Zajtra sa vydám za starými spomienkami a novými zážitkami. Vrátil som sa sem, aby som zabehol Bishop High Sierra Ultramarathon. Sme tu s otcom opäť ako tím. Áno, starší, ale stále spolu. Ako kedysi, tak aj dnes.
Ultramaratón Bishop High Sierra ponúka bežcom štyri vzdialenosti: 20 míľ, 50 kilometrov, 50 míľ a 100 kilometrov.
Článok je úryvkom z knihy populárneho svetového ultramaratónca Deana Karnazesa s názvom V stave totálnej eufórie, ktorú nájdete v našej Forbes knižnici.
Prekonať sám seba
„Necítim sa na stovku,“ povedal som otcovi.
„Tak na akú vzdialenosť si sa zapísal?“ opýtal sa.
„Na stovku.“
Ako inak. „Nemal by som sa do toho púšťať, viem to.“
„No čo, nebude to tvoje prvé rodeo, kovboj.“
„To teda nie, máš pravdu. Mám na konte aj iné kraviny.“
„Ale no tak, ultramaratónec, veď vieš, do čoho ideš,“ potľapkal ma po chrbte.
„A hlavne: vyhýbaj sa malérom,“ povedal mi. Rovnakú radu mi dáva po celý život a stále neviem, čo tým myslí.
„Jasné, otec, budem.“
Začalo sa odpočítavanie. „… štyri, tri…“ Prežehnal som sa.
„… dva, jeden…“ Výstrel zo štartovacej pištole a skupina sa vrhla vpred. Predstavenie sa začína.
Dean Karnazes počas jedného z absolvovaných ultrabehov. Foto: archív Deana Karnazesa
Dean Karnazes počas jedného z absolvovaných ultrabehov. Foto: archív Deana Karnazesa
Vydobyl som si pozíciu vpredu v hustom pelotóne a pohľad som uprel na dva páry svalnatých lýtok pred sebou. Bežal som v strapci bežcov v zomknutej formácii hneď za vedením pelotónu.
Úvodný úsek bol relatívne rovný a hladký, takže aj tempo bolo vysoké a prvotný adrenalín takisto pôsobil a poháňal systém. Oblak zvíreného prachu sa dvíhal v rannom vzduchu, ako keď sa divé kone dajú na splašený únik.
Úplne iné zviera
Takto to vydržalo asi osem kilometrov. Potom prišlo stúpanie a počiatočné tempo sa už nedalo udržať. Pľúca mi pracovali na plný výkon, no aj tak nevyrábali dosť kyslíka, aby poháňal nohy stále rovnakým tempom.
Takže som spomalil. Počas nasledujúcich dvadsiatich piatich kilometrov dosiahlo prevýšenie na trati asi 1 500 metrov. Len pre porovnanie, krkolomný Heartbreak Hill na Bostonskom maratóne má prevýšenie ani nie tridsať metrov. Ultramaratón je úplne iné zviera.
Bishop Creek bolo prvé miesto, kde sme si s otcom dohodli stretnutie. Mal som v nohách už celých štyridsaťpäť kilometrov. Slnko bolo teraz priamo nad nami a riadne pripekalo.
Robiť bežcovi podporu počas ultramaratónu znamená, že sa presúvate z miesta na miesto a tam si sadnete na zadok a čakáte. Niektorým to ide lepšie, iným nie. Môj otec má na to všetky predpoklady.
„Ahoj, otec,“ pozdravil som, keď som vbehol na stanicu. „Je horúco.“
„Nie je to až také zlé. Čo potrebuješ?“
„Bodla by mi klimatizácia.“
Zložil si čiapku a začal ma ňou ovievať. Nikdy sa nesťažoval a nikdy nebol neochotný. Vždy bol po ruke, vždy si našiel čas. Keď som vyrastal, chodil na všetky moje zápasy, hoci nemôžem povedať, že som sa vždy tešil, že je tam.
Otcovia niektorých mojich kamarátov neprišli ani raz. Vtedy som ešte nechápal mieru jeho oddanosti. Teraz už áno. Rodina je dôležitá. Dôležitejšia než čokoľvek iné.
