Nemecký pár s koreňmi siahajúcimi aj na Slovensko sa v Bratislave venuje servisu pre začínajúcich i pokročilých zberateľov a zberateľky a zvyšuje povedomie o stredoeurópskom umení.
Od júna 2023 funguje v Bratislave Steinhauser Gallery, ktorá sa zameriava na etablovaných medzinárodných autorov, ale aj blue-chip umelcov a umelkyne s najvyšším globálnym investičným zhodnotením. Zberateľom a investorom radí, ako začať zbierať umenie, ako svoje zbierky rozšíriť, speňažiť alebo zvýšiť ich hodnotu. Pracuje aj s mladými medzinárodnými a lokálnymi umelkyňami a umelcami, ktorí si svoje meno ešte len budujú.
Galériu v bratislavskom Starom Meste založil manželský pár Bonni a Patrik Steinhauserovci, ktorí sa profesionálne venujú poradenstvu v oblasti investícií do umenia od roku 2015. Pôsobili v Mníchove, Londýne, ale aj v Ázii – sú novodobými nomádmi.
Od roku 2020 žijú v Bratislave, kde si otvorili kanceláriu s cieľom lepšie spoznať a spropagovať umenie zo strednej a východnej Európy. Hoci rozkvet záujmu o umenie tejto geografickej oblasti možno datovať najmä do obdobia prelomu tisícročí, stále je to zaujímavé a zberateľsky atraktívne teritórium s veľkým potenciálom. Okrem spolupráce s umelcami sa naďalej venujú poradenstvu, spolupracujú so súkromnými aj inštitucionálnymi zberateľmi, galériami či múzeami.
Patrik Steinhauser sa o svoj príbeh, motiváciu a o názory na regionálnu umeleckú i lokálnu kultúrnu scénu začiatkom októbra podelil aj s Forbesom.
Váš osobný príbeh je zaujímavý. Poviete nám o sebe viac?
Narodil som sa v roku 1978 v Československu, v Prievidzi. Keď som mal šesť alebo sedem rokov, moja rodina emigrovala do západného Nemecka. Študoval som v Nemecku a ako dospelý človek som na Slovensku nikdy predtým nežil. Môj pôvod je však ešte o niečo bohatší, v rodine máme slovensko-nemecko-bulharsko-talianske korene. S manželkou sme spolu už 22 rokov a žili sme v mnohých krajinách sveta; v mestách ako Peking, Istanbul, Londýn, Miláno a v ďalších. Považujem sa za človeka s medzinárodným pôvodom aj pohľadom na svet.
Aké je vaše odborné zázemie?
Vyštudoval som finančníctvo na univerzite neďaleko Frankfurtu.
Ako ste sa vôbec dostali k zberateľstvu?
Ešte ako tínedžer som začal zbierať vinylové platne, mám naozaj veľkú zbierku. S platňami som aj obchodoval, začínal som s tým ako 16-ročný. Tam kdesi vznikla aj moja vášeň pre zberateľstvo a „lov“ vzácnych kúskov. Výtvarné umenie som začal zbierať ako dvadsiatnik. Najskôr som si kupoval diela na papieri a lacnejšie veci, keďže iné som si ako mladík v tom čase nemohol dovoliť.
Kedy sa to celé zmenilo?
Bolo to v roku 2015. Vtedy som sa z konzumenta a tiež zberateľa umenia stal producentom umenia. Náš priateľ, umelec, ma v tom čase požiadal, aby som manažoval jeho výstavu v Londýne. Spoločne s manželkou sme sa na to dali a výstava mala veľký úspech. Zriadili sme si kancelárie pre poradenstvo v umení v Mníchove. Vtedy som si uvedomil, že toto je oblasť, do ktorej môžeme dať svoju energiu, vieme sa v nej vyvíjať a rásť. Aj keď som dejiny umenia neštudoval, vždy som mal k nemu blízko. Aj moje vzdelanie vo financiách má napokon v tomto odbore dobré uplatnenie. Pomáha mi lepšie pochopiť, ako sa hodnota umenia uchováva, rastie, ale aj ako sa rozvíja samotný umelec a jeho hodnota na trhu s umením. Hovorím o trhu primárnom, kde sa kupujú a predávajú žijúci umelci, ale aj sekundárnom, kde sa obchoduje aj s veľkými a etablovanými menami, takzvanými blue-chip umelcami, ako sú Picasso, Edvard Munch, Gerhard Richter a podobne.
