Už je to takmer zvykom, že za každým zaujímavým umelcom, ktorý vytŕča z radu, je atypický príbeh. Umenie nevyštudoval, alebo ho vyštudoval až neskôr, prípadne absolvoval iný umelecký smer, než akému sa venuje. Zažil k práci odpor, stratil múzu, no nakoniec sa dokázal nakopnúť.
To je sčasti aj prípad Márie Sládečkovej, ktorú v umeleckých vodách poznajú pod pseudonymom Saturejka. Už od detstva vedela, že sa chce venovať umeniu, no napriek tomu bola jej cesta ku grafike komplikovaná. Po prvýkrát sa k nej dostala na Škole umeleckého priemyslu Jozefa Vydru v Bratislave. „Skúšali sme rôzne techniky, no žiadna z nich ma neoslovila. Popravde, bolo to utrpenie. Omnoho viac ma bavila kresba, ktorá mi dávala viac voľnosti,“ vysvetľuje mladá umelkyňa pre Forbes.
Keď ju opustila múza, svoj štýl pozmenila.
Maliarka Hula tvrdí, že obrazmi sa dá zarobiť
Neskôr skúšala šťastie na viacerých umeleckých vysokých školách, no nepochodila. Hovorí, že to pre ňu bolo obrovskou porážkou. Aj keď sa nakoniec stala bakalárkou dejín umenia na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského, v „zajatí“ teórie zostať nechcela.
„A tak som si počas tretieho ročníka podala prihlášku na VŠVU, odbor grafika, kde ma napokon prijali. Neviem slovami opísať šťastie, ktoré nasledovalo. Od toho momentu som k tvorbe pristupovala zodpovednejšie, pretože som vedela, že to je cesta, ktorou sa chcem uberať,“ dopĺňa. Jej grafiky sa časom dostali do ulíc Bratislavy, na výstavy, aukcie či na steny domácností.
Päť rokov slovných hračiek
Jedným z najvýraznejších konceptov, ktoré má umelkyňa na konte, sú Saturejkine slovné hračky. Prvé kúsky uzreli svetlo sveta pred piatimi rokmi. Všetky majú podobný dizajn – jednoduchá grafika zobrazujúca zaužívané slovné spojenie, ktoré je nejakým spôsobom „prekrútené“.
Saturejka pri práci. Foto: Nina Vidovencová
„Podnet prišiel od môjho priateľa Martina Madra, ktorý ma svojimi popleteninami neprestajne rozosmieval. A tak som si začala zapisovať a kresliť prvé nápady. Občas niečo napadlo aj mne,“ hovorí s tým, že už od začiatku videla záujem a mrzelo ju, že z každej slovnej hračky bol iba jeden kus. Neskôr sa rozhodla ich pretvoriť do grafickej techniky, čo jej umožnilo vyhotoviť hneď niekoľko kúskov, ktorých hlavnou úlohou bolo ľudí rozosmiať.
Spolu s profesormi Dušanom Kállayom a Petrom Augustovičom sa rozhodli tvoriť tieto diela ako linoryty. Tie podľa Saturejky však vyzerali spočiatku špinavo a zo začiatku jej vytlačiť takto dvadsať kusov zabralo toľko, čo dnes stovka. „Keď som za lisom teraz, idem ako stroj. Samotný proces je pre mňa meditáciou a teším sa z predstavy, že výsledok urobí radosť toľkým ľuďom,“ vysvetľuje.
Čierne diery vypredali ďalšiu knihu a ich grafiky smerujú na aukciu.
Výťažok pôjde na oživenie kaštieľa v Jelšave
Jej galériou boli v minulosti aj ulice hlavného mesta. Za nápadom ich šírenia takýmto spôsobom nebolo nič iné, len snaha dostať diela viac medzi ľudí. Mária však priznáva, že aj keď sa jej táto myšlienka páčila najviac, po čase prišlo vytriezvenie. Väčšina grafík zmizla už o niekoľko dní, ako ich umiestnila na miesto, a na stránku, ktorá bola uvedená pri každom diele, nikto nenapísal.
Umenie na ulici
„Túžila som po interakcii s ľuďmi, ale nefungovalo to. Môžem aspoň dúfať, že niekomu tieto grafiky robia radosť doma,“ dodáva s tým, že ak by sa k podobnej forme streetartu vrátila, asi by mala menšie očakávania. Aj keď bol streetart v minulosti „onálepkovaný“ ako vandalizmus, dnes sa aj vďaka mnohým etablovaným umelcom vníma ako naozajstné umenie.
„Páči sa mi, keď sa umenie z vonku presunie do umeleckej inštitúcie a „naruší“ tak vážnosť a chladnosť galerijného priestoru. Alebo naopak, ak sa tvorba inštaluje do starých a nezvyčajných priestorov a práve tým sa navodí dojem streetartu,“ vysvetľuje Saturejka.
Saturejka umiestňovala svoje diela do ulíc Bratislavy, odkiaľ však väčšina zmizla. Foto: Martin Madro
Jej tvorba však nie je len o vtipných grafikách. V priereze jej diel nájdeme aj melancholické ilustrácie, ktoré majú so slovnými hračkami spoločného menovateľa. Komunikáciu. Podľa vlastných slov sa Mária cez svoje umenie snaží klásť otázky, hľadať odpovede a k tomu chce nabádať aj ľudí, ktorí jej umenie sledujú. „Sústreďujem sa predovšetkým na témy ako vyrovnanie sa s minulosťou, traumou či strachom,“ hovorí. A aj keď je táto časť jej tvorby melancholická, ťažké témy sa snaží odľahčiť iróniou, ktorú do diel vnáša.
Bála sa, že jej ilustrácie nezaplatia účty.
Teraz pracuje na novom projekte s Hvoreckým a Monoklom
Pri vážnejšej tvorbe zostáva aj v tomto období. Jej grafiky z autorskej knihy Zasa ty? budú totiž súčasťou dokumentu o anorexii, pod názvom Annine denníky, ktorý bude mať premiéru koncom marca. Okrem toho sa prostredníctvom svojich diel bude venovať aj globálnemu problému odpadu, no už čoskoro by sa mali takisto objaviť aj nové linoryty humorných Saturejkiných slovných hračiek.
Našli ste chybu? Napíšte nám na [email protected]
