Téma rovnoprávnosti žien a mužov je jednou z tých citlivých, pre ktoré sa už desaťročia vedú (a ešte ďalšie desaťročia sa určite budú viesť) boje v zákopoch kultúrnej vojny medzi konzervatívcami a progresívcami.
Prví sa bránia rýchlym zmenám, ktoré súvisia s emancipáciou žien. Tvrdia, že postavenie ženy v rodine a spoločnosti by malo byť dané predovšetkým jej rolou matky a manželky.
Tí druhí zase považujú rýchlosť emancipácie žien za nedostatočnú a chceli by ju popohnať rôznymi spôsobmi, okrem iného tzv. pozitívnou diskrimináciou, ktorej vyjadrením sú napríklad kvantitatívne kvóty podielu žien na vedúcich pozíciách.
Spor je, samozrejme, hlbší a okrem iného sa prejavuje aj v diametrálne odlišných názoroch na to, či je umelé prerušenie tehotenstva právom ženy rozhodovať o svojom tele a živote (pro choice), alebo naopak, neodpustiteľným činom zabíjajúcim iný život (pro life).
Musím sa hneď na začiatku priznať, že sám seba nevidím ani v jednom z týchto táborov a nemyslím si, že ide o nemiestny alibizmus. Nepovažujem sa za konzervatívca, ale ani za progresívca, a to nielen v otázke postavenia žien v spoločnosti či vo veľmi citlivej otázke interrupcií, ale aj v iných etických, sociálnych či ekonomických dilemách.
Myslím si, že na nájdenie najlepšieho možného kompromisu medzi konzervatívcami a progresívcami je najskôr potrebné pravdivo rozlíšiť, v čom sa ženy a muži líšia a v čom nie. Problémom je, že sa neodlišujú v schopnostiach a predpokladoch, ale líšia sa v ich možnostiach a výsledkoch.
Progresívci to považujú za dôkaz nespravodlivosti systému, kým konzervatívci za prirodzený dôsledok rozdielu v poslaní ženy v rodine a spoločnosti, pričom mnohé aktuálne problémy v spoločnosti (napríklad nízku pôrodnosť a starnutie populácie) považujú najmä za dôsledok príliš rýchlych zmien v postavení žien, ktoré chcú progresívci ešte viac urýchľovať.
Obidva tábory majú svoju pravdu a trva nie na nej bez snahy o nájdenie kompromisu zákopy len prehlbuje. V konečnom dôsledku nielenže neprispieva k riešeniu samotného problému, ale ohrozuje aj samotný systém liberálnej demokracie. Svedčia o tom celosvetové prieskumy verejnej mienky, podľa ktorých sa prvýkrát v histórii vo vyspelých krajinách zhruba od roku 2010 výrazne roztvárajú nožnice v politických hodnotách mladej generácie medzi mužmi a ženami. Mladé ženy sú viac progresívne, naopak, mladí muži viac konzervatívni.
Kým zhruba do roku 2010 rozdiely takmer neexistovali, dnes sú zásadné. V USA je tento rozdiel na úrovni takmer štyridsať percentuálnych bodov, v Nemecku takmer tridsať a v Spojenom kráľovstve dvadsaťpäť percentuálnych bodov. V Poľsku volilo naposledy extrémne pravicovú stranu Konfederácia päťdesiat percent najmladších mužských voličov a len 16,6 percenta najmladších voličiek.
Nárast vplyvu tzv. antigenderovej politiky je zároveň aj zdrojom rastúcej mizogýnie v politike aj spoločnosti. Tieto javy sú veľmi nebezpečné. Značné sú, samozrejme, aj náklady nerovno právneho postavenia žien v spoločnosti a ekonomike.
Ak vieme, že schopnosti a predpoklady žien a mužov sú rovnaké, ale ich využitie u polovice populácie je nedostatočné (alebo aspoň nižšie ako optimálne), tak to musí mať výrazné negatívne národohospodárske dôsledky. Myslím si, že najlepšie riešenie tohto problému nám ukazujú škandinávske krajiny svojím vyspelým systémom verejných služieb pre rodiny s deťmi.
Kto je Ivan Mikloš?
Ekonóm a bývalý politik. Pôsobil ako minister financií a privatizácie, podpredseda vlády Slovenskej republiky. Počas jeho pôsobenia prebehlo niekoľko významných ekonomických reforiem, vďaka ktorým si Slovensko v tom čase vyslúžilo označenie „Tatranský tiger.“ Do roku 2020 pôsobil aj ako poradca ukrajinskej vlády, kde podobne ako na Slovensku, stál za reformami.
