„Šťastní a úspešní ľudia nikdy nepôjdu na internet rozdávať nenávistné komentáre. V hlave majú seba a svoj úspech,“ hovorí v rozhovore pre Forbes Slovenka Katarina Van Derham, ktorá v Los Angeles vedie vlastný biznis. Popri ňom si stále dokáže „odskočiť“ do sveta modelingu či strieborného plátna. Porozprávala nám o diskriminácii na základe vzhľadu, o zlomyseľnosti Slovákov aj o tom, prečo sa v Kalifornii nedá pracovať osem hodín denne a ako zvládať viacero profesií naraz.
„Amerika ma fascinovala už od detstva,“ povedala Katarina Van Derham na úvod nášho Skype rozhovoru na trase Los Angeles – Bratislava. V slnečnej Kalifornii žije už viac ako dve dekády a aj keď jej životná cesta nebola vždy zaliata slnkom, dnes je z nej úspešná multipodnikateľka v Hollywoode.
Do USA sa rozhodla odísť pár rokov po doštudovaní Strednej priemyselnej školy textilnej v Ružomberku. Vo vrecku mala 500 dolárov a prácu si našla dva dni pred odletom. „V 90. rokoch sa tak rozhodlo veľa ľudí, no bez úspechu. Málokto dostal v tom čase víza a ja som vedela, že mojou jedinou šancou, ako sa sem dostať, bude pomoc od môjho bývalého zamestnávateľa, pôvodom z Francúzska,“ spomína.
Práve kontakty zo slovensko-francúzskej firmy ju prepojili s Češkou, ktorá v tom období prevádzkovala firmu poskytujúcu upratovacie služby.
Od upratovania domov po šoubiznis
Prvý rok v Kalifornii strávila upratovaním domov a podľa jej slov vďačí aj tejto skúsenosti za to, kde je teraz. „Zrazu som mala unikátny prístup k americkej kultúre a mentalite. Takto som sa dozvedela veľa o Američanoch a to mi pomohlo, aby som sa posunula rýchlejšie ako iní Česi a Slováci v Amerike,“ hovorí Katarina a dodáva: „nebyť tejto práce, asi by som v ďalších zamestnaniach nebola taká úspešná a nevedela by som sa do spoločnosti tak rýchlo zaradiť.“
Pri opisovaní začiatkov v LA spomína aj na ťažké finančné časy či prespávanie v aute. Táto skúsenosť ju však neustále núti, aby nezaspala na vavrínoch. Pretože, ako hovorí, v Kalifornii môžete byť jeden deň milionárom a druhý deň na ulici.
Spomína, ako dostala kráčajúc po ulici ponuku uchádzať sa o miesto roztlieskavačky na hokejovej show. „Moje sebavedomie bolo vtedy extrémne nízke. Samozrejme, že som chcela tú prácu, ale príliš som sa porovnávala s Američankami, ktorým som sa podľa mňa nemohla vyrovnať. Namiesto toho som sa spýtala, či pre mňa nemajú kancelársku prácu,“ hovorí.
Vyslúžila si prezývku „Počítačový génius“
Miesto dostala vďaka skúsenostiam zo Slovenska. Vtedy ešte veľa ľudí nevedelo robiť s Excelom. Keď ho použila na splnenie svojej prvej úlohy – roztriedenia hokejového merchu – vyslúžila si prezývku „Počítačový génius“.
„Po roku, počas ktorého som robila upratovačku, sa mi zrazu otvorili dvere do sveta šoubiznisu. Pracovala som so športovou stanicou ESPN, s Disney štúdiami a podobne. Napriek tomu, že moja angličtina nebola v tom čase najlepšia, verili vo mňa a nehanbili sa za mňa ani vtedy, keď ja áno.“
Svoje projekty spojila pod jednu značku. Foto: Archív respondentky
Nad vlastným biznisom začala uvažovať až po 15 rokoch v Los Angeles, keď pocítila, že pracuje na viacerých rôznorodých projektoch, ktoré chcela dať pod jednu „hlavičku“. Katarina Van Derham dnes v Hollywoode vedie multibiznis, o ktorom porozprávala pre Forbes.
Ak tu chcete prežiť, musíte tvrdo pracovať
Poďme si to rozobrať. Čo všetko spadá pod vašu značku?
Sú to tri veci: goods, media, services. Oblasť „media“ zastrešuje dve webové stránky, môj časopis a digitálny obsah. V rámci oblasti „services“ prenajímam svoj dom, ktorý slúži ako jedna veľká rekvizita. Prenajímam ho na fotenia či natáčanie. Okrem toho ponúkam výrobu marketingových kampaní, ktoré s partnerom aj fotíme. Pod „goods“ spadá predaj mojich skrášľovacích produktov, ktoré sú dostupné aj na Slovensku.
