O smelých Židovkách, ktoré počas holokaustu v Poľsku zachraňovali v prestrojení životy, zbierali informácie, zapájali sa do bojov, zápasili s gestapákmi a vyhadzovali do vzduchu nacistické zásobovacie vlaky.
Portál LitHub zaradil jej publikáciu Kuriérky medzi odporúčané čítanie o ženách v druhej svetovej vojne. Knihu napísala „na počesť všetkých poľských Židoviek, ktoré kládli odpor nacistickému režimu“. Vydavateľstvo barecz & conrad books ju v slovenskom preklade vydalo na jeseň tohto roka. V rozhovore pre Forbes hovorí Judy Batalion o tom, ako vznikol nápad na túto neobyčajnú knihu a čo ju na príbehu kuriérok priťahovalo najviac.
BIZNIS EVENT, AKÝ TU EŠTE NEBOL
Top ľudia z biznisu a manažmentu na jednom mieste, 4 pódiá, 100+ spíkrov. Top podujatie roka, na ktorom budú všetci a vy nesmiete chýbať… viac informácií už čoskoro.
CHCEM BYŤ NA WAITING LISTE
Existuje veľa kníh o holokauste, či už ide o historickú beletriu alebo o literatúru faktu. Vaša kniha je však iná. Ako by ste niekomu, kto ju objaví v kníhkupectve, svoje dielo predstavili? O čom je?
Povedala by som, že je to kniha o mladých Židovkách, ktoré bojovali proti nacistom. Spojili sa a v rámci organizovaných odbojárskych hnutí sa im snažili vzdorovať. Kniha sa zameriava hlavne na mladé ženy, Židovky v poľských getách, z ktorých mnohé boli naozaj veľmi mladé, mnohé boli len tínedžerky.
V knihe sa snažím priniesť pohľad na široké spektrum odbojárskych aktivít, v rámci ktorých pôsobili ženy. Prevádzkovali vývarovne, tajne vyučovali židovské deti a tlačili rôzne informačné materiály. Boli medzi nimi aj ženy, ktoré zabíjali príslušníkov gestapa alebo ktoré vyhadzovali do vzduchu nacistické zásobovacie vlaky, počas povstaní v židovských getách hádzali Molotovove koktaily.
Zaoberám sa aj ženami, ktoré fungovali ako takzvané kuriérky, prepájali rôznych ľudí, zháňali a nosili do židovských get zásoby, pomáhali vyzbrojovať židovský odboj, snažili sa dostať ľudí z geta a ukryť ich v mestách, aby mali väčšiu šancu prežiť.
Ilustrácia: barecz & conrad books
V úvode knihy píšete, že inšpiráciou pre vaše dielo bola stará kniha „Freuen in di Ghettos“, na ktorú ste náhodou natrafili počas výskumu v Britskej knižnici. Prečo bola práve táto kniha taká dôležitá pre Kuriérky?
Vynasnažím sa byť stručná, ale toto všetko sa začalo ešte v roku 2007. Nemôžem uveriť tomu, že odvtedy uplynulo už tak veľa rokov. V tom čase som žila v Londýne a intenzívne som premýšľala o svojej židovskej identite.
Som vnučkou Židov, ktorí prežili holokaust v Poľsku. V tom období som sa zaoberala emocionálnym dedičstvom holokaustu a tým, ako sa traumatické zážitky prenášajú na ďalšie generácie. Ja sama som veľmi úzkostlivý človek a premýšľala som, ako to súvisí s mojím rodinným zázemím. Do akej miery ovplyvňuje to, že moji predkovia zažili holokaust, moje vnímanie sveta a moje vlastné reakcie na rôzne hrozby a nebezpečenstvá tohto sveta. Rozhodla som sa, že o tom niečo napíšem, mala to byť skôr osobná spoveď vo forme umeleckého vystúpenia, performancie, kedysi som totiž bola aj komičkou. Chcela som hovoriť o Židovkách, ktoré čelia nebezpečenstvu, o tom, ako sa správajú, čo ich pri tom ovplyvňuje… Práve to ma priviedlo do Britskej knižnice.
