Hoci sa EÚ sťažuje na americké clá, vnútorné európske bariéry sú rovnaké, ako by medzi členmi platili 45-percentné tarify na tovary a 110 percent na služby.
Clá sú síce malým narušením, ale ich cieľom je urobiť „Ameriku opäť bohatou“. Toto želanie vyslovil počas svojho 100-minútového prejavu americký prezident Donald Trump.
Takisto dodal, že „clá nie sú iba o ochrane amerických pracovných miest, ale aj o ochrane duše krajiny“. Je však otázne, v akom kontexte sa zapíše do histórie hlavný pilier jeho politického programu.
Doterajšie skúsenosti s politikou protekcionizmu jasne naznačujú, že stavanie hraníc a múrov ubližuje aj tým, ktorých má chrániť.
Pozrite si príklady opatrení, ktoré priniesli ešte väčšie problémy. Po jeden z najznámejších ani netreba opustiť územie USA.
1. Smoot-Hawleyho colný zákon
Cieľom zákona z roku 1930 bolo chrániť Ameriku pred nastupujúcou ekonomickou krízou. Legislatíva dostala pomenovanie po autoroch – kongresmanovi Willisovi Hawleym a senátorovi Reedovi Smootovi.
Obaja navrhli výrazne zvýšiť clá na 20-tisíc rôznych druhov dovážaného tovaru. Cieľom bolo pomôcť domácemu poľnohospodárstvu a priemyslu.
Odpoveďou však boli odvetné clá. Vyvolaná obchodná vojna ešte prehĺbila Veľkú hospodársku krízu. Svetový obchod poklesol o 66 percent a došlo k masívnemu prepúšťaniu.
Samotný zákon je všeobecne označovaný ako učebnicový príklad toho, ako môže legislatíva poškodiť ekonomiku.
Zabúdať netreba ani na to, akú odpoveď na Veľkú hospodársku krízu dali nemeckí voliči.
2. Oceľové putá rastu
Trump už skúšal chrániť ekonomiku v roku 2018, keď zaviedol clá na dovážanú oceľ a hliník. Výsledky však boli opačné a uškodili firmám aj zamestnanosti.
Ešte v čase prvého zavedenia Trumpových ciel CATO Institute pripomenul, že podobný pokus mal v roku 2002 George Bush mladší. Analýza Consuming Industries Trade Action Coalition priniesla závery, že clá na oceľ znamenali stratu až 200-tisíc pracovných miest.
Tu treba pripomenúť, že v oceliarskom priemysle bolo zamestnaných len 197-tisíc pracovníkov. Negatívne dosahy tak prevýšili samotnú veľkosť sektora.
„Naše výsledky zdôrazňujú negatívne účinky ciel na zamestnanosť v odvetviach spotrebúvajúcich oceľ a bagatelizujú akékoľvek potenciálne pozitívne účinky pre priemysel vyrábajúci oceľ,“ dodáva CATO Institute.
3. Keď Brazília chráni autopriemysel
V roku 2012 sa Brazília rozhodla prudko zvýšiť clá na zahraničné autá. Vyžadovala, aby až 65 percent komponentov bolo vyrobených doma. Niektoré zahraničné automobilky sa z Brazílie stiahli, iné začali budovať fabriky priamo v krajine.
Z pohľadu spotrebiteľov to však znamenalo vyššie ceny a horšiu kvalitu. Počet modelov, z ktorých si mohli vyberať, bol nižší ako v otvorených ekonomikách.
Program trval len do roku 2017 a zrušili ho po rozhodnutí Svetovej obchodnej organizácie, že porušuje pravidlá voľného obchodu.
Zaujímavé sú dôsledky. Po zastavení programu Inovar-Auto došlo k zrušeniu niektorých fabrík, ktoré boli predtým vybudované z donútenia. To naznačuje, že výroba áut v takom rozsahu priamo v Brazílii možno dávala zmysel politikom, ale nie biznismenom.
4. Protekcionizmus vonia ako mandarínky
Obyvatelia bývalého Československa môžu protekcionizmus vnímať aj nosom. Napríklad prostredníctvom vône príležitostne dovezených mandarínok či lepšej kávy, ktorá sa predávala iba v Tuzexe.
S dávkou nadľahčenia sa dá povedať, že dnes má lepšiu ponuku ako Tuzex takmer každá dedinská predajňa. Vtedy však Tuzex plnil takmer strategickú úlohu.
Komunistická snaha o centrálne plánovanie znamenala okrem iného aj nedostatok devíz, ktoré vláda potrebovala pre rôzne oblasti. Komunisti sa snažili o každý dolár, ktorý Česi a Slováci získali v zahraničí. Preto vytvorili systém, keď ľudia namiesto tvrdých devíz dostali bony, za ktoré si mohli nakúpiť vybraný tovar zo Západu.