Nie každý má na to žalúdok
„Počuj, otec, tamto je zázvor?“
Zázvor je zázračný elixír na črevné ťažkosti, čo je častý problém bežcov na dlhých tratiach, najmä pri vysokých teplotách. Mnohí ultramaratónci žujú kandizovaný zázvor. Ja dávam prednosť čerstvému.
Otec mi podal fľašu s čerstvo nakrájanými kúskami. Vložil som si jeden do úst a ihneď pocítil pálivú chuť. Odporúčam vám skúsiť si to doma – ale nad drezom. Nie každý to zvládne.
Kandizovaný zázvor je sladký a korenistý. Čerstvý chutí, akoby ste si do úst vložili zapálené prskavky. Stiahlo mi ústa.
Otec ma pozoroval s obavami. „Nechápem, ako to môžeš jesť.
„Hlavne, že to funguje, nie?“
Pokrčil plecami a ďalej na mňa pochybovačne pozeral.
Beh cez Death Valley. Foto: archív Deana Karnazesa
Beh cez Death Valley. Foto: archív Deana Karnazesa
Nasledujúce kilometre k stanici Intake som bežal agresívne. Možno až príliš agresívne. Bola to krátka vzdialenosť, zrejme preto som to podcenil (a, samozrejme, preto, aby ma nik nepredbehol). Lenže keď som dobehol na občerstvovačku Intake – leží 51 kilometrov od štartu, hneď som pocítil následky.
Odbehol som práve polovicu celkovej trate, ale cítil som, že už mám akurát tak dosť. Namiesto príjemného, uspokojujúceho pocitu, že polovička je za mnou a už to len nejako „doklepem“, sa dostavili obavy, že som to prepálil.
Cítil som sa ako zhorená ovca nad pahrebou. Zrazu mi bolo strašne horúco. Neznesiteľne horúco. Bol som ako v ohni. Bol som vyhorený, uvarený – a čakala ma ešte dlhá cesta.
Nevyhýbať sa bolesti
Pôvodne som si chcel na tejto stanici oddýchnuť a nabrať sily, pretože som sa cítil trochu divne, ale ukázalo sa, že som si nevybral vhodné miesto.
Moja misia sa logicky zmenila z túžby dostať sa na stanicu na snahu dostať sa odtiaľ čo najrýchlejšie preč. A otec to cítil tiež tak. Naplnili mi fľašu vodou, schmatol som vrecko s arašidovým maslom a vyrazil som…
Bežcom sa buď narodíte, alebo nie. Aké jednoduché. Ten rozdiel nie je v samotnom behu, ale v túžbe. Behanie nie je nevyhnutnosť – určite nie v tejto dobe a v tomto čase –, a predsa sa niektorí ľudia rozhodnú behať.
Male in sportswear and sunglasses running in the forest.
Beh je v hlave, pri ultramaratóne to platí desaťnásobne. Foto: Freepik
Niektorí jedinci jednoducho vyhľadávajú boj a utrpenie, hoci väčšina ľudí sa takým veciam všemožne vyhýba. Nebežci sa pýtajú:
„A nebolí ťa to, keď beháš?“ „Bolí, ak to robíš poriadne,“ odpovedáme my bežci.
V hlave to máme nastavené rovnako, naša spoločná realita je taká, že sa usilujeme „dostať jeden druhého“. Význam pohodlia sa zbytočne zveličuje. Život je ľahký. Tak prečo robiť ťažké veci?
Práve preto, že život je ľahký.
Keď som bežal dolu horúcim prašným trailom Bishop High Sierra Ultra, lapal dych a usiloval sa pri každom dopade chodidla na zem absorbovať bolestivý náraz, napadlo mi, že takto nejako by si niekto mohol predstavovať peklo. Ale ja to milujem. Je horúco, trpím, bolí to – je to fakt super!
Neuhasiteľný smäd
Bežal som smerom dolu ešte niekoľko kilometrov a uvedomoval si, že mi dochádza voda a som totálne prehriaty. Robilo mi dobre, že sa o nič nestarám. Až kým to dobré nebolo. Zrazu mi bolo strašne teplo. Príliš teplo.