Pracujete aj s dielami blue-chip umelcov?
Áno, máme klientov, pre ktorých sme sprostredkovali aj takéto nákupy, ale pracujeme aj so žijúcimi umelcami a umelkyňami. Primárny trh s umením je trochu iný, dynamickejší typ biznisu, pretože ich kariéra sa ešte vyvíja a môže sa vyvíjať rôznymi smermi.
Môžete prezradiť, aké najdrahšie dielo ste pre klientov zabezpečovali, či už kupovali alebo predávali? Akí umelci, prípadne aj konkrétne diela to boli?
Nerád hovorím o detailoch, pretože v našej profesii podliehame maximálnej diskrétnosti. Myslím, že to bol Picassov obraz. Všetko ostatné by som rád vynechal.
Do Bratislavy ste prišli v roku 2020. Čo vás sem priviedlo?
Ťahalo ma to sem okrem iného aj preto, že na Slovensku mám korene. Snažíme sa podporovať kreatívne úsilie umelcov z tejto oblasti, pretože tu vidíme veľký potenciál, ktorý chceme zviditeľniť aj v medzinárodnom kontexte. Pre západný svet sú umelci z východnej a strednej Európy stále pomerne neznámi a mnohí zostávajú neobjavení. Myslím si, že je to škoda. Okrem toho sme ako galéria známi tým, že v Bratislave vystavujeme zahraničných umelcov a umelkyne, čím podporujeme dialóg medzi slovenskou a zahraničnou scénou. Inštitúcie by podľa nás mali robiť práve toto.
Aký na vás tento región urobil dojem, keď ste sa sem presťahovali?
Ešte skôr ako sme sem prišli, robili sme si prieskum trhu s umením v tejto oblasti. Ako som už zmienil, v dospelosti som na Slovensku nikdy predtým nežil a región, ako aj mentalita ľudí boli bol pre mňa niečím novým. Ťahalo nás to sem, pretože ja aj moja manželka vidíme v umení z krajín Vyšehradskej štvorky a Balkánu veľký potenciál. Je to rozvíjajúci sa trh, ktorý podľa mňa v nasledujúcich rokoch čaká rozmach. Už dnes rastie zaujímavým tempom a my jednoducho chceme byť pri tom. Západ celý región ešte stále nazýva východný blok, akoby to bola jednoliata skupina, ale, samozrejme, všetci vieme, že aj v rámci neho existujú na jednotlivých lokálnych trhoch výrazné odlišnosti.
archív Steinhauser Gallery
Galéria v centre. Pohľad na výstavu švajčiarskeho umelca Léopolda Rabusa. V galérii okrem toho prezentujú aj umenie stredoeurópskych a východoeurópskych umelcov.
V akom zmysle?
Vezmime si napríklad rozdiel medzi bývalou Juhosláviou a umením v niekdajšom Československu. Hoci obe krajiny patria do východného bloku, pomery v nich boli výrazne odlišné. Juhoslávia, ktorá bola de facto jednou z najbohatších krajín Európy, prekračovala tradičnú dichotómiu Východ – Západ a až do pádu Berlínskeho múru pôsobila ako „nárazníková“ zóna, podporujúc výmeny medzi východným a západným blokom, ako aj medzi utláčanými bývalými africkými kolóniami. Tragédia vojny v deväťdesiatych rokoch pridala umeleckej reflexii v tejto krajine ďalšiu rovinu a prirodzene priniesla nové obsahy odlišné od umenia iných zemí bez podobnej skúsenosti. V Československu zas situáciu ovplyvnila okupácia vojskami Varšavskej zmluvy v roku 1968. Slobodná umelecká tvorba začala podliehať normalizácii a tí, ktorí chceli ďalej tvoriť umenie, ktoré bolo nositeľom obsahov (teda nie abstraktné alebo ideologicky neutrálne), museli sa z verejného života stiahnuť a tvoriť v undergrounde, stali sa súčasťou neoficiálnej scény. To výrazne ovplyvnilo všetko, čo tu v tomto smere vznikalo, a ešte aj dnes nájdeme v tvorbe súčasných umelcov v Česku aj na Slovensku dozvuky tohto útlaku.
Čím je toto umenie zaujímavé pre západných zberateľov?
