„Namiesto toho, aby sme sa pozreli dovnútra, čo je nám prijemné, pozeráme sa okolo seba, čo všetko ešte musíme urobiť, aby nás ostatní mali radi a aby sme boli prijatí. No čím viac sa snažíme vyhovieť všetkým okolo, tým menej vyhovujeme sami sebe,“ hovorí koučka Zuzana Reľovská v 10. epizóde podcastu Nevyhorení.
V rozhovore sa dočítate:
- Kam môže viesť dlhodobé prekračovanie vlastných hraníc,
- čo by sme nemali podceniť pri ich stanovovaní a dodržiavaní,
- ako sa naučiť hovoriť „nie“ bez výčitiek,
- čo je „people-pleasing“ a ako sa vyslobodiť z toho nastavenia.
Osobná skúsenosť
Čo ťa priviedlo k téme budovania hraníc?
Je to už viac ako desať rokov dozadu, keď som si prešla skúsenosťou s vyhorením. Jedného dňa môj mozog jednoducho vypovedal službu a nechal ma ležať úplne vyčerpanú dva týždne na gauči. Jediné, na čo som vtedy myslela, bol nádych a výdych.
V tom čase sa o vyhorení ešte nehovorilo a ja som vôbec netušila, čo sa mi vlastne deje. Všetky lekárske prehliadky, ktoré som si dala urobiť, boli v poriadku, a tak som sa dostala až k psychiatrovi. Zhodli sme sa na tom, že je to v hlave a že potrebujem pracovať s mojím nastavením k práci a s prioritami, ktoré mám v živote.
Keďže som v minulosti vyštudovala psychológiu, pustila som sa do vzdelávania o vyhorení a začala som sa venovať tomuto fenoménu. Začala som zdieľať túto skúsenosť ďalej a neskôr aj pracovať s ľuďmi, ktorí si prešli niečím podobným.
Bez hraníc
Aký veľký podiel na tvojom vyhorení mali nesprávne stanovené hranice?
Veľmi veľkú. V tom čase som nastúpila do práce s dvoma malými deťmi a naozaj som bola v takom obrovskom kolobehu, že som si ani nestihla uvedomiť si, aká som unavená. Brala som to ako úplne normálne. Myslela som si, že predsa každá matka s dvoma malými deťmi musí byť unavená, že je to v poriadku.
Ignorovala som všetky signály tela, nemala som stanovené žiadne hranice. Jednoducho som išla na autopilota bez toho, aby som vnímala, čo sa deje v mojom tele aj v najbližšom okolí.
Zuzana sa venuje takzvanému well-beingu, prevencii vyhorenia a budovaniu odolnosti. Foto: Dominik Sepp
Išlo o nával práce, ktorej si nevedela povedať „nie“?
Bolo to určite spôsobené návalom práce a akýmsi validovaním vlastnej hodnoty. Mala som pocit, že musím dokázať, že som platným členom tímu, keďže som bola niekoľko mesiacov mimo práce. Chcela som ukázať, že napriek tomu dokážem plniť ciele a očakávania, ktoré sú nastavené.
Problém bol aj v tom, že som sa vrátila do tímu k novému manažérovi, ktorý celkom dobre nevedel nastaviť a určiť, do ktorých aktivít sa mám pustiť. Spätná väzba bola tiež veľmi chabá, vôbec ma neusmerňoval v tom, do čoho mám vkladať energiu.
Ja ako kreatívny človek som bola veľmi zapálená a pustila sa do všetkého naraz. No nejako som opomenula to, že doma mám dve malé deti a rodinu, o ktorú sa takisto treba starať. Moje energetické zdroje sa tak jedného dňa úplne minuli.
Urobiť si v sebe poriadok
Dnes pôsobíš ako koučka, ktorá pomáha práve ľuďom, ktorí si prešli či prechádzajú niečím podobným. Ako vlastne vnímaš tému nastavovania hraníc? Vieme to my ľudia robiť, alebo práve naopak?
Vieme, len to nepovažujeme za dôležité. Myslím si, že je to taká základná ľudská schopnosť, vedieť povedať, keď už nevládzem a keď musím ísť oddychovať. Bohužiaľ, často to prehlušíme tým, že ideme za svojimi cieľmi a pomyselnými výsledkami. Niekedy si vlastnú sebahodnotu naviažeme práve na takéto externé dokazovanie.
