V modernej medicíne sa odohráva jeden z najdôležitejších pretekov: o prvý univerzálny liek na Alzheimerovu chorobu. Chorých bude so starnúcou populáciou celosvetovo pribúdať. Ako je na tom v honbe za liekom český vedec Martin Tolar a kto sa zatiaľ dostal najďalej? To hodnotí Jakub Hort z Fakultnej nemocnice Motol.
Alzheimer je zákerná choroba, ktorá sa blíži pomaly a postupne. Proteín beta-amyloid sa v mozgu začne tvoriť väčšinou už 20 rokov predtým, než sa u chorého prejavia prvé ťažkosti. S postupom choroby sa kognitívne schopnosti človeka zhoršujú, nastupuje demencia a tým aj neschopnosť sa o seba postarať.
Spomaliť progres choroby dnešná medicína viac-menej vie, no nedokáže ju zastaviť a jej nástup už vôbec.
Iba v Českej republike je vyše 150-tisíc chorých, celosvetovo desiatky miliónov. Zdravotnícke systémy západných štátov, navyše sužované nepriaznivým demografickým vývojom, však na to nie sú pripravené.
„A teraz si vezmite, že liek môže stáť vyššie jednotky stoviek tisíc korún a na infúzie musí pacient chodiť každých štrnásť dní. Dostávame sa tým k neskutočným čiastkam,“ hovorí profesor neurológie Jakub Hort z pražského Motola, člen výberu českého magazínu Forbes top 50 lekárov Česka. Boju proti chorobe, ktorej prudký nástup úzko súvisí so starnutím populácie, zasvätil Hort svoju profesijnú dráhu.
Liek na Alzheimera sa stal popri lieku na rakovinu akýmsi zlatým grálom modernej medicíny. Preteky o to, kto ako prvý príde s efektívnym spôsobom liečby, prebiehajú práve teraz a prvá generácia zrejme dobieha do cieľovej rovinky.
Hort sa so svojimi kolegami podieľal na testovaní hneď dvoch z troch hlavných kandidátov: potenciálne prelomové pilulky ALZ-801 od firmy Alzheon českého vedca Martina Tolara aj prípravku Kisunla od americkej spoločnosti Eli Lilly. Výsledky kľúčovej štúdie bude Tolar a jeho tím len tento rok v apríli reportovať, zatiaľ čo Kisunlu by mala v tom istom mesiaci schváliť Európska lieková agentúra.
„Samozrejme, najďalej sú tí, ktorí už majú registráciu. To znamená prípravok Leqembi od japonskej firmy Eisai,“ pripomína v rozhovore Hort. Ten už európsku registráciu má niekoľko mesiacov, rovnako ako registráciu v Amerike, Veľkej Británii, Izraeli a Číne.
Ide o monoklonálne protilátky proti bielkovine beta-amyloidu, ktoré sa podávajú formou infúzie. Trvá asi hodinu a pacient na ňu musí chodiť každých 14 dní. Liek danú bielkovinu označí ako nepatričnú súčasť systému a naviaže sa na ňu. Imunitný systém ju následne z mozgu odbúra.
Podobne fungujúce lieky už preukázali, že sa bielkovinu z mozgu darí odstrániť. Je však pravda, že u nich to nebolo sprevádzané dostatočne veľkým efektom na zlepšenie sebestačnosti a kognitívnych funkcií pacientov. Práve Leqembi s účinnou látkou lecanemab ukázal, že z mozgu môže odstraňovať nielen nechcenú bielkovinu, ale zároveň zlepšuje pacientov stav.
Pacient zostane oveľa dlhšie v štádiu, keď sa ešte dokáže postarať sám o seba a jeho stav sa nezhoršuje do bodu, v ktorom by potreboval ošetrovateľa.
Áno, to je ten kľúčový problém. Dokáže progresiu choroby výrazne spomaliť, no nedokáže ju zastaviť. Je však nutné uvedomiť si, že aj tento liek dávame pacientom relatívne neskoro. Alzheimerova choroba trvá asi 30 rokov, z toho 20 nepozorovane a bez vonkajších prejavov. Ďalších 10 rokov potom máte postupne sa zhoršujúce problémy. My lieky podávame práve až po tých 20 rokoch.
