Čítanie pre spisovateľov nie je len hobby, ale v istom zmysle aj nevyhnutná súčasť ich práce. Ak ste sa niekedy pýtali, aké knihy číta, alebo ktorých autorov má rád váš obľúbený spisovateľ, v našej ankete nájdete odpovede od niekoľkých známych slovenských autorov a autoriek.
Juraj Červenák: To, čo čítam, vás neprekvapí
Juraj Červenák
Patrí k najobľúbenejším a najpredávanejším slovenským spisovateľom nielen na Slovensku, ale obrovskú základňu fanúšikov má aj v Česku a jeho diela vyšli aj v poľštine či v ukrajinskom jazyku. Ako autor historických románov, detektívok a fantasy medzi čitateľmi komerčne najviac zarezonoval so sériou historických detektívok Kapitán Stein a notár Barbarič z prelomu 16. a 17. storočia. V jeho portfóliu nájdeme aj historické fantasy série ako Černokňažník a Bohatier, pričom mimoriadny úspech zaznamenala aj jeho epická séria Dobrodružstvá kapitána Báthoryho z obdobia protitureckých vojen. Aktuálne mu vychádza už deviaty diel zo série Stein a Barbarič, Lovec čertov.
Ako autor historických detektívok, neprekvapivo, čítam hlavne detektívky a historické knihy (beletriu i faktografiu). Poctivo zbieram tvorbu Michaela Connellyho, pretože sú to kvalitné „procedurálky“ a zobrazujú aj aktuálne technológie a moderné trendy v práci kriminalistov – v tohtoročnom románe Púštna hviezda, napríklad, je zobrazené vytváranie genealogických stôp páchateľa vďaka rozširujúcej sa databáze DNA.
Európskym protipólom Connellyho je nórsky bestsellerista Jørn Lier Horst, s ktorým som mal to potešenie v lete vystúpiť na spoločných besedách. Jeho romány o vyšetrovateľovi Wistingovi sú realistické a neraz vychádzajú zo skutočných prípadov.
Kráľom historických románov je pre mňa Bernard Cornwell. Preslávil sa najmä rozsiahlou sériou o Richardovi Sharpovi, anglickom dôstojníkovi z čias napoleonských vojen, ale aj ságou z raného stredoveku Posledné kráľovstvo, podľa ktorej vznikol úspešný seriál. Cornwell perfektne spája znalosti dejín s dynamickým dejom, o čo sa vo svojich knihách snažím tiež.
Eva Borušovičová: Nadchne ma, keď v knihách nájdem ľudskosť
Eva Borušovičová
Scenáristka a režisérka, ktorá má na konte tri filmy (Amálka, ja sa zbláznim, Modré z neba a Vadí nevadí), napísala aj scenár k filmu Jánošík, pravdivá história. Svojimi textami prispievala do mnohých internetových projektov ako InZine, T-station či Inland. Na konte má niekoľko kníh, u čitateľov pravdepodobne najviac zabodovala knihou Do plaviek. Najnovšie publikovala knihu Dokonalé dieťa, čo je beletria pre deti, pri ktorej nie je na škodu, keď si ju prečítajú aj dospelí.
Čo čítam, keď nepíšem? Čo príde. Milujem čítanie. Nemám vyhranený žáner ani autorov, takže mi priatelia, náš knižný klub alebo náhodné listovanie v kníhkupectve občas prinesú do života niečo nečakane dobré. Priznám sa, že v poslednom čase sa viac než ekvilibristikou slova dokážem nadchnúť, keď v knihách nájdem ľudskosť. Ozajstný prirodzený odtlačok duše autora. Jeho jedinečný spôsob uvažovania a nazerania na svet.
Ak mám niekoho odporúčať, tak je to islandská autorka Audur Ava Ólafsdóttir. Jej hrdinovia sú vždy v niečom zvláštni, reagujú nečakane v situáciách, ktoré môžu postretnúť každého, trpia a hľadajú riešenie, milujú a uhýbajú pred láskou. Ale všetci majú v sebe nezlomnosť a zvedavosť, čo sú dve vlastnosti, ktoré všetci potrebujeme na to, aby sme v ťažkých chvíľach vedeli vstať z postele a ďalej sa snažili prežiť ďalší deň čo najlepšie.
Od Audur som čítala zatiaľ štyri knihy a všetky sa mi páčili. Nad priepasťou bola tma je knihou pre mužov v ťažkej situácii, Ratolesť je pre synov a matky, pre otcov, pre záhradníkov. Matka svetla je o privádzaní nového života na svet, či už cez vlastné lono alebo akokoľvek inak. No a Novembroví motýli (v češtine Listopadoví motýli) sú zásadnou knihou pre tých, ktorí majú radi Island, ktorých práve niekto opustil, a hlavne pre tých, ktorí potrebujú nabrať silu a vieru, že to, čo nám naozaj patrí, máme stále so sebou.
