Je krátko po raňajkách, stretávame sa v Prahe, kde práve koncertuje. Jana Kirschner s nami sedí na hotelovej terase a veľmi úprimne hovorí o svojom živote. O tom, ako sa jej na súde podarilo ukončiť jednu tridsaťročnú zmluvu a mala pocit, že začína odznovu, alebo o peniazoch, ktoré vždy brala naľahko, a pritom dokáže finančne uživiť aj unikátne hudobné projekty.
V akej životnej etape sme vás práve zastihli?
V úplne rozlietanej. Keďže sme s Eddiem obaja muzikanti (Eddie Stevens je Janin partner, otec ich dvoch dcér a uznávaný britský hudobný producent, pozn. red.), vyzerá to napríklad tak, že on sa v pondelok vráti z amerického turné a ja v stredu ráno odlietam do Prahy. My sa takto striedame, delíme si povinnosti, máme spoločný kalendár. Ja vidím, kde je on, a naopak. Teraz nám tiež spravila radosť dcéra, keď v škole vyhrala bežecké preteky. Snažíme sa žiť taký obyčajný život v tom našom neobyčajnom svete.
Ako často lietate medzi Londýnom, Prahou a Bratislavou?
Momentálne je to každý týždeň. V lietadle si prepnem hlavu do iného módu, snažím sa vizualizovať si povinnosti, lebo akonáhle pristanem, spúšťa sa presne nalinkovaný maratón. Povedzme za štyridsaťosem hodín musím zvládnuť štúdio, skúšku, koncert a niekedy aj fotenie. Snažím sa preto využiť každú minútu. Na hotel prichádzam okolo polnoci a domov letím takmer vždy prvým ranným letom, aby som mohla raňajkovať doma.
Vizualizujete si povinnosti?
Áno. Lietadlo je pre mňa akýsi meditatívny prostriedok. To je čas, keď som len ja. Prichádzam tam na najlepšie myšlienky, niekedy počúvam demá, dopisujem texty. Sumarizujem si a vizualizujem si veci, ktoré ma čakajú. Mať plán alebo predstavu mi veľmi pomáha. Samozrejme, nedá sa naplánovať vždy všetko, ale je dôležité byť na to pripravený a vyhnúť sa zbytočnému stresu.
Ale aj tak vás niečo dokáže vyviesť z miery, nie?
Určite. Napríklad nedávno som vstávala o pol piatej ráno, o pol ôsmej sme odleteli z londýnskeho letiska Heathrow a o hodinu sa tam vrátili. Otočili nás nad Belgickom, keďže sa v lietadle pokazil radar na počasie. Na festivale Pohoda sme zase boli nútení odísť z pódia doslova pár minút pred koncertom. Dvadsaťčlenný tím, ktorý pricestoval zo Ženevy, z Londýna, Prahy, Bratislavy, východných Čiech… Dva mesiace príprav a nakoniec to príroda zariadila inak. Život však ide ďalej a dôležité je mať okolo seba dobrý tím, ktorý vás v náročných chvíľach podrží.
Máte improvizácie v živote rada?
Mám, najmä na pódiu svojich muzikantov vediem k tomu, aby nehrali iba schémy a akordy pesničiek, ale snažili sa počúvať, tvoriť a hlavne hrať hudbu. Pre mňa je improvizácia veľká súčasť života. Keď však prídu povinnosti okolo detí alebo sú dané pracovné termíny, vtedy musí ísť bokom. Začala som žiť v oveľa viac naplánovanom priestore a čase ako predtým.
Asi by sme improvizáciou mohli nazvať aj to, ako prechádzate medzi popovými a artovými projektmi. Musíte medzi tými dvomi oblasťami balansovať, aby to malo aj ekonomický zmysel.
Presne tak. Na jednej strane v tom popovom svete veľa vecí nemám rada – to, že ste na očiach, pozná vás celá krajina, keďže aj v čítankách sú už vaše pesničky…
Aj v čítankách? Odkedy?
Už dlhšie, napríklad Pokoj v duši sa učia deti na základnej škole. Je to milé, ale zároveň aj obrovská zodpovednosť. Pre mňa je umenie na prvom mieste, to som ja, vo svojej podstate introvertný človek. Milujem hrabať sa v hudbe, dumať, objavovať niečo nové. Pop to úplne neumožňuje, je to rozbehnutý rýchlik. Nie je tam čas na dlhé zamýšľanie sa, potrebujete písať „catch phrases“ a veľké refrény. Ak to však robíte dobre, dokáže vám to priniesť finančnú slobodu, takže som nezavrhla svoju popovú minulosť. Navyše si myslím, že tie pesničky sú kvalitatívne stále dobré a čo mi vygeneruje popová stránka, investujem do umeleckej. Vo výsledku jedna časť živí tú druhú. Zisk je často minimálny, ale prináša mi to radosť a vnútorne uspokojenie.