Musíme dokázať, že zvládneme tento projekt, vieme „pozdvihnúť“ predaj, ukázať v prácu dobrý výsledok. A často nám nestačí urobiť 100 %, ale 150 %. Čiže tá kombinácia perfekcionistu, vorkoholika a optimistu, o ktorej často hovoríme, je naozaj riziková a vedie k vyhoreniu veľmi rýchlo.
Často sa tiež zamýšľame viac nad tým, čo povedia druhí, ako nad tým, čo je dôležité pre nás.
Presne tak. Často uvažujeme nad tou spätnou väzbou od okolia, finančnou odmenou, vyššou pozíciou v práci, no veľakrát to ide na úkor nás samých. No to externé ocenenie je uspokojujúce len na chvíľu, ukazujú to aj rôzne výskumy. Napríklad zvýšenie platu – po troch či štyroch mesiacoch po zvýšení už človek nie je taký motivovaný ako bol predtým.
No tieto externé vstupy často považujeme za omnoho dôležitejšie ako to, aby sme si urobili poriadok sami v sebe, povedali si, čo je pre nás dôležité a za tým si išli.
Zakódované od detstva
Skúsme si teda na úvod popísať, čo sú vlastne hranice. Ako ich definuješ ty?
Ide o limity, za ktoré už nechceme ísť. O akési definovanie toho, čo je nám príjemné a čo nie. Čo budeme tolerovať. No nie je to len o hovorení ľuďom okolo nás, čo majú alebo nemajú robiť. Ide aj o prebratie zodpovednosti za to, aby tieto hranice neboli porušené.
Čiže, nielen povedať ľuďom: „Vieš čo, nevolaj mi v tomto čase. Medzi ôsmou a dvanástou nebudem riešiť maily ani zdvíhať telefóny.“ Dôležité je to aj dodržať. A to je len v mojich rukách. Takže tie hranice sú o tom, že si vymedzím nejaký priestor a komunikujem to smerom von.
Čiže, to nie je iba o tom, že ja niečo kážem iným, alebo niečo odmietnem. Ide aj o vymedzovanie hraníc voči sebe samému?
Áno, zjednodušene povedané, prisľúbim sám sebe, že sa o seba budem starať. No toto nám, minimálne v našej krajine, nie je úplne prirodzené.
Máme národy, ktoré sú troška asertívnejšie a sebavedomejšie vo vymedzovaní si hraníc, tie vedia aj jednoduchšie povedať „nie“. No máme aj kultúry, ktoré sú submisívnejšie. Viac-menej sem patrí aj Slovensko. Chceme pomôcť všetkým okolo nás a až na poslednom mieste rebríčka máme seba.
Prečo je pre nás vlastne stanovenie hraníc, taká prirodzená vec, úplne neprirodzené?
Súvisí to práve s tým, že sme tak naučení. Odmalička, keď vstúpime do nejakého „systému“, je to o tom, že si máme navzájom pomáhať. Radšej daj svoju hračku kamarátovi, nenechávaj si ju len pre seba, a tak podobne. Už v tých skorých štádiách, keď sa človek vyvíja, rozvíja svoje ego a identitu, pôsobí v kontexte, v ktorom je najviac akceptovaná pomoc iným.
Ľudia, ktorí sú individualistickejší, sú často spoločnosťou vymedzení, že nie sú tímoví hráči, s nimi sa nebavme. Často nás tento kontext tlačí do toho, aby sme sa „zaobalili“ do niečoho, čím nie sme, aby sme boli pre iných viac stráviteľní, alebo prijateľní.
V stanovovaní hraníc nám často bráni práve túžba po prijatí. Namiesto toho, aby sme sa pozreli dovnútra, čo je nám prijemné, pozeráme sa okolo seba, čo všetko ešte musíme urobiť, aby nás ostatní mali radi a aby sme boli prijatí. No čím viac sa snažíme vyhovieť všetkým okolo, tým menej vyhovujeme sami sebe.
Problémový „autopilot“
Často sa bojíme, že keď povieme „nie“, tak nás ľudia budú vnímať ako sebeckých či arogantných…
Niekedy je to tenká hranica. To, že budeme vnímaní ako tí sebeckí, ktorí nechcú pomáhať iným, je prekážkou vymedzovania hraníc. To, samozrejme, nikto z nás nechce.