S predajom mihalníc som začala v roku 2013, keď bola obrovská diera na trhu. Moje klientky v Hollywoode milovali mihalnice, ktoré som používala, ale dostupné boli len v profesionálnych obchodoch. Preto som sa rozhodla urobiť vlastnú líniu pre verejnosť.
Ako vyzerá váš bežný pracovný deň?
Vstávam každý deň o šiestej. Automaticky si musím urobiť kávu, bez nej neviem fungovať. Keďže veľká časť môjho biznisu spočíva v komunikácii so zahraničím, kde je časový posun, často mávam ráno aj 600 e-mailov. Je pre mňa veľmi ťažké ich neriešiť denne, pretože následne sa mi práca zdvojí.
Celý deň som na počítači. Neexistuje osemhodinový pracovný čas, pracujem aj cez víkendy, nonstop. Fotenia a natáčania robíme väčšinou cez víkendy. O tom je Los Angeles. Ak tu chce človek prežiť a mať sa dobre, tak musí „makať“. Tu nikto nikomu nič nedá len tak.
Samozrejme, ak nepočítam ženy, ktoré si nájdu bohatého muža. No pre človeka, ktorý si to chce poctivo „odmakať“, žiadny osemhodinový pracovný čas neexistuje. Musí sa pracovať 80 hodín týždenne. Tak pracujem aj ja, ale našťastie ma to baví.
Len čo dokončím prácu, tak zhruba o desiatej večer začnem pracovať na videách pre môj kanál na YouTube. Pracujem na tom pokiaľ vládzem. Väčšinou odpadnem s počítačom vedľa seba. Viem, že to znie hrozne, ale inak sa to nedá.
Krutá Kalifornia a finančné dno
S extrémnym pracovným tempom však často prichádza aj vyhorenie. Viete aj oddychovať?
Nie raz sa mi stalo, že som vyhorela, prípadne stratila kreativitu, pretože som si uvedomila, že toho mám v hlave až príliš. Keď som preťažená, tak nemôžem spávať. Na druhej strane, som si vedomá, že som si v USA prešla cez veľmi ťažké finančné časy, musela som mať aj tri práce, aby som mohla žiť decentne.
Áno, dostávala som ponuky na rôzne skratky, ktoré som nikdy neprijala. Bola som mladé dievča, hlavu som však mala veľmi serióznu. Záležalo mi na mojich schopnostiach a chcela som dosiahnuť finančnú nezávislosť. Vedela som, že ak tu chcem zostať, nemám na výber. Do podobnej finančnej situácie sa už nechcem dostať, snažím sa o to a ťahá ma to vpred.
Ak sa povie, že v USA môžeš byť jeden deň milionár a druhý deň na ulici, je to naozaj pravda. Systém, akým sa žije v Kalifornii, je nemilosrdný. Dá sa to povedať o každej krajine, ale Kaliforniu musí človek zažiť, aby pochopil jej krutosť. Videla som množstvo ľudí, ktorí sa dostali v priebehu niekoľkých dní na dno.
Toto mám v sebe zakorenené. Musím ísť dopredu a nemôžem prestať. Takisto tu nemám žiadnu rodinu a nemá mi kto pomôcť. Asi to takto pôjde dovtedy, kým sa neodsťahujem späť na Slovensko. A potom si ľahnem a budem spať dva roky v kuse (smiech).
O pocite úspechu
Dokázali ste si povedať, že ste už úspešná, alebo sa radšej nechcete odovzdať tomuto pocitu?
Nikdy som nemala pocit, že som uspela. Skôr cítim, že ešte potrebujem uspieť. Keď vidím reakcie niektorých ľudí, tak sa zvyknem zamyslieť. Áno, zrejme v porovnaní s niektorými ľuďmi úspešná som. Svoju pomyselnú latku však posúvam vyššie, aj o tom je americká mentalita.
Čo je vaším konečným cieľom, respektíve vrcholom, na ktorý sa chcete dostať?
Každý bohatý, úspešný človek, s ktorým som sa stretla, nemá dosť. Nikto nepovedal, že sa má dobre a už mu stačí. Každý chce dosiahnuť viac. Ak má človek hlavu na biznis, tak ju vždy bude mať, v osobnom aj v profesionálnom živote.
Preto ľudia strednej triedy chcú byť milionármi, milionári chcú byť miliardármi, miliardári chcú mať silu a moc, ísť napríklad do vesmíru, chcú jednoducho vládnuť svetu. Myslím si, že toto v nás bolo zakorenené vždy, aj v dávnych časoch.
