Dubaj opúšťame vo vychladenom taxíku. Mierime do približne hodinu vzdialeného Rás al-Chajmá, ktoré je „cool sestrou“ emirátov, ako nám stihne oznámiť naša sprievodkyňa.
Aké prívlastky majú ďalšie emiráty, napadá mi, a dostávam odpoveď, že Abú Zabí ako hlavný emirát je tá zodpovedná a najstaršia zo sestier, kým Dubaj je zase párty sestra. Zvyšné štyri emiráty zatiaľ svoje prívlastky nemajú, sú v tieni týchto troch. Ktovie dokedy. Spojené arabské emiráty (SAE) sa začínajú pomaly, ale isto otvárať svetu a chcú ukázať, že nie sú iba Dubaj, ropa a piesok.
Dôkazom toho je aj naša cieľová destinácia na najbližších päť dní – Rás al-Chajmá (RAK), najsevernejší emirát, ktorý susedí s Ománom. Program nabitý aktivitami sľubuje zažiť všetko „naj“: najdlhšiu zipline na svete, najdlhšiu bobovú dráhu v Spojených arabských emirátoch, obed v najvyššie položenej reštaurácii v SAE… To všetko v najbenevolentnejšom emiráte spomedzi všetkých.
Najprv je však potrebné prekonať teplotný šok, na konci októbra sa ortuť na teplomere šplhá k 36 stupňom, vlhkosť dosahuje cez 60 percent a zmeny medzi vonkajšou saunou a klimatizáciou miestami až vymrazenými priestormi dávajú zabrať.
Prvý kontakt s arabským svetom, či jeho chutným fragmentom, nás čaká na hotelovej izbe. Čerstvé datle, ktoré len zďaleka pripomínajú tie u nás kupované (na plastovej tácke scvrknuté od hanby z prekonanej cesty na pulty predajní). Tieto sú sladké, mäsité, no zároveň lahodne sa rozplývajúce na jazyku a v kombinácii s náplňou v podobe pistácií, makadámiových orechov či čokolády sú opojnou energetickou vzpruhou.
Bob, Jack a Jafar
Trojica tiav Bob, Jack a Jafar nás počas prvého dňa nesie na svojich chrbtoch vyšliapanými cestičkami v prírodnej rezervácii Al Wadi. Mohamed, ktorý ťavy vedie, nám rozpráva o terakotovej púšti, ktorú si okrem tiav, koní a oryxov (púštnych antilop) podmanili postupne ľudia aj veľký hotelový reťazec. So zatiaľ úspešným pokusom o udržateľnosť a v súlade s divokou prírodou tu umne zasadil ubytovacie zariadenia v podobe viladomov, ktoré navonok svojou architektúrou nerušia okolitý reliéf a bez strachu sa pred nimi pasú aj mladé oryxy.
Čo sa však skrýva za dverami jednotlivých viladomov, je ako z príbehu o Aladinovi a lampe – o čokoľvek džina požiadal, to vo vile mal. Jedna noc v tých najlepších stojí štyritisíc eur. Po prechádzke na hojdajúcich sa chrbtoch pôvodných obyvateľov púšte sa presúvame okolo rozostavaného pódia festivalu Seven Wonders, na ktorom má o pár dní prvýkrát v Rás al-Chajmá vystúpiť svetoznámy DJ Armin Van Buuren. Nasleduje divoká jazda na džípoch, ktorá naženie späť do žíl potrebný adrenalín a podobne ako sladké datle nás preberie, aby sme boli pripravení na skoro až gýčový západ slnka nad dunami.
Mesto duchov a perlové kráľovstvo
Návšteva skanzenu, miesta, ktoré je dočasne zapísané do zoznamu UNESCO, nás čaká na druhý deň. Dedina Al Jazeera Al Hamra (v preklade Červený ostrov), alebo to, čo po nej zostalo a podarilo sa zachrániť pre ďalšie generácie, je posledným mementom čias, keď perly zohrávali kľúčovú úlohu v živote miestnych ľudí. Nič podobné v Perzskom zálive nenájdete, ropný biznis dostal prednosť.