No hranice nie sú o tom, že začneme na všetko odrazu hovoriť „nie“. Je to o chránení si svojich zdrojov a dôkladnom zvážení, či v tejto konkrétnej situácii viem byť nápomocní, alebo bude lepšie, keď do toho nepôjdem.
Keď sa na nás niekto obráti s prosbou o pomoc či prácu navyše, často bez premýšľania odpovieme „áno“. Nezvážime všetky pre a proti, ideme len na autopilota. V takomto prípade by sme si však mali uvedomiť, čomu hovoríme „áno“ a čomu „nie“. Pretože, keď poviem „áno“ projektu navyše, môžem hovoriť „nie“ buď sebe samej, alebo rodine. A čo je pre mňa v tejto chvíli dôležitejšie?
Čo nemôžeme ovplyvniť
Počúvala som zaujímavý rozhovor so psychologičkou Nedrou Tawwab, ktorá sa venuje práve hraniciam. Hovorila o tom, ako si v jednom momente uvedomila, že ak niekomu povie „nie“ a on si pomyslí, že je sebecká, tak to automaticky neznamená, že taká naozaj je. Je to len jeho vnímanie, ktoré je mimo jej kontroly a neodráža realitu. Preto to prestala riešiť. Ako to vnímaš ty?
Áno, každý máme svoju optiku, cez ktorú sa na veci pozeráme. Keď poviete napríklad to, že v piatok nebudete pracovať a nebudete ani na telefóne, niekto si to môže vyložiť tak, že si strážite svoje zdroje a ocení to. Iný človek sa však urazí, že s ním nechcete hovoriť.
Preto je dobré uvedomiť si, že nie ste zodpovední za to, ako si vaše hranice vykladajú ľudia okolo vás. Často je to, bohužiaľ, aj mimo vašej kontroly. Vaše „nie“ neznamená, že ste sebeckí, ale že toto je „len“ vnímanie niekoho iného, komu možno chýba kontext.
V tom pomôže napríklad získavanie spätnej väzby. Je to dobré spýtať sa druhej strany napríklad: „Je to pre teba okej? Rozumieš mojim dôvodom, prečo to robím, prípadne nerobím?“ Ak napriek tomu niekto neakceptuje vaše hranice, je to len ďalší dôvod, že tá hranica bola potrebná.
Keď sa na nás niekto obráti s prosbou o pomoc či prácu navyše, mnohí z nás často bez premýšľania odpovedia „áno“. Nezvážime všetky pre a proti a ideme len na autopilota.
V stanovovaní hraníc v práci ma inšpirovala moja známa. Keď za ňou príde šéf s novou úlohou, na ktorú momentálne nemá priestor, zvykne zareagovať tak, že to rada urobí, navrhne aj možnosti, no jasne komunikuje, že jej kvôli tomu nezostane kapacita na inú konkrétnu činnosť. Dá teda šéfovi na výber, čo je v tejto chvíli priorita. Je to dobrý tip?
Áno, presne tak. Asertivita je presne o tom, že si veľmi rýchlo spočítam, že keď zoberiem túto úlohu, tak to prekročí moju časovú, energetickú alebo akúkoľvek inú kapacitu. Môžem teda povedať, že by som to veľmi rada urobila, ale viem to urobiť napríklad až budúci pondelok. Alebo, že na to momentálne naozaj nemám kapacitu, pretože pracujem na týchto ostatných veciach. Kontext je veľmi dôležitý.
Varovné signály
Aké to bolo pre teba, keď si veciam a ľuďom okolo seba začala hovoriť „nie“?
Najhoršie je povedať si to vnútorné „nie“ a vysporiadať si to v sebe samej. Pretože ja by som veľmi rada pomohla všetkým týmto ľuďom okolo mňa, veľmi rada by som pripravila workshop pre neziskovú organizáciu pro bono, pretože to má zmysel. Chcela by som urobiť toto a toto… No potom ste na konci týždňa ako vyfľusnutý balón a poviete si: „Stálo to celé za to? Čo je tá protihodnota, keď do toho vložím celú svoju energiu?“
Zuzana hovorí, že emócie treba vnímať ako nositeľov správ. Môžu nám pomôcť pri určovaní našich hraníc. Foto: Dominik Sepp
Áno, určite to má zmysel, tí ľudia to potrebujú. Možno to, čo robím, má finančný efekt… V každom prípade, ak takto budem pokračovať ďalej, nebudem schopná to robiť dlhodobo. Takisto chcem byť prítomná pre svoje deti, pre svojho partnera, rodinu.
