Prvú skladbu skomponovala ako päťročná. Dnes jej tvorbu hrajú orchestre nielen na Slovensku a v Česku, ale aj Talline, Valencii, Linköpingu či Alicante. Dvadsiatnička a skladateľka vážnej hudby Haimoni Balgavá v rozhovore pre Forbes hovorí o tom, prečo napodobňovať Mozarta dnes už nemá zmysel a ako sa dá hudbou uživiť.
Keď sa hovorí o vážnej hudbe, väčšina ľudí si predstaví Mozarta alebo Beethovena. Ako toto povolanie vyzerá v 21. storočí?
Myslím si, že veľa vecí sa zmenilo, odkedy vážnu hudbu skladali títo ľudia, no gro práce zostalo. Stále sú to tie isté noty, ktoré skladateľ musí „upratať na papier“. Stále potrebuje aj inšpiráciu.
V rozhovore sa dočítate:
- Prečo dnes skladatelia nemôžu komponovať ako Mozart a Čajkovskij?
- Kto je cieľovou skupinou skladateľov vážnej hudby?
- Koľko trvá tvorba jednej skladby a kde nájsť inšpiráciu?
- Ako môže byť komponovanie ziskové a čo všetko pre to treba robiť?
Čo sa teda zmenilo?
Dnes sú oveľa širšie možnosti odprezentovať sa a vďaka internetu sa k nim človek dostane ľahšie. Aj keď na začiatku tvorby skladby väčšina umelcov aj dnes používa notový papier a ceruzku, neskôr si svoj výtvor môžeme nahrať do špeciálneho počítačového programu. Ten ju sám zahrá. Ale rada by som si vyskúšala, aké to bolo, živiť sa hudbou pred 200, 300 rokmi, aj keď ako žena by som vtedy nemala šancu.
A čo vnímanie vážnej hudby verejnosťou? To sa nezmenilo?
V podstate nie. Klasická hudba bola vždy zaujímavá pre menšiu skupinu ľudí ako populárna. Najmä pre tých, ktorí majú záujem o kultúru. Dnes si síce môže dovoliť ísť na koncert oveľa viac ľudí, no nie každého to láka.
Najdôležitejšia je emócia
Máte ako skladateľka zadefinovanú svoju cieľovú skupinu? Myslíte pri komponovaní na to, kto bude vašu hudbu počúvať?
To je ťažká otázka. Snažím sa publiku príliš neprispôsobovať. No zároveň mi záleží na tom, aby mal z mojej hudby zážitok aj človek, ktorý vôbec neovláda napríklad dejiny hudby.
Ak hudba emocionálne nenaplní poslucháča, odchádza z koncertu prázdny. A nezáleží na tom, či je populárna, klasická, moderná…
Každé umenie je najmä o emóciách. Chcela by som, aby každý človek dokázal moje skladby precítiť. Aby mali svoj vývoj a pointu. Ak hudba emocionálne nenaplní poslucháča, odchádza z koncertu prázdny. A nezáleží na tom, či je populárna, klasická, moderná, ani aký hudobný jazyk či konkrétne zvuky skladateľ používa.
Podľa skladateľky klasická hudba nikdy nebude oslovovať masy. Foto: archív Haimoni Balgavej
Podľa skladateľky klasická hudba nikdy nebude oslovovať masy. Foto: archív Haimoni Balgavej
Keď komponujem, nepozerám sa na svoje skladby ako na produkty. No keď sa ich snažím predať, stáva sa zo mňa môj vlastný startup. Zároveň často komponujem aj na objednávku. Napríklad šikovný gitarista mi povie, že sa chystá na celoeurópske turné a chcel by, aby som mu naň napísala skladbu, s ktorou by mohol vystupovať celý rok.
Vtedy je skladba asi aj pri tvorbe viac produktom…
Áno. Keď skladám na objednávku, približne viem, koľko má skladba trvať a v procese tvorby ju s interpretom konzultujem. Stále to však musí byť moje dielo.
Klasická hudba nie je a ani nemá byť komerčná. Nemá byť pre masy a nie je tým obmedzená. Jej najväčšie limity sú dĺžka a schopnosti toho, kto ju bude hrať.
Ako sa uživiť hudbou
Dnes svetoznámi autori sa často dočkali uznania až po smrti, žili skromne. Ako sa dá komponovaním uživiť?
Myslím si, že toto je aj v hudobnom svete veľké tabu. Na školách sa o tom nehovorí a neučí. Je to škoda, a preto to poviem.