Na takzvanom Západe máme veľa klientov, no sú to ľudia z rôznych krajín, nielen zo západnej Európy, ale kupci z celého sveta: USA, Ázie, Saudskej Arábie a podobne. Umenie z východnej a strednej Európy je niečo, čo ešte nemajú preskúmané, a to je jeden z dôvodov, prečo ich priťahuje.
Aký bol váš plán, keď ste sem v roku 2020 prišli?
Pokračovali sme v tom, čo sme robili aj v Mníchove, ale vedeli sme, že stredoeurópske a východoeurópske umenie nemôžeme dôveryhodne zastupovať v mníchovskej kancelárii a odtiaľ pôsobiť na tomto trhu. Chceli sme byť priamo „na tvári miesta“. Bratislava má skvelú geografickú pozíciu: neďaleko je Viedeň, do Prahy aj Budapešti je to tiež blízko. Dnes k nám do galérie bežne chodia zberatelia z Viedne, Prahy, Budapešti, ale aj z ďalších miest. V Bratislave funguje živá galerijná scéna, no z pohľadu najmä starších zberateľov zo Západu akoby to tu bolo neustále za železnou oponou. My sa ju snažíme odstrániť.
archív Steinhauser gallery
Vo farbách. Mihael Milunovic, Wax Men, olej na plátne, 2024. Foto: Jovana Ilic
Aké služby poskytujete?
Závisí to od toho, či hovoríme o primárnom, alebo sekundárnom trhu. Máme široké aktivity a pokračujeme v tom, čomu sme sa venovali už v Mníchove – v konzultačných službách v umení, cez galériu aj v propagácii umelcov. Veríme, že umenie okrem iného pomáha kultivovať aj korporátne prostredie, a preto spolupracujeme aj s veľkými spoločnosťami, päťhviezdičkovými hotelmi, veľkými právnickými firmami, architektmi, finančnými inštitúciami, pre ktorých umenie nakupujeme, pomáhame im zariaďovať interiéry, ako aj budovať a rozširovať zbierky. Spoločnosti majú záujem prepojiť svoje meno s umením a kultúrou a je to prospešné nielen pre biznis, ale aj pre spoločnosť ako takú. Aj na Slovensku už také spoločnosti fungujú, napríklad banky ako 365.bank alebo Tatra Banka, ktoré majú solídne zbierky umenia. Stále je tu však veľký priestor na rozvoj. Umenie potrebuje nielen súkromných, ale aj koporátnych zberateľov.
Keď ste sem prišli, prekvapilo vás niečo na tomto umeleckom trhu?
Slovensko je odlišné od Česka či Maďarska, kde už zberatelia – korporátni, inštitucionálni aj súkromní – lepšie chápu, akým silným nástrojom je umenie a prečo je potrebné aj užitočné doň investovať. O rozdieloch vo Francúzsku, v Nemecku alebo Južnej Kórei ani nebudem hovoriť.
Čo presne na Slovensku chýba?
Ako človek, ktorý sem prišiel zvonku, mám dojem, akoby celá krajina, politický a spoločenský establišment boli stále uviaznuté v „socialistickom chápaní umenia“. Mnohí umelci, ale aj inštitúcie sú stále presvedčené, že peniaze im má dať z rôznych fondov štát. Pre mňa je to nepochopiteľné. Česť výnimkám.
Vidíte teda, že sa toto zmýšľanie už aspoň čiastočne mení?
Áno, a deje sa to aj pod vplyvom aktuálnej vyostrenej situácie v slovenskej spoločnosti. Je nevyhnutné – aj keď to je a ešte aj bude bolestivé, aby nastala transformácia vo vnímaní umenia nielen z produkčného hľadiska – z pohľadu umelcov a inštitúcií, ale aj z pohľadu tých, ktorí umenie podporujú, teda korporácií, malých a stredných spoločností, súkromných zberateľov či mecénov.
Čo by sa malo podľa vás zmeniť?
