Začali po revolúcii a pokračujú aj po tridsiatich rokoch. Vrábeľská firma Švec a spol vyrába písací stroj, ktorý už exportovala do viac ako šesťdesiatich krajín sveta. Je špeciálny – pre nevidiacich a slabozrakých. Majiteľ a šéf strojárenskej firmy Ľubomír Švec pritom tento unikátny kúsok vníma ako charitu a pomoc iným. Svoje skutočné podnikateľské víťazstvá totiž dosahuje na iných bojiskách, napríklad v automotive.
Základom gramotnosti nevidiacich ľudí je Braillovo písmo. Písací stroj, ktorý dokáže vystúpené bodky čitateľné bruškami prstov „vpisovať“ do papiera, patrí medzi dôležité pomôcky výučby a komunikácie nevidiacich.
Najpoužívanejším mechanickým písacím strojom na svete je americký Perkins. Je to klasika, ktorá sa vyrába už od polovice minulého storočia. V Európe jej neskôr pribudla úspešná konkurencia – stroje nemeckých firiem či slovenský Tatrapoint od „Švecovcov“.
„Stroj má robustný a moderný dizajn. Je tichý, bezpečný a ľahko sa s ním manipuluje. Okrem toho má špeciálnu funkciu – nastaviteľnú šírku klávesnice. To zaisťuje pohodlné písanie detským aj veľkým rukám,“ promuje stroj na vlastnej stránke nemecký konkurent Blista Brailletec. „Doposiaľ sme predali približne 17-tisíc kusov do zhruba šesťdesiatich štátov sveta a na takmer všetky kontinenty. Je to náš jediný finálny výrobok, ale pre nás je to skôr charita a pomoc komunite. Skladáme ich ručne a predávame približne za cenu nákladov,“ hovorí Ľubomír Švec o zariadení, ktoré sa v Nemecku predáva od 580 eur.
Jedna z fušiek
Začiatky vývoja a výroby unikátneho stroja sú úzko prepletené so začiatkom biznisu úspešného 60-ročného podnikateľa. Ľubomír Švec popri prvom zamestnaní predával na trhoch zeleninu a ovocie, ktoré dopestovali rodičia v rodnom Michale nad Žitavou. Neskôr, tesne pred nežnou revolúciou, vysťahoval otcovi auto z garáže a zriadil v nej dielňu, aby mohol upravovať autá proti hrdzi. „Plechy a protikorózna ochrana vtedy neboli také kvalitné ako dnes a hrdza trápila každého, kto mal auto,“ hovorí o prvej medzere na trhu, ktorú objavil.
Prácu na plný úväzok našiel v štátnom podniku Tesla Vráble. Zamestnal sa ako konštruktér nástrojov a rýchlo sa vypracoval na vedúceho oddelenia – vraj sa už nadriadeným nechcelo počúvať, čo a ako by sa dalo urobiť lepšie. Elektrotechnický kolos v tom čase zamestnával takmer tritisíc ľudí, po prechode na trhovú ekonomiku však zákaziek aj práce rýchlo ubúdalo. „Ako strojár som videl veľa možností, kde a koľko by sme s konštruktérmi mohli zarobiť, tak som začal zháňať fušky a po práci, večer, v sobotu či v nedeľu kreslili ďalej pre mňa. Na konci mesiaca dostali jednu výplatu z Tesly a druhú odo mňa,“ hovorí o divokých začiatkoch v rozpadávajúcom sa štátnom podniku.
Pár mesiacov po vzniku samostatného Slovenska si Švec trúfol prenajať od bývalého zamestnávateľa celú nástrojáreň s priestormi aj strojmi. S piatimi kolegami založili firmu a začali zamestnávať ľudí na plný úväzok. Prvé väčšie peniaze zarobili na výrobe nástrojov pre nitrianskeho výrobcu kontajnerov Ferex. Klasické 120-litrové „smetiaky“ z pozinkovaného plechu a neskôr aj veľké tisíclitrové, ktoré sú už desiatky rokov súčasťou každého sídliska v republike, sa lisovali a ohýbali na nástrojoch a formách od Šveca a spol. Firma ešte do konca roka strojnásobila počet zamestnancov a rýchlo rástla ďalej.