Foto Jakub Gulyás
Kľúčovým zdrojom príjmov sú dnes pre vás zrejme koncerty. Aj teraz máte v Prahe dve vystúpenia pre klienta.
Je to tak. Naše zisky sa zúžili na koncerty, kedysi boli slušné zárobky napríklad aj z predaja albumov… Teda ak ste nemali podpísané zlé zmluvy, čo sme väčšinou mali, s veľkými vydavateľstvami. Predávali sme státisíce, ale zarábali „peanuts“ (arašidy), ako sa pekne povie po anglicky. Mali sme len niekoľko percent, nebolo to ani v desiatkach. Išlo o smiešne sumy.
Konkrétne?
Už si presne nepamätám, ale bolo to v tých našich exkluzívnych zmluvách o fyzických predajoch albumov. V minulosti sa predávali desiatky tisíc albumov, napríklad V cudzom meste – to boli šialené čísla, no vyúčtovania som nikdy nevidela. Ak prišlo pár tisíc korún, bola som nadšená, takže som si z toho žiadnu vilu na Slavíne nešla kupovať.
Najhoršiu zmluvu, ktorú ste podpísali…
Prvých päť rokov som podpísala všetky svoje najhoršie zmluvy, teda presnejšie jednostranne nevýhodné.
Máte nejaké príklady chýb, ktoré ste urobili?
Ja som odstrašujúci príklad, ako to nerobiť. Teraz sa snažím pomáhať mladým hudobníkom a moja prvá rada znie – a zdá sa mi to až vtipné –, aby si našli dobrého právnika. Nech nepodpisujú nič, na čo sa právnik nepozrie. Tie baby sú už múdrejšie, navyše aj hudobný biznis sa zmenil.
Už to nie sú divoké deväťdesiate roky.
Áno. Je iné fungovanie, morálka, aj muzikanti majú väčší prehľad. Poučili sa aj z našich chýb. Aj tak sa však stále stretávam s tým, že niekto spraví nejakú blbosť, niečo podpíše, dá niekomu svoju hudbu, z ktorej profituje niekto druhý. Pre umelca je nevýhodné napríklad aj fungovanie na Spotify, hoci sa snažia aj o dobré veci, ako je podpora žien v hudobnom biznise. Vytvoril sa tu priestor, kde sa vaša hudba dostane k niekomu aj na opačnom konci sveta, čo by bolo skvelé, ak by zas neboli uprednostňované iba veľké „labels“. Tie potom tlačia na nezávislých umelcov, ponúkajú im nevýhodné zmluvy a argumentujú, že sa vďaka nim dostanete do exkluzívnych playlistov.
Koľko vám ročne vynesie Spotify?
Z toho sa žiť nedá. Je však pár umelcov, ktorým streaming generuje celkom slušné peniaze. Ide najmä o hip-hop. Myslím si, že preto sa aj zrýchlilo generovanie hudby, lebo mladí dávajú na Spotify viac a viac skladieb. Tým sa však znížila kvalita, prestali sa platiť štúdiá, každý dnes môže nahrávať doma. Všade sa šetrí a je to cítiť aj počuť. Na Slovensku stále nemáme základnú infraštruktúru, manažment, promotérov, booking agentov, výborných špecializovaných právnikov máme možno dvoch. V porovnaní s Českom sme v mnohom na úrovni batoľaťa. Každý to len nejako po svojom lepíme a robíme, čo sa dá.
Vy už dobrého právnika máte?
Už roky. V jednom momente som mala dokonca až troch, lebo jeden mi nestačil. Musela som si ich najať na ukončenie tej najbolestivejšej zmluvy.
Šlo o ten tridsaťročný kontrakt s vydavateľstvom?
Nie, bol s mojím manažérom Jozefom Šebom, ktorý so mnou strávil prvých pätnásť rokov mojej hudobnej kariéry. V začiatkoch som s ním ako osemnásťročné dievča podpísala zmluvu o spolupráci na tridsať rokov. V hudobnom priemysle to bola bežná prax. Niekto vás nájde, investuje do vás čas, peniaze, dá vám kompletný servis. Vy máte talent, on kontakty a nos na hity. Na zmluvu som po rokoch zabudla.
Foto Jakub Gulyás
S vaším manažérom ste mali ľudsky blízky vzťah, nie?
Veľmi. Boli sme ako rodina.
To je zvlášť náročné – ísť do sporu s niekým, koho máte rada.
Je to rozvod. Obom stranám to nie je príjemné. Stále cítim to puto. Na niečom ste spolu roky pracovali, no v jednom momente zistíte, že vaše cesty sa hudobne rozišli. To je v poriadku, každý sme niekam dospeli a bol správny čas rozdeliť sa, ale nenašli sme spôsob. To sa deje aj vo vzťahoch. Myslím si, že nám obom je to ľúto. Odrazu sme sa ocitli v súdnej sieni a ja som cítila, že je koniec. Sudkyňa zmluvu ukončila na základe morálnej stránky. Keď som ju podpísala, bola som veľmi mladá a nemala som šajnu, čo v tej zmluve je. Vedela som však, čo by prišlo, ak by som ju nepodpísala. Bola som vtedy uprostred nahrávania prvého albumu a domov do Martina sa mi nechcelo vrátiť. Môj sen bol predo mnou a stačil jediný podpis.