František Kozmon: Stále mám rozčítanú nejakú knihu
František Kozmon
Knihy rodáka z Nitry, ktorý vraj už ako deväťročný vyhlásil, že sa stane spisovateľom, nájdete v oddelení detektívok a thrillerov. Jeho knižným debutom bola detektívka Posledný prípad kapitána Čontoša, s ktorou zvíťazil v súťaži Detektívka 2014. Medzičasom už má na konte osem kníh zo série nazvanej podľa postavy kapitána Mareka Wolfa so zvieracími názvami ako Potkan, Rosnička, Kukučka, Červ či Srnka. Deviaty román s názvom Kamzík vyjde čoskoro.
Čítam kadečo a v podstate stále mám rozčítanú nejakú knihu. V poslednej dobe ma oslovili memoáre viacerých osobností, napríklad herečiek Violy Davis (Finding Me) alebo Jennette McCurdy (Som rada, že mama zomrela). Obe ponúkli veľmi silný príbeh, ktorý sa im navyše podarilo zručne napísať.
Moji obľúbení autori sú Stephen King a Neil Gaiman. Dodnes som nenašiel iného autora, ktorý vie vytvoriť takú atmosféru ako King. Gaiman má zasa úžasnú predstavivosť a prináša v každej svojej knihe niečo originálne. Ak by som mal odporučiť len jednu knihu, ktorá ma tento rok zaujala, bolo by to Zajtra. A zajtra, a zas ďalšie zajtra od Gabrielle Zevin.
Zuzana Šulajová: Väčšinou čítam pred spaním alebo si knihu vychutnávam na slnku
Zuzana Šulajová
Autorka, ktorá sa do povedomia čitateľov dostala ako autorka kníh pre mládež (najmä vďaka sérii s názvom Džínsový denník), neskôr presedlala na beletriu pre dospelých ako autorka už dvoch rozsiahlych historických románov – Oheň v srdciach, ktorý sa odohráva na rôznych miestach Rakúsko-uhorskej monarchie vrátane Prešporku na prelome 18. a 19 storočia obdobia a Právo krvi a železa, ktorého javiskom je oblasť Devínskej brány z čias pred vznikom Samovej ríše.
Čítam už o dosť menej, ako som zvykla, pretože nie je čas. Väčšinou čítam pred spaním alebo si knihu vychutnávam na slnku. Najradšej čítam kvalitné historické romány (nie romance) či krimi. Prvé miesto na poličke u mňa obsadili knihy Sabine Ebertovej, no presvedčila ma aj Stephanie Drayová a jej Ženy zo zámku Lafayette.
Sabine Ebertová neuveriteľne zručne narába s históriou a ukázala mi, ako má vyzerať moderný historický román – vtedy som aj ja začala písať historické romány. Knihy Sabine Ebertovej sú ako beletrizovaná učebnica, až na to, že človek vôbec nevníma, že číta niečo, čo sa naozaj stalo, iba prežíva ťažké osudy so sympatickými hrdinami a dúfa v šťastný koniec. A titul Ženy zo zámku Lafayette je podobné veľdielo, možno o čosi odľahčenejšie, ale jednoducho vás chytí a už nepustí.
Matúš Mahút: Čítanie je prácou na vlastnej knihe
Matúš Mahút
Mladý autor, ktorý za tri roky vydal tri romány: Tam hore, Kvapky a Dážď. Posledné dve menované knihy sú zo série s názvom Kvapky, zasadenej do študentského prostredia. Kto býval počas vysokej školy v bratislavskej Mlynskej doline, sa v jeho knihách určite nájde.
Písať bez čítania je nemožné, jedna činnosť sa s tou druhou nádherne vyvažuje a navzájom sa podmieňujú. A stať sa spisovateľom na akýkoľvek úväzok je slasť. Páči sa mi, keď na chvíľu prestávame byť architektmi a sme len obdivovateľmi umenia. V istom zmysle je aj čítanie stále prácou na vlastnej knihe, ak vám záleží na svojom diele, stane sa z čítania istý druh závislosti a časom podľahnete syndrómu škrečkovania. Knihy, knihy, knihy. Ako jeden z pacientov tejto diagnózy tvrdím, že je to stále lepšie ako kokaín. Strany treba hltať.
Musím sa priznať, že som zaťažený skôr na klasiku. Na druhej strane sa pri čítaní rád bavím. Súčasný trh je presýtený najrôznejšími titulmi, čo je pre spotrebiteľa určite výhodou, takáto konkurencia prináša možnosť vybrať si akúkoľvek tému. Pre začínajúceho veršotepca to však znamená tvrdý oriešok, musí byť priebojný, originálny a mať ostré pero, čo si vyžaduje množstvo úsilia. No mať vo výklade svoje myšlienky pretvorené na kúsok umenia nakoniec za všetky strasti rozhodne stojí.
V živote spisovateľov chýba, medzi slovenskou cieľovkou tak obľúbený pojem, oddychovka. Keďže končí leto, pred Vianocami nachádzame príjemné okno, ktoré sa dá vyplniť vážnejšou a ťažšou literatúrou s podstatnejším intelektuálnym prínosom. Okrem svojich kúskov Tam hore, Kvapky, Dážď, som sa v poslednej dobe zahryzol do viacerých kvalitných diel, vyberám tie najlepšie.