Ignoroval som základné pravidlá a prešvihol som to. Prehrial som sa. Cítil som, ako sa mi pod okrajom šiltovky vyzrážala vrstva soli a strapaté husté vlasy mám pokryté bielou mazľavou hmotou.
Keď som vbehol na občerstvovaciu stanicu v Buttermilk, vyše 65 kilometrov od štartu, síce mi ešte stále netiekli sliny, ale cítil som sa ako opitý, tackal som sa, mal som popraskané pery a vyschnuté hrdlo. Keď ma zbadala jedna z dobrovoľníčok, vybehla mi oproti.
„Čo vám podám?“
„Vodu…,“ bľabotal som. „Vodu…“
Podala mi pohár a ja som začal hltavo piť, pričom mi polovica obsahu vytiekla na bradu.
„Ešte…“
Podala mi ďalší pohár a ja som urobil to isté.
„Ešte…,“ natiahol som ruku s pohárom, aby mi ho znova naplnila.
„Fúha, vy ste teda poriadne smädný!“
Keby si ty vedela…
„Oddýchnite si. Bežíte stovku?“
„Na to som sa prihlásil.“
„Máte na to celý deň. Viete, ako sa hovorí: všetko je to v hlave!“
Sadol som si na zem. „Viem, poznám to. Len neviem, či to v nej mám.“ Už tých 65 kilometrov ma pomaly, ale isto zmáhalo.
Čo sa deje v hlave ultrabežca
Presne takto to vyzerá na ultramaratóne, najmä v posledných etapách. Prívaly energie striedajú krízy. Výšky a pády. Ryba na háčiku, ktorá zbadá podberák, odrazu naberie silu a začne zúrivo bojovať.
Ak niekto niečo vie o tejto dynamike, tak ja určite. Veď som ich zabehol stovky na všetkých kontinentoch a vo všetkých možných podmienkach, aké si len viete predstaviť.
Totálne som sa odpísal, aby som sa vzápätí ako zázrakom pozbieral a bežal ďalej. Viem, čo dokáže ľudské telo a mám veľký rešpekt pred jeho schopnosťou pozbierať sa, ožiť a bojovať ďalej.
Hlavou sa mi preháňali náhodné myšlienky. Myslel som na svoju rodinu, deti, na dávneho kamaráta zo školy. Spomínal som, ako sme sa podpichovali. Rozmýšľal som o tom, ako milujem tento prekliaty šport, ako si naplno užívam každú jednu sekundu, všetko, úplne do bodky.
Ešte aj to, ako tu sedím na zadku na občerstvovačke a pozerám, čo sa deje okolo. Zaujímavé divadlo, to bez debaty. Postavy prichádzajú a odchádzajú, každý zahrá svoj part a jedinečnú rolu. Zábavná šou.
Lenže keď som sa tak nad tým zamyslel, neprišiel som sem predsa na to, aby som bol divák. To nie. Prišiel som sem, aby som bol súčasťou divadla, aby som zahral svoju rolu v práve sa odvíjajúcej ságe. Koniec vysedávania v hľadisku. Je čas vstať a vrátiť sa na pódium.
Späť vo forme
Dobrá správa bola, že sa mi podarilo postaviť na nohy bez toho, aby som sa musel najskôr prevaliť a potom sa postupne dvíhať na kolená, najskôr jedno, potom druhé, až potom sa postaviť.
Je oveľa dôstojnejšie, keď netreba ísť cez kolená. A môžete sa spoľahnúť, že ma sledovali všetky oči na stanici, aby zistili, ako na tom som. Tí supi! Našťastie sa mi podarilo postaviť bez straty sebaúcty.
Prvých pár krokov po odchode zo stanice bolo trochu opatrných, ale ihly ma postupne prestali pichať. S vyše 65 kilometrami v nohách je pochopiteľné, že ma už všeličo pobolieva. Aspoň nechty zatiaľ držia na svojom mieste.
