Jej tvorba je nabitá satirou, kresbami reaguje na aktuálne udalosti aj na naše tradície a folklór. Ako sama priznáva, vždy si tým znepriatelí nejakú časť Slovenska. „U nás mám stále pocit, že si nevieme až tak robiť srandu sami zo seba a berieme sa trošku vážne,“ myslí si ilustrátorka Ivana Šáteková.
V rozhovore pre Forbes.sk hovorí o postavení žien v maľbe, či AI dokáže čoskoro nahradiť umelcov a prečo je umenie na Slovensku podceňované a podhodnotené.
Tradície aj superženy
V roku 2015 ste boli v rebríčku Forbes 30 pod 30. Ako si spomínate na toto obdobie?
Obdobie okolo tridsiatky bolo pre mňa naozaj plodné. Okrem toho, že sa mi narodilo dieťa, získala som cenu Tatra Banky pre mladého tvorcu za výstavu Mám 30 a nemám plán.
Odvtedy uplynulo dosť veľa času a aj moja tvorba sa vyprofilovala konkrétnejším smerom, inklinujem k vlastnému výskumu a hľadaniu súčasnej podoby slovenského folklóru, ktorú ironizujem. Hrabem sa v slovenských tradíciách a trošku ich karikujem. Tým si však vždy znepriatelím nejakú časť Slovenska.
Ako ste sa dostali k vášmu charakteristickému rukopisu?
Bol za tým celý proces. Smerovala k tomu už aj moja tvorba na škole. Už v tom čase som inklinovala k národným témam a postupne, z povrchnejšieho vnímania tém, som sa dostala do osobného prerozprávania príbehu.
Aktuálne vystavujete aj v Jeruzaleme a témou výstavy sú osobné hrdinky. Kto je ten prototyp ženy, ktorú obdivujete?
V mojom prípade nešlo o prototyp konkrétnej ženy. Je to pre mňa každá z nás. Všetky sme okolnosťami donútené robiť činnosti, ktoré sú pokladané za „mužské“. A myslím si, že nie je namieste, že nás niekto považuje za slabšie a nežnejšie pohlavie, keďže vieme byť v mnohých situáciách aj to „silnejšie“ pohlavie.
Vzdala som hold aj žene-matke, slobodnej žene, slobodnej matke, žene, ktorá musí tvrdo pracovať v rámci biznisu. Je tam celá škála žien, ktoré zastávajú rôzne funkcie.
Čo môžu návštevníci na tejto výstave vidieť?
Ja som zvolila inštaláciu v rámci priestoru. Väčšinou si tam návštevníci môžu pozrieť obrazy, ale ja som tam umiestnila kúsok z mojej predchádzajúcej výstavy, ktorá sa volala Sviatočné predstieranie, nie prestieranie. Tento obrus, na ktorého lemovaní rozprávam príbeh o spomínaných ženách, levituje v centrálnom priestore v galérii.
Nový smer
Sú výšivka a 3D objekt nový smer, ktorým ste sa rozhodli vydať?
Je to zatiaľ len jeden objekt z výstavy. Do výšivky som sa pustila na materskej, pretože som nevedela, ako a čo doma tvoriť. Človek tvoriaci je zvláštny druh a začne ho prepadať frustrácia, keď to nemôže robiť. Ilustráciu som si tak začala nahrádzať vyšívaním. Prišlo mi krásne sa takýmto spôsobom odvolávať aj na ženy, ktoré nemali v minulosti dovolené byť umelkyňami, a je to aj reakcia na ženskú tvorbu.
To bol dôvod, prečo ste sa zapojili do izraelskej výstavy Heroines: my personal female hero? Alebo vás priamo oslovili?
Bola som oslovená a mala som vybrať dielo, ktoré by sa do tohto konceptu hodilo. Keďže ústredná téma je žena hrdinka, tak tento obrus absolútne zapadal do koncepcie.
Dielo z výstavy Slávnostné predstieranie. Foto: Archív Ivany Šátekovej
Neviditeľné umelkyne
Ako vnímate postavenie žien v umení? Sú tu prítomné ešte nejaké genderové rozdiely, alebo je tento segment vyvážený?
Vo veľkých galériách je stále vyššie zastúpenie mužských umelcov. Ženy akoby boli vynechané aj z dejín umenia, je tam naozaj minimum osobností. Ale teraz sa začína éra, kedy kurátori pochopili, že boli ženy veľmi dlhú dobu vynechávané a vracia sa im vietor do plachiet. Dôkazom je aj veľká výstava Márie Bartuszovej, ktorá sa z lokálnej umelkyne stala svetovou osobnosťou.