Z pohľadu zberateľov a investorov do umenia by mal tento trh pochopiť, že ak chcú investovať do umenia s istou návratnosťou, nemali by sa báť začať zbierať nielen slovenské, ale aj medzinárodné umenie. Aj my spolupracujeme so slovenskými umelcami a myslím si, že sú skvelí, ale ak ako investor chcete zväčšiť svoje portfólio, musíte sa začať obzerať aj po medzinárodných umelcoch. Naozaj nie je dôvod, prečo by ste to nemali robiť. Zvlášť, ak je vaším cieľom nielen budovanie zbierky, ale aj istá finančná návratnosť v budúcnosti. Akonáhle máte v zbierke aj medzinárodne etablované mená, váš trh pre prípadný predaj je automaticky niekoľkonásobne väčší.
archív Steinhauser Gallery
Umenie zo Slovenska. Peter Cvik, akryl na plátne, 2024.
Vidíte aj zo strany západných zberateľov zvýšený záujem o diela umelcov zo strednej Európy?
Jednoznačne áno. Zberateľov zo Západu veľmi zaujíma, čo sa deje na umeleckej scéne v tejto časti Európy; zaujímajú sa aj o históriu moderného umenia po druhej svetovej vojne v tomto regióne. Veľmi nápomocné sú výstavy známych slovenských umelcov či umelkýň v dôležitých medzinárodných inštitúciách, akou bola napríklad výstava známej slovenskej sochárky Márie Bartuszovej v londýnskej Tate Modern. Vždy boli zberatelia, ktorých stredná a východná Európa zaujímala; v období transformácie po páde železnej opony to boli primárne inštitúcie ako galérie, bankové nadácie, ktoré umenie tohto regiónu „objavovali“, usilovali sa nanovo definovať jeho vzťah k západnému umeniu a napokon ho aj nakupovali; neskôr sa aj na základe zmienenej predošlej práce inštitúcií začali objavovať aj súkromní záujemci a kupci. Ich počet má vzrastajúcu tendenciu a dokonca sa ani nezaujímajú primárne len o tie „čerešničky na torte“, ale aj o širšiu umeleckú scénu. Aj pod vplyvom súčasného vývoja vo svete, v Európe, pod vplyvom vojny na Ukrajine a podobne sa pozornosť stále viac upriamuje na túto časť sveta. Ľudia na Západe o strednej a východnej Európe častejšie čítajú v správach. Aj keď udalosti, pre ktoré sa tento záujem zvyšuje, sú mimoriadne smutné, pre región a miestnu scénu je to v ohľade záujmu o kultúru a vizuálne umenie istým spôsobom výhodné.
Ako objavujete nových umelcov z tohto regiónu?
V prvom rade si robíme rešerše, stretávame sa s nimi, chodíme k nim do ateliérov. To platí nielen pre umelcov z tohto regiónu, ale v podstate z celého sveta. Veľmi seriózne pristupujeme aj ku koncipovaniu výstav v galérii – prizývame si na ne skúsených kurátorov. Obchod s umením nie je len o biznise, je to veľmi komplexná vec. Ťažko sa to vysvetľuje, ale ak to chcete robiť naozaj dobre, musíte v tom cítiť aj vyššie poslanie. Nepredávame jablká na trhu, ale umenie, ktoré má nielen nejakú investičnú stránku, ale aj presah do sveta hodnôt, kultúrnych kontextov, politiky. Dokáže pozdvihnúť spoločnosť. Pre nás je navyše okrem zmieneného na prvom mieste aj kvalita diel, ktoré prezentujeme, a remeselná zručnosť nevyhnutne potrebná pre ich realizáciu. Potrpíme si na naozaj kvalitne zvládnutý maliarsky prejav, ale aj precízne spracovanie objektov – ako v rámci väčších inštalácií, tak aj komornejších plastík.
Chodí si k vám po rady veľa slovenských zberateľov?
Áno, a som rád, že ich počet neustále rastie. Aj do galérie k nám chodí stále viac ľudí, ktorí sa zaujímajú o umenie a zberateľstvo. Premýšľajú o tom, ako si založiť zbierky, ako ich rozšíriť alebo ako ich kvalitne vystavať. Je tu už celkom slušný počet zberateľov a niektorí sú už významní aj z medzinárodného pohľadu.
Juraj Fifik
Umenie bez hraníc. Patrik Steinhauser pochádza zo Slovenska, vyrastal v Nemecku, žil v mestách po celom svete. Vyštudoval financie, ale osud ho zaviedol k umeniu. Foto: Juraj Fifik
Viete ich nejako charakterizovať? Aká je to skupina?