Osvienčim, korunný príklad brutálneho zverstva, delila od Myslovíc iba cesta autobusom. Napriek neslávne známym podmienkam tábora pod jeho vekom vrel vzdor. Odboj v Osvienčime pozostával zo skupín pochádzajúcich z viacerých krajín a vychádzajúcich z viacerých ideológií – vrátane mladých Židov, ktorých hneď neodviedli do plynu, ale išli na otrocké práce.
Z rôznych oblastí života
Vedeli ste, čo presne hľadáte?
Hľadala som jednu ženu menom Hannah Szennesová, pochádzala z Maďarska a vedela som o nej ešte z čias môjho štúdia. Nepoznala som až tak veľa Židoviek konfrontovaných s nebezpečenstvom, ale túžila som nájsť pre svoj príbeh nejaký historický základ. Náhodou som natrafila na túto knihu, ktorá ani nebola o nej, ale bola to asi 200-stranová kniha o desiatkach mladých Židoviek, ktoré bojovali proti nacistom. Nikdy predtým som niečo také nečítala. Tá kniha bola o mladých ženách, tínedžerkách, ktoré vyhadzovali do vzduchu vlaky, vyzbrojovali odbojárov, ukrývali revolvery v plyšových zvieratkách, v bábikách. Nemohla som tomu uveriť.
Podľa čoho ste sa rozhodli, o ktorých z týchto žien budete písať?
To je veľmi dobrá otázka. Medzi tými faktormi bolo napríklad to, že som chcela prezentovať rozmanitosť odbojárskych aktivít a chcela som poukázať na ženy z rôznych oblastí života, z rôznych spoločenských vrstiev, miest, úrovní praktizovania náboženskej viery. Zároveň som chcela, aby to bola naratívna história, takže som sa celý čas snažila rozprávať príbeh.
Nesmierna chudoba
Čítať o podmienkach, v akých žili poľskí Židia počas druhej svetovej vojny, je zdrvujúce. Aké to vlastne bolo – byť Židom v Poľsku, keď ho ovládli nacisti?
Vždy, keď o tom hovorím, zdôrazňujem, že táto vojna trvala dlho. Podmienky boli iné v roku 1939 a iné v roku 1943 alebo v roku 1945. Na začiatku, hlavne v rokoch 1940 a 1941, boli Židia v Poľsku umiestňovaní do get, boli v nich doslova uväznení.
Getá vznikali najmä v chudobných častiach miest, rozlohou to boli veľmi malé oblasti. Nahnali tam všetkých Židov, ktorí bývali v hrozných podmienkach, sedem ľudí v jednej izbe bolo bežné. Bola tam nesmierna chudoba a hlad.
V getách sa šírili choroby, odohrávalo sa tam mučenie, nacisti getá často navštevovali a len tak zabíjali náhodne vybratých Židov. Ak by Židia z geta odišli, ak by sa pokúsili ujsť, samozrejme, hrozila im smrť. Nemali právo pohybovať sa po „árijských“ častiach miest.
„V knihe sa snažím priniesť pohľad na široké spektrum odbojárskych aktivít, v rámci ktorých pôsobili ženy,“ vraví Judy Batalion. Foto: Beowulf Sheehan
V Poľsku boli stovky takýchto židovských get a mali na svedomí státisíce životov. No a potom tu boli pracovné tábory a vyhladzovacie tábory… Pred vojnou žilo v Poľsku asi 3,3 milióna Židov, po vojne ich zostalo zhruba 300-tisíc.
Ženy, o ktorých píšete vo svojej knihe, boli súčasťou hnutí odporu, ktoré sa rozhodli postaviť nacistom. Čo tieto spolky robili?
Vo všeobecnosti išlo o hnutia, ktoré pôvodne vôbec neboli vojenskými. Vznikli dávno pred druhou svetovou vojnou a boli to rôzne mládežnícke hnutia, niektoré boli duchovné, intelektuálne alebo spoločenské; fungovali podobne ako napríklad skautské organizácie. Ich členmi boli stovky tisíc mladých poľských Židov a Židoviek a boli veľmi populárne. V nich sa odohrávali spoločenské životy mladých Židov, mužov aj žien, učili sa chápať svet, diskutovali o rôznych témach, navzájom sa spoznávali.
