Forbes sa rozprával s niekoľkými ženami, ktoré sa po rokoch nefunkčného či doslova toxického vzťahu rozhodli odísť a začať odznova.
Zahynúť v zajatí alebo prežiť doráňaná na úteku? To je nielen rozdiel jednej medaily za statočnosť, ale aj obrovský rozdiel medzi tým, či nejako dožijete alebo si ešte dáte šancu skutočne žiť.
Slávobránu nehľadajte, nie je tam. Z pekla sa neodchádza víťazným oblúkom. Väčšinou sa z neho treba predrať myšacou dierou, na konci ktorej možno ani neuvidíte svetlo. Alebo je to ten skok do priepasti či z rútiaceho sa vlaku. Cesta vždy existuje, ide len o to, čoho sa dokážete vzdať a čo môžete na konci získať. Možno budete mať na náhrobku napísané „Aspoň to skúsila“, ale stále je to tá menej pravdepodobná možnosť. Dokážete viac, než si myslíte.
Forbes sa rozprával s niekoľkými ženami, ktoré sa po rokoch nefunkčného či doslova toxického vzťahu rozhodli odísť a začať odznova. Často od nuly, za cenu veľkých rizík a ešte väčších strát. Vo finančnej neistote, bez domova, ktorý roky budovali a udržiavali, bez kamarátov, ktorých považovali za priateľov, v niektorých prípadoch aj bez detí.
Bolelo to? Strašne. Báli sa? Ukrutne. Siahli si na dno? Ešte hlbšie. Oľutovali? Ani jedna. „Každý deň som vďačná, že som na to nabrala odhodlanie a odvahu. Veľmi intenzívne vnímam, že mnoho ľudí okolo mňa zotrváva v niečom, čo je zlé, a to len preto, že to pozná. Strach z neznámeho – čo ak by to bolo ešte horšie, toto aspoň poznám a už som zvyknutá – nám často bráni v zmene,“ hovorí jedna z tých odvážnych, Katka. Klišé „zmena je život“ v osudoch týchto žien naozaj znamená zmenu pre kvalitnejší a šťastnejší život. Lebo všetci máme iba jeden.
Kto koľko unesie a vládze, je, samozrejme, veľmi individuálna vec. Ak sa však odvážime trochu generalizovať, dá sa povedať, že ženy v našej kultúre a zemepisných šírkach majú prah bolesti prekliato vysoko a niekedy dokážu ignorovať aj vlastný pud sebazáchovy. „Ja som východniarka, ja znesiem veľa,“ tvrdila o sebe položartom Andrea.
Zvykla tým baviť kolektív, keď prišla reč na víno a na manželstvo. Bola to trpká pravda – čím viac sa trápila vo vzťahu, tým viac vína potrebovala na to, aby sa nezrútila. Koľko z nás si takto dláždi cestu do pekla alebo aspoň do „blázinca“?
„Ženy veľmi často pri dlhodobom stresovom vzťahu siahajú po tabletkách, alkohole alebo po oboch. Ani rozvoj mentálnej bulímie či anorexie nie je ojedinelý. Väčšina žien príde už s nejakým druhom patologického symptómu v emotivite, myslení, v poruchách správania.
Je pravda, že ženy prichádzajú k psychiatrovi dosť neskoro, keď už majú nejakým spôsobom narušené psychické zdravie,“ hovorí po dlhých rokoch praxe psychiatrička Patrícia Tropek. Potvrdzujú to aj všetky respondentky tohto článku. Každá mala pred definitívnym rozhodnutím odísť zo vzťahu za sebou periódy, ale aj dlhodobé stavy úzkostí, depresií, porúch spánku, nepretržitého smútku a pocitu zlyhania.