Mám však stále pocit, že ženy ťahajú za kratší koniec. Aj keď sa im podmienky prispôsobujú, vždy sa nájde niečo, čo ich znevýhodňuje. Napríklad ja ako matka a aktívna umelkyňa nemôžem ísť na stáž. Muž sa môže len tak zdvihnúť a odísť. Ženy si to nemôžu dovoliť. Neviem, prečo to tak je.
Podmienky sú dané tak, že rezidenčné pobyty nefungujú pre ženy, ktoré majú záväzky. Mnoho žien má ruky zviazané materstvom niekoľko rokov a takéto príležitosti im preto unikajú a je pre nich ťažšie uspieť.
Vaša tvorba je charakteristická aj iróniou a satirou. Prečo ste si ešte pôvodne zvolili takýto štýl?
Nerobím to zámerne. Nekalkulujem s tým, je to pre mňa prirodzené, neviem brať svet smrteľne vážne a je to moje osobnostné životné nastavenie. Humor je v mojom živote prítomný každý deň a ak by som témy, ktoré spracúvam, robila vážnym spôsobom, asi by to bolo patetické. Je tu prítomná veľmi tenká hranica, na ktorej sa pohybujem, a mám pocit, že je veľmi ľahké spadnúť do patetického rozmeru.
Sama ako lakmusový papierik
A musíte to s niekým konzultovať?
Bolo skvelé, že na vysokej škole boli mojím barometrom a lakmusovým papierikom pedagógovia, ktorí vedeli povedať, čo áno a čo nie. Teraz sa musím spoľahnúť na svoju intuíciu a pocit. Byť už sama sebe tým lakmusovým papierikom a vedieť odhadnúť, čo je už príliš.
Aké témy v poslednom období otvárate? Kde sa inšpirujete?
Tým, že som žena, tak je pre mňa najprirodzenejšie riešiť ženské témy. Ale takisto aj témy slovenské, naše, ktoré každý deň ľuďom dvíhajú obočie. Či už sú to prieskumy verejnej mienky alebo niečo podobné. Často reagujem na to, čo sa okolo mňa deje.
Napríklad aj po vraždách, ktoré sa vlani udiali na Zámockej ulici v Bratislave, som reagovala kresbou so smútiacou pani s dúhovou vlajkou. Často ide o moje osobné vnímanie a reakcie na udalosti, ktoré sa dejú okolo mňa. A celkom mi to pomáha ako psychohygiena.
O hejteroch a zmysle pre humor
Ako vnímate politickú satiru na Slovensku?
Ako niekdajšia porotkyňa Novinárskej ceny v kategórii kreslený humor, si často hovorím, že vidím veľmi silné diela a som za ne rada. Ale zároveň musím dodať, že sa mi zdá, že sa neobjavujú nové osobnosti, ktoré by toto pole pokryli.
Nikto, kto mi posiela hejty, reálne nebol na mojich výstavách. Je to spôsobené len tým, že sa vyskytnem na nejakom portáli a to spúšťa ich zavzdušnenie.
Osobne to, čomu sa venujem ja, nepovažujem za politickú satiru. Je to môj pocitový vhľad do témy. Trochu mi politická satira, ktorá by išla aj za hranice, na Slovensku chýba. Celkovo mám dojem, že v Česku, s ktorým sme si stále veľmi blízko, je humor veľmi silno zastúpený na umeleckej scéne a je dominantný. U nás mám stále pocit, že si nevieme až tak robiť srandu sami zo seba a berieme sa trošku vážne.
Dostávate často kritiku za vaše zobrazenie stavu spoločnosti?
Chodili mi rôzne hejty až výhražné správy. Ale, paradoxne, ich nespúšťala návšteva mojej výstavy, ale prezdieľané rozhovory so mnou na dezinformačných portáloch. Nikto, kto mi posiela hejty, reálne nebol na mojich výstavách. Je to spôsobené len tým, že sa vyskytnem na nejakom portáli a to spúšťa ich zavzdušnenie.
Hovoriť za tých, ktorí nemôžu
Reagovali ste aj na vypuknutie vojny na Ukrajine či na vraždu dvoch mladých ľudí na Zámockej. Ako sa kreuje takéto dielo?
Udalosti, ktoré hýbu spoločnosťou, hýbu aj mnou. Niektorých sa to možno nedotýka tak, ako mňa. Ale celkom ma to zráža na kolená a ťažko sa mi žije s myšlienkami, keď v susednej krajine prebieha vojna, keď stretávam ľudí, ktorí chcú žiť svoj pokojný život, ale nemôžu. Netýka sa to len Ukrajincov, ktorí zostali zaseknutí v našej krajine, ale týka sa to aj iných menšín.
Vizuálne umenie často ľuďom pomôže vyjadriť sa namiesto slov.
Vždy sa ma to dotýkalo a aby som to vedela aj sama v sebe spracovať, spracovávam to tvorbou. Mám pocit, že za tých, ktorí často nemajú hlas, musia hovoriť iní. Sama som zažila na škole šikanu a bolo ťažké, keď sa človeka nikto nezastane. Preto mám potrebu to robiť teraz ja.
