„Potrebujeme dostať ekonomiku na nový level. Sú tu trendy ako digitalizácia, automatizácia či robotizácia. Musíme na túto vlnu nasadnúť. Potrebujeme viac vzdelanej pracovnej sily a s tým máme problém,“ hovorí Mária Valachyová, hlavná ekonómka Slovenskej sporiteľne, v rozhovore pre Forbes.
Ekonómka ďalej vysvetľuje, prečo Slovensko nedokáže držať krok so susedmi v dobiehaní ekonomickej úrovne západnej Európy. Jedným z dôvodov je podľa nej odchod mladých a šikovných ľudí do cudziny, ako aj nedostatočná aktivita pri lákaní profesionálov zo zahraničia. Riešením je podľa nej zlepšenie vysokého školstva, výskumu a vývoja.
„Potrebujeme, aby sa obnovil dialóg, nevyhraňovali sa názory a rétorika bola zmierlivejšia. Strach je často aj umelo živený. Vidíme, že sa z neho dajú zbierať politické body,“ hovorí na margo spoločenskej situácie.
Zdôrazňuje, že pre ekonomickú prosperitu je veľmi dôležitá demokracia. „Slobodné a demokratické krajiny sú určite bohatšie,“ prízvukuje. Slovensko sa pritom podľa Economist Intelligence Unit v Indexe demokracie umiestňuje spomedzi 27 krajín únie na 23. mieste.
Slovensko ako trhová ekonomika funguje už viac ako tri dekády a členom EÚ je 20 rokov. Kam sme sa za ten čas posunuli?
Pri rozdelení Československa sme boli zhruba na polovici úrovne dnešnej Európskej únie v HDP na obyvateľa v parite kúpnej sily. Česko bolo približne na troch štvrtinách priemeru EÚ. Rozdiel v našich ekonomikách bol teda značný, Česko bolo na tom výrazne lepšie.
My sme však po vstupe do Európskej únie urobili výrazný progres. Za desať rokov sme sa priblížili k európskemu priemeru o 25 percentuálnych bodov. Toto obdobie môžeme nazvať zlatou dekádou, v ktorej sme si vyslúžili prezývku Tiger Európy.
Za ďalších zhruba 15 rokov sme stúpli už len o päť bodov. Aj dnes slovenská ekonomika rastie, síce pomalšie, no stále rýchlejším tempom ako eurozóna. Bohatneme, ale oveľa pomalšie. Tempo dobiehania sa v posledných pätnástich rokoch výrazne spomalilo.
„Slovensku chýba vízia. Pre stagnáciu nás už ekonomicky dobehlo susedné Maďarsko a predbehlo Poľsko. Podobný problém ako my však majú aj Česi,“ hovorí M. Valachyová. Foto: SLSP
Zlatú dekádu vystriedala dlhá stagnácia
Prečo sa nám desať rokov po vstupe do Európskej únie tak výrazne darilo a potom už nie?
Pomohla nám implementácia viacerých štrukturálnych reforiem. Reformovali sme mnohé odvetvia, realizovali sme daňové reformy a prišli noví investori. Darilo sa nám teda lepšie ako Poľsku a Maďarsku.
Dá sa povedať, že za úspešnou dekádou boli Dzurindove a Miklošove reformy?
Do veľkej miery áno, no je za tým aj vstup do Európskej únie. Naštartoval sa transfer know-how. Prišli nové firmy, ktoré doniesli moderné technológie. To rozbehlo nové spôsoby produkcie. Reformy ako také napomohli príchodu investorov. Navyše sme museli plniť takzvané maastrichtské kritériá, čo zdisciplinovalo krajinu z pohľadu verejných výdavkov či inflácie.
A prečo tento rozvoj ustal?
Na začiatku stála finančná kríza z roku 2008 a ňou vyvolaná recesia. Tým by sa dali ospravedlniť prvé roky stagnácie. Potom nám však chýbala vízia. Nebola celospoločenská zhoda na tom, kam chceme krajinu posunúť, na čo sa chceme sústrediť. Vízia by mala mať dlhšie trvanie ako jeden volebný cyklus. Pre stagnáciu nás už potom ekonomicky dobehlo susedné Maďarsko a predbehlo Poľsko. Podobný problém ako my však majú aj Česi.
Noví investori stále prichádzajú a výroba sa rozvíja. Napriek tomu však veľký nárast ekonomiky nevidíme.