Je tu už pomerne veľa zberateľov, ktorí sú z pohľadu veku neskorí tridsiatnici až štyridsiatnici. Investovali do vlastného bývania a teraz hľadajú umenie, ktoré by si tam zavesili. Hľadajú však kvalitu a nie plagáty z obchodov s dekoráciami. Chcú kvalitné umenie, originály. I keď títo ľudia možno majú nižšie rozpočty v porovnaní s etablovanými, profesionálnymi zberateľmi alebo korporáciami, ktorých zbierky majú neraz taký rozsah, že sú archivované v umeleckých skladoch, ale ich počet významne rastie.
Ako títo ľudia pristupujú k zberateľstvu?
Zvyčajne si určia nejakú tému, médium alebo oblasť, ktorej sa chcú ako zberatelia venovať, a následne si v tomto duchu rozširujú zbierky o obrazy, fotografie alebo sochy s danou tematikou, prípadne z danej oblasti. To platí najmä pre oblasť primárneho trhu. Na sekundárnom trhu sú už aj skúsenejší investori s oveľa väčšími rozpočtami, už s pomerne veľkými a kvalitnými zbierkami. Títo zberatelia zvyčajne prídu s požiadavkou na konkrétne dielo a my sa ho pre nich na trhu snažíme zohnať. Alebo máme zberateľov, ktorí chcú nejaké dielo predať, a my im preň hľadáme kupcov.
Na trhu s umením číha veľmi veľa nástrah, je zaplavený napodobeninami. Človek, ktorý sa v tom nevyzná, čo je zrejme väčšina zberateľov, sa môže veľmi ľahko popáliť…
Máte pravdu. Práve preto je potrebné spolupracovať s odborníkmi, ktorí sa dokážu za pôvod diela zaručiť. Mnoho ľudí napríklad nevie, že na trhu je stále aj veľmi veľa umenia zo starých zbierok židovských rodín, ktoré boli odcudzené počas druhej svetovej vojny. Ak na takýto obraz natrafíte, musí byť reštituovaný. Spolupracujeme napríklad aj so špeciálnymi jednotkami, ktoré pracujú v oblasti falzifikátov umenia. Na tie natrafíte veľmi často. Len pred pár rokmi mi niekto ponúkol na predaj zbierku fotografií od fotografov zvučných mien, z ktorých až osemdesiat percent boli falzifikáty. Viem o zberateľoch, ktorí takéto falzifikáty kúpili a v podstate prišli o milióny eur. Ak kupujete takéto umenie, musíte byť veľmi opatrní. Je preto nevyhnutné spolupracovať s galeristom, historikom umenia alebo umeleckým poradcom, ktorý sa v týchto veciach vyzná.
Ak hovoríme o investorovi, ktorý ešte len začína s nákupom umenia, aké základné rady by ste mu dali?
Ešte skôr, ako si určí, koľko peňazí chce do umenia investovať, musí mať informácie. To je to najdôležitejšie. Musí chodiť do múzeí, galérií, do umeleckých ateliérov. Je to preto, aby ste si dokázali odpovedať na otázku, aké umenie chcete zbierať a ako môžete v rámci danej témy svoju zbierku budovať. Môžete začať s originálnymi prácami na papieri, printami, v cene okolo osemsto až tisíc eur od mladých umelcov. Ak je vaša investícia okolo dvetisíc eur, už si môžete kúpiť aj menšie práce na plátne alebo malé sochy. Odporúčam kupovať cez galérie, a to nehovorím preto, že sám som galerista. Ak by ste si kupovali dielo priamo od umelca, možno ho dokážete získať za lepšiu cenu, ale zároveň spôsobíte, že cena diel daného umelca nebude rásť. Ako zberateľ tak pôjdete sám proti sebe.
Pretože sa dielo predáva takpovediac „pod stolom“?
Presne tak. Nemáte o danej transakcii žiaden záznam, ale ak aj máte nejaký doklad, stále je to nižšia cena. V podstate si tým ako zberateľ strieľate do nohy. Povedzme, že v galérii sa daný obraz predáva za päťtisíc eur a vy si ho priamo od umelca kúpite za tritisíc eur. Asi vás to poteší, ale nakoniec to spôsobí to, že daný obraz v skutočnosti nemá trhovú cenu päťtisíc eur. Ak by ste ho raz chceli predať, nezarobíte na ňom, a to aj preto, že o umelcovi je známe, že predáva zo svojho ateliéru za nízke ceny. My pracujeme len s umelcami, ktorí svoje diela priamo nepredávajú. Oni vedia, že je to v ich vlastnom záujme.