Dielo po udalostiach na Zámockej. Foto: Archív Ivany Šátekovej
Je reflektovanie ťažkých spoločenských tém pre vás formou terapie?
Tú hrôzu, ktorá sa udiala na Zámockej, nie je možné opísať. Napríklad ja som veľmi aktívna na sociálnych sieťach, vždy mám čo povedať a tu mi došli slová. Zostala som mlčiac sedieť v ateliéri, nevedela som, čo povedať. Jediné, čo som dokázala urobiť, bola tá kresba. Mám pocit, že sa to stalo aj pomerne virálnym dielom. Bolo to práve preto, že ľudia zostali bez slov. Vizuálne umenie často ľuďom pomôže vyjadriť sa namiesto slov.
Nastali niekedy momenty, keď ste si povedali, že „toto nedám“, a radšej ste nekreslili? Alebo vás to poháňalo vpred?
Celkovo nemám rada nastavenie „nedá sa“. A preto sa všetko dá a ak to nejde jedným smerom, tak to skúsim iným. Aj výšivky sú dôkazom toho, že človek, ktorý nedokáže vyšívať, má tú drzosť vystavovať výšivky. Je to moje nastavenie, ale zdá sa mi, že v spoločnosti prevažuje ten opak. Mňa to však nezastaví.
Komercia a AI
Ako sa pozeráte na komerčnú ilustráciu? Aký pomer vašej tvorby tvorí komerčná ilustrácia?
Keď som bola mladšia, možno aj pred tými desiatimi rokmi, bola som nútená si zarábať komerciou. Pre začínajúceho výtvarníka, ktorý nie je etablovaný na scéne, je to jediný spôsob, ako si svojimi schopnosťami zarábať.
Ja to v žiadnom prípade neodsudzujem. Zarábala som si na to, aby som mohla tvoriť. Dnes už u mňa prevažuje voľná tvorba, ale stále je tam aj nejaké percento knižnej ilustrácie. Pociťujem však, že umelá inteligencia berie zákazky.
Z výstavy Milý koniec sveta. Foto: Archív Ivany Šátekovej
V reklamnom biznise je veľmi jednoduché nahradiť človeka, ktorý má chyby. Keďže AI dokáže byť dokonalejšia a veľmi rýchla, tak to už začína byť veľmi citeľné. Sama som sa rozprávala s kamarátom z reklamného biznisu a povedal, že na dennej báze využívajú AI.
Ja už zákazky veľmi nedostávam. Sú tu už mladší, rýchlejší a výkonnejší. Alebo si myslia, že by som to už nechcela robiť. Ja sa tomu však nebránim. Ideálne by bolo, ak by som sa mohla živiť len svojím umením, ale na Slovensku kultúra ťahá za kratší koniec.
Nie sme darmožráči a komedianti
Na záver vám položím filozofickú otázku: Ako vidíte budúcnosť umenia na Slovensku? Čo sú najpálčivejšie otázky, ktoré sa v tejto oblasti aktuálne riešia?
Vôbec neviem, aká je budúcnosť, to by som bola veštec. Ale mrzí ma, že rétorika politikov ovplyvnila vnímanie umelcov v spoločnosti. Teda ako darmožráčov, príživníkov a komediantov, čo vôbec nie je pravda. Tvrdo pracujeme, ale nikto to nevníma ako prácu, ľudia si myslia, že si niekde váľame šunky, čo ma hrozne mrzí.
Ideálne by bolo, ak by som sa mohla živiť len svojím umením, ale na Slovensku kultúra ťahá za kratší koniec.
Vnímanie umenia je tu zle nastavené. Takisto jeho podpora. Ministerstvo kultúry ťahá za najkratší koniec a celkovo, keď sa dávajú dotácie, tak ide o smiešne sumy oproti iným rezortom.
Je vôľa to riešiť?
Sú to rokmi a rokmi zanedbané mechanizmy, ktoré nefungujú. Vidíme svetlé body, napríklad Jakuba Uríka, ktorý dostáva slovenské umenie do zahraničia. Priala by som si, aby v každej krajine fungovali diplomatické vzťahy tak, že umelci by mohli krajinu reprezentovať.
Kultúra je to, čo vyhľadávajú aj turisti. Sú to galérie, múzeá, divadlá. Ak si niekto myslí, že umelci tejto krajiny nemajú čo ponúknuť, tak ich chcem vyviesť z omylu. Keď cestujete, tak navštevujete kultúrne pamiatky a umenie. Mrzí ma, že tí, ktorí to pre túto krajinu vytvárajú, sú považovaní za spodinu. Skôr je to prianie do budúcnosti, aby Slováci pochopili hodnotu a kultúry umenia.
