Začínali v malom byte vo Viedni ako štvorica spoluzakladateľov. Súrodenci Andrea a Martin Zahurancoví hovoria osem rokov po založení startupu eyerim, že za ich úspechom stojí aj naivita.
Eyerim, dnes už nielen online obchod s očnou optikou, patrí k najrýchlejšie rastúcim e-shopom vo svojom segmente v regióne strednej a východnej Európy.
Stojí za ním štvorica mladých ľudí: Yassaman Omidbakhsh, Martin Zahuranec, člen Forbes rebríčka 30 pod 30 z roku 2018, Andrea Zahurancová, členka Forbes rebríčka top slovenských startupistieka aj rebríčka Forbes 30 pod 30 z roku 2020, a Branislav Ramšák. Martin a Yassaman dnes firmu riadia ako co-CEOs, podporovaní senior manažmentom.
Disciplína a naivita
Vďaka ktorej vašej vlastnosti ste podľa vás uspeli? Bola to dravosť, vytrvalosť alebo niečo úplne iné?
Andrea: Keď eyerim začínal, mala som 21 rokov a určite v tom boli aj nejaká dravosť a odvaha, ale aj zdravá ignorancia. Nezaoberali sme sa tým, čo by sa mohlo stať.
Prišiel nápad a ja som si absolútne nepripúšťala žiadne negatívne myšlienky. Jednoducho sme do toho išli. Popri dravosti je to mix aj odvahy a mladíckej nerozvážnosti.
Martin: V úplných začiatkoch mojej kariéry, ešte pred eyerimom, som zistil, že mám vlastnosť, ktorá reflektuje nielen moju profesijnú stránku, ale aj tú životnú. Vždy som totiž priorizoval skúsenosť pred finančným alebo kalkulovaným benefitom.
V prvej práci som dostával výplatu 700 dolárov v Hočiminovom Meste vo Vietname. Letenku som si musel zaplatiť sám, takže mi bolo od prvého dňa úplne jasné, že na tom pravdepodobne prerobím. Ale aj tak som tam išiel, aj tak som tam makal 13 hodín denne.
Nebol som privilegovaným špekulantom, ako je na Slovensku celkom bežné a nezjednával som si firemné auto a stravné lístky. Z toho, čo mal byť šesťmesačný internship, sa stal full-time džob a nakoniec som tam zostal takmer rok. (Zahuranec v tom čase rozbiehal e-commerce projekt pre nemeckú investičnú skupinu Rocket Internet v juhovýchodnej Ázii, z ktorého sa neskôr vykľul veľký regionálny hráč, online trhovisko Lazada, pozn. red.).
Foto: Archív Eyerim
Martin Zahuranec, CEO startupu eyerim. Foto: archív eyerim
Andrea: Nikdy nám nezáležalo na tom, čo si myslia iní, a to nás hnalo v podnikaní vpred. V dnešnom svete sa stretávam s tým, že sa ľudia boja, lebo čo ak im niečo nevyjde, čo si o tom pomyslia známi a či nesklamú rodičov a okolie. My sme sa nad tým nikdy nezamýšľali, nepripúšťali sme si takéto myšlienky alebo pochybnosti. A to má veľkú zásluhu na tom, kde sme dnes.
Martin: Spomínala si dravosť. Dodal by som k tomu, že treba mať v sebe aj neoblomnosť, disciplínu a podobne… Napadá mi ešte aj slovo, ktoré by asi nikto neočakával, a to je naivita. V začiatkoch sme boli vyslovene naivní.
Keby za mnou dnes niekto prišiel a snažil sa mi odprezentovať eyerim tak, ako sme ho plánovali my, napríklad s rovnakým rozpočtom v mnohých krajinách, asi by som povedal, že sa to nedá a odhováral by som ho.
Ale my sme si žili vo svojej bubline v 1,5-izbovom byte vo Viedni, boli sme odpojení od akéhokoľvek slovenského startupového ekosystému a žili sme iba slepo a naivne svoju víziu a nejako sa nám podarila.