Ako hovorím, niektoré z týchto hnutí boli náboženské, niektoré svetské, niektoré boli napojené na politické strany, boli pravicové alebo ľavicové. Niektoré presadzovali myšlienky sionizmu, teda verili, že Židia si musia vytvoriť vlastný domov, iné boli diasporálne, verili, že Židia môžu žiť ako súčasť obyvateľstva v rôznych krajinách a zachovávať si pritom väzby a vzťah k vlastnej židovskej kultúre. Myslím si však, že v knihe som písala hlavne o socialistických hnutiach. Tie podporovali činorodosť, analýzu, spoluprácu a ženy považovali za rovnocenné. Dokonca ženy v nich často patrili k lídrom.
Kashariyot (tzv. spojky resp. kuriérky) mali falošné doklady, falošný pôvod, falošné ciele, falošné vlasy a falošné mená. Rovnako dôležité boli aj ich falošné úsmevy. Nemohli ísť po ulici so smutnými očami, hneď by sa vyzradili. Kuriérky cvičili na smiech, ako sa smiať nahlas a smiať sa často. Museli piť svet plnými dúškami, predstierať, že nemajú žiadne starosti, že ich rodičov a súrodencov práve neumučili na smrť, že nehladovali, že v skle s džemom nemali ukryté náboje.
Pochopili, že ich nacisti nemilosrdne zabíjajú
Tieto hnutia sa po začiatku vojny začali meniť. Prečo zohrávali takú dôležitú úlohu?
Boli to práve tieto hnutia, ktoré rozpoznali skutočné genocídne úmysly nacistov. Následne sa zmenili na tajné odbojové organizácie a okolo roku 1942 v nich dozrelo aj rozhodnutie, že sa Židia musia brániť. Pochopili, že ich nacisti nemilosrdne zabíjajú, že ich skutočným cieľom je pozabíjať všetkých Židov a povedali si, že sa budú brániť.
Aká bola úloha žien v týchto hnutiach?
Ako som už spomínala, ženy tu zohrávali množstvo úloh. Varili, vyučovali deti, starali sa o siroty, ale aj zásobovali odboj zbraňami a muníciou a samy aj bojovali počas povstaní v getách. Hlavnou úlohou žien bolo byť kuriérkami, hebrejské slovo je „kashariyot“, čo znamená spojky. Kuriérkami boli hlavne Židovky, ktoré nemali výrazné židovské črty a mohli sa tváriť, že sú kresťanky, farbili si vlasy na blond a odchádzali z geta, riskujúc tak vlastné životy, aby zbierali informácie o tom, čo sa dialo vonku, za bránami geta. V nich totiž žiadny prístup k správam nemali. Prinášali aj rôzne zásoby, náboje, zbrane, ktoré ukrývali v kabelkách, pod sukňami, vo vlasoch, často pomáhali ľuďom z geta uniknúť a skrývali ich inde v rámci miest.
Prečo práve ženy
Prečo takéto nebezpečné aktivity robili práve ženy?
Faktom je, že ženy boli na tieto činnosti vhodnejšie. Keď vyšli z get do árijských častí miest, kedykoľvek ich totiž mohli gestapáci alebo policajti zastaviť a skontrolovať. Tieto ženy nosili so sebou falošné doklady, obliekali a upravovali sa ako kresťanky. Pre ženy to bolo v porovnaní s mužmi oveľa jednoduchšie, lepšie dokázali zamaskovať, že sú v skutočnosti Židovky. Židovskí muži boli veľmi ľahko odhaliteľní, pretože boli obrezaní. Ak by ich gestapo zastavilo na ceste, jednoducho by im nakázali stiahnuť si nohavice. Židov bez milosti zabíjali.
V knihe však hovoríte aj o tom, že Židovky boli viac „zladené“ s väčšinovým obyvateľstvom. Môžete to vysvetliť?
V tridsiatych rokoch to v Poľsku fungovalo tak, že mnohé židovské dcéry sa vzdelávali v poľských verejných školách, zatiaľ čo synov dávali študovať na židovské školy. Židovské dievčatá tak boli v rámci väčšinovej spoločnosti oveľa viac asimilované, hovorili veľmi dobre po poľsky, nemali žiadny prízvuk, učili sa o kresťanstve, o kresťanských zvykoch, mali kresťanských priateľov a priateľky. Okrem toho boli ženy ako kuriérky efektívnejšie aj preto, lebo nacisti boli sexistickí. Jednoducho neočakávali, že by krásne mladé dievča malo pri sebe tašku plnú munície.