Ak teda komunisti chceli mať za čo chrániť svojich obyvateľov pred Západom, museli im paradoxne predávať práve západné produkty – hoci v trhovom prostredí by boli ceny dovezeného tovaru určite nižšie.
Česi aj Slováci napriek tomu vďačne využili každú príležitosť nakúpiť v Tuzexe. Aj preto na čiernom trhu nakupovali bony za nevýhodný kurz. Drahý dovoz bol stále lepšou možnosťou ako domáci tovar v horšej kvalite a obmedzenej ponuke.
Po mandarínky či banány síce nebolo potrebné ísť do Tuzexu, no v ponuke boli len zriedkavo. Ľudia tak na ne stáli v dlhých radoch.
5. Banánové pravidlá
Banány nie sú symbolom protekcionizmu iba v Česku či na Slovensku. V 90. rokoch sa Európa snažila chrániť pestovateľov banánov v bývalých európskych kolóniách, preto dodávateľov lacnejšieho ovocia z Latinskej Ameriky zaťažila clami.
Oficiálnym dôvodom banánovej vojny bola údajná nízka kvalita. Aj v tomto prípade spor ukončila Svetová obchodná organizácia, ktorá dala za pravdu americkým sťažovateľom.
Banány sa spomínajú aj v súvislosti s normami pre zakrivenie. Brusel údajne nesprávne zakrivené banány zakazoval. Samotná EÚ sa ohradila, že banány len umožňuje kategorizovať podľa viacerých kvalitatívnych kritérií a dovážať sa mohli všetky.
6. Domáce európske clá
Hoci sa Európa aktuálne bráni pred americkým protekcionizmom, najväčšou prekážkou obchodu si je často sama. Bývalý šéf ECB Mario Draghi pripomína v komentári pre Financial Times zaujímavú analýzu Medzinárodného menového fondu.
„Vnútorné bariéry Európy zodpovedajú clám vo výške 45 percent na výrobu a 110 percent na služby. To fakticky zmenšuje trh, na ktorom pôsobia európske spoločnosti, obchod medzi krajinami EÚ predstavuje menej ako polovicu úrovne obchodu medzi štátmi USA. Keďže sa aktivita presúva viac smerom k službám, celková brzda rastu sa zhoršuje,“ napísal Draghi.
Rovnakým problémom je mimoriadne prísna regulácia digitálnych služieb, teda sektora, kde Európa výrazne zaostáva za USA. Napríklad náklady na dodržiavanie GDPR znížili zisky malých európskych technologických firiem až o 12 percent.
7. Keď Rusi odmietli potraviny
Obchodná vojna nasledovala aj po anexii Krymu. Západný svet vydal voči agresorovi sériu sankcií a Moskva odpovedala zákazom dovozu viacerých potravín, najmä z EÚ a USA.
Išlo o mäso, mliečne výrobky, ovocie a zeleninu či morské plody. Hoci v niektorých prípadoch sa Rusom podarilo podporiť domácich výrobcov, všeobecne platí, že krajinu začal trápiť nedostatok dovážaných potravín.
Rusi sankcie oficiálne vysvetľovali zdravotnými dôsledkami. Ich argumentáciu však spochybnilo rozhodnutie Svetovej obchodnej organizácie. Po Ruskej agresii na Ukrajinu v roku 2022 sa zoznam vzájomných sankcií ešte rozšíril aj na energie.
Hoci aktuálne napríklad premiér Robert Fico žiada, aby Ukrajina pustila ruský plyn na Slovensko, mnoho západných krajín už našlo alternatívne dodávky.
Príkladom môže byť Česko, ktoré už v roku 2023 oznámilo, že nie je závislé od ruského plynu. Moskva sa tak skutočnou vojnou pripravila aj o obchodné kontrakty a posilnila svoju závislosť na Číne.
8. Ryža je najmä politika
Japonsko je jednou z najvyspelejších krajín sveta, ktorú si v Európe spájame s kvalitnou elektronikou či autami. Na prvý pohľad preto prekvapí, akú mieru protekcionizmu venuje jednoduchej poľnohospodárskej plodine.
Ryža je dôležitá potravina s významným kultúrnym a politickým presahom. V jednej z najbohatších krajín sveta je to symbol bohatstva a tiež ukážka toho, ako poľnohospodárska loby dokáže ovplyvňovať politikov.
Clá na dovoz ryže môžu byť až 778 percent, importu bránia aj dovozné kvóty. Vláda zároveň dotuje výrobcov a snaží sa o stabilnú cenu ryže.
Japonsko pritom nepatrí medzi desiatku najväčších producentov, s podielom 1,4 percenta na svetovej produkcii je na 12. mieste. Ak by krajina otvorila svoj trh, mohla by z toho iba profitovať. Aj napriek tlaku Svetovej obchodnej organizácie tak robí len po veľmi malých krokoch.