Kedy sa udial súd o ukončení zmluvy?
Počas covidu, asi tri roky dozadu. Navyše malo veľkú symboliku, že sa odohral neďaleko nášho bytu, kde ma Jožko prvý raz vyzdvihol v roku 1996 na svojom bielom Forde Mercury. Súd v Martine sa totiž nachádza hádam sto metrov od dvora pod naším bytom, v ktorom som vyrastala.
Kruh sa tak uzavrel. Ja som tam sedela ako 43-ročná žena, bolo to pre mňa neuveriteľne silné a emotívne. Rozsypaná som vyliezla zo súdnej siene a môj brat, ktorý je obrovský chlap, ma objal. Cítila som sa ako osemnásťročné dievča a mala pocit, že začínam odznova. Po tridsiatich rokoch som tam stála zasa, tentokrát už len sama za seba. Veľmi zvláštny pocit.
Nie je to v umeleckom svete častý scenár? Mladí ľudia prídu, veľmi chcú a všetko podpíšu, len aby uspeli.
Je to dosť častý scenár. Myslím si, že sa to deje hlavne na platformách talentových súťaží – je jedno, čo tam je, dajte sem ten papier. Je to najčastejšia chyba, ktorú mladí umelci robia – že nečítajú zmluvy.
Viete si dnes s Jozefom Šebom napríklad zatelefonovať?
Mám pocit, že budeme vždy prepojení, i keď je to rozvod – s tým, že vám zostanú spoloční priatelia, spomienky, lebo ten náš svet je veľmi malý. Idem niekam a často počujem „pozdravuj Jožka“. Nedá sa vymazať dvadsať rokov života. Ja som dospela do štádia úplného zmierenia. Ľudské konanie a ľudské príbehy nie sú nikdy „jednovrstvové“. Myslím si, že jeho tiež mrzelo, ako sa aj hudobne vzďaľujem od toho, čo spolu so mnou vybudoval. Na nikoho nemám ťažké srdce. Vážim si, čo pre mňa urobil, ale bol čas ísť ďalej. Symbolicky mi to ukončenie zmluvy dalo možnosť vykročiť a nadýchnuť sa.
Išlo o jedno z vašich najťažších kariérnych rozhodnutí?
Určite to bolo veľmi ťažké. Oslobodzovanie od zmlúv vám zaberie veľa času a, samozrejme, aj veľa peňazí. Je to však aj proces rastu, zrenia, je to dôležité pre váš ľudský príbeh. Je to o uhle pohľadu, môžete sa v tom donekonečna vŕtať, alebo to prijať – a ja v tom vidím aj poetiku. Fascinujúci príbeh, ktorý možno jedného dňa napíšem.
Dnešný stav je aký? Všetky nevýhodné zmluvy máte ukončené…
Zmluvy sú ukončené.
A teraz, keď ste už sama za seba, aký model fungovania ste zvolili?
Uvedomila som si, že mám v rukách to, čo nahrávacie spoločnosti nemajú. Mám najväčší kapitál, ktorým som ja sama. Moja schopnosť tvoriť, mať v hlave vlastné myšlienky, melódie a texty. To našťastie za tie roky nezmizlo. Stále som prekvapená životom, fascinovaná jeho pestrofarebnosťou. Stále mám chuť tvoriť aj pomáhať mladým umelcom. Hádžem sa tiež do projektov, v ktorých si ma ľudia možno nevedia predstaviť.
Napríklad?
V Prahe je hip-hopový label Ty Nikdy, kde som s raperom Ideom nahrala niekoľko skvelých „trackov“, v ktorých aj rapujem. Nahrala som aj detský album Pesničky pre Jonatána, filmové piesne, spolupracovala s londýnskou disko-punkovou kapelou Mad Mad Mad. Snažím sa nezastaviť. Nepoľaviť. Neprestať.
Zaujímavé je, že v tom našom malom rybníčku sa objavujú stále tí istí „executive“ ľudia, ktorí sa len presúvajú zo spoločnosti do spoločnosti. Raz robili pre Universal, potom pre Warner a tak ďalej. Vydavateľstvá však často podceňujú umelcov, smejú sa na našej neschopnosti fungovať medzi riadkami ich exkluzívnych „dealov“. Pravda je však taká, že „dealy“ sa skončia, ale odkaz zostane.
Foto Jakub Gulyás
Pozerajú sa na hudobníkov zvrchu?