Nutne potrebujeme dostať ekonomiku na nový level. Sú tu trendy ako digitalizácia, automatizácia či robotizácia. My ako krajina musíme na túto vlnu nasadnúť. K tomu, aby sme to boli schopní spraviť, potrebujeme viac vzdelanej pracovnej sily a s tým máme problém.
Už ani v počte pracovníkov nestíhame držať krok. Populácia starne. O desať rokov budeme mať na Slovensku o sedem percent menej ľudí v produktívnom veku a o 20 percent viac dôchodcov. O 20 rokov to bude o 25 percent menej pracovnej sily a takmer o tretinu viac dôchodcov ako dnes.
To vieme s pomerne veľkou istotou už teraz, pretože títo ľudia sa už narodili. Na trhu práce teda je a bude menej ľudí a aj tí, čo sú, nemajú dostatočné vzdelanie.
Chýbajú nám vzdelaní ľudia
Čo tým myslíte? Na Slovensku je porovnateľný počet vysokoškolsky vzdelaných ľudí ako v Európe.
Máme rezervy najmä v digitalizácii. Na Slovensku má len zhruba polovica ľudí základné digitálne zručnosti. V ČR je to 70 percent, v Holandsku až 80 percent. Musíme si uvedomiť, že súťažíme s inými krajinami o investície a progres.
Robia v tomto smere lídri málo?
U nás sa debata rozvíja okolo toho, ako prerozdeľovať existujúce štátne príjmy. Mali by sme sa však sústrediť na to, aby boli vyššie. Nemôžeme donekonečna krájať ten istý koláč. Musíme sa zamerať sa na to, aby sme ho vedeli upiecť čo najväčší. Ako ekonomika sa jednoducho potrebujeme dostať k veciam, ktoré majú vyššiu pridanú hodnotu. Na to treba výskum a vývoj.
Prečo nemáme dostatok ľudí s dostatočnou kvalifikáciou?
Jedným z dôvodov je, že tí šikovnejší nám odchádzajú do zahraničia. Až pätina vysokoškolských študentov študuje mimo Slovenska a veľa z nich sa potom nevráti. To sa deje už viac ako desať rokov. Cítime, že nám títo ľudia chýbajú. Práve oni by pri práci s vyššou pridanou hodnotou mali šancu vyniknúť. Mohli by potiahnuť krajinu ďalej, no namiesto toho odchádzajú.
Odchod mladých ľudí do zahraničia je všeobecný a dlhodobý problém. Ako z neho von?
Východisko je v tom, že zlepšíme vysoké školstvo, aby mladí ľudia chceli študovať u nás. Slovensko je krásna krajina, máme peknú prírodu a kultúru, no potrebujeme aj dobre fungujúce inštitúcie. Ľudia potrebujú mať perspektívu, férový plat, potrebujú vidieť, že ich život na Slovensku má budúcnosť.
Je to teda komplexný problém. Treba zlepšiť školstvo, viac investovať do výskumu a vývoja, vytvoriť nové pracovné miesta s vyššou pridanou hodnotou, kde to ľudí bude baviť.
Slovensko sa v Indexe prosperity umiestnilo na 24. mieste, kým Česko je 13. v Európe. Foto: SLSP.
Nevyužitý potenciál
Slovenské školy dnes nie sú na dostatočnej úrovni?
Vysoké školy je treba výrazne zreformovať. Ani jedna slovenská škola nie je v rebríčku top 500 univerzít na svete, pritom školy z ČR a Poľska tam sú. Potrebujeme aspoň jednu špičkovú univerzitu, ak nie viac.
Okrem toho existujú schémy na návrat ľudí, ktoré fungovali aj v iných krajinách. Dajú sa aplikovať aj u nás s cieľom, aby prilákali šikovných ľudí naspäť domov.
Samozrejme, treba pracovať aj so zahraničnou pracovnou silou. Demografické krivky hovoria, že sami to nedáme a potrebujeme, aby si zahraniční pracovníci vyberali práve Slovensko. Aktuálne to tak nie je. Keď ukrajinskí utečenci utekali pred dvoma rokmi z ich vojnou zasiahnutej vlasti, vyberali si v priemere na počet obyvateľov častejšie Poľsko a Česko, a to aj napriek tomu, že Česko je vzdialenejšie.