Trať naďalej klesala, ani veľmi prudko, ani veľmi mierne, tak akurát, hoci miestami bol trail dosť prašný. Ubehol som niekoľko kilometrov, ale čím nižšie klesala trať, tým vyššie stúpala teplota. Asi stupeň na každých 300 metrov klesania. Hovorí sa tomu adiabatický teplotný gradient.
Prebehol som niekoľko ďalších kilometrov a nestretol som žiadneho bežca. Zdalo sa, že všetci sme si už našli vlastné tempo a každý sa ním necháva unášať ako bludný kontajner vypadnutý z lode na hladine oceána – občas podskočí nahor, občas pláva vpred – a nás to zase nezávisle unášalo dolu na dno údolia.
Postupne ma to unieslo do rýchlejších vôd, do systému sa mi vrátil príliv energie, kalórie z nedávnej siesty sa premenili na aeróbny výkon. Zrýchlil som krok a spevnil dopad. Zdalo sa mi, že som späť vo forme.
Nakladané čili papričky
V diaľke som zazrel občerstvovaciu stanicu Highway 168, malý červený fľak pred scenériou nekonečného Owens Valley so vznešenými White Mountains týčiacimi sa cikcakovito až do oblohy.
Kolosálne granitové útvary, ktoré vyzerali ako dierované tektonické platne. Vzduch bol stále nehybný, absolútne statický, len zo dna údolia sa dvíhali vlny sálajúcej horúčavy. Nikde ani len zvuk.
Počul som len vlastný dych a vlastné mrmlavé povzbudzovanie: „Dokážeš to… do-ká-žeš to… do-ká-žeš… to!“
Running sport. Man runner sprinting outdoor in scenic nature. Fit muscular male athlete training trail running for marathon run. Sporty fit athletic man working out in compression clothing in sprint
Maratónci sú známi svojou výdržou, čím sú však známi ultramaratónci? Foto: Unsplash
Ako som sa približoval k stanici, malý červený fľak sa zväčšoval a menil na riadny bod a ten sa nakoniec premenil na červenú celtovinu, ktorá zakrývala občerstvovačku Highway 168.
Sem sa bez ťažkostí dostali aj členovia podporných tímov a medzi nimi som hneď zbadal otca. Do tieňa stanu rozložil stoličku a vedľa nej položil prenosnú chladničku.
„Ahoj, otec,“ kývol som mu.
„Ahoj, synu! Tak čo? Vyhýbaš sa malérom?“
„Usilujem sa. Aj keď párkrát som k tomu nemal ďaleko.“
„To sa ani nečudujem – po 75 kilometroch. Sadneš si?“ Pokrútil som hlavou.
„Veď viem: vyhýbaj sa stoličkám,“ pripomenul si. Posadiť sa počas ultramaratónu môže byť aj vaším posledným klesaním na trati. Ak nie ste totálne zničení, radšej sa tomu vyhnite. Vlastne: práve vtedy sa tomu vyhnite.
„No dobre. Tak dáš si niečo?“
„Máš tam niekde šťavu z čili papričiek?“
Bežci na dlhé trate ulietavajú na šťave z nakladaných uhoriek. Vraj im pomáha proti svalovým kŕčom. Lenže to máte ako s behaním: buď šťavu z uhoriek milujete, alebo nie. Ja osobne ju neznášam.
Aby som bol k uhorkám spravodlivý: aj ja si dám občas nakladačku, ale že by som pil kyslý nálev a potom z neho grgal? To mi je fakt odporné. Oveľa príjemnejšia mi je šťava z nakladaných čili papričiek.
Je rovnako účinná, dokonca podľa mňa oveľa účinnejšia a najmä po nej v krku nezostáva kyslá pachuť nakladaných uhoriek. Otec siahol do chladničky a podal mi fľašu s papričkami.
Odkrútil som vrchnák a poriadne sa napil. „Ááá, nápoj pre bohov!“
Vždy verný
Dal som si poriadny dúšok nálevu zo zaváraných papričiek a vrátil som mu fľašu. „Ďakujem za všetko, otec. Fakt som rád, že si tu so mnou. Veď len pozri na to údolie. Owens Valley!“
Obaja sme sa obzreli, aby sme mohli obdivovať nekonečnú scenériu pred sebou, na chvíľu ohúrení jej majestátnosťou.
