Ste človek s pevnými alebo s tenkými hranicami? Ak si ich neviete správne nastaviť, potom je pre ostatných oveľa jednoduchšie prekračovať ich a posúvať tam, kde je to pre nás nepríjemné. Často to vedie až k vyhoreniu.
Chceme namietať, ale bojíme sa dôsledkov a toho, že nás nebudú mať ľudia radi. Radšej sa preto podvolíme a vyhneme sa konfliktu. Vychádzame druhým v ústrety na svoj úkor, no pre dobrú kondíciu duševného zdravia sa musíme v prvom rade postarať sami o seba.
Pestovanie zdravých hraníc nám umožňuje eliminovať stres a sebavedomo odmietať čokoľvek, čo nechceme, vyjadrovať svoje pocity, úprimne hovoriť o skúsenostiach, riešiť problémy a vyjadrovať svoje očakávania či potreby bez rozpakov.
Hranice ochránime až keď zistíme, kde ich máme
Aby sme však našli a pevne zadefinovali svoje hranice, musíme dobre poznať seba a svoje hodnoty, mať jasno v tom, čo očakávame a čo nám je nepríjemné v konkrétnych situáciách. Keď ideme za hranice našich hodnôt a viery, dostávame sa do rozporu sami so sebou, lebo si nedokážeme obhájiť a zastať „to svoje“.
Od toho, ako sa nám darí ochrániť vlastné hranice, závisí aj rešpekt, ktorý si vytvárame najskôr sami pre seba, kým nám ho prejavia aj ostatní. Keď na nás v detstve pôsobilo prostredie bez jasných hraníc, môže to v nás vyvolávať pocity viny alebo sebeckosti.
„Pri obhajovaní hraníc niekedy môžeme druhému spôsobiť smútok, nepohodu, problém a bolesť. To je v poriadku, nie je to rovnaké, ako mu ublížiť,“ vysvetľuje Henry Cloud v knihe Hranice: Kedy povedať nie, kedy povedať áno.
Ste čiernobiely alebo šedý?
Túto tému skúmal profesor psychiatrie Ernest Hartmann. Rozvinul a kvantifikoval koncepciu pevných a tenkých hraníc. Vo svojej knihe „Hranice v nás a vo svete“ poukazuje na rozličné aspekty, ako sú hranice týkajúce sa myslenia a pocitov, telesné hranice, hranice súvisiace s identitou či hranice v názoroch a úsudku.
Z jeho výskumov vyplýva, že myseľ niektorých ľudí je „čiernobiela“ – rozdelená na osobitné a presne vymedzené priehradky. Myšlienky sú v jednej, pocity v druhej. Tu je realita, tam zasa fantázia. Toto je moje územie, tamto tvoje. Dobrí susedia potrebujú dobrý plot. Takto pracuje myseľ ľudí s pevnými hranicami – sú to ľudia, ktorí rozmýšľajú „čiernobielo“.
Ľudia s tenkými hranicami sú úplne iní. Miešajú rôzne veci, často im splývajú a často zažívajú stavy niekde uprostred. Ich myšlienky sú citovo podfarbené. Ľudí s tenkými hranicami možno považovať za ľudí „s odtieňmi šedej“.
Väčšinou sme však kombináciou tenkých aj pevných hraníc.
Človek s pevnými hranicami:
Človek s pevnými hranicami bude vo všetkých smeroch osobnosť s vysokou mierou sústredenosti, ktorá sa ľahko zameria na jednu vec a bude ignorovať ostatné. Takýto človek nezažíva synestéziu (t. j. predstava, ktorú sprevádzajú vnemy z iných zmyslových oblastí, napr. farebné, zrakové predstavy pri počúvaní určitých tónov).
