Ortopedička a úrazová chirurgička Silvia Vajcziková drží česko-slovenský prím ako prvá žena na čele kliniky, ktorú aj spoluzakladala
V slovenskom a českom medicínskom priestore získala neodškriepiteľné prvenstvo. Lekárka Silvia Vajcziková, ktorú kolegovia familiárne oslovujú „Doci“ alebo „Sisa“, je vôbec prvou ženou ortopedičkou a úrazovou chirurgičkou, ktorá stála na čele kliniky. Tú v roku 2006 zároveň aj spoluzakladala.
Na konte má stovky operácií vrátane hrozivých komplikovaných úrazov, ktoré – ako spomína počas nášho rozhovoru – boli veľmi časté najmä v divokých deväťdesiatych rokoch, keď pod autami pomerne bežne vybuchovali bomby, alebo ktoré pacienti utrpeli pri ťažkých dopravných nehodách.
Silvia Vajcziková sa o svoju motiváciu venovať sa medicíne, ako aj o svoje zážitky a skúsenosti podelila v rozhovore pre Forbes.
Moja motivácia bola trochu iná. Moji rodičia boli, bohužiaľ, v päťdesiatych rokoch politicky stíhaní. Mali kamarátov manželov, ktorí sa pokúsili ujsť za hranice, čo bolo v tom čase trestné. Všetkých, ktorých mali títo kamaráti v telefónnom zozname, potom štátna moc zavrela. Neskôr sa to síce vysvetlilo a rodičia boli rehabilitovaní medzi prvými, ale trvalo to určitý čas.
Ja som mala ísť do sirotinca, ale našťastie si ma k sebe vzali starí rodičia. Starý otec mi každý večer rozprával vymyslené rozprávky o mačacej rodine Bobuľkových. Ja som tam figurovala tiež a bola som „mačičkovská a detská lekárka“. Ako dieťa som sa s tým stotožnila a odvtedy ma to veľmi intenzívne držalo. Neskôr som išla na strednú školu ako zdravotná laborantka a môj cieľ študovať medicínu pretrval.
Nie. Ja som túžila stať sa gynekologičkou pôrodníčkou. Dokonca mi aj prišlo, že som prijatá na jednu kliniku, od šťastia som bola celá bez seba. Keď som sa tam však prišla prihlásiť, nastalo veľké sklamanie, lebo podľa všetkého si pomýlili mená a na to miesto prijali inú mladú lekárku.
To bola čistá náhoda. Existovalo také pravidlo, že keď už vás do fakultnej nemocnice prijmú, musia vás niekde umiestniť, a tak mi oznámili, že budem pracovať na protetickom oddelení. Myslela som si, že ide o zubnú protetiku, a to bolo asi jediné, čo som naozaj nechcela robiť. Keď som sa to dozvedela, bolo mi do plaču. Keď som prišla za primárom, pýtal sa ma, čo mi je. Povedala som mu, že nechcem robiť zubnú protetiku. On sa zasmial a povedal mi: „Nie, vy budete robiť ortopedickú protetiku. V pondelok vás vezmem na ortopedickú kliniku, tam budete atestovať a potom sa uvidí, čo bude…“
V čase, keď som tam prišla, tam už boli dve ženy lekárky, aj keď jedna bola práve na materskej a druhá nastúpila s tým, že bude pôsobiť ako ambulantná ortopédka. S ňou sme bok po boku vyrastali. Po atestácii sa mi narodila prvá dcéra a keďže bolo na klinike veľa služieb, požiadala som, aby som mohla pôsobiť ako obvodná ortopédka. Vtedajší riaditeľ napokon rozhodol, že sa budem venovať detskej ortopédii. Potom sa mi narodila druhá dcéra. Nasledovala druhá atestácia z ortopédie u profesora Františka Makaia. Spomínam si, že na jednom kongrese sa ma profesor Makai a neskôr aj profesor Jiří Látal (významní chirurgovia, pozn. red.) opýtali, či by som sa nechcela vrátiť na ortopedickú kliniku. Profesor Látal sa vtedy stal prednostom úrazovej chirurgie na Kramároch a spýtal sa ma, či by som nešla k nemu na úrazovku.
Presne tak. Na kliniku úrazovej chirurgie som nastúpila v roku 1992. Tam som bola jediná žena a tam som aj atestovala z úrazovej chirurgie. Napokon som si urobila aj doktorát a docentúru.
Neskôr ste sa však stali prvou ženou na poste prednostky kliniky, ktorú ste aj spoluzakladali. Ako sa vám to podarilo?
V Petržalke sa mala vytvoriť II. ortopedicko-traumatologická klinika v Nemocnici sv. Cyrila a Metoda. Profesor Látal navrhol, aby som tam išla, pretože som už vtedy spĺňala všetky podmienky, a tak som sa stala jej prednostkou. Bolo to v roku 2006 a bola som prvou ženou na čele ortopedicko-traumatologickej kliniky v Česku aj na Slovensku. Viedla som ju dvanásť rokov a dovolím si povedať, že sme spolu s mojimi skúsenými kolegami, primármi (súčasným prednostom kliniky Borisom Šteňom a lekárom Mariánom Šajterom, pozn. red.), vychovali mnoho mladých lekárov, ktorí dnes tvoria špičku v odbore. Dnes už profesor Šteňo ako môj nástupca II. ortopedicko-traumatologickú kliniku vedie. Je to dobrý pocit.