RAKTDA
A tak nás v nemeniacej sa horúčave sprevádza pomedzi malé jednoduché domy, ale aj veľké dvorové rezidencie, náš sprievodca Nawfal. Sám je nesvoj, nie z tepla, ale z odevu, ktorý má na sebe. Tradičnú kanduru vymenil za tričko a rifle (popoludní je na pláne ešte výstup na pevnosť Dhayah – vraj mu v tomto oblečení bude lepšie), na očiach má slnečné okuliare a popravde vyzerá viac ako maskovaný agent než turistický sprievodca. Ukazuje nám toto mesto duchov, ktoré kedysi prekypovalo životom – je tu miestny souq (trh), ale aj mešita a strážna veža. Budovy postavené tradičným spôsobom s použitím miestnych materiálov, ako sú koralové bloky a skamenené plážové skaly, poskytujú aspoň nejaký tieň a chládok.
V časoch, keď tieto miesta obývali členovia kmeňa Zaab, im na osvieženie slúžili lapače vetra a barjeel, pasívny vetrací a chladiaci systém. Dedina mala až päťsto domov a rozprestierala sa na dvoch častiach prílivového ostrova. Kmeň mal flotilu lodí, rovnaký počet oviec ako domov a stopäťdesiat kusov dobytka. Jeho príbeh sa skončil v 20. rokoch 20. storočia, keď skrachoval obchod s perlami. V rokoch 1968 až 1971 sa po objavení ropy obyvatelia dediny vysťahovali, a tak je tu prázdno a na zopár robotníkov pusto.
Nawfal zaregistruje obrúčku na mojom prstenníku a pýta sa ma na rodinu. Ja sa pýtam zase na jeho strieborný prsteň s čiernym okom. Všimla som si, že podobný má aj náš šofér Sami. Ide o bežné doplnky mužov, len oni môžu mať strieborné šperky, ženám patria tie zo zlata. O jeho rodinnom stave sa nedozviem nič. Presúvame sa do Národného múzea RAK.
RAKTDA
Na privítanie sedíme v miestnosti, kde aj šejk bežne prijímal návštevy a mal recepcie, popíjame arabský čaj a kávu, zajedáme datle. Pripojí sa k nám sprievodkyňa Aaesha a v zrýchlenom tempe pozorujeme artefakty z denného života miestnych obyvateľov. Ozve sa zvuk azán – zvolávanie na obednú modlitbu. Pýtam sa sprievodkyne, či sa nemusí ísť modliť. Áno, keď skončíme prehliadku, utiahne sa do modlitebne (ženy majú vlastnú, muži tiež) a vykoná rituálne recitovanie, modlitba trvá tri až štyri minúty. Program nepustí a my smerujeme na farmu, kde sa pestujú perly.
Suwaidi Pearl Farm založil Abdulla Al Suwaidi na počesť svojho nebohého starého otca Mohameda, lovca perál. Keď ho ako malý pozoroval, miznúc pod hladinou mora na niekoľko minút a vynárajúc sa späť s malými, okrúhlymi pokladmi, považoval ho za napoly človeka, napoly rybu. História lovenia perál pritom v Rás al-Chajmá siaha ďaleko do histórie za aktívny vek Abdullovho starého otca. Perlový priemysel prekvital najmä v 12. storočí a vďaka nemu patril RAK k najrušnejším obchodným prístavom doby. Dodnes sa mu preto hovorí aj Perla emirátov.
Po asi polhodinovej plavbe z Al Rams, najsevernejšej časti emirátu, na lodi, v akej sa lovci vydávali za perlami, posilnení opäť kávou a datľami, sedíme na kobercoch, ktoré pokrývajú palubu plávajúcej farmy na vode. Je tu Shameel, ktorý nám zanietene opisuje dejiny perlolovu, podáva archaický štipec na nos z korytnačieho panciera, otvára obchodnícku škatuľu plnú náradia na lov a ukazuje, ako sa dnes moderným spôsobom perly pestujú v ustriciach.