Prešlo veľa rokov, odkedy sme tu boli prvýkrát. Vynorilo sa mi mnoho spomienok, väčšinou pekných, ale aj niekoľko ničivo bolestivých. Myslím, že to tak je vždy, keď máte za sebou dlhý život.
Postupne zbierate veľa spomienok – nádhernú zbierku zážitkov, ktoré napĺňajú dušu radosťou a láskou –, ale človek zažíva v živote aj straty a smútok. Práve v takýchto chvíľach zamyslenia v nekonečnom priestore sa mu zvyknú najčastejšie vynoriť. Tie radostné, aj tie smutné.
„Povedz, otec, ako to znášaš, keď ma vidíš v tomto stave? Dobitého a utrápeného? Nie je to pre teba ťažké?“ Nikdy predtým som sa ho na to nepýtal. Náš vzťah málokedy zabŕdol do takého výsostne osobného územia. Všimol som si, že sa na chvíľu zamyslel. Neodpovedal hneď, čo preňho nebolo typické.
„Áno, je. Žiaden otec nechce, aby jeho dieťa trpelo. Bez ohľadu na to, koľko máš rokov, vždy mi budeš syn.“ Tie slová ostali visieť vo vzduchu. Viem, aké to je, keďže sám mám dve deti. Keď niečo bolí dieťa, bolí to aj rodiča. Dokonca niekoľkonásobne viac. Potľapkal som ho po pleci. „Uvidíme sa v cieli, otec.“ Vrátil som sa na trať.
Posledné kilometre
Do cieľa stovky zostávalo ešte asi 25 ťažkých kilometrov. Vzhľadom na náročnosť terénu, horúčavu a vzdialenosť od akejkoľvek civilizácie a k tomu vyčerpanosť a celková únava, môže zvyšný úsek pokojne trvať aj päť či šesť hodín, možno aj viac.
Bol som si však celkom istý, že otec pôjde hneď teraz rovno do cieľa. Autom mu to bude trvať takých dvadsať minút, ale vyrazí hneď. Presunie sa tam a bude na mňa trpezlivo čakať.
Aj keby mi to trvalo deväť či desať hodín, alebo aj celú noc, bude tam čakať. Semper fidelis. Vždy verný.
Takmer hneď potom, ako som vybehol z občerstvovačky Highway 168, som pocítil nový typ únavy. Nohy mi oťaželi a cítil som v nich väčšiu letargiu než predtým.
Bozk smrti pre bežca
Mal som dojem, že mám okolo členkov akési neviditeľné závažia. Už len dvíhať nohy, aby som sa nepotkol o nerovnosti na trati, sa mi videlo príliš namáhavé.
Prvýkrát počas dnešného dňa sa dostavil aj pocit malátnosti, nevýslovnej únavy za hranicou, keď kofeín ešte dokáže vybudiť systém k výkonu.
Všetko to na mňa začalo doliehať. Intenzívne. Olovené nohy nie sú niečo, čo len tak ľahko rozbeháte. Pre bežca je to ako bozk smrti. Neliečiteľný stav. Nečakal som to. Veľmi rýchlo som sa prehupol zo stavu ľahko raneného do konečného štádia.
Foto: archív Deana Karnazesa
Foto: archív Deana Karnazesa
Dobehni ešte aspoň na ďalšiu občerstvovačku, pomyslel som si. Pozbieraj sa a daj ešte aspoň tých pár kilometrov. Veď si to už zažil. Stačí, keď sa dostaneš na ďalšiu stanicu. Podarilo sa mi to síce, ale od elegancie to malo teda poriadne ďaleko.
Trail bol relatívne nenáročný a s miernym klesaním, no ja som rozkopával a dvíhal prach ako mulica ťahajúca vlečku plnú dreva, neschopná dvíhať kopytá, nieto ešte podskočiť. Najviac ma znepokojoval rýchly nástup celkového vyčerpania.