Potrebujem si dať svoju rovnicu do rovnováhy. Musím odstrihnúť niektoré aktivity, ktoré v tomto momente možno nie sú úplnou prioritou, alebo nie sú úplným prínosom pre moje dlhodobé smerovanie. A to je veľmi ťažké.
To prvé „nie“ teda poviete sami sebe. No keď sa to naučíte, začneme si budovať vlastné sebavedomie, vážiť si samého seba. Je dobré si uvedomiť si, že máme právo chrániť si svoje zdroje, aby sme mohli byť v budúcnosti k dispozícii v omnoho väčšom nasadení.
A aké sú varovné signály nedostatočných hraníc, že by na tom mal človek zapracovať?
Často je to nápor emócií, ktoré nám nie sú príjemné. Keď niekto prekročí moje hranice, môžem sa cítiť veľmi nahnevaná, pretože niekto „napadol“ to, čo je pre mňa veľmi dôležité. Môžem cítiť frustráciu, prípadne odpor. Ak som niečo sľúbila, no idem do toho s nechuťou, pretože som si zase neuchránila svoje hranice. Alebo pociťujem úzkosť pred nejakou spoločenskou udalosťou či stretnutím.
Sledujte, čo vo vás spustí takúto emóciu. To vám naznačuje, že to nie je to úplne v súlade s tým, čo by ste chceli robiť, alebo s tým, ako sa cítime. Takéto emócie treba vnímať ako nositeľov správ. „Čo mi chce daná emócia vlastne povedať?“ To, že som nahnevaná, totiž nevznikne len tak. Je to dôsledok napadnutia nejakej mojej hodnoty.
Vystúpiť z pozície obete
Psychológ Matúš Bakyta vo svojich tipoch pri prevencii vyhorenia radí, že pred každou udalosťou či úlohou by sme mali „zoskenovať“ vlastné pocity a položiť si otázku: „Mal by som to urobiť/ísť tam? Patrí sa to?“ alebo „Chcem to urobiť?/Chcem tam ísť?“ Ak nechuť preváži nad spoločenskými očakávaniami, čo sa stane, keď ju (ne)poslúchnete? Ja sama sa k tejto jeho „rade“ často vraciam.
Áno, je to presne o tom skenovaní vlastnej motivácie, keď sa rozhodujem, či ísť, nejsť, či niečo (ne)urobiť, či povedať áno. Môže byť za tým naozaj ten strach z neprijatia. Môže to byť pocit viny, alebo „vyčleňovanie“, čo sa, bohužiaľ, v tom pracovnom kontexte deje často. No často to aj my vidíme príliš čierno-bielo.
Keď za mnou príde manažér, alebo ma niekto iný požiada o láskavosť, mám pocit, že buď poviem „áno“, alebo dostanem výpoveď. Nič medzitým akoby neexistovalo. Znásobilo sa to aj koronavírusom a tým, v akej situácii sa mnoho firiem ocitlo. Často teda aj zo strachu, aby sme neprišli o prácu, hovoríme „áno“. Možno aj keď sme na pokraji síl.
Dôležité pri stanovovaní hraníc je asi aj komunikovať svoje potreby a situáciu okoliu. Nečakať, že automaticky vedia, čo je pre nás dôležité.
Presne tak. Každý z nás funguje odlišne a to, čo je pre niekoho v poriadku, môže byť u iného prekračovanie jeho hraníc. Tiež je dôležité uvedomiť si, že ak ľudia prekračujú naše hranice, väčšinou to nie je zámerne, ale skôr preto, lebo o nich nevedia.
Keď však preberieme zodpovednosť za svoje hranice, vystúpime zo stavu obete a obviňovania iných a prejdeme k tomu, že to máme pod kontrolou. Často to totiž nie je o tom, že nás ostatní atakujú či sabotujú, ale tom, čo necháme sami sebe robiť.
Čo s výčitkami okolia?
Pri rozhodnutí stanoviť si vlastné hranice, ktoré budú v niektorých prípadoch znamenať odmietnutie iných osôb, sa môžu objaviť pocity viny. Okolie to často nemusí pochopiť. Najmä vtedy, keď takýmto „vymedzovaním“ narušíme dynamiku dlhodobého vzťahu. Čo môže nastať a ako s tým ďalej pracovať?