Skôr je tam stále ten pocit, že nám je to jedno, no prichádza doba, keď mladí ľudia začínajú byť viac zorientovaní v tom, ako biznis funguje. Karta sa obracia a potom je tu ešte umelá inteligencia, ktorá vstupuje aj do našej kreatívnej sféry. Myslím si, že zmení veľmi veľa. Počula som pesničky, ktoré vytvorila. Zadáte jej tému, akordy a vyprodukuje vám pieseň. Je to zaujímavé, ale aj strašidelné. Pre umelcov tak bude ešte dôležitejšie byť unikátny, byť sám sebou, mať niečo, čo sa vyhýba generickým vzorcom.
Dejú sa vám stále také neočakávane veci, ako napríklad pri projekte Moruša? Konkrétne to, že na jeho naplnenie ste potrebovali ďalšie peniaze, tak ste na poslednú chvíľu šli do spoločnosti Orange a dokázali s nimi dohodnúť sponzorstvo.
Už do firiem nevbieham, ale posielam maily. Aj teraz, týždeň pred začiatkom turné k novému albumu Obyčajnosti, som zohnala sponzora. Poslala som im jeden veľmi úprimne napísaný mail…
Čo ste im napísali?
Môžem vám ho prečítať. (smeje sa) Uverejníme ho ako návod na oslovenie firiem. Podporila nás spoločnosť, ktorá mi je blízka. Mali sme vypredané turné a zo sponzorských peňazí vieme fungovať ďalej.
Samotný predaj albumov neprináša veľké peniaze, zaplatia sa akurát náklady. Ak chcete fungovať a robiť kvalitné veci na dobrej úrovni, vizuálnej či zvukovej, chcete zaplatiť tých najlepších ľudí, tak náklady na vydanie albumu, ako je Obyčajnosti, sa pohybujú v cene 50- až 60-tisíc eur.
Vrátili sa vám?
Ešte nie, ale vrátia sa, a to tak, že nebudeme v strate. Nepôjdem za to na mesiac na dovolenku na Bali, ale ani po tom netúžim, takže v pohode. (smeje sa)
Nakoľko je dôležité, aby biznisový segment podporoval umelcov?
Nedávno som sa rozprávala s riaditeľom jednej galérie na Slovensku a on mi povedal, že kultúra u nás funguje na zotrvačnosť. Je to pravda. Kultúra je totálne podfinancovaná sféra, hoci je jedna z najdôležitejších. Ak nebude fungovať kultúra, vzdelávanie, tak nebude fungovať ani biznis. Kultúra nás kultivuje, dáva nám rozhľad a dovoľuje nám pozrieť sa aj za ďalší kopec. Myslím si, že tým, ako sa u nás práve mení podpora štátu a udeľovanie grantov, bude mnoho projektov hľadať riešenie práve v súkromných firmách.
Myslíte si, že firmy si uvedomujú tú zodpovednosť?
Niektoré áno, niektoré nie. Hudba je mágia, ktorá spája ľudí. Vidíme to na koncertoch. Aj napriek mnohým rozdielom sa dokážeme spojiť, preto je dôležité hrať pre ľudí a nielen na miestach a v mestách, ktoré si to môžu dovoliť. Chodíme aj do malých priestorov, napríklad do KC Záhrada v Banskej Bystrici, kde vždy hráme dva koncerty v jeden deň, aby sa nám vrátili aspoň náklady. Stojí to za to.
Napríklad v Británii pritom hudobná scéna generuje obrovské zisky, lenže my tu nemôžeme generovať, lebo nemáme infraštruktúru. Robíme stále na kolene, preto potrebujeme podporu a hľadáme sponzorov.
Keď sme s vami pred rokmi robili rozhovor, vraveli ste, že pre všetkých v kapele ste taký ekonomický zázrak. Keď na vás príde finančná kríza, zapnete všetky senzory a peniaze zarobíte. Skrátka viete nájsť chodníčky. Zmenilo sa na tom niečo?
Účet sa naplní, ale rýchlo sa aj vyprázdni. (smeje sa)
Takže večný model?
Neviem, či je večný, tak sa na to nepozerám. Nie som finančne vzdelaný človek, no nejako intuitívne ovládam tie mechanizmy, ako by to asi malo fungovať. Viem, čo by som mala robiť a v akej chvíli. V hlave mám stovky nápadov, no aj tak to nakoniec zlyhá na tom, že peniaze pre mňa jednoducho nie sú až taká hodnota.
Ale človek ich potrebuje.
Jasné, aj vďaka peniazom môžem robiť krásne veci, tvoriť a cestovať. Ale nežijem pre peniaze. Nie sú pre mňa meradlom úspechu ani šťastia.
Ak však chcete rýchlo zarobiť, aký je váš najjednoduchší recept?
Napísať hit. (smeje sa)
Alebo e-mail.
Alebo. Často sa spomína, že mladá generácia nemá hlad. Nedávno som videla rozhovor s Cristianom Ronaldom, ktorý presne povedal, že mladí futbalisti sú fantastickí, ale čo im chýba? Ten hlad. Nemajú hlad, že niečo chcú, že to musia dokázať, že nie je iná cesta.