„Žila som v stálom strese, frustrácii a hneve,“ spomína na posledné roky manželstva Andrea. „Mala som také záchvaty plaču, zlosti až zúrivosti, že som sa desila samej seba. Najhoršie bolo, že som uverila, že taká som; že je to moja povaha, s ktorou si neviem dať rady a ktorá ma postupne ničí a totálne rozožiera aj vzťah s mojimi deťmi. Keď som sa rozhodla odísť, lebo som konečne mala kam, bola som úplne vyčerpaná. Vyčerpaná fyzicky aj mentálne, citovo vyprahnutá. Nevedela som, kto som, ako chcem žiť a vlastne som ani nevedela, či mám ešte rada svoje deti. Bola som dlhodobo nešťastná, bez radosti z čohokoľvek, bez sebadôvery. Vedela som iba to, že som hlboko nešťastná a takto žiť ďalej nedokážem, lebo umriem alebo si niečo urobím.“
Takéto a podobné symptómy popisuje veľa žien, ktoré žijú v nefunkčných vzťahoch a už nevládzu. Potvrdzuje to aj psychiatrička Patrícia Tropek, ktorá sa s nimi vo svojej ambulancii stretáva pravidelne: „Najčastejšie riešime dopad správania partnera na celkovú osobnosť ženy – strata sebavedomia, únava, sociálna izolácia, nezáujem o záľuby, strata radosti zo života, narušenie ženskej identity ako matky a ženy. Myslím si, že je tu stále slabá informovanosť o možnosti pomoci pred vznikom ochorenia – psychosociálna sieť, komunitné zariadenia pre týrané ženy, ženy so slabým ekonomickým statusom a ženy bez akejkoľvek psychickej podpory v rodinnom prostredí s deťmi.“
Andrea je jedna z tých, ktorá svoje problémy nechala zájsť takmer cez hranu. Trvalo jej skoro dva roky, kým sa s pomocou úzkeho kruhu najbližších ľudí, terapií a antidepresív dokázala vrátiť sama k sebe.
„Dnes sa mi zdá neuveriteľné, ako som to vôbec prežila – tie posledné strašné roky v takzvanom manželskom živote a hlavne prvý rok po rozchode. Keď sa so mnou takmer nerozprávali vlastné deti, keď sa mi otočili chrbtom skoro všetci naši spoloční kamaráti, pre manželovu rodinu som vlastne prestala existovať a musela som popritom riešiť, ako sa sama uživím a utiahnem finančne všetko, čo treba. Ale ani na jediný moment som nepochybovala, že som to musela urobiť. Ľutovala som iba to, že som to neurobila oveľa skôr a nechala som to zájsť tak ďaleko.“
Money Factor
Prečo to všetko znášaš? Prečo neodídeš? Prečo sa nerozvedieš? Nezaslúžiš si takto žiť! Koľkokrát ste viedli podobný dialóg so zúfalou kamarátkou? Koľkokrát ste počuli tie otázky, keď ste si nevedeli dať rady so životom?
Základná odpoveď sa núka hneď „na prvú“. Pre peniaze. Nie pre život v blahobyte a zlatej klietke. Pre obyčajné prežitie a jednoduché počty, kde štyri sú raz a navždy dva plus dva a nie jeden a pol plus nula. Téma podpory osamelých rodičov a rodinného práva je výzvou možno pre ďalšie vydanie Forbes Woman a pre masívnu spoločenskú diskusiu, ale v skratke sa dá povedať, že zákon a systém u nás nepredpokladajú nič iné, len spolužitie dvoch ľudí, lebo len z dvoch platov sa dá žiť. Nie zákonite slušne, ale žiť.
A keďže ešte stále zaostávajú platy žien za platmi mužov v priemere o dvadsať percent, ešte stále sa automaticky predpokladá, že muž je živiteľ rodiny, a teda pracuje viac, na lepšej pozícii a prináša domov viac peňazí, žena svoj menší príjem kompenzuje každodennou neviditeľnou a hlavne neplatenou prácou v domácnosti, a tak to jednoducho nevychádza.