Môžete na iných pôsobiť tak, že sa meníte. Samozrejme, my ľudia nemáme radi zmeny. Chceme mať nejakú stabilitu a rutinu, fungovať v určitom štandarde. No vy sa zrazu začnete „meniť“.
V prvom momente k tomu ľudia vo vašom okolí budú rezistentní. Budú sa pýtať: „Prečo? Veď doteraz nám to dobre fungovalo.“ To je taká známa formulka.
Ľuďom sa to nemusí páčiť, pretože tým nastavujete zrkadlo aj okoliu. Ukazujete: „Aha, ja sa rozvíjam a ty stagnuješ na mieste.“ To môžu byť podvedomé správy, ktoré svojimi hranicami vysielate.
Máme právo ochraňovať a brániť samých seba. A nielen právo, ale aj povinnosť prebrať zodpovednosť za to, ako k nám ostatní pristupujú a správajú sa k nám.
V prvom momente teda nastane šok, potom príde rezistencia. No potom si začnú zvykať, prispôsobia sa, možno sa začnú meniť aj oni.
No my máme často tendenciu stiahnuť sa, keď narazíme na ten prvotný odpor či nepochopenie. Povieme si „Stojí mi to za to? Naozaj potrebujem asertívne vykrikovať svoje hranice a narušiť takto nejaký vzťah?“
Otázkou potom ostane, ako s tým budem žiť ďalších iks rokov. Ísť dlhodobo proti sebe sa totiž nevypláca a ten vzťah to v nejakom dobe aj tak poznačí. Frustrácia sa vám niekde kumuluje a jedného dňa „vybuchne“.
Zuzana Reľovská. Foto: archív Zuzany Reľovskej
Keď ju dlhodobo potláčame a tvárime sa na všetky strany, že je všetko okej, tak je to vidieť a cítiť. Ľudia okolo nás vnímajú, že to nie je autentické a pravdivé. Navyše, ubližujeme tým aj sami sebe. Dávkujeme si všetky tie stresové hormóny, ktoré nám z dlhodobého hľadiska ubližujú.
Vzorce z minulosti
Čím to je, že niektorí ľudia sú prirodzene zdravo asertívni a niektorí v sebe majú zakorenený tzv. „people-pleasing“, teda chcú vyhovieť všetkým naokolo?
Je tam veľa dôvodov. Často ide o rôzne formy správania alebo automatické vzorce, ktoré si so sebou nesieme odmala. Možno nás práve tie v minulosti chránili pred situáciami, ktoré by nám mohli emočne ubližovať.
Napríklad, bola som tretie dieťa v rodine a nebola som nikdy stredobodom pozornosti, tak som si vytvorila vzorec, že budem všetkým pomáhať a budem kedykoľvek a komukoľvek proaktívne k dispozícii, aby ma ľudia okolo mali ešte radšej a všímali si ma. V tom období mi to možno aj pomáhalo, možno ma to nejako chránilo. A tak si to so sebou nesiem až do dospelosti. A môžem mať oprávnený pocit, že toto som ja.
No teraz v dospelosti mi toto isté nastavenie už nemusí pomáhať a môže to hrať proti mne. Pretože mám tendenciu ľuďom pomáhať aj na úkor vlastných zdrojov. Rozdávať sa na všetky strany. Pre „people-pleaserov“ je toto jediná forma fungovania, ktorú poznajú. Fungujú tak desiatky rokov a ani im nenapadne, že by to mohlo byť inak.
Zuzana Reľovská
Zuzana vyštudovala psychológiu a dlhé roky pracovala v oblasti personalistiky a rozvoja lídrov. Posledných 10 rokov sa však venuje najmä well-beingu, prevencii vyhorenia a budovaniu odolnosti, s čím úzko súvisí práve stanovovanie si hraníc. No táto téma sa jej dotýka aj osobne. Pred rokmi si sama prešla vyhorením, čo spätne pripisuje aj tomu, že dlhodobo nevedela hovoriť „nie“. O jej príbehu sme písali aj v online projekte Nevyhorení.
People-pleasing sa dá odnaučiť
Dá sa to odnaučiť, aj keď to je zakorenené takto hlboko?
Áno. Prvým krokom je uvedomiť si to a pochopiť prečo som taká, aká som. Často aj na koučingu robíme akúsi biografickú analýzu. „Čo prispelo k tomu, kým som dnes?“
Ľudia si počas toho napríklad uvedomia, že v tej situácii to bola jediná možná voľba správania, ktorá v tom momente fungovala. Pretože sme boli malí, neskúsení, pretože sme sa cítil osamelí, opustení. Ale to je 25 rokov dozadu. Dnes sme veľkí, silní, sebavedomí, zdraví a už to tu nepotrebujeme. Potrebujeme si nájsť novú formu správania.