Prechod do kamenných obchodov
Z tejto spomínanej naivity ale vznikol jeden z najväčších e-shopov s okuliarmi a očnou optikou. Nestačilo vám to, teraz ste sa pustili do kamenného predaja. Prečo?
Martin: Celá biznis téza eyerimu bola od počiatku založená na tom, že okuliare a očná optika sú posledným multimiliardovým segmentom na svete, ktorý ešte neprešiel transformáciou smerom do online. V zásade sa 95 percent tovarov predávalo stále rovnako ako v 80. rokoch.
V tom čase sme kategoricky odmietali ísť offline či otvárať sieť vlastných optík. Hovorili sme tomu nie, pretože presne proti tomu sme bojovali. Predpokladali sme však, že transformácia trhu nastane rýchlejšie. Ľudia sú stále veľmi opatrní, aj napriek tomu, že covid čosi urýchlil. Tak sme si povedali, že kým nastane zlom, potrvá to ďalších desať rokov.
Andrea: Ale na druhej strane je úplne super, že sme do toho išli, pretože sme zistili, že takto máme oveľa bližší kontakt so zákazníkmi. Môžeme s nimi pokecať, čo sa zíde, keďže veľa ľudí stále nedôveruje online nákupom. Okrem toho môžeme zákazníkom aj zmerať zrak, počúvať ich názory a požiadavky tvárou v tvár.
Čo to ale urobí s cenami vašich okuliarov? Vaša filozofia bola doposiaľ postavená na tom, že môžete predávať okuliare lacnejšie, keďže fungujete online a nemáte náklady na prevádzku kamenných obchodov.
Martin: S našimi cenami to neurobí absolútne nič. Jedna zo základných hodnôt eyerimu je transparentnosť. Rovnaké ceny budú aj na webe, aj v predajni. Nielen pri okuliaroch, ale aj čo sa týka šošoviek a všetkého ostatného. Máme väčšiu návštevnosť ako bežná optika, takže si to môžeme dovoliť. A funguje to perfektne a vysoko profitabilne aj bez toho, aby sme museli mať inú tendenčnú a nedemokratickú cenotvorbu.
Prvýkrát v čiernych číslach
Podľa čísel z registra účtovných závierok sa vaše tržby pohybujú na úrovni desiatich miliónov eur. S akými výzvami sa stretávate v biznise tejto veľkosti?
Andrea: Aktuálne je najväčšia výzva rásť a naďalej škálovať. A keď už sme začali tému kamenných obchodov, tak plánujeme taktiež otvárať ďalšie v nových mestách.
Martin: Po dlhej dobe čelíme výzvam, ktoré sú naozaj príjemné a kreatívne. Neťaháme firmu z problémov kvôli covidu, kvôli vojne a podobne. Nepotrebujeme investície, tento rok sa nám darí úplne fantasticky. Prvýkrát ho s takmer určitosťou uzatvoríme ako profitabilná firma.
Minulý rok, ako si spomínala, sme (s tržbami) skončili tesne pod hranicou desiatich miliónov. Tento rok, ak sa podarí, dosiahneme možno viac ako 15 miliónov.
Eyerim urobil istú revolúciu na slovenskom, respektíve stredoeurópskom, východoeurópskom a balkánskom trhu. Najprv tým, že zdemokratizoval predaj slnečných značkových okuliarov a následne spustením našej vlastnej značky.
Andrea Zahurancová. Foto: Ondřej Pýcha
Andrea Zahurancová. Foto: Ondřej Pýcha
A potom prišiel nápad s kamenným predajom?
Martin: Potom sme sa pustili do našej transformácie, a teda toho, že sme nechceli byť len módny e-shop, ale skutočná online optika. Aktuálnou obrovskou výzvou sú predajne.