Dokáže úplne oddeliť myšlienky od pocitov. Je si úplne istý tým, či bdie, spí alebo sníva, nezažíva žiadne prechodné stavy. Takýto človek dokáže presne oddeliť minulosť od prítomnosti a budúcnosti – „Toto bolo vtedy a toto je teraz.“
Má veľmi konkrétnu predstavu o vlastnom priestore a o svojej sexuálnej identite – „Ja som muž, ty si žena.“ Aj o skupinovej identite – „Toto je moja skupina, konáme tak a tak.“ Má tendenciu vidieť svet čiernobielo, v pojmoch my verzus oni, dobro verzus zlo.
Človek s tenkými hranicami:
Človek, ktorý má výhradne tenké hranice občas podlieha synestézii a máva tendenciu prežiť množstvo senzorického materiálu naraz. Neraz sa nedokáže sústrediť na jednu časť vstupnej informácie. Takáto osobnosť vníma myšlienky a pocity ako celok – „Neviem si predstaviť myšlienku bez pocitu.“
Často sa mu stáva, že napoly bdie a napoly spí alebo sa tak hlboko pohrúži do snenia a rozjímania, že občas nerozozná hranice medzi realitou a fantáziou.
Má slabší zmysel pre jasnú telesnú hranicu a osobný priestor. Takáto osobnosť si jasne uvedomuje veci z minulosti, no miešajú sa jej s prítomnosťou – „Som dospelý, no v mnohých veciach som stále dieťa.“ Je si vedomý i odchýlok v sexuálnej identite – „Som muž, no mám v sebe aj viacero ženských čŕt.“
Necíti sa vždy ako pevná súčasť jednej skupiny, občas by radšej patril do viacerých skupín alebo by chcel byť „svetoobčanom“. Pri vnímaní alebo posudzovaní sveta uvažuje skôr v odtieňoch šedej než čiernobielej.
Ako si nastaviť varovný systém avizujúci prekročenie hraníc?
Pomáha vymedziť si hranice nie na základe pocitov, ale zásad – ako sériu pravidiel. Tie fungujú ako pomyselná dlaha. Poskytuje podporu sebaúcte a vďaka tomu aj systém rýchleho varovania.
Napríklad: Keď ma niekto uráža, nie je to v poriadku a mám právo sa ozvať.
Dve roviny v medziľudských interakciách sú kľúčové:
- Obsahová rovina komunikácie sa týka informácií, ktoré si medzi sebou vymieňame.
- Vzťahová rovina je o tom, čo sa medzi nami počas tej výmeny deje. Ako na seba vzájomne pôsobíme.
Niekedy sa hodí vypínať obsahovú rovinu a zameriavať sa na vzťahovú. To umožňuje lepšie sa vyznať v sebe aj v ľuďoch a nastavovať si hranice, aby naše pocity nepodliehali náladám ostatných.
Dôležitý je aj kontakt s vlastným prežívaním. Keď včas identifikujete to, čoho sa vaše pocity týkajú, ušetríte si zatiahnutie do emočného únosu, keď prestávate byť konštruktívni, lebo sa cítite ohrození a potrebujete sa brániť. Postačia vám na to štyri kroky:
- Čo sa v tejto chvíli okolo mňa a vo mne deje? Odpovede vám pomôžu odstúpiť od zahltenia dianím okolo vás a uprieť pozornosť k vlastnému prežívaniu.
- Čo v danej chvíli fyzicky prežívam? Ide o preskúmanie reakcií tela, ako v danú chvíľu reaguje na okolité prostredie. Cítim sa uvoľnene? Napäto? Spokojne? Býva v mojom tele nejaké výrazné ohnisko nepokoja, kŕčov, pocit tiaže v žalúdku, tlak v spánkoch a podobne? Cítim hnev, smútok, bezmocnosť?
- Čo potrebujem práve teraz? Čo by mi pomohlo zmeniť prežívanie k lepšiemu? Ako sa viem upokojiť? Čo môžem použiť z toho, čo mi zafungovalo v minulosti?
- Čo urobím v tejto chvíli? Možnosti sú široké – od využitia asertívnych techník, kvalít emočnej inteligencie, vyjednávania až po slovnú sebaobranu a konfrontáciu.