Keď hovoríte o mladších kolegoch, ktorých ste vychovali, ja som o vás počula, že sa pri vás dobre učilo, pretože ste mladých lekárov systematicky nechávali operovať…
Áno, a ja sama som sa tento prístup naučila od svojho učiteľa, profesora Látala. Spolu s profesorom Makaiom patrili k mojim najväčším profesijným vzorom. Aj pán profesor Makai mi vtedy ako mladej lekárke hovoril: „Silva, keď mi zaasistuješ tridsať osteotómií stehnovej kosti (chirurgické preťatie kosti, pozn. red.), tak tú tridsiatu prvú budem asistovať ja tebe.“
Keď sme hovorili o tých ženách, veľmi nám pomáhala aj manželka profesora Látala, ktorá bola anestéziologická lekárka. Ona nás ženy na oddelení vždy podporovala a aj lekárov povzbudzovala k tomu, aby nám dali robiť zákroky. Je to jediný spôsob, ako sa mladý lekár môže učiť a zdokonaľovať vo svojom remesle. Aj jej patrí vďaka, pretože nás podporovala a zároveň hnala dopredu.
foto Miro Nôta
Určite ste zažili aj otázky, či to predsa len nie je pre ženu príliš ťažká práca…
Často sa ma to pýtali, ale ja som odpovedala: prečo by bola ťažká? Veď tu boli aj ženy, ktoré robili v tehelniach alebo vo výrobe kobercov, tie mali oveľa ťažšiu fyzickú prácu a zvládli to. V chirurgii je okrem toho aj veľa „grifov“, ktoré vám prácu uľahčia, len sa to musíte naučiť a natrénovať. Je to podobné ako pri iných povolaniach. Fortieľ získavate praxou. Akonáhle som sa do toho dostala, toto povolanie sa pre mňa stalo koníčkom. Je to úžasný pocit, že môžete a dokážete niekomu pomôcť.
Zažili ste počas svojej kariéry prípad, ktorý sa vám výnimočne vryl do pamäti?
Moja láska k tomuto povolaniu sa formovala postupne, ale keď som nastúpila na Kramáre, zažili sme tam naozaj neskutočné prípady. Boli divoké deväťdesiate roky a pravidelne sme tam mávali naozaj ťažké úrazy. Bolo to obdobie, keď prekvitala mafia, celkom bežné boli bomby pod autami. Pamätám si jednu pacientku, ktorú priviezli na urgent s tým, že mala odtrhnuté všetky štyri končatiny…
Ale predsa len mám aj jeden taký, na aký ste sa pýtali. Doviezli mi pacienta, ktorý havaroval na motorke. Okrem hlavy bol problém hádam všade – poranené brucho, rozbitá panva, dolámané dolné aj horné končatiny, dokonca tam bola aj semiamputácia ruky… Naozaj ťažký prípad. Operovali sme ho viackrát a len prvá operácia spolu s chirurgami trvala sedem či osem hodín. Bolo to veľmi zlé, ale bojovali sme, aj keď to nevyzeralo dobre. Chvíľu strávil na áre a potom sme pokračovali ďalej. Napokon sa nám ho podarilo zachrániť. Keď ten pacient prišiel na prvú kontrolu o barlách, tak mi hovorí: „Pani doktorka, ale na niečo ste zabudli. Pozrite sa na tento prst, neviem ho ohnúť.“ Vtedy som si myslela, že mu jednu strelím. (smiech) Odvtedy sme kamaráti, pravidelne ku mne chodí na kontroly. A vždy príde v ten deň, keď sa znova narodil…
Kto je Silvia Vajzciková?
Po skončení školy pracovala na Ortopedickej klinike Fakultnej nemocnice v Bratislave ako sekundárna lekárka, neskôr aj na Klinike úrazovej chirurgie Slovenskej zdravotníckej univerzity (SZU) v Bratislave, o pár rokov ako zástupkyňa prednostu kliniky SZU a vedúca oddelenia. Získala dve atestácie v odbore ortopédia a atestáciu v odbore úrazová chirurgia.
Od roku 2016 bola zakladajúcou členkou II. ortopedicko-traumatologickej kliniky v Nemocnici sv. Cyrila a Metoda v Bratislave-Petržalke a 12 rokov ju viedla. Dodnes prednáša, je členkou zahraničných spoločností v odboroch ortopédia a úrazová chirurgia a prezidentkou Slovenskej spoločnosti chirurgie ruky SLS. Pôsobila na úrazovej chirurgii v Nemocnici Lorenza Böhlera vo Viedni či v Meidlingu.