Vy máte hlad stále?
Ja som stále veľmi hladná. Nechcem povedať „nenažratá“, ale stále pociťujem hlad po nových veciach, skúsenostiach, výzvach.
Napríklad?
Chcem zase tvoriť, lebo som zistila, že už sme za obdobím, keď stačilo vydávať album po desiatich rokoch. Kedysi sa vydala doska a ešte tri či štyri roky sa z nej žilo, ľudia si ju púšťali. Dnes album nasajú za hodinu a – okej, ideme ďalej. Nedávno mi jeden kamarát povedal vetu, ktorú cítim úplne rovnako: Warholových pätnásť minút slávy sa skrátilo na jedno žmurknutie. Stále sa totiž potrebujeme nasycovať novými vecami. Tak ako „scrollujeme“, tak vnímame aj hudbu, umenie, všetko.
Medzi vydaním albumov Moruša a Obyčajnosti uplynulo desať rokov. Bola to teda už celkom iná disciplína?
Úplne. Doba sa posunula. Moruše sme predali ešte stále veľké množstvo, dokopy asi 24-tisíc albumov, ale dnes sa cédečká už takmer vôbec nepredávajú. Vydá sa ich maximálne tisíc-dvetisíc kusov a berú sa skôr ako nejaký suvenír. Ľudia ich kúpia len na koncertoch, pretože je to lacné. Ďalej je tu vinyl, exkluzívnejšia platforma, na ktorej sa dá niečo zarobiť. Streamovacie spoločnosti tiež neprinesú veľa peňazí. Umelcovi však pomôžu v budovaní značky, že vás potom niekto zavolá na festivaly, koncerty, komerčné hrania.
Na živé hrania, na ktorých si zarobíte.
Tak. Veľké spoločnosti už ani nepodpisujú umelcov len na predaj albumov a streaming, ale podpisujú takzvané 360-stupňové zmluvy. To znamená, že vydavateľstvo dostáva povedzme dvadsať či tridsať percent aj zo živého hrania. Pre umelca tak robia aj booking, PR, skrátka všetko. Otázne je, aký individuálny prístup vedia ponúknuť. Väčšinou skočia opäť do nejakých generických vecí a tá autenticita sa z toho vytráca.
Ako je to v Slnko Records, ktoré vydáva vaše albumy?
Ide o menšie vydavateľstvo a viac plnia rolu akéhosi distribútora. Ja mám vlastný tím šiestich-siedmich ľudí, máme človeka na sociálne médiá, reklamné veci, fotografa, mám svoj manažment a kopec iných ľudí, ktorí s nami externe spolupracujú.
Stále nemáte rada sociálne médiá?
Myslím si, že ak by mali umelci čarovný prútik, sociálne médiá by boli prvá vec, ktorú by mnohí najradšej zrušili. Ja vnútorne ľudsky cítim, že to nastavenie nie je v poriadku. Stále je tam obrovský priestor na dezinformácie a pre ľudí, ktorí šíria škodlivé veci. Navyše Facebook ako platforma nemala dlhý čas absolútne žiadnu zodpovednosť za to, čo šíri, ale našťastie nejaká regulácia už pomaly prichádza. Politici sa toho stále boja, no tento trend je nevyhnutný, ak chceme ako spoločnosť zostať pri zmysloch.
Promovali ste už nejaký produkt na sociálnych sieťach?
Robila som kampaň pre L’Oréal, lebo môj sen bol vysloviť tú vetu „Because You’re Worth It“, teda „Pretože vy za to stojíte“. Od detstva som túžila byť jednou z tých žien, aj keď som si nebola istá, či za to vlastne stojím. Za tú ponuku som veľmi vďačná, stretla som tam skvelých ľudí. Inak však nie som veľmi dobrý partner na takéto komerčné spojenia.
Prečo?
Ja nie som predavač.
Ste málo uveriteľná, keď niečo ponúkate?
Áno. Hanbím sa vravieť „dajte si tento mejkap“ alebo „toto zjedzte“, ale sú kolegyne, ktoré s ľahkosťou kombinujú hudobnú kariéru s rolou predavačiek. Na ich profiloch nájdete elektrické zubné kefky, paštéty, zľavové poukazy a všetko možné, ale hudba stíchla.
Ako sa vám za dekádu zmenili honoráre?
Pre mnohých ľudí som veľmi drahá, čo mi je neraz ľúto. Máme obrovské náklady. Odmietam však šetriť na honorároch pre svojich muzikantov a „crew“. Stretávame sa však s rôznymi prístupmi. Na jednej strane sú napríklad lokálni organizátori, ktorí spravia všetko, aby vás zaplatili. Nedávno sme hrali na malom festivale SoundGarden v Liptovskom Mikuláši a nesmierne sa usilovali, aby sa môjmu honoráru aspoň priblížili…
A vy ste im potom šli s cenou naproti.
