Mysleli by ste si, že sa to bude diať pravidelne. Ale nie je to tak, v skutočností je to veľká výnimka, aby sa po otcovi dostal do najlepšej hokejovej ligy sveta aj jeho syn. Obranca Luka Radivojevič by to mohol dokázať, a jeho otec Branko mu s náročnou úlohou pomáha.
Poďme trochu do rodinnej histórie. Vy máte korene v bývalej Juhoslávii, však?
Branko: Otec je bosniansky Srb, z dediny asi deväťdesiat kilometrov od Sarajeva. Prišiel ako tesár v stavebnej firme, v 70. rokoch stavali kúpele Piešťany aj Trenčianske Teplice. Spoznali sa s mamou a potom sa zobrali, narodila sa sestra, ja, a už sme žili tu. Neskôr, keď už mal otec problémy s chrbtom, zamestnal sa ako esbéeskár na zimáku v Trenčíne.
Mali ste aj zmrzlináreň?
Branko: To neviem, odkiaľ prichádzajú tieto hoaxy. (smeje sa) Tuším to raz niekde spomenul Zdeno Cíger v nejakom rozhovore. Mali sme známych Juhoslovanov, čo mali zmrzlináreň v Bytči a v Trenčianskych Tepliciach, ale my sme nikdy zmrzlinári neboli.
Rodina na Balkáne
Ako sa otec začal zaujímať o hokej?
Branko: Aj ja sa ho to stále pýtam. On musel hokej vidieť až tu. V Juhoslávii bolo pár mužstiev, asi Medveščak Záhreb a Olimpija Ľubľana a podobné. V Trenčíne to ale v 80. a hlavne v 90. rokoch bolo iba o hokeji. Futbal tu vtedy takmer neexistoval, ale v hokeji sme boli federálni majstri. To som mal jedenásť rokov, pamätám si na to, prežívali sme to ako deti. To boli silné zážitky.
Spomínali ste niekde, ako ste dostávali pod stromček hokejky.
Branko: Boli to moje najobľúbenejšie darčeky. Vtedy tu všetci hrali hokej na ulici, základňa bola veľká. V tretej triede sme mali áčko aj béčko po dvadsať detí, to bolo neskutočné. Všetci chceli byť hokejisti. Dnes je to nemysliteľné, všade je to tak, že ak vyskladáte tri päťky, ste radi.
V meste je viac možností, florbal, ten vtedy neexistoval, basketbal, futbal. Hoci hokej máme na svetové pomery ešte stále lacný, je pravda, že je to finančne väčšia záťaž. Korčule aj výstroj niečo stoja a mnohí sa musia rozhodnúť, že dajú dieťa na florbal, kde kúpiš tenisky a hokejku a je to lacnejšie.
Chodievate ešte za rodinou na Balkán?
Branko: Chodievame, ja som ako dieťa vedel aj po srbsky. Keď sa začala vojna, už sme tam nemohli chodiť, okolo tej dediny aj boli veľké boje. Potom som zasa odišiel do Kanady, ale raz za čas sme tam potom ešte išli pozrieť. Korene tam máme stále, brata a dvoch sestrov tam mám.
Luka: Dvoch sestrov?
Branko: No, veď chápeme, čo som chcel povedať. (smeje sa) Ale keď sa chceme chytať za slovíčka, môžeme!
Tatino je prísny?
Luka: Ako kedy.
Branko: Prísny som, keď idem za ním do Švédska a vytočí ma, keď je o jedenástej večer ešte na telefóne.
Luka: Ja zase niekedy neviem, kedy si robí srandu a kedy to myslí vážne.
Branko: To je to, čo? Ťažko to prečítať.
Luka: Srandujeme medzi sebou a ja vyhrávam a smejeme sa. Potom ja ešte pridám a to už nie je také dobré.
Branko: Stále sme súťaživí, ani jeden z nás nerád prehráva.
Luka: A keď otec vyhráva, tak ja už nič nemôžem urobiť.
Luka a Branko Radivojevičovci. Foto: Miro Nôta
Luka a Branko Radivojevičovci. Foto: Miro Nôta
V čom súťažíte?
Branko: Mimo hokeja sme začali hrať golf. Ale s Lukom, to človek potrebuje nakúpiť loptičky. (smeje sa) Fakt je, že má tréningový proces taký nalajnovaný, že nemá veľa času. A telo tiež potrebuje regeneráciu, hoci Luka by stále chcel niečo robiť. Takže keď je čas, tak si ideme zahrať golf.