Keby sme to podávali skôr, mohlo by to postup choroby zastaviť úplne. S týmto liekom práve taká štúdia beží, výsledky budú v roku 2027. Na jej základe by liečba mohla vyzerať tak, že by ľudia v určitom rizikovom veku, napríklad v 65. veku života, podstúpili jednoduchý a lacný test krvi. Kto by bielkovinu mal, kvalifikoval by sa na liečbu. V takom prípade je slušná šanca, že by sme Alzheimera zastavili.
Prišlo sa už na to, prečo majú niektorí ľudia proti danej bielkovine aj vo vysokom veku protilátky, zatiaľ čo iní nie?
Zrejme si ich každý generuje sám, lenže často v nedostatočnom množstve. Prečo to tak je, to už sa vyskytujeme v rovine teórie. Vieme, že rolu zohráva strava, životný štýl i genetika. Aby sme mali v ruke k tomuto potrebné dáta, potrebovali by sme štúdie tiahnuce sa desiatky rokov. To je pochopiteľne ťažké zorganizovať. Namiesto toho sa hodnotia skôr rôzne databázy a registre, avšak štúdie sledujúce jednotlivcov po desaťročia existujú.
Foto: Jan Rasch
Aké ďalšie lieky sú v pomyselných pretekoch o prvý univerzálny liek na Alzheimera?
V Amerike, Číne, Izraeli, Japonsku a Veľkej Británii je registrovaný ešte druhý liek od americkej firmy Eli Lilly pod názvom donanemab alebo firemným názvom Kisunla. Ten bude veľmi pravdepodobne registrovaný v Európe v apríli 2025. Práve na Kisunle sme robili klinickú štúdiu, rovnako aj na liek ALZ-801 od firmy Alzheon Martina Tolara.
Za akých podmienok možno Leqembi v Európe používať?
Užíva sa na základe genetického vyšetrenia. Európska lieková agentúra povedala, že ľudia s dvomi kópiami génu pre apolipoproteín E4, teda zdedený jeden o každého rodiča, ho nedostanú. To sú ľudia, u ktorých je väčšie riziko, že ochorejú na Alzheimerovu chorobu a že bude mať agresívnejší priebeh. U nich to totiž príliš nefunguje. To isté platí pre nami testovanú Kisunlu.
Pre týchto takzvaných homozygotov teda lieky určené nebudú. Naopak ich budú najskôr môcť dostať heterozygoti, ktorí majú daný gén len jeden. Vhodné sú aj pre tých, ktorí tento gén nemajú vôbec.
Kam sa v tomto porovnaní radí Alzheon Martina Tolara?
Stále ho testujeme, u nás v Motole ho v predĺžení pôvodnej druhej fázy berie asi 14 pacientov. Alzheon však už tretiu fázu testovania na homozygotoch dokončil, teda na tých, ktorým by ostatné lieky podávané neboli. Pre nich je ALZ-801 veľká nádej. Podľa mojich posledných správ by výsledky tejto kľúčovej štúdie mali byť zverejnené na konferencii vo Viedni v apríli 2025.
Ako by sme spoločnosť rozdelili na homozygotov a heterozygotov?
Homozygotov je 16 percent, zatiaľ čo heterozygotov je jedno percento. Zvyšok ľudí apolipoproteín E4 nemá. Dôležité je však pozerať sa na to, aký veľký podiel je medzi chorými, tam je pomer drasticky odlišný. Heterozygotov je medzi nimi 60 až 70 percent, zatiaľ čo homozygotov je 10 až 15 percent. Inými slovami, liek od spoločnosti Martina Tolara zatiaľ cieli na tú menšiu časť chorých, zatiaľ čo Leqembi a Kisunla na zvyšok.
Kto je vo vašich očiach v pretekoch o univerzálny liek na Alzheimera najďalej?