O nízkej priorite zahraničnej pracovnej sily svedčí aj počet takzvaných modrých kariet. To sú pracovné povolenia pre pracovníkov z atraktívnych odvetví. U nás sú vydané na milión obyvateľov tri, v ČR je ich 60 a v Poľsku 130. Politika udeľovania pracovných víz by u nás mala byť jednoduchšia a hladšia. Mali by sme si priznať, že týchto ľudí tu potrebujeme a chceme.
Vidíte nejaké pozitívne náznaky toho, že zmeny sa začínajú diať?
Sledujem najmä dlhodobé trendy a tie nie sú priaznivé. Dokazujú to aj PISA testy, ktoré hovoria o medzerách v nižšom vzdelávaní. Žiaci ešte ako tak zvládajú matematické vedomosti, no slabiny majú pri čítaní s porozumením.
Dá sa teda povedať, že vzdelávanie je oblasť, v ktorej máme najväčší nevyužitý potenciál?
Myslím, že áno. Mali by sme ním začať. Samozrejme, potrebujeme zvýšiť aj výdavky do výskumu a vývoja, aby sme mohli pripraviť ekonomiku na vyšší rast s vyššou pridanou hodnotou.
Môžu tieto príležitosti prísť aj v automobilovom priemysle, na ktorý sme tak silno zameraní alebo v strojárstve ako takom?
Určite áno. Našou výhodou je to, že naše zameranie sa na automobilky vytvoril výhodu špecializácie. Vznikli tu siete dodávateľov, občas aj s pridanou hodnotou v podobe výskumu a vývoja. Aj robotizácia je tu veľmi vysoká, hoci výskum by mohol byť ešte výraznejší. Do automobilového priemyslu sú zapojené aj slovenské vývojové firmy, no mohli by byť ešte výraznejšie.
V neprospech Slovenska hovorí aj nízky počet prihlásených patentov. Je to opäť nízkymi investíciami do výskumu alebo skôr našou mentalitou, že radšej robíme ako vymýšľame?
Bude to pravdepodobne dané oboma dôvodmi, teda nízkymi investíciami do výskumu a vývoja, no treba povedať, že inovačná kultúra u nás nie je veľmi silná. Dokazuje to aj nízky počet startupov. Máme ich zhruba sto na milión obyvateľov, kým v Estónsku je to cez tisíc. Chýba nám odvaha ísť do nových neprebádaných vôd. Práve tí šikovnejší ľudia, ktorí by toho boli schopní, nám totiž odišli.
Zdá sa teda, že keď sa chceme mať lepšie, máme pred sebou ešte veľa práce…
Áno, no je k tomu treba dodať, že sa porovnávame s Európskou úniou, ktorá patrí medzi najbohatšie krajiny na svete. Keď hovoríme o našich rezervách, patríme stále medzi vyspelé krajiny sveta. Za 20 rokov od vstupu do EÚ sme urobili veľký progres. Vidíme to na štatistikách, ale aj na našich peňaženkách. Stačí si len spomenúť, čo sme si mohli dovoliť pri cestách do zahraničiach v 90. rokoch a dnes. HDP na obyvateľa a výška priemerného príjmu citeľne vzrástli.
Demokracia na chvoste rebríčka
Ťažíme stále z členstva v eurozóne?
Určite áno. Ľudia a firmy šetria na menovej konverzii. Okrem toho členstvo v eurozóne znamená v očiach investorov určité záruky. Máme nižšie úrokové sadzby, cenovú stabilitu a investori to vnímajú ako našu konkurenčnú výhodu.
Aktuálne sa hovorí o zmenách vo fungovaní niektorých verejných inštitúcií. Súvisí s tým napätá nálada v spoločnosti a aj obavy o demokraciu. Môže to mať aj ekonomické dôsledky?
Demokracia je pre ekonomickú prosperitu veľmi dôležitá. Keby sme si pozreli rôzne krajiny podľa ich umiestnenia v indexe demokracie a v indexe prosperity, videli by sme priamu súvislosť. Slobodné a demokratické krajiny sú určite bohatšie.
Economist Intelligence Unit zostavuje Index demokracie. Slovensko sa spomedzi 27 krajín únie umiestňuje na 23 mieste. Máme teda veľké rezervy. Zostávame napríklad v politickej participácii, teda angažovanosti bežných ľudí na politickom dianí, či už len formou pravidelného sledovania správ. Ďalším nedostatkom je aj nízka politická kultúra.
Zaujímavým pozorovaním je aj to, že v krajinách s vysokou mierou dôvery v inštitúcie bola vyššia zaočkovanosť proti covidu, ako aj nižšia úmrtnosť na túto chorobu. Viera v demokraciu teda nemá len ekonomické konsekvencie, ale aj fatálne dôsledky. Má teda význam pozerať sa na demokraciu ako na stupeň rozvoja spoločnosti.