Na Slovensku chýbajú peniaze v umení a klasická hudba do veľkej miery závisí od podpory z fondov. Môžem požiadať o grant na novú skladbu, a keďže už mám vybudované meno a mám koncerty, je vyššia pravdepodobnosť, že ho dostanem. Ako umelci sme vďační, že existuje aspoň takáto forma podpory.
archív Haimoni Balgavej
Pri komponovaní sa Haimoni Balgavá na svoje skladby nepozerá ako na produkty. Foto: archív Haimoni Balgavej
Čo sa týka honorárov, tam je to zložitejšie. Klaviristovi málokto povie, aby mu prišiel zahrať zadarmo, ale to, že skladateľovi zaplatia za to, že mohli zahrať jeho skladbu, už samozrejmé nie je.
Automatický nárok na honorár má autor iba pri premiére jeho skladby. Áno, dostane príspevok zo SOZA (Slovenský ochranný zväz autorský, pozn. red.), ale to sú väčšinou drobné. Mesačný príjem z toho rozhodne nemajú ani tí najúspešnejší skladatelia.
Finančnú odmenu dostanete aj za umiestnenie v súťaži. Niekde je to tisíc eur, inokedy 500. Vo Švajčiarsku je jedna, kde je prvá cena 50-tisíc eur. Ale tú človek vyhrá raz za život. Ak vôbec.
Uživiť sa čisto skladaním klasickej hudby je na Slovensku takmer nemožné. A nie je to jednoduché, ani keď sa človek presadí v zahraničí.
A pokiaľ ide o skladby na objednávku?
K tomu vedie dlhá cesta, založená aj na vlastnej prezentácii a budovaní kontaktov. Ja som sa už dostala do fázy, keď mám objednávky nielen na vážnu hudbu, ale napríklad aj na hudbu do mobilnej aplikácie.
Na väčšej skladbe pracujem aj mesiace. Avšak s veľkými nákladmi na hudbu tvorcovia často nepočítajú.
Uživiť sa iba komponovaním vážnej hudby je podľa nej na Slovensku takmer nemožné. Foto: Martin BarbierA potom je tu veľa skladieb, ktoré som skomponovala pre konkrétnych umelcov bez honoráru – najmä v začiatkoch je skladanie bez honoráru úplne samozrejmé. Takže nemôžeme povedať, že by sa v tomto odvetví dalo zbohatnúť, pokiaľ sa z človeka nestane napríklad vyhľadávaný skladateľ filmovej hudby do Hollywoodu.
Uživiť sa čisto skladaním klasickej hudby je na Slovensku takmer nemožné. A nie je to jednoduché, ani keď sa človek presadí v zahraničí. Aj ja mám iné zdroje príjmov – učím klavír, hrám na spoločenských podujatiach, interpretujem vlastné skladby…
Prirodzený talent
Svoju prvú skladbu ste skomponovali už ako päťročná. Aká bola vaša cesta k medzinárodnému úspechu?
Pochádzam z umeleckej rodiny. Môj otec je keramik, mama gitaristka. Celé detstvo som ich videla tvoriť, pracovali doma. Nikdy som napríklad nechodila do škôlky. A keďže sme odjakživa mali aj klavír, hneď ako som naň dočiahla, snažila som sa hrať.
Moji rodičia spomínajú, ako počúvali za dverami a hovorili si, že to nie je hudba, ktorú by poznali. Že to nenapodobňujem, ale sama tvorím.
archív Haimoni Balgavej
Talent a vzťah k umeniu podľa nej zdedila po rodičoch. Foto: archív Haumoni Balgavej
A potom?
Ako sedemročná som začala chodiť na Základnú umeleckú školu. Čím lepšie som sa naučila hrať na klavíri, tým lepšie som vedela aj skladať. Dať moje výtvory na papier som sa však naučila až niekedy v štrnástich.
Vyštudovala som dva odbory na konzervatóriu v Bratislave – kompozíciu aj klavír. Tam sa naozaj začala moja kariéra. Naučila som sa komponovať pre celý orchester.
Nedá sa počúvať
Dnes ešte stále študujete na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne (JAMU). Kam sa vaša kariéra posunula počas týchto rokov?
Na JAMU sa veľmi sústredia na súčasnú hudbu, ktorá niekedy býva označovaná aj ako moderná.
Čo to znamená?
Je absolútne disharmonická. Podobne, ako keď maliar do stredu plátna nakreslil čierny štvorec a povedal, že je to umenie. Skladatelia v 50. rokoch minulého storočia hudbu úplne rozobrali. Rozhodli sa, že na nástroj nebudú hrať tam, kde to znie najkrajšie, ale tam, kde to znie najhoršie.
archív Haimoni Balgavej
Hudba podľa nej musí v ľuďoch prebudiť emócie. Foto: archív Haimoni Balgavej
Ako to vyzerá?
Namiesto hrania interpreti udierajú prstami na drevo, na klavíri nehrajú klávesmi, ale strunami, pri husliach škriabu na struny alebo hrajú slákom otočeným opačne. Mnohé skladby ľudia ani nevydržia počúvať. Často sú depresívne. Ale pre pokrok to bolo dôležité.