Dostávate dnes pracovné ponuky, pre ktoré ste ochotná na chvíľku odložiť svoj biznis?
Biznis sa odložiť nedá. Ponuky dostávam, vyberám si ľudí, s ktorými pracujem. Aktuálne som mala natáčať film American Paradise, ktorý sa pre pandémiu odložil. No to trvá len niekoľko dní, naštudujem si rolu a text, svoj biznis odkladať nemusím. Čo cez deň zameškám, dobieham večer.
Stále mi chodia aj ponuky na modeling. Bohužiaľ, niektoré sú naozaj podhodnotené. Ja som v LA zažila éru ozajstného modelingu a podarilo sa mi zarobiť slušné peniaze. Viem, čo to znamená zobudiť sa a zarobiť 10-tisíc dolárov za jeden deň.
„Influencerstvo“ podľa Kataríny pokrivilo modelingový biznis. Foto: Archív respondentky
Dnes máme Instagram a sociálne siete. Firmy si myslia, že sa budem fotiť s ich produktmi za barter. To určite nie. Moja cena je oveľa vyššia než škatuľa produktov, ktoré ani nepotrebujem. Ja nie som 20-ročná influencerka, ktorá bude rada, že má niečo zadarmo. Ja si ich môžem všetky kúpiť, ak ich chcem.
Bohužiaľ, mnohí to nevedia, pretože ma nepoznajú. Nikto si nikoho už nedokáže ani vygoogliť. Mňa doslova otravuje, keď vidím trápne ponuky, ktoré spočívajú v tom, že mi značka pošle napríklad tričká a ja sa v nich mám odfotiť. Alebo si dokonca dovolia odo mňa pýtať peniaze, aby som si ich veci za zľavu kúpila a ešte im ich aj na sebe odfotila. Toto je podľa mňa vrchol drzosti a neprofesionality.
Radšej zadarmo pomôžem niekomu, na kom mi záleží. Hlavne Slovákom a Čechom, ktorí prevádzkujú malé biznisy. Ak by prišlo niečo väčšie, lepšie, niečo čo má zmysel, tak by som to vzala, ale mne vyhovuje moja exkluzivita. Chcem zostať vo svete biznisu a radšej chcem byť tvárou svojej firmy, než sa zapredať za pár dolárov alebo produktov a rozdávať ich po sociálnych sieťach.
Aj pre modelky, ktoré nie sú celebrity
Prečo ste sa s rozhodli ísť do vydávania printového lifestylového magazínu?
V prvom rade je Viva Glam magazín pre ženy, ktoré majú rady takzvaný „glamour“ štýl. Všimla som si, že na trhu nie je časopis, ktorý je pre ženy ako ja, ktoré majú radi „glamour“ make-up, štýl úpravy vlasov, módy.
Časopisy ako Vogue sú v USA o high-fashion a o celebritách, nie je to „glamour“. Rovnako aj samotný časopis Glamour je hlavne o celebritách. Okrem toho som v Los Angeles stretla tisíce mladých modeliek, ktoré boli síce krásne, ale nižšie. Tie Vogue, ani žiaden podobný časopis, nikdy nevezme.
Jediný časopis, kde sa môžu objaviť, sú pánske magazíny ako napríklad Maxim. Niektorým to nevadí, ale ak sa v tomto časopise objavíte, tak vám to môže zabiť kariéru.
Tieto dievčatá, ktoré chceli robiť v módnom priemysle, sa len ťažko dostanú na titulku. Preto som sa rozhodla urobiť časopis aj pre ne. Môžu vyzerať ako celebrity. Môj časopis pomáha ženám, ktoré sa neboja žiariť a byť výstrednejšie.
Predsa len je dnes vydávanie printu trochu riskantné.
Z hľadiska podnikania to bola pre mňa dobrá príležitosť, pretože mnohé z týchto dievčat, ktoré chceli byť na titulke, boli ochotné za to zaplatiť. Sme v takej dobe, že sa niektoré titulky predávajú ako reklama a modelky si ich môžu kúpiť, pretože im to pomáha v ich osobnom PR. Tento model sa mi vyplatil.
Ale čo sa týka samotného nápadu, začínali sme ešte v roku 2012 ako digitálny časopis. To bol prvotný plán, ale všimla som si, že je na trhu pretlak digitálu a jediné, čo nám mohlo dodať viac kredibility, bolo začať s fyzickými výtlačkami.