Na Slovensku je však takýto predaj celkom bežný.
Viem, že je to rozšírené, no určite to neplatí pre všetkých umelcov či umelkyne. My napríklad spolupracujeme s Petrom Cvikom a ďalšími, ktorí chápu, že predajom cez galériu si ochraňujú vlastnú značku, vlastnú umeleckú hodnotu, kariéru a zároveň aj prácu svojho galeristu.
Ako viete pri konkrétnom umelcovi predikovať, či a ako bude jeho cena rásť?
Ak už vieme, že o daného umelca je nejaký zberateľský záujem a že o jeho diela majú záujem aj inštitúcie, múzeá, galérie a podobne, predikciu rastu hodnoty nám dáva takzvaný faktor. Ten môže byť napríklad dvadsať alebo aj stošesťdesiat. Závisí to od toho, kde sa v rámci svoje kariéry daný autor nachádza, v akých zbierkach je jeho dielo zastúpené a v akých galériách či múzeách vystavoval či vystavovala, alebo či sa už daný umelec alebo umelkyňa vyskytujú aj na radare medzinárodných zberateľov.
Ako ten faktor funguje?
Vzorec umeleckého faktora (art factor formula) je vlastne matematický prepočet. Cena diela sa určuje ako šírka plus výška diela vynásobená faktorom umelca. Z pohľadu investora ide o snahu odvodiť cenu diela od niečoho objektívneho. Je to čistá matematika a je to absolútne transparentné. Ak má daný umelec napríklad faktor dvadsať, ktorý zodpovedá istej cene, plocha obrazu sa vynásobí cenou zodpovedajúcou tomuto faktoru. Ak je faktor stošesťdesiat, cena za plochu diela je, prirodzene, vyššia. A čo je dôležité, pri takomto prístupe platí, že cena je rovnaká bez ohľadu na to, kde si ju kupec kupuje – či je to v Bratislave, Londýne alebo v Austrálii.
A čo sochy či iné výtvarné diela?
Sumy za sochy sa tiež vypočítavajú pomocou faktora a v prípade fotografií alebo edícií sa vo všeobecnosti predpokladá nízke alebo vysoké číslo edície. Tu sa ceny v celkovej edícii môžu výrazne líšiť v závislosti od toho, či ste získali jedno z prvých alebo posledných čísel.
Ale buďte opatrní. Je nepísaným zákonom, že najneskôr od faktoru približne stošesťdesiat by mal mať umelec na aukčnom trhu náskok. Tu sa už pohybujeme v čisto špekulatívnej oblasti, pretože diela v aukciách, ktoré majú tzv. odhad, sa môžu predať za mnohonásobne vyššiu cenu alebo sa nepredajú vôbec. Táto, v lepšom prípade vysoká aukčná cena potom ovplyvňuje ceny v galérii, hra s hodnotou umelca sa obracia. Veľké aukčné domy ako Sotheby’s, Christie’s alebo Phillips by boli témou samou o sebe.
archív Steinhauser Gallery
Objekty: V galérii Bonni a Patrika Steinhauserovcov vystavoval aj slovenský umelec Marek Kvetan.
Takže, ak by sme sa vrátili k predaju „pod stolom“, takýmto nákupom vlastne deformujem faktor daného umelca…
Presne tak. Malo by to vo vás vyvolať otázky, ako je možné, že si môžete kúpiť taký obraz lacnejšie. Niečo tu nesedí. Faktor je pritom veľmi racionálny model nielen pre zberateľov, ale aj pre umelcov.
Keď sme ho už spomenuli, aký faktor má Peter Cvik?
Keď sme s ním začínali pracovať v roku 2020, bolo to pätnásť, teraz je to dvadsaťosem. Prečo? Lebo mal medzitým výstavy na rôznych miestach sveta – len za posledných dvanásť mesiacov vystavoval v New Yorku, Amsterdame, Paríži, vlani aj vo Viedni… Na svojej umeleckej kariére pracuje systematicky. Hovorím to len ako príklad. Po jeho dielach je citeľne väčší dopyt a, pochopiteľne, dokáže ich vyprodukovať len niekoľko kusov ročne, pričom všetky sa vypredajú. Výsledkom je, že cena jeho obrazov postupne stúpa.