Z kategórie krátke a silné: Richard Bach – Čajka Johatan Livingstone, Jean Giono: Muž, ktorý sadil stromy, z financií: Greg Steinmetz – Najbohatší muž všetkých čias.
Zábavné: Quentin Tarantino – Vtedy v Hollywoode. Niečo na zamyslenie: Yuval Noah Harari – Homo deus a Yuval Noah Harari – Sapiens. Zo žánru fantasy: G.R.R.Martin – Oheň a krv, Gabriel García Marquéz – Sto rokov samoty a detektívne: Agatha Christie – Opona.
Júlia Marcinová: Sú dni, kedy je mojou jedinou duševnou výživou poézia
Júlia Marcinová
Etnologička, riaditeľka Krajského kultúrneho strediska v Žiline a autorka historického a rodinného románu Kde si sa vydala, tam si mlieko pýtaj, ktorá zabodovala medzi čitateľmi a nedávno vyšla v reedícii pod hlavičkou žilinského vydavateľtva Artis Omnis. Júlia Marcinová v nej na základe skutočných udalostí spísala niekoľkogeneračný príbeh svojej rodiny, ktorý sa odohráva v rokoch 1860 až 1944 v obci Poluvsie – Rajecké Teplice.
Čo čítam, keď práve nepíšem? Rozhodne to závisí od toho, na čo mám práve náladu a chuť. Nie vždy je to rovnaký žáner, nie vždy sa viem ponoriť do knihy naplno. Preto sa veľmi rada vraciam k obľúbeným autorom, pri ktorých pookrejem, pri ktorých zabudnem na povinnosti a na to, čo sa deje okolo nás. Sú dni, kedy je mojou jedinou duševnou výživou poézia. Aj ju sama píšem, ale je to písanie „do šuflíka“.
Ak mám siahnuť po obľúbených autoroch, je to Jacques Prévert a zo slovenských textár a básnik Kamil Peteraj. Keď som kedysi dostala jeho výber z tvorby pod názvom „V slepých uličkách“, úplne som sa zamilovala. Natrvalo. A ak mám siahnuť po próze, mám mnoho obľúbených kníh aj autorov a rozhodne aj knihy, ku ktorým sa viem vrátiť po niekoľkýkrát. Nikdy neodolám Stefánssonovi alebo Simone de Beauvoir a jej románu Nerozlučné.
Ak mám siahnuť po klasike, tak rozhodne Jana Eyrová, to je moja srdcová záležitosť. Láska naveky a téma, ktorá nikdy nebude prežitkom. Páči sa mi štýl písania Hany Lasicovej, z iného súdka rada v úplnom pokoji čítam knihy Veroniky Homolovej Tóthovej.
Ako etnologička veľmi inklinujem ku knihám, v ktorých je vykreslená tvrdá nátura dedinského človeka. Takéto knihy ma fascinujú, inšpirujú k ďalšej tvorbe a nútia ma zamýšľať sa nad zmenami, ktoré v spoločnosti naprieč rokmi nastávajú. K obľúbeným patria knihy „Z neba spadli tri jablká“ alebo „Jadvigin vankúšik“. Pri takýchto knihách si oddýchnem a upokojím sa, ak to práve potrebujem. Knihy ma obohacujú, napĺňajú a v mnohých hľadám samu seba.
Michaela Ella Hajduková: Kedysi som dočítala každú začatú knihu, dnes to už nerobím
Michaela Ella Hajduková
Úspešná autorka kníh, ktorá najskôr pracovala ako redaktorka spravodajstva a publicistiky v novinách Košický večer a dnes pracuje v košickej Knižnici pre mládež. V jej románoch sa prelínajú viaceré časové roviny, venuje sa historickým témam a známym osobnostiam ako Ľudovít Štúr, Alžbeta Báthory či Vlad III. Dracula. K čitateľsky najobľúbenejším románom patria knihy s vojnovou tematikou ako Berlínske hviezdy či ZlatovláSSka, alebo Tanečnica. V októbri jej vyjde nová kniha s prvkami mágie a severskej mytológie, Sudička zo Severu.
Knihy a čítanie milujem, no kým pred rokmi som dočítala každú začatú knihu, dnes to už nerobím. Čo sa týka žánrov, je úplne jedno, aký to je. Ak ma kniha niečím pritiahne, začítam sa. Z posledných ma veľmi bavila kniha od Jiřího Holuba, Zádušná omša za grófku. Krátky no silný príbeh, ktorý sa odohráva v minulom režime. Tiež ma bavila Rebeka od Daphne Maurierovej, ktorá sa stala jednou z mojich najobľúbenejších kníh, najmä pre štýl autorky, opisy a záhadno, ktoré sa príbehom ťahalo.
Bavia ma hlavne knihy, v ktorých sa prelínajú časové obdobia, alebo je v nich niečo nadprirodzené. Zbožňujem Harryho Pottera od J.K. Rowlingovej a diela od J.R.R. Tolkiena. Absolútne obdivujem fantáziu týchto autorov, ktorí dokázali vymyslieť celé svety, bytosti, či dokonca jazyk.