Politika v reálnych životoch
Môže sa teda aktuálne politické napätie prejaviť aj na kvalite života bežných ľudí?
Sledujeme index šťastia. Ten uvádza, ako ľudia vnímajú svoje bohatstvo, zdravie, ekonomiku krajiny či pocit, že sa majú v prípade problémov na koho obrátiť. Medziročne sme pri ňom poklesli. Spoločnosť je veľmi polarizovaná, no to neplatí len u nás, ale aj v Európe či v USA. Prevláda v nej pocit neistoty a strachu, ktorý spoločnosť rozdeľuje.
Potrebujeme presný opak, aby sa začali postoje viac spájať, obnovil sa dialóg, nevyhraňovali sa názory a rétorika bola zmierlivejšia. Strach je často aj umelo živený a vidíme, že sa z neho dajú zbierať politické body. Diskusia je určite dôležitá, no malo by sa to diať slušnou formou.
Akým ukazovateľom by sme mali merať kvalitu života ľudí?
Keď sledujeme domácnosti, pozeráme sa napríklad na nezamestnanosť, výšku úspor, dostupnosť bývania. Tá je mimochodom u nás veľmi dobrá. Ďalej je to počet rokov dožitých v zdraví. V tom zaostávame, lebo sa bez chorôb dožívame v priemere len 57 rokov, čo je veľmi málo.
Mali by sme zvýšiť výdavky na zdravotníctvo, ale zároveň ich efektívne alokovať. Je potrebné zlepšiť dostupnosť zdravotnej starostlivosti. Potrebujeme viac lekárov a zdravotných sestier, chodiť včas na preventívne prehliadky. To sú otázky, ktorými by sme sa mali zaoberať.
„Ľudia vnímajú svoje bohatstvo, zdravie, ekonomiku krajiny, no aj to, či sa majú v prípade problémov na koho obrátiť. Medziročne sme poklesli. Spoločnosť je veľmi polarizovaná. Je tu pocit neistoty a strachu, ktorý spoločnosť rozdeľuje,“ hovorí M. Valachyová. Foto: SLSP
Ovplyvňuje ukazovatele spokojnosti aj sociálna inklúzia?
Patríme medzi krajiny s najmenšou príjmovou nerovnosťou a rozdiel medzi najbohatšími a najchudobnejšími je najmenší v celej Európskej únii. Napriek tomu roky počúvame o veľkých sociálnych rozdieloch, hoc štatistika hovorí niečo celkom iné.
Na druhej strane je treba mať veľmi dobre nastavenú pomoc pre ľudí, ktorý prepadnú cez sociálnu sieť. Plošné rozdávanie všetkým je vyhadzovanie peňazí. Treba sa sústrediť na tých, ktorí sú ohrození chudobou a sociálne vylúčení. Z rozvoja ekonomiky by tak mali ťažiť všetky skupiny obyvateľstva a nemala by sa uprednostňovať len niektorá z nich.
Klesá pocit zodpovednosti
Ako je to s vnímaním zodpovednosti za seba? Je vôbec reálne, že nám o nejakú dobu niekto vystaví účet za nerozumné správanie? Nepestuje sa v ľuďoch neprávom pocit, že štát sa o všetko postará?
To je dosť krátkozraké. Zodpovednosť človeka samého za seba treba určite posilňovať. Ľudia by mali byť motivovaní postarať sa o seba a o svoje deti. Samozrejme, pokiaľ nie sú chorí alebo inak znevýhodnení.
Pocit zodpovednosti sa nesprávnymi rozhodnutiami politikov výrazne oslabuje. Napríklad fakt, že na dôchodky nebude toľko peňazí ako dnes, je nezvratný. Buď budú dôchodky nižšie, alebo budeme dlhšie pracovať.
Ešte si môžeme opäť požičať…
To už nepôjde. Čoskoro narazíme na limity, no na budúce dôchodky pritom máme riešenie. Volá sa to druhý dôchodkový pilier. Je určený na to, aby sme si našetrili, kým pôjdeme do penzie. Netreba ho preto oslabovať ani rušiť, pretože je veľmi dôležitý.
Cítite jeho ohrozenie?
Áno, je to citeľné. Už to, že percento odvodu kleslo, nás výrazne oberá o budúce dôchodky.