Samozrejme, najďalej sú tí, ktorí už majú registráciu. To znamená Leqembi od japonskej spoločnosti Eisai. Lenže z hľadiska praktického potenciálu je medzi liekmi veľký rozdiel. Napríklad Tolarov liek má formu tabletky, čo by bola obrovská výhoda. Ide o jednoduché podanie s lacnou výrobou, zatiaľ čo infúzie, ktorými sa podávajú ostatné lieky, sú drahé.
Martin Tolar zatiaľ registráciu nemá, ale pokiaľ viem, snaží sa o ňu u amerického regulátora.
Podľa mňa áno. Chorých je obrovské množstvo, ani v Českej republike by liek Leqembi nebol pre všetkých a napriek tomu by bol určený asi 30-tisíc pacientom. Celosvetovo sú to milióny.
Teraz si vezmite, že liek môže stáť vyššie jednotky stoviek tisíc korún a že na infúzie musí pacient chodiť každých 14 dní. Dostávame sa k neskutočným čiastkam. Tableta môže byť oproti tomu rádovo lacnejšia.
A pozor, nejde len o cenu lieku. Zároveň platíte vyšetrujúcich lekárov, napríklad aj využitie magnetickej rezonancie, ktorej kapacity sú už dnes v systéme obmedzené. Ak si pacient môže doma dať tabletku a raz za pol roka sa zastaviť na kontrolu, to je niečo úplne iné.
Foto: Jan Rasch
Berie sa vývoj liekov na Alzheimera ako kráľovská disciplína farmakológie? Možno popri liekoch na rakovinu.
Nepochybujem o tom, že je to možno najdôležitejší liek, na ktorý čakáme. Má to dobré dôvody. Alzheimerova choroba je jedným z vôbec najčastejších ochorení a je stále na vzostupe.
Tým skôr, že sa nám predlžuje dĺžka ľudského života, hlavným rizikovým faktorom je totiž vek. Vo veku 65 rokov máte dve až tri percentá chorých, zatiaľ čo vo veku 85 rokov je to 30 až 50 percent chorých.
Z môjho pohľadu je to jeden z najväčších problémov pre spoločnosť. Starnutie populácie je sprevádzané dramatickým poklesom pôrodnosti. A vy potrebujete, aby sa o týchto pacientov niekto staral.
Tento trend sa bude ešte akcelerovať, pretože do dôchodkového veku prídu silné ročníky, zatiaľ čo na pracovný trh prídu tie slabé. Myslím si, že ide o závažnejšiu hrozbu pre ľudstvo, ako je globálne otepľovanie. To sa môže, hrubo povedané, zmenšením populácie vyriešiť.
Blížime sa v liečbe Alzheimera k finišu? Cítite to tak?
Skúsenosti z iných oblastí medicíny nám hovoria, že ide o prvú generáciu liekov. Po nej prídu ďalšie: lepšie, lacnejšie a bezpečnejšie. Všetky spomínané lieky zatiaľ môžu mať neblahé vedľajšie účinky. Napríklad infúzie môžu viesť ku krvácaniam a opuchom mozgu u spomínaných homozygotov. Nie je to finiš, je to začiatok cesty.
Má liek Martina Tolara potenciál zacieliť na všetkých pacientov s Alzheimerovou chorobou, nielen tých spomínaných 10 percent?
Tento potenciál má, ale musí ho doložiť patričnou štúdiou. Taká sa ešte nezačala.
Čo vieme o prevencii?
Životný štýl, strava, pohybová aktivita aj duševná aktivita. Nedávno vydaná štúdia tvrdí, že sme schopní preventívnymi aktivitami ovplyvniť až 45 percent prípadov. Je to však skôr teória. Bežný človek, samozrejme, nemôže byť posadnutý prevenciou jednej choroby, musí žiť. Bolo by dobré o prevencii aspoň viac učiť na školách, aby sa predchádzalo vážnym excesom.
Typickým príkladom sú úrazy hlavy spojené s bojovými športmi, ktoré sú dnes veľmi populárne. Nosiči spomínaného génu E4, ktorí vykonávajú bojový šport, si vzhľadom na údery do hlavy koledujú pomerne silno o demenciu v neskoršom veku.
