Súčasný ošiaľ okolo umelej inteligencie znova naštartoval diskusiu o štvordňovom pracovnom týždni. Kým nás však roboti odbremenia od piatkovej práce, pozrime sa, ako sme sa postupne zbavovali roboty „od nevidím do nevidím“.
Preskočme práce na poliach na panskom a vydajme sa rovno do fabrík koncom 19. storočia. Slovenský lekár a dramatik Ivan Stodola opisoval pracovné podmienky v garbiarskom priemysle v Liptovskom Mikuláši v roku 1890 nasledovne:
„V tie časy sa pracovalo od piatej hodiny rannej do siedmej hodiny večernej, i v nedeľu ráno dve hodiny. Potom bola výplata a išlo sa do kostola. Ale pridalo sa raz, dva razy do týždňa pracovať ,prez čas‘ – ,na fajront‘, – večer od ôsmej do desiatej hodiny.“
V tom čase mnoho ľudí z Uhorska emigrovalo do Ameriky. Cesta k lepšiemu životu tam bola kratšia, ale možno ešte nebezpečnejšia a minimálne rovnako namáhavá.
Thomas Bell, potomok slovenských prisťahovalcov, vo svojom románe Dva svety opisuje, že v pittsburských železiarňach sa pracovalo šesť dní v týždni, vždy po dvanásť hodín. A nedele? Každá druhá bola voľná, no robotník si ju musel predrobiť 24-hodinovou zmenou každú prvú nedeľu.
Začalo sa to prvým májom
V rodisku priemyselnej revolúcie sa osemhodinový čas pritom zaviedol už v roku 1833, avšak malo to jeden háčik. V Spojenom kráľovstve vtedy obmedzili pracovný čas na osem hodín len pre deti od 9 do 13 rokov. Od štrnástich do plnoletosti mohli pracovať deti až 12 hodín denne.
Pracovná doba sa najskôr skracovala deťom do 14 rokov. Foto: National Archives and Records Administration, voľné dielo
Pracovná doba sa najskôr skracovala deťom do 13 rokov. Foto: National Archives and Records Administration, voľné dielo
Dospelí si museli osemhodinovky tvrdo vybojovať, v Británii sa začali zavádzať až od 90. rokov 19. storočia. Na druhej strane oceánu sa všetko malo zmeniť od 1. mája 1886 – to bol termín, ktorý odborári stanovili majiteľom fabrík na akceptovanie kratšieho pracovného času.
Na demonštrácii za 8-hodinovky v Chicagu však bomba hodená smerom k policajtom pochovala snahy robotníkov a okrem toho pošramotila povesť nových imigrantov – teda aj Slovákov.
V Chicago Tribune neskôr napísali, že za takéto vzbury môžu „zahraniční chudáci a anarchisti“. Autor za problematických označil Poliakov, Maďarov, Čechov, Slovákov, ale aj Talianov, Grékov, Bulharov a „socialistických nemeckých robotníkov“.
Priekopníci v Československu aj u Forda
Šok po bombovom výbuchu najskôr zmaril snahy robotníkov o kratší pracovný čas, ale pomerne rýchlo sa spamätali a už v roku 1888 sa dohodli, že ďalší štrajk za 8-hodinové pracovné zmeny sa uskutoční 1. mája 1890. A tak sa zrodil Sviatok práce.
V roku 1890 sa prvomájové demonštácie konali už aj u nás – v Bratislave na Železnej studničke, v Košiciach a v Liptovskom Mikuláši. V uhorských fabrikách však naďalej platilo iba nariadenie, podľa ktorého sa práca nesmela začať pred 5. hodinou rannou a trvať dlhšie, než do 21. hodiny večernej. Osemhodinovky boli nesplneným snom.
Práca v trenčianskej Nehere v 30. rokoch minulého storočia. Foto: ULIB/Nový svet
Práca v trenčianskej Nehere v 30. rokoch minulého storočia. Foto: ULIB/Nový svet
Zmenu priniesol až vznik Československa. Nová republika uzákonila osemhodinový pracovný čas už v roku 1918 a predbehla mnohé západné krajiny. Sovietsky zväz zaviedol osemhodinové zmeny ešte skôr – už v roku 1917.
V USA zmenu presadil príklad veľkého kapitalistu. Henry Ford už v roku 1914 zaviedol 8-hodinový pracovný deň a šesťdňový pracovný týždeň pre všetkých svojich robotníkov, roku 1926 odštartoval päťdňový týždeň s osemhodinovkami.
Oslavy kratšieho týždňa prekazili tanky
Keď Ford zavádzal osemhodinovky pre všetkých, vo verejnej diskusii sa objavovali oveľa smelšie vízie skracovania práce. V roku 1923 vynálezca Charles P. Steinmetz predpovedal, že do sto rokov sa bude pracovať len po 4 hodiny a to iba počas štyroch dní v týždni.
A hoci Československo so skorým zavedením osemhodinového pracovného času išlo svetu príkladom, počas sobôt sa u nás pracovalo ešte aj 40 rokov po Fordovej zmene.
Prechod na päťdňový pracovný týždeň u nás nebol revolučný, ale evolučný. Počas 60. rokov jednotlivé podniky postupne vypúšťali jednu-dve až napokon všetky pracovné soboty.
Zrušenie pracovných sobôt v zbierke zákonov z roku 1968. Reprofoto: Národní knihovna České republiky
Zrušenie pracovných sobôt v zbierke zákonov z roku 1968. Reprofoto: Národní knihovna České republiky
V zbierke zákonov z júna 1968 vyšlo nariadenie, že podniky začnú prechádzať na päťdňový pracovný týždeň od 29. septembra 1968. V novinách však vtedy nevychádzali oslavné články, možno aj preto, že téma dní bola iná, ťaživejšia. Od 21. augusta Československo okupovali tanky a vojaci piatich štátov Varšavskej zmluvy na čele so Sovietskym zväzom.
Posledných 40 rokov sa pracuje 40 hodín
Najvýraznejšie skracovanie pracovného času vo svete teda nastalo pred storočím. Medzi rokmi 1870 a 1929 sa počet odrobených hodín v Nemecku, USA a Veľkej Británii znížil zo 62 na 47. Súčasný priemer týchto troch krajín je na úrovni 40 hodín – a to celých posledných 40 rokov.
Je čas na ďalšiu zmenu?
„Existujú argumenty pre a proti skráteniu pracovného času,“ odpovedá nám umelá inteligencia ChatGPT. „Niektorí tvrdia, že skrátenie pracovnej doby by zlepšilo kvalitu života pracovníkov a zvýšilo by ich produktivitu. Iní sa obávajú, že by to mohlo spôsobiť hospodárske problémy, ako je napríklad zníženie zamestnanosti a zhoršenie konkurencieschopnosti.“
Zatiaľ nám umelá inteligencia teda veľmi nepomohla.