Tesla Vráble zamestnávala Ľubomíra Šveca aj celý tím konštruktérov nástrojov, po páde režimu a nástupe trhovej ekonomiky im však nedokázala zabezpečiť dostatok práce. Švec preto hľadal fušky pre seba aj kolegov. Foto: archív Ľubomíra Šveca
Tesla Vráble zamestnávala Ľubomíra Šveca a celý tím konštruktérov nástrojov, po páde režimu a nástupe trhovej ekonomiky im však nedokázala zabezpečiť dostatok práce. Švec preto hľadal fušky pre seba aj kolegov. Foto: archív Ľubomíra Šveca
„Vedenie Tesly po čase začalo rozpredávať, čo pomohlo, aby mali aspoň na výplaty či elektriku. Keď chceli predať niektorý zo strojov, ktorý sme mali v prenájme, museli sme ho rýchlo kúpiť sami,“ spomína na prvé úvery a lízingy za dvojciferné úroky. Napriek tomu práce neubúdalo, práve naopak, a tak partia na čele so Švecom priebežne investovala zarobené peniaze späť a v roku 1995 prevzala celú Teslu. „Založili sme to, čo sa dalo, pobrali úvery a kúpili sme na Fonde národného majetku akcie, ktoré nikto nechcel, pretože podnik medzitým skrachoval a bol v správe veriteľov. Mali sme šťastie, že drobných podielnikov bolo veľa, takže stačilo z fondu kúpiť nepredaný tretinový kontrolný podiel a získali sme čas na postupné odkupovanie strojov, neskôr budov a nakoniec pozemkov,“ hovorí Švec.
V podniku v tom čase pracovalo tristo ľudí a firma ich nedokázala zaplatiť. „Ako prvé sme preto rozdelili podnik na samostatné celky a každý celok si zháňal prácu a peniaze na prežitie sám – povrchové úpravy, lisovňa, výroba mechanických dielov, výroba ozvučovacej techniky, ultrazvukové čistiace zariadenia,“ vymenúva Švec.
Práve v tomto čase si jeden zo zamestnancov Jozef Puhák našiel projekt mechanického písacieho stroja pre nevidiacich a slabozrakých. „Vtedajší prezident únie nevidiacich Branislav Mamojka nás poprosil, či by sme im nepomohli, lebo nemecké stroje z dovozu sú pre nich po revolúcii už cenovo nedostupné,“ spomína Švec. Konštruktéri prevzali nemecký vzor a postupne vyrobili nevidiacim asi päťdesiat kusov.
Písací stroj pre nevidiacich a slabozrakých Tatra point vyrába firma Švec a spol už tridsať rokov.
Písací stroj pre nevidiacich a slabozrakých Tatra point vyrába firma Švec a spol už tridsať rokov. Foto: archív Ľubomíra Šveca
Mamojka však inžinierov tlačil k tomu, aby písací stroj upravili podľa jeho pripomienok a potrieb nevidiacich, takže kvalita vyrábaného modelu bola čoraz lepšia a prepracovanejšia. Dizajn ďalšej verzie stroja Tatrapoint Adaptive zveril Švec študentovi dizajnu Rastislavovi Čerešňovi a nechal mu voľnú ruku. „Chodil do škôl pre nevidiacich, namáčal im prsty do atramentu a robil si odtlačky na papier, v akej polohe majú prsty, keď píšu, a napokon navrhol pohyblivú klávesnicu, ktorú si mohol každý nastaviť podľa seba,“ vysvetľuje Švec. Písací stroj získal v roku 1999 Národnú cenu Slovenska za dizajn a mal veľký úspech na medzinárodných konferenciách pre nevidiacich, cez ktoré sa postupne rozšíril do celého sveta. „Tento typ pomôcky sa však ťažko predáva priamo. Musíte mať za sebou silného, ideálne globálneho partnera a spájať predaj so vzdelávacími a rozvojovými aktivitami, takže z toho nikdy nebol dostatočne veľký biznis pre firmu našej veľkosti,“ dopĺňa Ľubomír Švec.