Spolupracujete aj s inými slovenskými autormi?
Spolupracujeme napríklad aj s Marekom Kvetanom, ktorý je podľa môjho osobného názoru mimoriadne kvalitný umelec. V rámci našej galérie však prinášame na Slovensko zároveň rôznych medzinárodných umelcov a umelkyne, v rámci medzinárodných muzeálnych kvalít už etablovaných.
To, čo neustále opakujete, je fakt, že ak chce umelec na svojej kariére a hodnote pracovať, musí opustiť hranice rodnej krajiny…
Jednoznačne áno. Ak sa chcete ako umelec či umelkyňa presadiť, musíte vykročiť do sveta. To vôbec nie je ľahké, je to terén plný nášľapných mín. Dnes už však našťastie nie je ničím neobvyklým profesionálny servis, ktorý poskytujeme aj my a prostredníctvom ktorého na tejto ceste pomáhame ako umelcom a umelkyniam s ich medzinárodnou kariérou, tak aj ľuďom, ktorí sa rozhodnú do umenia investovať, zbierať ho a zhodnocovať ho ďalej.
Foto Juraj Fifik
Kancelária na Dunaji. Bonni a Patrik Steinhauserovci prišli do Bratislavy pred pár rokmi, okrem poradenstva zberateľom majú v Bratislave aj galériu.
Myslíte si, že mladí umelci to už chápu viac ako staršia generácia? Alebo to nie je o veku?
Nie. Bohužiaľ, myslím si, že mladí umelci a umelkyne, ktorí vychádzajú z vysokých umeleckých škôl na Slovensku, vôbec nerozumejú biznisu s umením. Nechápu, ako sa majú promovať, manažovať. Nejaké predmety s touto problematikou už síce na školách sú, ale nestačí to. V tomto smere – ako napokon aj v mnohých iných – by bolo na mieste zreformovať celý vzdelávací systém a prispôsobiť ho požiadavkám dnešnej doby. Keďže absolventi a absolventky umeleckých škôl vôbec nie sú pripravení, trh ich môže veľmi rýchlo „zožrať“. Umelecká kariéra je veľmi náročná. Najmä v začiatkoch to majú naozaj ťažké, potrebujú peniaze na ateliér, materiál a podobne. Kým vôbec začnú niečo zarábať, musia sa nejako živiť. A hneď na začiatku kariéry si môžu pokaziť vlastnú hodnotu, preto absolútne rešpektujem všetkých, ktorí tie prvé roky zvládnu. Je to naozaj ťažké.
Poďme ešte krátko k zberateľom. Ak má niekto voľné peniaze, ako by ich mal rozumne investovať do umenia?
Poviem to na príklade. V zahraničí spolupracujeme aj s family officmi – trustmi spravujúcimi peniaze podnikateľských rodín. Každý manažér takéhoto fondu radí svojim klientom, aby časť svojho bohatstva investovali do umenia. Môže to byť päť percent, môže to byť viac – v závislosti od portfólia a ochoty. Mám jeden skvelý príbeh o človeku z Nemecka, ktorý je vo svojej rodine už treťou generáciou zberateľov umenia. Je to štyridsiatnik, podobne ako ja. Svoj prvý obraz dostal ako darček na narodeniny. Mal vtedy dvanásť rokov a starí rodičia mu darovali dielo Andyho Warhola.
Bol to šikovný ťah, hlavne zo strany jeho rodiny…
Áno, jeho rodina chápala, v čom spočíva hodnota umenia, ako si hodnotu uchováva a aký má potenciál rásť. Zároveň sa z toho diela môže stále tešiť, ukázať ho svojim priateľom, môžu ho spoločne obdivovať, hovoriť o umení, o veciach, ktoré nás povznášajú… To je naozaj zaujímavé! Nielen kabelky Chanel alebo autá Porsche… Aj ako človek ste pre okolie zaujímavejší, keď vás baví niečo iné než povrchné, konzumné pôžitky. Môžete zbierať výtvarné umenie, ale pokojne to môže byť víno, knihy, vinylové platne alebo čokoľvek, čo vám dodáva pocit individuality – a hlavne čo robí váš život hodnotnejším. Taký je trend.