Nakoniec pred nás na červenú zamatovú podložku vyloží rôzne druhy drobného morského pokladu, perly prírodné aj tie vypestované. Tie najjednoduchšie aj tie elegantne navlečené na šnúrke určenej pre kráľovskú rodinu. Tiché obdivné pohľady aj hlasné „wau“ dopĺňajú informácie o vodných drahokamoch. Ich hodnota stále stúpa, cennejšie sú tie prírodné a sú ideálnou investíciou do budúcna. Pred nami zrazu ležia perly v hodnote viac ako štyri milióny dirhamov (asi pol milióna eur). Doznievajú v nás slová o tejto takmer zaniknutej tradícii a kývanie pontónu nás po výdatnom obede pomaly uspáva. Pokoj farmy, ktorá sa nachádza na úpätí pohoria Jebel Jais, v plytkej mangrovovej zátoke, umocňuje pozorovanie plameniakov v diaľke.
Náš deň sa nekončí a my sa zase presúvame za Nawfalom. V novej košeli a s veľkým čiernym dáždnikom nás čaká pred výstupom na 239 schodov, ktoré vedú k pevnosti Dhayan. Zásobení vodou sa vydávame na vrchol 70-metrového kopca, z ktorého je výhľad na okolité háje datľových paliem, more aj do Ománu.
Ide o jedinú zostávajúcu pevnosť na kopci v Spojených arabských emirátoch, datuje sa až do čias doby bronzovej. Dvojvrcholovú zlatú pevnosť z nepálených tehál postavili v 19. storočí a obnovili koncom 90. rokov 20. storočia. V dejinách zohrala významnú úlohu pri bitke v roku 1819 medzi britskými jednotkami a miestnymi kmeňmi Qawasim. Nawfal túto dejinnú udalosť doplní legendou o tom, ako sa Briti priplavili po mori a keď zbadali, ako ďaleko a vysoko je pevnosť, otočili sa späť a rozhodli sa doviezť väčšie delá. Teplo je už naozaj neznesiteľné, a tak sme ochotní mu túto príhodu veriť. Rovnako by sme mu v tej chvíli pokojne uverili, že sa volá Jožo.
Pod ochranou šejka
Tretí deň sme už takmer aklimatizovaní na vonkajšiu teplotu a vlhkosť, no dnes nás preverí výška. Rás al-Chajmá kedysi obývali púštne, morské, ale aj horské kmene a práve po stopách tých posledných sa uberáme. Vezieme sa opäť asi 45 minút po širokej ceste, tentokrát smerom k Jebel Jais – najvyššiemu vrchu v pohorí Hajar. Čaká nás to naj, už spomínaná najdlhšia zipline na svete, najvyššie položená reštaurácia na Arabskom polostrove, najdlhšia bobová dráha. V mysli sa nám vynárajú všetky tie krkolomné úzke cesty bez zvodidiel a mrazivé pohľady do prázdna z útesov. Skôr, ako sa začneme báť o holé životy, sprievodkyňa nám prezradí, že šejkov brat je milovník bicyklovania, a preto dal postaviť „diaľnicu“ až úplne nahor k zipline. Trochu iná Čertovica, smejeme sa, keď nás Sami pohodlne vyváža do výšky 1 484 metrov nad morom, k reštaurácii Puro.
Ešte pred tým, ako si dáme obed s výhľadom na okolité hory a nadýchame sa o desať stupňov chladnejšieho vzduchu, podpíšeme ortieľ v podobe súhlasu s absolvovaním letu na zipline. Nie je nám všetko jedno, po ceste hore sme nad hlavami videli naťahané káble patriace práve tejto svetovo unikátnej atrakcii. Dlhá 2,83 kilometra ťahajúca sa zipline nad Arabským zálivom vo výške 1 680 metrov nad morom preverí aj najväčších odvážlivcov.
Hlavou napred a s rukami za chrbtom sa za nepublikovateľných zvukov vrháme nadol. Rýchlosť dosahuje až 150 kilometrov za hodinu a o tri minúty sa pod nami premietnu nielen hlboké rokliny, kaňony a zrázy, ale, priznávam, aj vlastný život. Kým sa nám hladina adrenalínu vráti do normálnych hodnôt, vychutnávame si nielen obed na terase reštaurácie Puro, ale po troch dňoch konečne aj jasnú modrú oblohu bez clony oparu vlhkosti a púštneho prachu. Arabský „Grand Canyon“ vyráža dych, takéto nádherné horské prostredie sme nečakali.