Nehovoriac o delení spoločného majetku, keď za jeden spoločný byt ťažko kúpite dva. A keďže tu hovoríme o vzťahoch, ktoré nie sú práve funkčné, harmonické a láskyplné, jedným z ich častých znakov je ekonomické násilie. Možno ani netušíte, že vaša známa, ktorá jazdí na prémiovom aute a trikrát do roka obšťastňuje sociálne siete fotkami z exotických dovoleniek, nemá prístup k rodinným úsporám, netuší, koľko vlastne majú peňazí a kde, gazduje len s tým, čo si zarobí a čo jej pán manžel vydelí, navyše aj to prémiové auto patrí manželovej firme.
Hlavne tak, aby navonok vyzeralo všetko tip top a aby si ona, nedajbože, nemohla dovoliť osamostatniť sa. Nepovie vám to. Hanbí sa. Vie, že to tak nie je v poriadku, ale nedokáže s tým nič robiť. Akýkoľvek pokus o férovejšie nastavenie prináša len konflikt, na ktorý už nemá chuť a asi ani silu. Zákon síce hovorí, že všetko nadobudnuté v manželstve je rovnakým dielom oboch manželov, ale v realite to často platí iba o dlhoch. Veď viete, papier znesie…
Nechcené dedičstvo a nutná pomoc
„Bola som naučená fungovať v podmienkach, v akých som, s vnútorným odôvodnením, že som sa do nich dostala vlastným rozhodnutím a zrejme preto som pociťovala zodpovednosť v manželstve ostávať, zodpovednosť niesť následky za svoje činy a voľby. Plus odpozeraný vzor od matky a jej širšej rodiny – syndróm obete, ktorého som si vtedy ešte nebola vedomá,“ opisuje generačne prenosné rodinné vzorce Silvia a my sa pod to za mnohé iné ženy podpisujeme.
Máte deti. Nerozbíjaj rodinu. Všade je niečo. Ľudia žijú oveľa horšie. To chceš zostať sama? Otázky a imperatívy, ktoré vám znejú v hlave, ale v rôznych náznakoch ich vnímate aj zvonka. Je dôležité počúvať aj iné hlasy – aj ten v sebe, ktorý ste už dávno umlčali. Čo chcete vy? Čo potrebujete vy? I keď to často treba dolovať z poriadnej hĺbky. „Karinka, začnite už konečne žiť svoj vlastný život! Koľko máte rokov?“ zavelila a opýtala sa našej ďalšej hrdinky psychoterapeutka a pozrela sa do jej karty, ktorá nekompromisne hlásila blížiacu sa päťdesiatku. „No ale tryskom!“
Karin sa na tom dnes schuti smeje, lebo to bola frčka do nosa, ktorá konečne ukončila obdobie sebaľútosti a náreku nad stratenými rokmi.
„Vtedy som naozaj nevedela, čo je to ten môj vlastný život. Veď to boli dvadsať rokov len manžel, deti, domácnosť, práca, milión povinností a úloh každý deň. S manželom sme už takmer rok spolu nežili, deti zostali bývať s ním, zvolili si väčšie pohodlie, voľnosť a svätý pokoj. Ja som sa topila v pocite, že nemám nič, že mi ušli všetky vlaky a že som skrátka premárnila život. Mýlila som sa, chvalabohu! Dnes úprimne hovorím, že som sa nikdy nemala lepšie. Začala som sa sústreďovať na seba, robiť to, čo ma teší. Užívať si slobodu a nedusiť synov svojím smútkom. A zase sme si k sebe našli cestu. Po dlhom čase som si mohla povedať, že mi je dobre. Som spokojná, šťastná a vyrovnaná so sebou aj s minulosťou. Samozrejme, nestalo sa to zo dňa na deň, ale ani to netrvalo roky. Aj vďaka antidepresívam, po ktorých som na sebe pocítila zmenu už po pár týždňoch.“
Požiadať o pomoc je nevyhnutné. Najprv najbližšie okolie, rodinu, skutočných priateľov. Keď sa vám tak radikálne zmení život, neraz zistíte, že ich máte oveľa menej, ako ste si mysleli, ale aj že sa môžete spoľahnúť na tých, ktorí sa vám v živote trochu vzdialili. Jednoducho takýto veľký životný tresk vám pretriedi vzťahy a otvorí oči.