Presne tak. Keď prídete na festival, kde spravili všetko pre to, aby ste prišli, dali vám rešpekt, tak si to vážite aj vy a chcete im to oplatiť. Potom sú opačné prípady, ako sa mi zase stalo na jednom veľkom českom festivale, kde sme sedem mesiacov čakali na honorár. Odohráte koncert, ktorý má neuveriteľný ohlas, ale oni vám peniaze vyplácajú postupne na tri časti od júna do decembra. To je smutné.
Ako početnú kapelu teraz máte?
Je to šesť ľudí na pódiu, pri projekte Moruše to na porovnanie bolo dvanásť až štrnásť ľudí. Na Obyčajnosti Tour sme mali muzikantov z Británie, z Francúzska, Česka a zo Slovenska. Najlepší tím ľudí na trhu aj top techniku, scénografov. Chceli sme urobiť maximum, dať do toho všetko a ukázať, že to vieme. Na komerčné hrania však beriem menšiu zostavu.
Povedali ste, že ste drahá. Môžete na Slovensku patriť medzi trojicu najlepšie platených muzikantov?
To určite nie, som žena.
Ešte to hrá rolu aj v roku 2024?
Veru tak. Nemôžem sa priblížiť honorárom kapiel a spevákom, mužom. Stala sa mi aj taká vec, že jeden klient s nami veľmi dlho dohadoval sumu a boli sme „zabookovaní“ na trištvrte roka dopredu. Všetko bolo dohodnuté, mala som pozvaných hostí… A zrazu klient uprednostnil kapelu za dvojnásobnú cenu a nás pár týždňov pred akciou bez mihnutia oka zrušil.
Podobné skúsenosti majú aj iné kolegyne?
Pozrite sa na festivaly – koľko žien tam vystupuje ako headliner? Je nás málo, aj na plagátoch sú hudobníčky zvyčajne uvedené len malými písmenami – ak vôbec. Existujú však výnimky. Festival Pohoda sa roky snaží o ženský „stage“ a Michal Kaščák je naozaj jeden z mála promotérov, ktorí roky podporujú „female artists“.
Máte vysvetlenie?
Stále si myslím, že hudobný svet funguje priaznivejšie pre mužov. Všade, aj vo vyspelejších krajinách, cítite ten rozdiel. Ženy to majú stále ťažšie, sú vystavené oveľa väčším tlakom, kritike. A tie umelkyne, ktoré majú deti, často bojujú s nekonečnými výčitkami a nedostatkom času.
Roky žijete v Londýne. Udržujete kontakt so Slovenskom aj tým, že v Bratislave povedzme vlastníte byt?
To sa mi nikdy nepodarilo.
A chceli ste?
Aj áno, lebo to robili všetci. Neviem to úplne vysvetliť, ale pre mňa je veľmi zvláštne niečo vlastniť. Môj muž je na tom lepšie, vďaka nemu máme byt v krásnej štvrti aj nahrávacie štúdio. Je skvele zorganizovaný a vždy mi pomôže, keď na mňa dýchne panika. Čo sa týka bytu, je to tak, že keď som sa dostala do bodu, či ho mám kúpiť, zistila som, že ho vlastne nechcem. Načo by mi bol?
Bol by pre vás akousi kotvou?
Úplne. Navyše sa o byt stále musíte starať. Ja mám štyridsať krabíc v úschovni, ktoré pravidelne presúvam. Raz boli v Prahe, potom v Bratislave a nakoniec len zisťujete, že sa obklopujete zbytočnosťami. Alebo keď prenajímate byty, tak v nich dookola len niečo opravujete.
To nie je nič pre vás.
Ježišmaria, to by som sa zbláznila. Pamätám si, ako bola Adela Banášová pri jednom rozhovore v strese, lebo nejakému jej nájomcovi sa pokazila práčka a musela to riešiť.
Investujete nejako svoje peniaze?
Otec môjho muža pracoval ako ekonomický riaditeľ British Airways. Bol veľmi šikovný účtovník aj finančný poradca, až do veku osemdesiattri rokov veľmi aktívny. Veľa investoval, čo rodina zistila až po tom, ako zomrel. Spravil okolo päťdesiat investícii v rôznych kútoch sveta a ešte stále ich dohľadávajú. Zdá sa mi to geniálne. Som si vedomá, že moje fungovanie je ten spomínaný ekonomický zázrak a viem, že by som asi mala aj do niečoho investovať.
Ale zatiaľ je to iba v štádiu premýšľania…
Uvažujem nad tým, ale zatiaľ to nie je najdôležitejšie na mojom „to-do liste“. Možno raz dospejem do štádia, že sa do investovania pustím, ale v oblasti, ktorej rozumiem – do hudby, umenia, do kreatívneho sektora a mladých ľudí, ktorí v ňom pôsobia.