Ešte viac si ho užijeme pri jazde na bobovej dráhe, ktorú osadili do jedného z kopcov. Za osem minút zjazdíme 1 840 metrov dlhú dráhu, ktorá poskytuje dokonalý panoramatický výhľad na okolité hory. Poslednou zastávkou dobrodružstvom nabitého dňa je Kemp 1770, kde nás víta Fadi, milovník hôr a horských výprav. Pod ochranou ománskeho šejka, ktorého rezidencia je od tábora pár desiatok metrov vzdušnou čiarou, vybudoval na hranici s týmto arabským štátom autentický kemp pre nadšencov hôr, rekreačných turistov, ale aj tých, ktorí zdolali treky na Kilimandžáro či v Himalájach.
Slnko začína pomaly klesať za obzor a Fadi nám rozpráva o výletoch po okolitých končiaroch, ubytovaní v stanoch, spoločnom stolovaní pri jedle od miestnej rodiny, o niekoľkodňových výpravách na štýl našej Cesty hrdinov SNP, ktoré organizuje. Popíjame karak, typický nápoj polostrova, ktorý je symbolom stretávania sa a debatovania medzi miestnymi. Užívame si blažený pokoj. Svetlo zapadajúceho slnka ohlási zlatú hodinku a naša doposiaľ uvravená a dojmami nabitá skupinka stíchne. Scenéria divokej prírody pohoria Hajar dostáva tie najkrajšie farby a je dokonalou bodkou po celom dni.
Sviečková namiesto lietajúceho koberca
Posledný deň nás zavedie na letisko Leteckého klubu Jazirah, na ktorom už takmer dvadsaťpäť rokov učia a certifikujú pilotov malých lietadiel. Každý jeden z našej výpravy dostáva osobného pilota či pilotku a vzlieta do výšok. To, čo sme počas prejazdov autom len šípili, vidíme teraz v plnej kráse. Výstavba v Rás al-Chajmá je v plnom prúde. Prelet nad umelo vytvoreným Marjan Island odhaľuje veľkosť plánovaného developmentu v mene rozmáhajúceho sa turizmu. Ten v roku 2023 predstavoval jedenásť percent z HDP SAE (asi 57 miliárd eur) a oproti roku 2022 pribudlo v hotelových zariadeniach 28 miliónov hostí.
Okrem hotelových rezortov známych celosvetových sietí sa stavajú aj apartmánové domy, rezidencie i obchodné centrá. Nechýba ani rozostavaný prvý kasínový rezort v Spojených arabských emirátoch, ktorý by tu mal vyrásť do roku 2027. Zatiaľ ešte stále vidno z výšky dostatok zelene, ktorou je emirát vychýrený, rovnako ako lagún či terakotových dún. V mori pod sebou badať tiene korytnačiek, húfov rýb aj žralokov, nechýbajú ani kŕdle plameniakov.
Po dvadsaťminútovom lete nás víta Dania, manažérka klubu, ktorá nám hovorí o zmene, ktorá sa v Rás al-Chajmá udiala za posledných desať rokov. Týka sa postavenia žien – tie už môžu byť manažérkami, pilotkami, navštevovať zahraničné školy.
Bodkou za pobytom v Perle emirátov tak mohol byť už len let na lietajúcom koberci. Jeho alternatívou bola návšteva reštaurácie, ktorú ešte pred pandémiou založil istý Čech. Covid mu skrížil plány na biznis, a tak sa o športovú „hospodu“ s priamymi prenosmi na nástenných obrazovkách stará jeho biznisový partner z Indie. Kuchárom je tiež Ind, ktorého sviečková, nakladaný hermelín, poctivý vývar, „smažák“ a paprikáš nás vyniesli na pomyselnom koberci do výšok. Gastronomický šok doplnilo načapované české pivo.
Habibi, shukran
Julfar, ako sa v minulosti volal Rás al-Chajmá, sa s nami na záver lúči štandardne vysokými teplotami a horúcim morom. Posledný deň máme ešte pred odletom zopár hodín, ktoré si krátime prechádzkami po pláži. Pobrežie je dlhé 65 kilometrov, pláží je viac ako dosť, avšak pod vrcholom stanu, ako sa prekladá z arabčiny názov Rás al-Chajmá, ponúka najúrodnejší a najzelenší emirát viac ako len piesok pre dovolenkárov.