V knihe hovoríte o desiatkach žien a každá z nich má pritom iný príbeh, inú osobnosť. Tie ženy pochádzali z rôznych prostredí aj spoločenských vrstiev. Bola medzi nimi taká, s ktorou ste sa dokázali do istej miery identifikovať alebo ktorej osobný príbeh bol pre vás najbližší?
Je to veľmi ťažká otázka a povedala by som, že sa možno dokážem identifikovať s niektorými črtami niektorých z týchto žien. Väčšina z nich však bola oveľa odvážnejšia a smelšia, ako by som ja kedy dokázala byť. Neviem, či by som zvládla niečo z toho, čo dokázali ony. Skôr bola pre mňa zaujímavá tá ich drzosť a odvaha, ich nebojácnosť. Pociťovala som voči nim obrovský rešpekt a možno som im aj závidela, že mali povahové črty, ktoré by som ja v sebe asi nikdy nenašla.
Zvlášť dojímavé pre mňa osobne bolo, keď ste ku koncu knihy písali o životoch týchto žien po vojne, teda tých, ktoré hrôzy holokaustu prežili. Mnohé zostali po vojne úplne samy, nemali sa kam vrátiť, boli traumatizované, trpeli depresiami, cítili sa vykorenené a dokonca cítili aj vinu za to, že to všetko prežili, kým ostatní zomreli. Mnohé vôbec neboli schopné hovoriť o hrôzach, ktoré prežili, niektoré už nikdy nedokázali nájsť radosť zo života…
Toto aj mňa mimoriadne zaujímalo. Nielen to, ako prežili holokaust, ale aj to, ako svoje životy prežívali potom. Musíme si uvedomiť, že ľudia, o ktorých píšem, boli mladí, mali devätnásť-dvadsať rokov, keď sa skončila vojna, nemali vôbec nič. Nemali rodiny, priateľov, boli utečencami v krajinách, ktorých jazykom často ani nehovorili. V živote nezažili to, čo bežne ľudia v mladom veku zažívajú. Zaujímalo ma, ako si po tom všetkom dokázali vytvoriť život a svoj vlastný svet. Niektoré z tých žien boli na tom lepšie, iné horšie.
Nový život
Napadá mi osud Chajky Klingerovej. Ten bol mimoriadne smutný…
Pre ňu bola tá trauma príliš veľká, trpela ťažkými depresiami a napokon spáchala samovraždu. Iné ženy, napríklad Renia Kukielková, tá bola iná povaha, bola plná života, chcela to všetko hodiť za hlavu a žiť naplno. Zaujímavé preto bolo, ako k tomu pristúpila. Svoj príbeh spísala a potom ho odložila nabok. O tom, čo zažila, sa ani so svojou rodinou, so svojimi deťmi veľmi nerozprávala. Vytvorila si bariéru, podobne ako mnoho ďalších žien. Povedala si, že musí začať celý život nanovo. Pre mnohé z týchto žien to bol jednoducho spôsob, ako sa pohnúť dopredu. Aj keď to v nich neustále pod povrchom bublalo, našli si spôsob, ako ísť ďalej. Mnohé zo svojich zážitkov jednoducho utíšili. Mnohí, ktorí prežili holokaust, to tak mali. Napokon, rovnako to bolo aj v mojej rodine.
Práva na knihu Kuriérky kúpila spoločnosť Stevena Spielberga Amblin Partners. Znamená to, že čoskoro vznikne na námet knihy aj film?
Myslím si, že o tej hollywoodskej časti nemôžem a vlastne ani neviem hovoriť. Napísali sme scenár a to je všetko, čo môžem povedať.
Forbes knižnica
Kliknite a nahliadnite do Forbes knižnice, kde nájdete okrem Kuriérok množstvo zaujímavých titulov.
Rozhovor vyšiel v magazíne Forbes vo vydaní z decembra 2023. Najnovšie vydanie alebo predplatné magazínu si môžete objednať tu.