Množstvo zahraničných firiem, veľa rezortov v Európe, v južnej Amerike, v Mexiku či v Karibiku, o ktorých občas píšeme, by sa s nami ani nerozprávali, pretože si chcú udržať status exkluzivity a tým je pre nich fyzický časopis. Stále existuje množstvo ľudí, ktorí majú radi print.
Veľa ľudí sa vracia napríklad aj k čítaniu fyzických kníh, do módy prišli platne, predávajú sa gramofóny, ľudia túžia po tom, mať niečo fyzicky v rukách, pretože digitálny svet je prázdny.
Vášeň pre luxus a vegánstvo
Takže ste s fungovaním spokojná?
Oplatilo sa to a som na náš časopis pyšná, pretože len čo vyjde von z tlače, je v priebehu niekoľkých dní rozpredaný. Je unikátny, nevlastní ho veľká korporácia, má exkluzívny obsah. Ľudia si ho kupujú, pretože aj naše titulky sú vždy príťažlivé a je z toho všetkého cítiť lásku.
Navyše som chcela vyzdvihnúť aj vegánsky spôsob života. Vo Viva Glam magazíne nájdete informácie len o životnom štýle založenom na rastlinnej strave a kozmetike. Nikdy neukazujeme mäso, mlieko či pravú kožušinu. Som oddaná vegánka, takže som chcela svetu ukázať, že môžete vyzerať ako hviezda a žiť luxusný život aj bez toho, aby ste mali na sebe alebo v sebe mŕtve zviera.
Spomínate príbehy mnohých modeliek, ktoré sa nedostali na titulky magazínov, lebo boli nižšie alebo si to nemohli dovoliť. Bol to aj váš prípad?
V tom čase áno, teraz sú už v kurze aj iné modelky. Skôr mám pocit, že dievčat je veľa, ale nie je dosť časopisov. Je pravda, že ak si nejaká modelka buduje kariéru, tak čím viac tituliek má, tým lepšie pre ňu. Ukazuje to, že je o ňu záujem a dáva jej to hodnotu. Amerika je len o celebritách. Žena môže byť krásna ako obrázok, ale ak nie je celebrita, tak nemá takmer žiadnu šancu.
Ja som chcela pre tieto ženy vytvoriť trh, pretože nemali šancu. A áno, bol to aj môj prípad. Nikdy som sa nedostala do známeho módneho magazínu, pretože som nebola high-fashion modelka. Bola som komerčná modelka a skôr som sa dostala na titulky fitness alebo lifestylových časopisov. Síce som zarobila viac peňazí ako niektoré modelky, ktoré sú na móle, ale to nikoho nezaujíma. Každého zaujíma status.
Ťažký prechod od modelingu k podnikaniu
Ako vidíte budúcnosť svojej hereckej kariéry?
Pred časom som ju chcela zanechať. Začínala som ako mladé dievča s východoeurópskym prízvukom, automaticky som bola zaradená do kategórie „sexi žien“. Hollywood okamžite kategorizuje.
Nepáčilo sa mi, aké konkurzy a roly som dostávala. Ako 35-ročná som nechcela hrať 25-ročnú sexi dievčinu, ktorá sa vo filme len vešia na mužov. Mala som takéto úlohy, ale naozaj ma to nebavilo. Povedala som si, že z herectva odídem, budem sa venovať biznisu a vrátim sa, keď budem staršia a budem môcť hrať iné roly.
Paradoxne, keď som odišla, tak sa mi naskytla veľká úloha. Bola to tiež rola sexi ženy, ale v bláznivej komédii. Vzala som to, pretože tam bolo veľmi dobré obsadenie a dostala som dobrý kontrakt.
Je rozdiel v tom, ako vás vnímajú v úlohe podnikateľky a v úlohe modelky, respektíve herečky?
Prechod z modelingu do úlohy podnikateľky bol dosť ťažký. Mnohí, ktorí ma poznali ako modelku, sa mi smiali, pretože drvivá väčšina žien sa po modelingu vydali za bohatého muža a zo showbiznisu odišli. Máloktorá začne robiť sama od seba nejaký biznis.
Niektorí, najmä muži, ma nebrali vážne. Ženy áno. Aj preto som veľmi rada, že väčšina môjho biznisu je za počítačom, ľudia nemajú potuchy, ako vyzerám. Rokujem s ľuďmi z celého sveta, len zopár z nich si ma vyhľadá cez Google. A to mi vyhovuje. Milujem vyjednávanie cez e-mail, pretože sa na mňa nikto nepozerá.