Presne som však vedel prečo: nemám natrénované. Určite nie na takúto vzdialenosť. Je toho na mňa priveľa a nezvládam takú záťaž. Ďalej som sa trápil.
Cesta von
Do cieľa utlramaratónu vedú dve cesty. Tá prvá znamená, že zaberiete a jednoducho sa tam dovlečiete bez ohľadu na to, ako. Tú druhú nepoznám. Zabral som a dovliekol sa na ďalšiu stanicu.
Stanica Tungsten City stála na strategickom bode – osemdesiat kilometrov od štartu, dvadsať do cieľa. Napriek názvu tam nijaké mesto nebolo, len malý stan a niekoľko dobrovoľníkov, ktorí len tak postávali a občas pozdravili nejakého bežca.
Musel to byť pohľad pre bohov, keď som sa tam dotackal, pretože keď ma zbadali, všetci do jedného vyskočili, aby mi pomohli. Tento raz som vďačne a bez zaváhania prijal aj ponúknutú stoličku. Zvalil som sa na ňu, nahlas zavzdychal a ani sa nepohol. Prestal som vnímať.
„Ako sa cítite?“ ozval sa hlas niekde v prázdnom priestore medzi mojimi ušami. Rozoznal som síce, že to je mužský hlas, ale netušil som, kde sa nachádza. „Vnímate ma?“ spýtal sa hlas znova a nejaká ruka sa dotkla môjho pleca.
Cítil som, že nevládzem hovoriť, tak som len pohol hlavou. Ťažko povedať, či to bol súhlas, alebo nie. Zrejme ani sám som to nevedel posúdiť.
„Dajte si trochu, napite sa,“ povedal hlas. Videl som, že mi dvíha k ústam pohár, tak som sa intuitívne napil. Mountain Dew Code Red – pričom Code Red v názve znamená, že nápoj obsahuje vyššiu dávku cukru a kofeínu.
Chvíľu trvalo, kým nápoj zaúčinkoval a reštartoval systém, ale nakoniec urobil, čo mal. Do končatín sa mi ako zázrakom začal vracať cit. Znova som sa napil. Hmla opäť trochu ustúpila.
Pokušenie skončiť
Hlas pokračoval. „Vyzerá to, že ste sa zapísali na sto kilometrov, čo? Ale viete, že to ešte stále môžete zmeniť na päťdesiat míľ?“
„Viem. Alebo sa na to vybodnúť a nedokončiť,“ zašomral som. Neviem, či to myslel vážne. Nikdy som o takej možnosti nepočul, ale on to povedal tak, akoby to bola hotová vec – len ja o tom neviem (človeče, ako to, že to neviem?).
„Naozaj?“ spýtal som sa.
„Naozaj,“ prikývol. „Aj iní sa tak rozhodli. Môžete odstúpiť zo stovky a pripísať si kredit za päťdesiat míľ.“
Nastalo dlhé ticho. Nevedel som, čo na to povedať. Vôbec som tomu nerozumel. Hlas pokračoval. „Ak teraz odbočíte doprava, máte to míľu a pol do cieľa päťdesiatky. Hotovo. Ak odbočíte doľava, bude to ešte dlhé utrpenie.“ Pozrel som naňho. Potom dolu do zeme. Potom znova naňho. Alebo skôr cez neho.
„Tak? Čo urobíte?“
„Hm,“ odpovedal som veľmi pomaly. „Veľa som toho včera nenaspal, nemám ani kondičku a vôbec nie som v pohode a otec ma už čaká v cieli a… takže… takže… takže…“
Nedokončil som. Nastalo dlhé ticho.
Znova sa opýtal: „Tak čo, päťdesiat míľ či sto kilometrov?“
„Takže…“ začal som. Ďalšie dlhé ticho.
„Takže?“ skúšal ďalej.
„Takže…“ začal som.
Pokračovanie pútavého príbehu ultramaratónca Deana Karnazesa sa dočítate v ďalšom článku.
Článok je úryvkom z knihy populárneho svetového ultramaratónca Deana Karnazesa s názvom V stave totálnej eufórie, ktorú nájdete v našej Forbes knižnici.