Obchod v Trenčíne
Manželka vyštudovala právo, ale nerobila ho a dnes má šperkársku firmu. Ako sa jej darí?
Branko: Keď sme boli v Liberci, založila si firmu. Najprv robila veľa s korálkami a potom začala aj so zlatom. Ja som rád, že po pätnástich rokoch, ktoré strávila na cestách, chodila s nami a starala sa o rodinu, si našla niečo vlastné. Má obchodík, volá sa Lara´s Bracelets a stará sa oň. Budeme ho sťahovať do mesta, kúpili sme v centre Trenčína nehnuteľnosť a prerába sa.
Mama sa o vás asi veľa starala, kým ste žili hokejový život, však?
Branko: Mamina dodnes len skáče okolo neho, keď príde domov. (smeje sa)
Luka: Aj okolo teba, to je to isté!
Branko: Okolo mňa toľko určite nie! Čoskoro manželka ide na Pohodu, tú má rada, tak si v poslednom čase veľa vymýšľala nové dizajny. Hokejový život bola od nej veľká obeta, skončila právo a akurát sme sa stretli. Jej bratranec Tomáš Frolo so mnou hrával vo Vsetíne, cez neho sme sa zoznámili.
Bola u otca na praxi, ale odišli sme do Ameriky a už nebol čas na právnickú prax. Svokor bol exekútor, švagor tiež vyštudoval právo, ale investovali sme a teraz sa švagor o to stará.
Luka, ako vlastne chodíte teraz do školy, keď už nie je online škola?
Branko: Už zmaturoval.
Tak rýchlo? Veď teraz majú maturanti devätnásť.
Luka: Taká trošku zrýchlená maturita to bola.
Branko: Šikovné dieťa, potrebovali sme ho odľahčiť. (smeje sa) Bola možnosť urobiť skúšky, a som rád, že to má za sebou. Maturity musel absolvovať osobne, písomne. Chodil v Bratislave na strednú školu, to sa dalo online.
Luka a Branko Radivojevičovci. Foto: Miro Nôta
Luka a Branko Radivojevičovci. Foto: Miro Nôta
Vy ste odišli do zámoria pred maturitou.
Branko: To bol doma najväčší svár. Potom, o tri štyri roky, keď som už hral NHL, sa mi podarilo vďaka mame ukončiť štvrtý ročník. Síce je to „len papier“, ale maturitu je dobré mať, aj keď chceš byť trebárs tréner.
Kanadské žartíky
Ako sa od tých čias zmenil hokej?
Branko: To bol úplne iný hokej, v našej dobe. Vôbec nebolo nič také, ako majú oni na letnej príprave, že o nich tréneri všetko úplne presne vedia. My sme všetko robili systémom „sila, sila, sila“. Aj v Amerike sa hral taký silový hokej, talentovaných hráčov nebolo toľko, viac bolo bitkárov.
Nič sa nepískalo, krosčeky pred bránou, hákovanie, hralo sa na fauly, hokejky sa lámali o chrbát. Dnes je hokej o rýchlosti a musíš mať veľké schopnosti s hokejkou. Nedá sa to porovnať. Mládež je dnes iná, sú sebavedomejší, čo je aj dobre, ale pokora tam musí byť tiež. Musíš vedieť dobre vystupovať.
Ako vyzerá týždeň vo Švédsku?
Luka: V pondelok máme voľno, v utorky až piatky máme rôznu kombináciu dvojhodinových tréningov, „sucháče“ a ľady. Cez víkendy sú zápasy. Je toho veľa, zaberie to veľa času. A to väčšie sebavedomie, to je aj kvôli tomu, že všetci chcú vedieť, aký máme názor na veci.
Branko: Oni sa veľa rozprávajú, tréneri s hráčmi. U nás to tak nie je. Oni majú s každým hráčom dobrý vzťah, zaujímajú sa o rodinu. Minulý rok mi volá tréner, že či je Luka okej. Hovorím, teraz som s ním volal, vyzeral byť v pohode, niečo sa deje? A on, že sa o niečo chytili na tréningu s nejakým spoluhráčom a prišiel mu, že bol smutný. Ale to je normálna vec, to sa na tréningu stane. Tréneri sa starajú, či sa hráč cíti dobre, čo sa mi páči.
Luka: Väčšinou po ľade je všetko fajn, na ľade sú niekedy emócie, keď hráme, tak aj veľké. Mňa to aj baví, je to dobre sa trochu vyhecovať. Keď ideme dole z ľadu, už je to fajn.
Robíte si v kabíne kanadské žartíky?