Veľký biznis
Ten prišiel s príchodom automobilovej výroby na Slovensko. Švecovci boli príliš malí na to, aby dokázali obslúžiť nadnárodný automobilový koncern, ale pre subdodávateľov boli akurát. Firmu oslovil susedný Matador Automotive a dohodli sa na dodávke nástrojov pre prototypy prvého VW Touareg, ktorý mal vychádzať z pásov v novom závode nemeckého koncernu v Bratislave. „Oslovil nás Matador, vtedy to bola Pal-Inalfa, aby sme im urobili nástroje na výrobu súčiastok pre Touaregy, ktoré išli ešte len na crash testy. Otvorili nám tým dvere do automobilového priemyslu,“ spomína Švec. Neskôr prišli objednávky aj na nástroje na hromadnú výrobu autodielcov, súčiastky pre karosérie vozidiel, napríklad tepelné štíty do áut.
Kým súčiastka pre elektrotechnický priemysel stála podľa Šveca napríklad dve koruny, pre automotive – certifikovaná – aj päťkrát toľko. „No boli aj päťkrát zložitejšie a s prísnejšími toleranciami,“ dodáva. Dodávky – po potvrdení kvality zo strany Vrábľanov – naberali na objemoch. Firma robila nástroje, na ktorých sa lisovali súčiastky pre karosérie vozidiel. Keď odberateľ nestíhal, vypomáhali mu vlastnými lismi. „Týmto spôsobom sme rástli, zarábali dosť na investície do špičkových strojov a výkonných technológií, bez ktorých by sme z hry rýchlo vypadli. Všetky zarobené peniaze išli do investícií. Automobilový priemysel nás postavil pevne na nohy, rovnako ako celé Slovensko,“ zdôrazňuje Švec.
Skupina, ktorej 95-percentným vlastníkom sa postupne stal, sa dnes hrdí referenciami od firiem, ako sú Volkswagen, Mercedes, BMW, Opel, Magna, Matador, Schindler či Jaguar Landrover.
Činorodý Švec sa v začiatkoch snažil rozvíjať podnikanie vo všetkých oblastiach, kde videl príležitosť, a zachrániť čo najviac aktivít bývalej Tesly, ktorú prevzal. „Bol som mladý, mal som plno energie a všade som videl možnosti,“ spomína na čas, keď stihol popri podnikaní dokonca aj absolvovať kráľovskú disciplínu v triatlone – preteky Ironman.
Švec a jeho zamestnanci sa okrem strojárskej výroby snažili rozbehnúť aj predaj áut, výrobu plastových a elektrotechnických výrobkov, drevovýrobu či konštrukcie pre stavebný priemysel. Kovové konštrukcie z rozšírenej výroby firmy je možné nájsť napríklad na športových štadiónoch v nemeckom Mníchove a Frankfurte či v poľskom Vroclave, na Slovensku zase v nákupných centrách či na fasádach developerských projektov ako GutHaus v Bratislave. „Mal som pätnásť firiem a sto ľudí, takže keď som chcel mať v každej firme novoročný príhovor, musel som si veľmi precízne naplánovať čas a presuny, aby som to za deň stihol. Dnes by som už do toho nešiel,“ podotkne.
Foto: archív Ľubomíra Šveca
Starší dizajn koncom 90. rokov nahradil vylepšený model, ktorý získal Národnú cenu za dizajn. Foto: archív Ľubomíra Šveca
Postupne sa štruktúra skupiny utriasla. Vlani dosiahla Švec Group zisk jeden a pol milióna eur a tržby zvýšila na viac ako 38 miliónov eur. Z pestrej skupiny firiem, ktoré vznikli rozpadom vrábeľskej Tesly, sa pod vedením jej bývalého šéfkonštruktéra nástrojov vyprofilovalo päť spoločností s prevádzkami v troch mestách Slovenska a podnikateľsko-inovačným centrom Inovato, ktoré spája takmer sedemdesiat slovenských firiem.
Okrem vrábeľskej Švec a spol je súčasťou skupiny firma Kovmech zameraná na výrobu lisovaných kovových dielov a Notus-Powersonic, ktorá vyrába ultrazvukové čistiace vane. Do skupiny ďalej patrí spoločnosť Mavis orientovaná na vývoj a výrobu automatizovaných pracovísk a Lewema zameraná na výrobu veľkých kovových konštrukcií. Skupina dodáva výrobky alebo riešenia pre automobilový, strojársky, stavebný, elektrotechnický, ale aj potravinársky priemysel, napríklad baliace linky čipsov, tyčiniek či iných balených potravín.
Článok vyšiel v magazíne Forbes v decembri 2023. Nahliadnite do najnovšieho vydania alebo si objednajte predplatné magazínu Forbes na celý rok.