Moja hudba bola až dovtedy čisto harmonická a tonálna. Na prijímacích skúškach na JAMU mi teda povedali: Haimoni, zabudnite na všetko, čo ste doteraz skomponovali. Odložte to „do šuflíka“. Začneme od začiatku.
Zvuky džungle
Prijali ste to?
Áno. Povedala som si, že sa tomu síce môžem vyhýbať, no dnes sa tak komponuje, a keď sa hudbou chcem živiť, musím mať o nej úplný prehľad. Nemôžem sa tváriť, že za ostatných 80 rokov sa skladatelia nikam neposunuli.
Neurobíme to lepšie ako Čajkovskij ani ako Mozart. Tak načo by sme ich kopírovali?
Na druhej strane je pravda, že publikum je, pokiaľ ide o vážnu hudbu, stále veľmi konzervatívne. Dnes však nemôžeme komponovať tak ako skladatelia pred 80 rokmi. Ale ani ako pred dvoma storočiami. Neurobíme to lepšie ako Čajkovskij ani ako Mozart. Tak načo by sme ich kopírovali? Musíme si zobrať niečo od každého a nájsť si vlastný štýl.
Čo vás v tvorbe inšpiruje?
Najväčšou inšpiráciou je mi príroda. Ale taká, za ktorou musím cestovať. Najradšej preto cestujem do exotických krajín, do džungle. S priateľom sme rok žili v Mexiku.
V pralese človek nájde rôzne divoké zvuky. Vytvorila som aj tri veľké cykly s názvom Zvuky džungle. Prvá je iba pre flautu, druhá pre flautu a orchester a tretia pre flautu a klavír. Boli viackrát interpretované na Slovensku aj v zahraničí a myslím, že ľuďom sa páčia.
Priznávam sa, že aj v nich sa hrá na struny klavíra, udiera sa rukou do nástrojov a vydávajú sa tu rôzne nehudobné zvuky, ale skrz asociáciu s džungľou dávajú pri počúvaní poslucháčom zmysel. Napokon, spojenie nových techník s tými starými dáva skladateľovi oveľa viac možností, ako dosiahnuť výsledok, ktorý chce. Napríklad aj zvuky džungle.
Nevzdať sa
Nemáte ešte ani 30 a vaše skladby už hrajú interpreti po celom svete. Vďaka čomu sa vám z vášho pohľadu podarilo presadiť?
Je to ťažké. Každý skladateľ vo svojej práci nekonkuruje len súčasným kolegom, ale predovšetkým tým z minulých storočí. Talent vôbec nezaručuje, že sa vám podarí presadiť sa. Myslím si, že za mojím úspechom je v prvom rade tvrdá práca, odvaha a neústupnosť.
Nevzdávala som sa a dôležitým ľuďom som sa pripomínala, kým som nedostala svoju šancu. Ako každý biznis, aj tento je o vzťahoch a kontaktoch. V tomto hudobníkom veľmi pomáhajú súťaže.
archív Haimoni Balgavej
Za svoj úspech vraj vďačí odvahe a vytrvalosti. Foto: archív Haimoni Balgavej
V súvislosti s tým považujem za veľmi dôležitý aj marketing. No na to, aby sa človek dokázal predať, musí veriť svojmu produktu a sám sebe. Zároveň si pýtať spätnú väzbu od skúsenejších a stále hľadať cesty, kde sa dá zlepšovať. To neplatí len pri hudbe.
Úspech je veľmi pominuteľný. To, že mám teraz naplánovaných šesť koncertov po celom svete, vôbec neznamená, že ich budem mať aj o rok. Musím na tom už teraz pracovať. Zároveň by som sa mala neustále posúvať a o rok mať tých koncertov násobne viac. Úspech so sebou prináša veľký tlak.
Čo by ste teda chceli dosiahnuť v najbližších rokoch?
Budúci rok dokončiť školu. (smiech) Mám teraz prerušené štúdium. Hovorí sa, že keď raz človek zo školy odíde, je veľmi ťažké ju dokončiť. Je to pravda…
V kariére mi veľmi pomohlo, keď som prerušila štúdium a presťahovala sa do Mexika. Ale aj tak by som ju rada dokončila. Možno aj vďaka prestávke sa už na školu nepozerám tak, že som tam, lebo „musím“. Robím si svoju prácu a profesori mi ukazujú, ako by sa dala robiť ešte lepšie.
Okrem toho sa zatiaľ na celú svoju kariéru pozerám veľmi kriticky. Vidím obrovské množstvo príležitostí na zlepšenie. Akýmsi snom je preto nájsť aj spokojnosť s tým, čo som už dokázala.