Shutterstock
Časom pochopíte, že je veľkou devízou vedieť, o koho sa môžete vždy oprieť a koho ste nechali v minulom živote. Nie vždy to stačí. Vyrozprávať sa, vyplakať sa a zasmiať sa na plné hrdlo s kamarátkami pri káve či víne je skvelé a okamžité uvoľnenie, ale ak sa naozaj boríte v problémoch, ktoré atakujú vaše duševné zdravie, neposunie vás to ďalej. Choďte za profesionálmi. Čím skôr.
„Môj proces sebauvedomenia sa spustil, až keď som začala mať silné príznaky depresie a vyhľadala som odbornú pomoc psychiatričky, ktorá mi ju diagnostikovala ako stredne ťažkú,“ potvrdzuje túto skúsenosť Katka.
„Lieky zmiernili moju precitlivenosť, ale obrovskou pomocou mi boli pravidelné individuálne terapie u psychologičky a jej podpora v tom, že nemám povinnosť zotrvávať v nefunkčnom vzťahu, ak mi už škodí, a že nie je sebecké chcieť žiť inak, podľa seba. Aj napriek tomu, že manžel bol za každú cenu ochotný so mnou zostať do konca života, aj keby som ho už ani nechytila za ruku. Uvedomila som si, že určite viem byť šťastná a že mám na to právo, len to už nedokážem v tomto vzťahu. Keď som sa rozhodla, išlo to rýchlo. Usporiadaním si svojho života tak, aby som ja bola spokojná, som získala oveľa lepšiu kvalitu vzťahu s dcérami a viem byť pre ne aj lepšou mamou. To je ten princíp kyslíkovej masky v lietadle – matka si ju musí nasadiť najprv sama, až potom deťom.“
Najprv straty, potom nálezy
Mimochodom, deti. Nech sa snažíte akokoľvek, zlé vzťahy medzi rodičmi vidia, počujú a vnímajú oveľa intenzívnejšie, ako dúfate. „Ani neviete, čo všetko sme my počuli, keď ste si mysleli, že spíme,“ povedal Silvii starší syn, keď už sa nejaký čas po odchode od manžela vedeli pokojne rozprávať o rozpade rodiny. Zdá sa, že čím sú deti staršie, tým horšie zlé vzťahy v rodine znášajú.
Hoci navonok sa zdá, že im je všetko jedno, že vás úplne ignorujú, že ich nezaujímate a že potrebujú len svätý pokoj, slúchadlá a zatvorené dvere do izby. Tínedžeri sú na napätie a konflikty v rodine veľmi citliví a takmer vždy sa to odzrkadľuje na ich správaní a duševnom zdraví. Nezáujem o školu a krúžky, výchovné problémy, záškoláctvo, zhoršené známky, flákanie sa s partiami, sebapoškodzovanie, depresie… To všetko môžu zažívať dospievajúce deti v rodinách, kde nevládne pokoj ani láska. Trápia sa rovnako ako vy. Hádky rodičov spoza zatvorených dverí ich desia a frustrujú. Aj kvôli nim to treba uťať.
„Vnímam to ako malý zázrak, ako sme sa časom upokojili a znova sa začali mať úprimne radi,“ hovorí štyri roky po dramatickom rozchode Andrea. „Som vďačná sama sebe za ten dobrý vzťah, ktorý dnes so synmi mám. Keď ich vidím spokojných a veselých, je to pre mňa ďalší dôkaz, že som sa rozhodla dobre, hoci to bolo mimoriadne ťažké. Môj pocit slobody, obyčajnej každodennej spokojnosti a rozvahy aj v horších časoch, to je na nezaplatenie. Stálo to za to.“
Rozchod patrí k najsilnejším záťažiam v živote
MUDr. Patrícia Tropek, psychiatrička a terapeutka
Môžu dlhodobé partnerské problémy a toxické vzťahy spôsobiť duševné ochorenie? Môže sa to stať komukoľvek, alebo je to otázka nejakej predispozície?