Luka: Veľa chalanov to berie veľmi vážne, a tí, čo nie, si medzi sebou robíme všeličo. Niektorí sa na to aj sťažujú, tréneri nám za to raz aj vynadali. Niekomu sme dali vodu do rukavíc, brankárovi.
Branko: Šnúrky pred tréningom rozstrihať, to je paráda, že!
Luka: Najlepšiemu kamošovi, minulé leto, keď akurát nestíhal na tréning. My nachystaní a on si viaže korčule. Nenapíšte, čo mi povedal.
Branko: Robia si dosť zle, ale my sme boli takí istí.
Luka a Branko Radivojevičovci. Foto: Miro Nôta
Luka a Branko Radivojevičovci. Foto: Miro Nôta
V tíme sú len Švédi?
Luka: Jeden Nór, to je akoby domáci a samí Švédi. V áčku je asi šesť-sedem zahraničných hráčov.
Aký je švédsky humor?
Luka: Nie vždy mu rozumiem. To je trochu problém. Ale inak sa už rozpráva hlavne po anglicky.
Chodia na zápasy skauti?
Luka: Hlavne veľa volávajú trénerom, ako pracujeme na tréningoch.
Branko: Tento rok pred draftom budú už aj osobné stretnutia. Ale tam aj tak nemá zmysel sa na niečo hrať, všetko si o tebe aj tak zistia. Mítingov bude veľa, každý sa snaží, aby získal čo najviac informácií. Keď prídem do Švédska, vidím pätnásť-dvadsať skautov na juniorskom zápase. Toto bolo za našich čias aj u nás na Slovensku. Dnes, keď príde jeden-dvaja, tak sme radi.
V klube s Gretzkym
Hrá nejakú úlohu, že otec je bývalý hráč NHL, kde má na konte štyristo zápasov?
Luka: Možno o mne vedia, že mi doma niekto vie poradiť. Na Slovensku to berú trochu takto, ale v zahraničí nie.
Aká bola najlepšia organizácia v NHL, čo sa týka starostlivosti o hráčov?
Branko: Philadelphia, jednoznačne. Začal som vo Phoenixe, aj to bolo pre mňa skvelé, chalan príde do NHL a všetko je super. Ale ako som bol vymenený do Philly, tam to bolo úplne niečo iné. Trikrát lepšia starostlivosť.
Vo Phoenixe vtedy bol Gretzky, že?
Branko: Jasné, Gretz bol majiteľ, Mike Barnett, jeho bývalý agent bol GM. Ja som podpísal s tímom ako free agent, zhruba v čase, keď to kúpili. Tréner Bobby Francis mi dával dosť priestoru. A potom som prišiel do bohatej Philadelphie, keď ešte nebol platový strop a rozpočet mala 85 miliónov. Našlapané mužstvo, nevedel som, čo tu budem robiť. Samé bohaté hviezdy, ale boli tam výborní ľudia.
Tímová večera: prišiel GM, dal platobnú kartu kapitánovi a jedlo sa v najlepších stejkhousoch. Keď to porovnám s Minnesotou a Phoenixom, tak nie že by sme tam jedli v zlých, ale nie v tých úplne najlepších. Čo sa týka starostlivosti, bola Philly top organizácia. Ed Snider, vtedajší majiteľ, bol tiež výborný, po každom zápase prišiel do kabíny, podal ruku. Žil s tímom.
Luka Radivojevič s Miroslavom Šatanom na tlačovke po MS do 18 rokov 2024. Foto: TASR
Luka Radivojevič s Miroslavom Šatanom na tlačovke po MS do 18 rokov 2024. Foto: TASR
V tom čase ešte Gretzky rozmýšľal o návrate, či nie?
Branko: Ja som s ním hrával, v tréningovom kempe. V tej dobe sa vracal do NHL aj Mario Lemieux, a myslím, že aj Gretz mal takú myšlienku, urobiť propagáciu vo Phoenixe a prilákať ľudí. Hrávali sme ja, on a Darcy Hordichuk, bitkár. Vtedy som si povedal, že asi tento kemp neurobím, lebo z našej tretiny sme nevyšli.
Ale asi aj Wayne pochopil, že to už bolo na neho veľmi rýchle a asi po dvoch zápasoch to nechal. Mal som z toho ale veľký zážitok, a aj potom, keď už bol len majiteľ, nás brával, mladých chalanov, na večere. Pýtal sa, či sa máme fajn, či všetko máme. To bolo príjemné.
Prvá zmluva
Deti vyrastali už vo finančne zabezpečenej rodine. Ako vás otec vychovával?