Už sme hovorili o tom, že nesprávne nastavené hranice môžu viesť napríklad k syndrómu vyhorenia. Aké sú ešte tvoje skúsenosti, možno aj z koučingu s klientmi?
Často je to o tom, že „fičíme“ na autopilota a veľmi nevnímame to, ako nám ubúdajú sily. Mala som napríklad klienta, ktorý mal zamestnanie a popri tom ešte rozbiehal vlastnú firmu. A prišiel s tým, že celý týždeň pracoval, a keď prišiel vo štvrtok večer domov, ľahol si a spal 20 hodín. Toto asi nie je úplne okej.
Ten človek išiel na úkor vlastnej energie a jeho telo si ju vypýtalo späť. Nemal nastavené žiadne hranice a muselo zakročiť až jeho telo, aby sa dostal do nejakej rovnováhy. Často za mnou ľudia prídu až vtedy, keď je výrazne narušená ich rovnováha. Sú mentálne úplne preťažení.
Nedávno mi hovoril jeden známy, že celý deň pracuje, a potom, keď oddychuje, pustí si podcasty. No pri počúvaní opäť naberá množstvo rôznych informácií a jeho mozog vlastne nikdy neoddychuje. Je vyčerpaný, potom to vplýva na spánok, produktivitu, kreativitu… Preto je dobré si hranice nastaviť dopredu, nie až v tom momente, keď zistím, že to nefunguje.
Rešpektovať hranice iných
Takže komunikácia, komunikácia a komunikácia.
Áno. No jedna vec je komunikovať to naozaj smerom do okolia a druhá vec je komunikovať so sebou. Mať jasno v tom, čo mi je príjemné. Som s týmto okej? Nejde to úplne proti mne? A ak aj teraz pôjdem trochu proti sebe a do určitého energetického mínusu, ako si to potom vykompenzujem? Ako sa o seba postarám?
Tu sa teda môžeme rozprávať aj o súcite a o láskavosti k sebe samému. Sledovať si svoje vnútorné monológy, ako k sebe prehovárame a ako si vážime sami seba.
A keď si vážime sami seba, tak si potom možno vieme aj viac vážiť iných a rešpektovať ich hranice. Je to tak?
Presne tak. Rešpekt je slovo, ktoré je absolútny základ v rámci stanovenia si a akceptovania hraníc. Ak dokážem rešpektovať seba, samozrejme, dokážem rešpektovať aj ľudí, ktorí sú okolo mňa a nastavia si svoje hranice.
Je to presne o tom, že dokážeme rešpektovať rozdielnosti medzi nami. Každý má hranice nastavené inak, každý ich komunikuje inak, má iný kontext, ktorý si so sebou nesie.
A nemôžeme vyžadovať, že budú ľudia rešpektovať nejaké pravidlá, keď ich nepovieme nahlas. Ľudia nemajú v sebe kontrolku „Aha, on si myslí toto, on si myslí tamto.“ Keď to nepovieme jasne, tak budú mať tendenciu vytvárať si domnienky, samozrejme, podľa vlastného kontextu.
Ak by si mala na záver vysloviť nejaké odporúčanie, ako si lepšie budovať hranice, čo by to bolo?
Všímajte si, ako sa máte, ako sa v istých situáciách cítite a buďte k sebe láskaví. Venujte viac času a energie svojim potrebám, a potom sa budete vedieť vedomejšie a sebavedomejšie rozhodovať o tom, aké potreby ostatných ľudí budete vedieť naplniť a v čom im pomôcť.
O podcaste
Duševné zdravie, well-being, osobný rozvoj či zdravé pracovné prostredie. To sú oblasti, ktorým sa bude venovať prvá podcastová séria magazínu Forbes a úspešného projektu Nevyhorení. Pri každej časti nájdete aj dodatočné zdroje k téme či tipy na zaujímavé čítanie, pozeranie a počúvanie od autorky aj odborníkov, ktoré budeme posielať tiež formou nášho newslettera Nevyhorení. Prihlásiť sa na jeho odber môžete tu.
Ďakujeme partnerovi podcastu TITANS freelancers.