Vedieť, aké genetické predispozície pre takéto vážne ochorenia máte, by ste mali od útleho veku. Homozygoti by možno bojové športy nemali robiť vôbec, podobne ako hlavičkovať pri futbale.
Nedá sa Alzheimerovej chorobe vyhnúť?
Veľmi pravdepodobne, keby sme žili dostatočne dlho, dožijeme sa ho všetci. Existujú štúdie, podľa ktorých je všeobecný limit ľudského veku 115 rokov. Veľmi málo ľudí sa historicky dožilo vyššieho veku, išlo o desiatky jednotlivcov. Keby sme do 115 rokov žili všetci, väčšina z nás dostane Alzheimera. To už sa však presúvame od medicíny k filozofii. Ponúka sa totiž otázka, či chceme žiť čo najdlhšie alebo čo najdlhšie v zdraví.
Dnes si myslíme, že dôležitým faktorom môže byť stres, hoci sa to takmer nedá overiť. Oplatí sa tiež zmieniť, že na planéte existujú tzv. modré zóny, v ktorých žijú ľudia výnimočne dlho.
Sardínia v Taliansku, Ikaria v Grécku, Kostarika, komunita adventistov siedmeho dňa v Loma Linde v Amerike a japonská Okinawa. Teraz sa hovorí o Singapure. Mimochodom jedna z vecí, ktorú okrem zdravého životného štýlu v Singapure podporujú, je znižovanie osamelosti medzi staršími ľuďmi.
Osamelosť je rizikový faktor?
Rozhodne. Vieme, že asi tretina seniorov v Česku žije sama. Niektorí si majú s kým zavolať, majú niekoho, kto by za nimi prišiel a porozprával sa. Iní však vlastné deti nemajú, nikto im nezavolá. Žijú sami, pozerajú len televíziu, sú izolovaní. To je sám o sebe rizikový faktor. Môže prejsť aj do depresie. Je to vec, ktorá sa bude zhoršovať. Ľudia majú menej detí a častejšie sa rozvádzajú. Osamotených dôchodcov bude, bohužiaľ, pribúdať.
Práve v modrých zónach funguje skvele komunitný život. Nie je náhoda, že žiadna z modrých zón nie je v tradične fungujúcom regióne západnej kultúry. Väčšinou sú spojené aj s určitým diskomfortom.
Napríklad na Sardínii musia všade chodiť len do kopca, fyzickú aktivitu majú vynútenú. Zatiaľ čo my v mestách sa nehýbeme. Patrí sem tiež zmysel života, čo znie trochu divoko, ale prebudiť sa ráno s tým, že viete, ako pomôcť svojej komunite a s kým sa chcete stretnúť, sa ukazuje ako veľmi podstatná vec. Zvlášť v porovnaní s ľuďmi, ktorí žijú sami. Keby som to povedal veľmi tvrdo, často sa im žiť nechce.
Prečo ľudský genóm obsahuje gén, ktorý nakoniec ničí organizmus?
Evolučne mal pravdepodobne pre ľudí určité výhody. V ľudskej histórii existovali obdobia, počas ktorých sme mali k dispozícii málo potravy. Nosiči tohto génu mali predpoklady na to, aby prežili dlhšie obdobie hladovania. Dnes už našťastie nehladujeme, ale máme naopak nadmerný príjem kalórií. Kalorická reštrikcia sa preto považuje za jednu z ľahkých prevencií.
Naším spôsobom života si väčšinou koledujeme o to, aby nás tento gén smeroval k Alzheimerovej chorobe.
Je možné, že sa ľudské telo prispôsobí a dĺžka zdravého dožitia sa začne predlžovať?
Príliš veľa o takomto procese nevieme, ale myslím, že je to pravdepodobné. Veľmi nám pomôžu technológie. Už dnes vznikajú techniky 3D tlače ľudských orgánov, niektoré lieky aj mechanické metódy vedia znižovať prietok krvi srdca. Zrejme by sme však v takom prípade začali riešiť zase iné choroby, ktoré sú zatiaľ vzácne, ale s ešte staršou populáciou sa ich výskyt bude zväčšovať.
Článok vyšiel na Forbes.cz. Autorom je Michal Bernáth.
