Botanici zatiaľ opísali zhruba 400-tisíc rastlín, ktoré sa vyskytujú vo svete, ale asi len päť percent z nich môže človek bez problémov konzumovať. Napriek tomu, že ide o pomerne nízke číslo, rastliny dali základ farmácii a modernej medicíne a aj dodnes je podľa Svetovej zdravotníckej organizácie od prírodnej medicíny závislých 80 percent svetovej populácie.
Zatiaľ čo sa pre rôzne plodiny a koreniny v minulosti viedli vojny, teraz máme čo robiť, aby sme zachovali druhovú rozmanitosť, ktorá ubúda nezvyčajným tempom.
Ktoré rastliny dramaticky ovplyvnili historické dianie?
Mak
Keď sa zistilo, že z maku sa dá vyrábať aj droga, stal sa hýbateľom dejín. Foto: Pixabay/Oldiefan
O jeho účinkoch – liečivých aj škodlivých – sa zmieňoval už slávny Dioscorides, grécky lekár v službách Nerovej armády, preslávený spisom De Materia Medica, ktorý dal základ európskej medicíne na ďalšie stovky rokov. Papaver Somniferum, anglicky „opium poppy“, rastie neuveriteľne rýchlo, netrpí škodcami a nepotrebuje príliš veľa vody.
Metódou pokus-omyl sa kedysi prišlo na to, že ak sa nechá čerstvá šťava z maku na vzduchu, zmení sa jej konzistencia aj účinky a toto zistenie prakticky zmenilo históriu. Odvtedy sa ópium veľa využívalo ako ultimátne analgetikum, ktoré okrem silnej návykovosti vzbudzovalo aj slastný pocit šťastia.
Z ópia sa začali vyrábať medikamenty určené proti všetkému od depresie po poruchy spánku a neskôr aj morfín.
V 19. storočí to vyústilo do dvoch krátkych ópiových vojen medzi Čínou a Veľkou Britániou, vďaka ktorým sa z Hongkongu stala de facto britská kolónia.
Chinínovník
Kôra chinínovníka, z ktorej sa vyrábal prvý liek na maláriu. Foto: Pixabay/Gokalpiscan
Život v Seville v polovici 17. storočia mal jednu zásadnú nevýhodu: mesto a jeho okolie sužovala malária – rovnako ako polovicu starého kontinentu v tej dobe. Bolo preto až zjavením, že sa v roku 1648 objavil doktor Juan de Vega, ktorý z oblasti dnešného Peru priviezol „zázračný“ liek – kôru zo stromu chinínovníka lekárskeho.
Zvesti o novej liečbe sa rýchlo rozkríkli po Európe, a aj keď si ju mohli dovoliť len zámožní občania, stala sa čoskoro bežnou praxou na celom kontinente. Potom, čo sa vďaka tomu z malárie vyliečil aj anglický kráľ Karol II., našiel chinín obľubu aj na Britských ostrovoch – neskôr si miestni začali spríjemňovať jeho trpkú chuť ginom.
Z tropického pralesa Južnej Ameriky sa ale čoskoro začali v tisícoch strácať chinínovníky: prvú masívnu deforestáciu popisuje v svojich spisoch aj Alexander von Humboldt. Až v 19. storočí chinín izolovali v laboratóriu a nakoniec ho ako antimalarikum nahradili efektívnejšie syntetické liečivá.
Medzi vedeckou komunitou však stále panuje presvedčenie, že v amazonských pralesoch sa stále môžu nachádzať rastliny, ktorých časti by mohli slúžiť ako budúci liek na najrôznejšie choroby. Je tak paradoxné, že deforestácia amazonského pralesa vlastne začala kvôli nájdeniu jedného z nich.
Cukrová trstina
Cukrová trstina je známa asi 6-tisíc rokov. Foto: Pxhere/Mbpogue
Máloktorá plodina mala taký vplyv na históriu ľudstva ako cukrová trstina – okrem pokazených zubov zapríčinila návykovosť na sladkom predovšetkým vznik takzvaného trojstranného obchodu, v rámci ktorého sa z Ameriky do Európy dovážal cukor a rum, z Európy do Afriky zbrane a z Afriky do Ameriky otroci.
Ako získať cukor extrakciou z cukrovej trstiny, vedeli v juhovýchodnej Ázii už takmer 4-tisíc rokov pred naším letopočtom. V tejto oblasti bola rastlina aj prvýkrát domestikovaná. O ďalšie dve tisícky rokov už v Indii vedeli, ako z cukru vytvoriť granulky a celú procedúru vylepšili v islamskom svete počas stredoveku.
V 16. storočí sa kultivácia cukrovej trstiny presunula do Ameriky a za takmer štyristo rokov, čo otrokársky systém fungoval, bolo z Afriky predaných do otroctva takmer 20 miliónov ľudí.
Zemiaky
Zemiaky sú zasa v Európe ani nie päť storočí. Foto: Pixabay/Stanbalik
Táto hľuza, ktorá sa dá upravovať snáď na sto spôsobov, je pôvodne doma vo vysokohorských pásmach Ánd, a rovnako ako kukurica, patrila k základným potravinám Inkov.
Traduje sa, že do Európy zemiaky doviezol Sir Francis Drake, a podľa niektorých prameňov sa zemiaky vyplavené z vrakov španielskej Armády uchytili po roku 1588 ako plodina v západnom Írsku. Krajina sa stala na plodine závislou a popularita sadenia zemiakov stúpala priamo úmerne s populáciou.
Hladomor v rokoch 1845 až 1852 mal potom za následok smrť milióna Írov a ďalších 1,5 milióna odišlo do Spojených štátov. Novovzniknutá republikánska írska loby následne do značnej miery ovplyvňovala priebeh občianskej vojny a z nevraživosti voči Britom zdržala aj vstup Ameriky do prvej svetovej vojny.
Írska vlna emigrácie ale započala „americký sen“ a benevolentný prístup k prisťahovalcom bez rozdielu pôvodu, ktorých ústredné motto je vpísané priamo na podstavci Sochy slobody.
Káva
Účinok kávových zŕn podľa legendy objavil etiópsky pastier. Foto: Pixabay/Couleur
Káva je najviac (legálne) obchodovanou komoditou po rope a predpokladá sa, že každý deň sa vo svete vypije 1,6 miliardy kávových šálok. Magickú silu kávy vraj objavil v 11. storočí pastier kôz v Etiópii, keď si všimol, že jeho zvieratá zrazu sršia energiou po požití bobúľ z neďaleko rastúcich kríkov.
Viac pravdepodobné ale je, že sa z Arabského polostrova rozšírilo pitie kávy do Turecka, potom do Talianska a potom do Veľkej Británie, kde sa v Oxforde v roku 1651 otvorila prvá kaviareň. Takzvané coffee houses potom mali veľký význam pre ostrovnú politiku a biznis.
Do Ameriky sa káva dostala v prvej polovici 18. storočia, po tom, ako sa z jedného jediného odrezka kávovníka ujali krovinaté porasty všade v oblasti strednej Ameriky – tam, kde sa kávovníky dnes pestujú najviac. Dnes si dáva rannú kávu 80 percent Američanov a pojmy ako Starbucks alebo V60 sú v bohatej histórii tohto nápoja len obyčajnými detailmi.
Článok vyšiel na Forbes.cz. Autorkou je Alexandra Střelcová.
Našli ste chybu? Napíšte nám na [email protected]