Len čo niekto vidí, ako vyzerám, tak to zmení dynamiku. A to nenávidím. Niekedy musím naozaj ťažko pracovať na tom, aby mi ľudia verili a brali ma seriózne. Ale pre predsudky iných určite nebudem meniť vizáž. Život je príliš krátky na to, aby sme ho žili podľa predstáv iných.
Slovenská mentalita a negativita
Ako sa dá niečo takéto preklenúť?
Treba si uvedomiť, že to, čo si o nás iní myslia, nič neznamená. Nemali by sme si brať názory druhých osobne. Keby som neodišla zo Slovenska, tak by som zrejme mentálne nebola tam, kde som. Vidím, v akej mentalite Slovensko stále funguje. Ak si blondína, pekná, vyzeráš mlado, tak automaticky nie si schopná určitých vecí.
Vidím to stále, napríklad na komentároch pod mojimi rozhovormi na rôznych webstránkach. Veľa ľudí ma posudzuje podľa vzhľadu. Čítam rôzne nadávky a úplne žasnem. Tu si to ku mne nikdy nikto za celých 22 rokov nedovolil.
Mala som preto veľkú výhodu, že som prišla do Ameriky, kde sú tieto názory síce tiež prítomné, ale sú zriedkavejšie a ľudia si ich viac-menej nechajú pre seba. Jediné, čo môžem povedať je, že viem kto som, viem čo robím, vyznám sa vo svojom biznise a to mi vždy dodáva sebavedomie.
Foto: Archív respondentky
S podobnými problémami sa musí popasovať množstvo ľudí. Je rozdiel medzi názormi vášho slovenského a amerického publika?
Na Slovensku je príliš veľa negativity. Ľudia vo vás neveria, zhadzujú vás a takýto prístup môže človeka zožrať. Česť výnimkám a mojim fanúšikom, ktorí sú úplne úžasní. Veľmi ľahko sa povie, že by sme si to nemali všímať, že sú to ľudia, ktorí závidia alebo nikdy nič nedosiahli. Ľahko sa to povie. Poznám veľa úspešných ľudí, aj celebrít, každého sa takéto veci dotknú.
Neviem, čo by som poradila tým, ktorí to musia znášať, ale viem, čo by som povedala tým, ktorí to spôsobujú. Ľudia by sa mali naučiť akceptovať aj tých, ktorí sú iní ako oni. Mali by prestať diskriminovať na základe vzhľadu a štýlu.
Ak sa má človek rád, tak nikdy nebude zhadzovať druhých. Zlí sú zväčša tí, ktorí sami seba nemajú radi. Veľa ľudí napríklad nemá doma ani poriadne zrkadlo, lebo sa neradi na seba pozerajú. Ja ich mám kopec a chcem sa mať rada z vonkajšej strany aj z tej vnútornej. Ľudia by mali urobiť všetko pre to, aby mali sami seba radšej. Samozrejme, zdravo, nie narcisticky.
Ak sa budú mať radi, tak v hlave budú riešiť skôr to, ako sa zlepšiť, ako pomôcť iným, ako sa posúvať dopredu, budú sa venovať tomu, čo ich napĺňa.
Predsudky sú na dennom poriadku
Čím si teda odôvodňujete niektoré názory vášho publika?
Keď sa o mne občas niečo písalo na Slovensku, tak som videla samé nadávky a čo som musela urobiť pre to, aby som bola tam, kde som. Ja si však uvedomujem, že mám za sebou silný príbeh, ale ľudia ho nechcú vidieť. Chcú ma skôr vidieť ako ľahkú ženu, ktorá sa zapredala, len preto, lebo vidia, ako vyzerám. A to je veľká škoda.
Mne je týchto ľudí aj ľúto, pretože viem, že nikdy nebudú žiť taký šťastný život, ako žijem ja. A nie je to o peniazoch, nie je to o materiálnych veciach, ale je to o šťastí. A verím, že žiaden zlý človek sa takto necíti. Úspešní ľudia nikdy nepôjdu na internet šikanovať iných, majú v hlave sami seba a svoj úspech. A na tom nie je nič zlé.
Spomínali ste, že raz sa chcete vrátiť. Čo budete robiť na Slovensku?
Určite podnikať. Neverím, že ja pôjdem niekedy do dôchodku a budem si užívať. Keď je raz človek v biznise, tak ho bude robiť vždy. Aký, to ešte netuším. Ľudia sa menia. Ak by mi niekto povedal pred 10 rokmi, že budem robiť toto, tak by som tomu neverila.
Keď sa raz vrátim na Slovensko, tak ktovie, v akom budem životnom rozpoložení. Ale určite by som chcela pomáhať ženám.
Našli ste chybu? Napíšte nám na [email protected]