Všetky udalosti, ktoré psychika vyhodnocuje ako dlhodobo stresové, frustrujúce, môžu vyústiť do vyčerpania adaptačných schopností psychiky a zmeniť sa na duševnú poruchu. Vzťahové napätie je jeden z najčastejších dôvodov návštev ambulancie psychológa, párového terapeuta u ľudí od tridsať do päťdesiat rokov. Predispozíciu by sme mohli chápať ako individuálnu schopnosť uniesť rozličnú mieru stresovej záťaže; u niekoho sa možnosti uniesť stresové podnety vyčerpajú za mesiac, niekto odoláva aj niekoľko rokov. Závisí to od mnohých faktorov, veľmi často je to podmienené osobnosťou a jej krehkosťou, senzitivitou.
Úzkosť, nespavosť, strach, depresívne pocity sú asi prirodzené pocity pri dlhotrvajúcom nešťastnom vzťahu alebo pri rozchode. Kedy ich už treba riešiť s odborníkom, terapiou a medikáciou?
Rozchod a citové zranenie patria medzi najsilnejšie záťažové okolnosti v našich životoch. Väčšina mužov a žien sa s nimi pasuje aj niekoľko rokov. Reakcia je individuálna, ale celkovo by sme mohli ohraničiť takzvanú zdravú mieru duševnej bolesti do pol roka. Postupne intenzita emočnej bolesti slabne a človek začína prijímať novú realitu. Ak však táto fáza trvá dlhšie, je to už alarmujúci fakt. Je vhodné navštíviť terapeuta, ktorý dokáže zhodnotiť, či psychické rozpoloženie nie je už duševným ochorením. Treba spomenúť aj akútne reakcie na rozchod, keď emočne labilnejší jedinci môžu siahať po skratovom riešení, ako sú intoxikácie, agresívne správanie, dokonca samovražda, ktoré treba pri akomkoľvek náznaku riešiť s odborníkom.
Boja sa ešte ľudia antidepresív? Je to stále tabu? Aké sú najčastejšie obavy? Priberiem, budem závislá, nebudem to ja, budem otupená?
Psychické choroby sa nelíšia od iných ochorení, napríklad od ochorenia štítnej žľazy. Keď sa zistí nedostatok alebo prebytok hormónov, lekár nasadí liečbu, ktorá je každým akceptovaná a nikto neuvažuje nad priberaním, závislosťou, zmenou v psychike, i keď to lieky na štítnu žľazu často robia. Ani duševné choroby nie sú vôľou ovplyvniteľné. Sú to ochorenia nervovej sústavy a psychiater je lekár. Ten rozhoduje o liečbe so všetkými jej možnými dopadmi a vyberá taký postup, ktorý zohľadňuje a minimalizuje potenciálne riziká liečby.
Ako mi lieky môžu pomôcť, keď nezmenia moju situáciu, nevyriešia problémy, ktorým čelím a ktoré mi spôsobujú psychické ťažkosti?
Žiadne lieky v medicíne neriešia životné situácie pacienta. Psychofarmaká však dokážu obnoviť funkčnú existenciu pacienta; eliminovať tie príznaky ochorenia, ktoré vedú k strate samo statného fungovania; schopnosti adaptovať sa na situácie, ktoré sú záťažové; zabezpečiť zdravie organizmu; zachovať schopnosť vykonávania denných aktivít v takej miere, ktorá je potrebná na život. Po dosiahnutí zdravého fungovania nervovej sústavy je vhodné pomocou psychoterapie identifikovať naše dysfunkčné vzorce správania, reakcií, spracovania podnetov, ktoré viedli k ochoreniu – v prípade, ak hovoríme o stresových poruchách. Týmto sa môže zabrániť „sebapoškodeniu“, teda nepri meranej emočnej reakcii pri strete so stresovým podnetom, ktorý v nás psychické ochorenie zvyčajne vyvolá.