Aj tak je zázrak, že také niečo prežil…
Úrazová chirurgia dokáže veľa, ale, samozrejme, úlohu v tomto prípade zohralo aj to, že išlo o mladého človeka. Keby sa niečo také stalo niekomu staršiemu, vyhliadky by boli oveľa horšie. Mladé telo zvládne veľa, je tam nádej, že sa z toho dostane, aj keď s nejakými následkami.
Ako sa cíti lekár, keď operuje takýto komplikovaný úraz?
V takejto situácii ste ako v tranze. Aj keby vás práve vtedy niečo bolelo, zrazu na všetko zabudnete a už vás nebolí nič. Absolútne sa sústredíte na operáciu.
Ešte stále operujete?
Robím už len menšie operácie a občas asistujem. Okrem toho ordinujem v ambulancii a učím študentov, vediem doktorandov na lekárskej fakulte.
Ako skúsená profesionálka – keď vidíte mladého lekára alebo lekárku, ako zistíte, že má alebo nemá talent na chirurgiu? Dá sa to nejako odčítať?
Raz sa ma jeden mladý lekár, ktorého som prijala na kliniku, opýtal. „Doci,“ lebo tak ma kolegovia volajú, „ako si vedela, že zo mňa niečo bude?“ Keď za mnou prišiel, ja som sa naňho len pozrela a povedala mu, že môže nastúpiť. Úprimne vám poviem, neviem, čím to je. Asi som mala šťastie.
Aké vlastnosti musí mať dobrý chirurg?
V prvom rade zručnosť. Akonáhle lekár nie je manuálne zručný, tak nech radšej ide robiť niečo iné. Keď zručnosť má, potom je všetko už len o tréningu a neustálom štúdiu.
Na akej úrovni je ortopédia na Slovensku?
Máme tu veľa skutočne dobrých lekárov, ale nie je ich dosť, aby pokryli všetky nároky pacientov, aj preto máme na operácie niekedy až ročné čakacie doby. Problém však spočíva aj v tom, že nám chýbajú sestry a inštrumentárky. Toto je vážna situácia, ktorú treba riešiť.
Viem, že hovoríte plynule po maďarsky aj nemecky. Neuvažovali ste o niekedy tom, že by ste išli pracovať na Západ?
Istý čas som aj robila v úrazovej nemocnici profesora Böhlera a v úrazovej nemocnici Meidling vo Viedni, neskôr ma volali ako zástupkyňu primára na nové oddelenie úrazovej chirurgie do Amstettenu v Rakúsku, ale vtedy sme ešte neboli v Európskej únii, bolo by to komplikovanejšie. Navyše som mala rodinu, malé deti a tak som sa rozhodla, že zostanem tu. Ale chodievala som operovať aj tam.
Máte dve dcéry. Ich lekárska dráha nelákala?
Jedna dcéra je vinárka, ale vo Viedni študovala aj medicínu. Problém bol v tom, že zároveň študovala aj druhú vysokú školu – chemicko-technologickú. Keď sa začali praxe, nedalo sa to zladiť a profesor Fedor Malík (známy slovenský enológ, pozn. red.) ju nahovoril, aby si najskôr urobila chemicko-technologickú a potom si môže dokončiť aj medicínu. Skončilo to tak, že medicínu už napokon nedokončila. Urobila si doktorát z mikrobiológie a dnes je z nej enologička (a manažérka výroby v spoločnosti Hubert J. E., pozn. red.). Druhá dcéra je doktorka farmácie, pracuje a žije v Nových Zámkoch. Tá je k medicíne bližšie.
Medicína napreduje míľovými krokmi. Aká najvýznamnejšia zmena, ktorá sa udiala za vašej kariéry, najviac zlepšila kvalitu života pacientov v oblasti, ktorej sa venujete?
Forbes Slovensko
Tých zmien je viac, ale celkom určite k ním patria umelé kĺby – endoprotézy. Je neuveriteľné, ako významne zvyšujú kvalitu života ľudí. Kedysi zostávali títo pacienti na invalidnom vozíku, dnes im dokážeme veľmi efektívne pomôcť. Určite by som spomenula miniinvazívne zákroky, artroskopické operácie.
Vo veľkej miere využívame umelú inteligenciu a medicína sa významne robotizuje. Obrovský pokrok vidno aj v tom, že pacienti už po operácii nemusia štrnásť dní nehybne ležať, ako to bolo kedysi, ale deň-dva po operácii sa postavia a rehabilitační pracovníci s nimi môžu začať rehabilitovať.
Obrovský pokrok sa zaznamenal aj v oblasti liečby úrazov chrbtice, zlomených stavcov, veľa ľudí dokážeme vďaka tomu zachrániť pred ochrnutím. Významne pokročili odbory ako neurochirurgia a cievna chirurgia, s ktorými spolupracujeme. V prípade vykĺbenín lakťa či kolena kedysi mnoho prípadov končilo amputáciou (keď sa poškodila cieva, pozn. red.). Dnes takých pacientov vieme pred amputáciou zachrániť. Medicína sa neskutočne posunula vpred a pokrok sa deje neustále.