Prvú sme si vycibrili, zabralo to veľa času – museli sme vymyslieť všetky procesy, aby nám to fungovalo a aby to bolo dobre nadizajnované. A toto chceme replikovať a vytvoriť celý ekosystém. Nepozeráme sa na to tak, že máme online a offline.
Je to prepojené a tým sa uzatvára kruh. Napríklad, ľudia môžu objednávku začať na webe, dokončiť na predajni, začať na predajni, dokončiť na webe, vyskúšať si rám.
Ale predovšetkým, keď k nám prídu zákazníci do predajne, tak im vieme zmerať zrak, automaticky sa to uloží do databázy a človek tam už nikdy viac nemusí prísť. Stačí si potom už len vybrať rám, dáta tam bude mať. Tým pádom konvertujeme zákazníka do digitálnej modernej sféry.
Nárast na Balkáne
Je kamenný predaj pre vás teda taký úspešný projekt, že rovno po otvorení prvej predajne idete do druhej? Alebo to je len prirodzený vývoj?
Martin: Z našich demografických dát vieme, že drvivá väčšina našich zákazníkov pochádza z veľkých miest. V každej krajine je to z prvého alebo druhého najväčšieho mesta. Takže aktuálnym cieľom je otvoriť jednu predajňu v každom väčšom meste.
Budeme pokračovať s Košicami, Brnom, Prahou. Potom pôjde možno Budapešť, Bukurešť, Sofia a tento rok nám neuveriteľne rastie Chorvátsko, takže pozeráme na Záhreb. Boli by sme radi, ak by sa nám tento rok podarilo otvoriť minimálne ďalšie tri prevádzky.
Dva rôzne spôsoby cestovania
Nie je tajomstvom, že obaja veľmi často cestujete. Ako sa manažuje firma na diaľku?
Andrea: V prvom rade cestujeme rôznym spôsobom. Ja naozaj pracujem z Indonézie, kým Martin cestuje a má rád extrémy. Úplne sa vyťaží, dva mesiace maká a potom si ide oddýchnuť a cestovať. Ja som cestovanie posledné roky od korony poňala inak.
Počas pandémie som sa nečakane presťahovala do Indonézie, takže už to nevnímam ani ako cestovanie. Tak ako fungujem na Slovensku, fungujem aj tam. Trochu sa mi musela upraviť pozícia, aby som mohla byť tam, to áno. Ale normálne odtiaľ pracujem, cestujem, krajinu objavujem cez víkendy. Zatiaľ čo Martin cestuje dobrodružne backpackovo.
Keď má toho Andrea veľa v práci, cestuje. Foto: Andrea Zahurancová archív)
Keď má toho Andrea veľa v práci, cestuje. Foto: Andrea Zahurancová (archív)
Martin: Presne! Nezvyknem pracovať remote, keď niekam idem, tak vyslovene iba cestujem vo vysokom nasadení, neberiem si so sebou väčšinou ani laptop. Má to byť naozaj mentálna hygiena. Ale zároveň to isté robím, keď som v kancelárii. Dávam tomu 120 percent.
Fungujem v cykloch. Som v Bratislave dva mesiace, kvartál, pracujem, ale potom potrebujem na týždeň – dva vypnúť alebo to aspoň skúšam cez predĺžené víkendy.
Čo na to hovoria investori? Viem si predstaviť, že niektorí nie sú úplne spokojní, keď nemajú svoj founderský tím na jednom mieste…
Martin: Foundersky tím na jednom mieste je, veď my s Yassaman sme v Bratislave takmer nonstop. Aďa chodieva na Slovensko relatívne často a hlavne jej náplň práce vôbec nevyžaduje, aby v kancelárii bola, keďže manažuje marketingové aktivity. Nepodieľa sa na chode firmy tak intenzívne ako my dvaja, nie je na strategických rozhodnutiach alebo na mítingoch manažmentu.
Andrea: Nastavili sme si to super, vďaka tomu, že sme firmu založili štyria. Bývali to štyria ľudia na mítingu so štyrmi názormi. Teraz sa tá kvázi moc centralizovala na dve osoby, ale vďaka tomu to je ešte efektívnejšie a pohodlnejšie.