V súčasnosti vystupujete na dvoch trhoch, slovenskom a českom. Snažili ste sa presadiť aj v Británii, v roku 2007 ste tam šli nahrávať albumu Shine, ale projekt nedopadol podľa vašich predstáv. Viete s odstupom času povedať, prečo to nevyšlo?
Ja som necítila, že by to malo vyjsť. To bol aj základný problém, že všetci okolo to cítili, len ja nie. Na začiatku bol pritom malý zázrak, že som stretla človeka, ktorého v hudobnom biznise pozná každý. Max Hole, celosvetový riaditeľ Universalu, bol osobne pri podpise môjho kontraktu a brali ma tak ako najväčšie hviezdy. Bol to veľký krok pre československú scénu, lenže v tomto biznise musíte mať aj šťastie.
Ja som však prišla v období, keď sa to lámalo, prichádzal streaming a spoločnosti brzdili investície do mladých talentov. Hoci bol záujem zo Škandinávie, Japonska, nejakých európskych krajín, my sme potrebovali viac peňazí, aby sme mohli pokračovať. A už sme nevládali. Až do minulého roku som nahrávacej spoločnosti splácala náklady, ktoré vznikli počas nahrávania albumu Shine.
Pripúšťate ešte pokusy o kariéru v zahraničí?
Nedávno som nad tým začala uvažovať. Na Obyčajnosti Tour boli Francúzi a Angličania, tak sme sa o tom rozprávali. Moji francúzski muzikanti mi začali hovoriť, že tá slovenčina je naozaj pekná, že im hladí uši napriek tomu, že jej nerozumejú, a zároveň som vďaka nim získala aj nejakú platformu fanúšikov vo Francúzsku. Začali ma nabádať, že „prelož tie pesničky, poď s tým robiť“. Musím povedať, že po rokoch som si pred týždňom sadla a opäť začala písať po anglicky. Napadlo mi, že som si možno priveľmi rýchlo zavrela tieto dvere. Netúžim po popovom svete, ale rozhodne si viem predstaviť fungovať aj v ďalších krajinách.
Rozmýšľali ste aj nad tým, ako by taký vstup na nový trh mohol vyzerať?
Nepodceňujme slovenčinu, je krásna, a keď s ňou viete robiť, tak znie príjemne a ľudia ju radi počúvajú. Navyše nejde o kopírovanie západných vecí, ale objavujú sa v nej originálne prvky z nášho regiónu, čo môže byť lákavé. Oslovila ma už aj jedna spoločnosť vo Francúzsku, aby som im zaslala životopis a nejaké promo materiály. Aj keď je svet otvorenejší a kapely ako Tolstoys hrajú na Glastonbury, musíte sa tomu dennodenne venovať. Nemôže to byť nejaké hobby, je to „full time job“.
Aká pracovná skúsenosť pre vás bola účasť v porote televíznej súťaže Voice?
Vtedy, keď sa to dialo, som ju v mnohom vyhodnotila ako jednu z najhorších skúseností môjho života. Jej súčasťou bola aj vlna kritiky na moju adresu, ktorú som znášala ťažko a bolestivo. Bola som rozčarovaná. Do súťaže som šla naivne s tým, že zrazu budem pomáhať mladým talentom. To sa stalo, ale nie tak romanticky, ako som si predstavovala. Dnes sa však na to pozerám pozitívne. Dalo mi to lekciu do života, ktorú som potrebovala. Pochopila som, že ja som muzikant a toto je „entertainment“, teda svet zábavy. Je celkom možné, že doň celkom nepatrím a ani ľudia ma v tom svete nechceli vidieť. V rámci projektu som však spoznala skvelých ľudí a prinieslo mi to aj mnoho generačne mladších fanúšikov.
Nedávno ste sa podieľali na hudbe k filmu Vlny. Je filmová hudba finančne zaujímavá?
Nie je to o zárobku. Donedávna dobre zarábala najmä hudba v reklamnom sektore, kam odišlo veľa dobrých hudobníkov, lenže keď dookola vyrábate hudbu na zákazku, tak už nie ste bádateľ ani dobrodruh. Snažíte sa trafiť do zadania, no skutočná kreativita a zimomriavky z toho, keď napíšete skvelý song, zmiznú. Navyše si myslím, že pre túto oblasť je umelá inteligencia obrovský škrt cez rozpočet.
A pre vás?
Už sa pri nej hovorí o reguláciách… Poviem príklad, pri ktorom som pochopila, že je to neuveriteľná vec. S mojím českým gitaristom hrávame spolu dvanásť rokov a stále sa doberáme. Cestovali sme niekde na koncert a chalani zadali umelej inteligencii pár akordov a že pesnička má byť o tom, prečo sa Jana stále háda s Tomášom. Vygenerovalo to skladbu, ktorá mala chytľavú melódiu, znela akoby ju napísal Ed Sheeran a v češtine spievala nádejná mladá speváčka, ktorá nápadne pripomína Billie Eilish.
