprimeraná cena pritom môže spôsobiť, že výrobcom sa neoplatí zásobovať domáci trh a radšej budú vyvážať alebo nebudú vyrábať vôbec, aby neboli stratoví. Je absurdné, že podobnú hrozbu vytiahol premiér práve na výročie 17. novembra.