Martin Zahuranec. Foto: eyerim (archív)
Andrea, ako si si nastavila pracovné návyky, keď si sa presťahovala do Indonézie?
Andrea: To, že som v Indonézii, neznamená, že cestujem. Musím sa zariadiť tak, aby som mohla pracovať. Fungujem tam rovnako ako tu, pracujem a mám svoju rutinu. Tam mi to dokonca vyhovuje viac. Nie som veľký fanúšik rán, takže ich potrebujem mať pomalé.
Idem na pláž, zacvičím si, dám si obed a až potom začnem pracovať. A je to presne ten čas, kedy začína slovenský tím, pretože je tam zvyčajne časový posun päť alebo šesť hodín. Prišla som na to, že mi to úplne vyhovuje. Poobede som efektívnejšia, viac mi to páli a naozaj ma nič neťahá mimo laptopu alebo mimo domu, pretože už mám všetko odmakané.
Poučenia z chýb
Poďme teda teraz na našu pravidelnú rubriku a tou je životné zlyhanie. Čo bolo tým vaším a ako ste sa z neho poučili?
Andrea: Naozaj mi žiadne nenapadá. Určite sme urobili veľa chýb, ale tie asi robí každý. Žiadnu z nich však nepovažujem za životné zlyhanie. Podľa mňa, aj keď sa stalo niečo, čo nebolo možno najlepším rozhodnutím alebo najlepším krokom, tak koniec-koncov nás to vždy urobilo silnejšími, akokoľvek gýčovo to znie. Myslím, že nemám nejaké zlyhanie, za ktoré sa hanbím alebo ktoré ma mrzí.
Martin: Chýb by som vedel vymenovať mnoho, ale žiadnej z nich neviem dať prívlastok životná. Všetky chyby, ktoré sa mi stali – či už teda pracovné, strategické, finančné alebo aj v osobnom živote – beriem tak, že žiadnu z nich by som nechcel zobrať naspäť.
Mohli by ste na záver dať každý po tri tipy pre začínajúcich podnikateľov? Čomu sa buď vyvarovať alebo na čo prihliadať pri budovaní vlastného biznisu?
Andrea: Nerada dávam takéto tipy, lebo podľa mňa je každý jeden biznis unikátny a každý potrebuje iný recept na úspech. Mnohé z dnešných rád mi prídu veľmi instantné, ľudia očakávajú okamžitý úspech.
Zo svojej skúsenosti môžem povedať, že netreba príliš rozmýšľať nad negatívami, lebo keď človek na to myslí, tak si to podvedome aj privoláva.
Netreba dbať ani na to, čo si myslia iní a či môže prísť nejaký neúspech alebo fail. Treba tomu dať dávku odvahy a nerozvážnosti, ktorú sme aj my mali na začiatku.
Celý tím startupu eyerim. Foto: archív Andrey Zahurancovej
Celý tím startupu eyerim. Foto: eyerim (archív)
Martin: Mne veľmi pomohli skúsenosti v juhovýchodnej Ázie, kde som niekoľkokrát rozbiehal firmu od začiatku. V jednej miestnosti sme sa stretli piati, keď nám prišiel e-mail so znením, že na účte máte peniaze a od zajtra začínate.
Vtedy som si uvedomil, že podnikanie nie je špecifická vlastnosť, podnikatelia nie sú nejaká kasta ľudí. Dokáže to robiť každý. Mám pocit, že na Slovensku sa na to mnoho ľudí pozerá tak, že potrebuješ mať nejaký papier, niečo naštudované a všetko je len o ekonomike.
Podľa mňa je to transakcia medzi dvoma ľuďmi, kedy vytváraš nejakú hodnotu pre iných. A je jedno, či už k tomu potom urobíš účtovníctvo a podobné veci. V prvom rade sa do toho treba pustiť.