Umelú inteligenciu však už v nahrávke použili aj slovenskí muzikanti a nespoznáte to. Hlas vznikol ako kombinácia troch speváčok a pri počúvaní mi napadlo: Kto je to? Aká zaujímavá mladá speváčka…
Keď prichádzate na Slovensko, vidíte nejaké zlepšenie v tom, že sa menej snažíme nachádzať jednoduchšie cesty či skratky, ako obísť nejaké pravidlá?
V Británii je to nemysliteľné, u nás to však stále funguje aj v rámci biznisu. Urob pre mňa toto a ja pre teba spravím tamto. Je to také „handlovanie“. Človek sa cíti ako na trhu. Je to na úkor všetkého. Narážame na to, že sme si nezadefinovali nejaké základné veci. Aj muzikanti tým, že idú hrať niekam, kde sú peniaze, ale oni prijmú menší honorár, si neuvedomujú, že latku nastavili nízko pre nás všetkých. My hudobníci ani nemáme úniu, ktorá by nás podržala a dohliadla na to, že niekto nebude meškať s honorárom. Povedzme v Británii sa taký festival hneď dostane na „black list“ a v budúcnosti má problémy. Ale veci sa pomaly menia a niečo sa chystá.
Aj vy ste kedysi obchádzali pravidlá?
Milovala som bočné cestičky, tak to bolo v tej našej mokrej štvrti v Martine. Naučili sme sa obchádzať pravidlá, vždy sme sa dostali do objektov, ktoré boli zamknuté. Boli sme grupa desiatich až dvanástich detí, ktoré mali rôzne triky. Občas sme kradli mydlá a otvárače na fľaše v drogérii, čo sme brali ako skúšku odvahy. Na martinskom gymnáziu som zase bola hviezda, lebo som mala falošné pečiatky od doktorov a vystavovala ospravedlnenky. Dokonca som vymýšľala aj diagnózy. Samozrejme, prišlo sa na to, dostala som po prstoch a trojku zo správania.
Potom sa u vás niečo zlomilo?
Ale kdeže… Definitívnu bodku a pochopenie férového fungovania mi dalo až presťahovanie sa do Británie a stretnutie s mojím mužom. Začala som vnímať mnoho vecí a otvoril sa mi svet. Formujú vás aj príklady, ktoré vidíte okolo seba. Pochopila som, že chcem dávať viac do spoločnosti ako len sebe samej; že chcem viac rozumieť ľudom, než ich súdiť; že chcem, aby tu po mne zostalo viac než len autá a byty.
Keď premýšľate o vlastnom starnutí, tak bez obáv?
Obavy niekedy sú, ale musíte veriť, že to „dáte“. Jasné, že človek začína viac riešiť zdravie a svoju energiu a tiež čas, ktorý trávi s ľuďmi – a s akými ľuďmi. Tiež začína viac hovoriť, čo si naozaj myslí, lebo už vie, že to nemá držať v sebe. Naučiť sa povedať nie a aj áno na veci, ktoré stoja za to. Starnutie a vrásky sú odmena za tú vnútornú múdrosť, ktorú vekom získavame. Je to vlastne skvelé.
Aj napriek večnému chaosu, ktorý je v mojom svete prítomný, cítim, že to mám v rukách. Už so mnou nelomcuje ani hľadanie nejakých lások, umieranie pre niekoho a zase hľadanie. To bolo naozaj strašne dlhé a únavné obdobie… (smeje sa)
Robia vám väčšiu radosť obyčajné veci, ako napríklad navariť obed pre rodinu?
Určite. V Londýne máme aj záhradu a keby som si mohla niečo priať, tak vlastniť obrovský les. Detstvo mám spojené aj s babkami, jedna žila v hornonitrianskej obci Nedožery-Brezany, druhá v Banskej Štiavnici, mali zvieratá aj ovocné sady a ja som bola stále v prírode. Nejako prirodzene ma to k nej ťahá nazad. Stále milujem mesto, ruch, kaviarne či galérie, ale ožívam, keď som v prírode.
Keby sme sa takto o rok stretli, s čím by ste boli spokojná, keby sa za ten čas udialo?
Už dvadsať rokov si hovorím, že tento rok sa začnem učiť po francúzsky, tak hádam nastal ten čas. Tiež by som chcela čo najrýchlejšie spraviť nový album, lebo som pochopila, že dnes je dôležité viac tvoriť a prinášať ľuďom maximum. Ale načrtla som si aj kariérny posun, ktorým je rola producentky. Premiérovo som v nej pracovala s kapelou Para a zistila som, že ma to veľmi baví. Chcela by som v tom pokračovať, viac produkovať a inšpirovať ďalších, bez ohľadu na pohlavie, vek či štartovaciu pozíciu – aby sa nevzdali a nebáli sa vykročiť do neznáma. Stojí to za to.