Luka: Je dosť striktný, nedá nám všetko, čo chceme, ale to je dobré. Naučí nás trochu finančnú gramotnosť. Ale na jedlo minúť môžem, hovorí mi, že musím vyrásť.
Branko: Povedal som: stejky môžeš jesť každý deň. Má moju platobnú kartu, ale keď si chce niečo kúpiť, tak volá mame. Ja toto nechápem! (smeje sa) Mne to potom len odpípne.
Luka: Ja som si myslel, že je to jej karta.
Branko: Mama schvaľuje. Takto to nejako funguje.
Teraz začnú chodiť peniaze z prvej Lukovej zmluvy, že?
Branko: Od mája, vtedy to vstúpilo do platnosti.
Luka: Všetko bude chodiť otcovi, keďže ešte nemám osemnásť. Aj som mu povedal, že môj sen je kúpiť si z výplaty herný počítač, tak uvidím, či mi to dovolí.
Branko Radivojevič. Foto: Miro Nôta
Branko Radivojevič. Foto: Miro Nôta
Zárobky v NHL ste investovali ako? Prvú zmluvu často hokejisti minú na autá.
Branko: Doteraz si pamätám prvú zmluvu a podpisový bonus. Agent mi z Ameriky poslal kreditku a kúpil som si prvé veci. Ešte predtým som však vybral 20-tisíc dolárov a dal našim, aby si zrekonštruovali byt, kde sme vtedy bývali. Samozrejme, v Amerike som si kúpil aj prvé auto, vtedy ešte neboli také drahé.
Ale inak som veľmi nerozhadzoval. S investíciami prišiel agent, doniesol ľudí, tu sú také a také možnosti, fondy. Tak som teda investoval, na jeho radu. Pre mňa to vtedy nebola zaujímavá téma, stále mi hovorili niečo o číslach, ja som bol mladý a chcel som hrať hokej. Ale niektoré veci mi poradili dobre.
Na Slovensku vás ľudia, ktorí si pýtali pôžičky, neprenasledovali?
Branko: Každý máme nejaké skúsenosti, keď niekto príde, aby si mu požičal. Ale aj to je životná skúsenosť, ak sa niečo stane, tak asi preto, že si bol naivný. Na Slovensku je dosť ľudí, ktorí sa chceli priživovať. Niekto na akcii sa na teba nalepí, rôzni ľudia. Ale mne sa nikdy nestalo nič vážnejšie.
Najlepšia investícia
V NHL ste zarobili vyše tri milióny v hrubom. KHL bola asi výnosnejšia?
Branko: (smeje sa) To áno. Samozrejme v tej dobre to boli nadštandardné peniaze a šesť rokov v Rusku bolo finančne dosť dobrých.
O KHL hovorili hokejisti, že sa výplaty dávali v igelitkách.
Branko: Bola to taká doba, že prémie sa platili cash.
Takže ste mohli investovať ďalej.
Branko: Mal som aj šťastie, že som stretol manželku. Jej otec vie investovať a s ním som aj spravil väčšiu investíciu. Keď sa Matador predával Continentalu, bola možnosť kúpiť slobodárky v Púchove, apartmánové budovy. Svokor mi vysvetlil návratnosť a keď som to povedal našim, boli dosť prekvapení, o aké veľké peniaze ide.
V rámci možností mi vždy dali všetko, čo mohli, ale na také čísla neboli zvyknutí. Dodnes však hovorím, že to bola jedna z najlepších investícií. Navyše o budovu sa dodnes na plný úväzok stará švagor. Veľký apartmán mám stále aj v Rusku, v Moskve, v centre. Uvidíme, čo s ním bude, mám tam nájomcov, pani od môjho ruského agenta sa mi o byt stará, ale momentálne ho neviem predať. Nemohol by som vyviezť peniaze z krajiny.
Investujete ešte na Slovensku?
Branko: Spomínal som, že sme s jedným partnerom kúpili v Trenčíne na námestí budovu, kultúrnu pamiatku a rekonštruujeme ju. Budú tam tri byty a kancelárske priestory, je to celkom veľká budova, bude tam obchod a hore 200 metrov štvorcových.
Nehnuteľnosť pri mori vás neláka?
Branko: Prímorský život, to mi nejako nejde. Aj sme už raz boli skoro rozhodnutí, ale predsa, keď niekam chcem chodiť, koľkokrát tam naozaj pôjdem? To si radšej niečo prenajmem, keď už niekam skutočne idem. Mám chatu v Tatrách a ani tam nemám čas ísť, nieto do Chorvátska.
Pauza od hokeja
Čo bola vaša srdcovka v kariére? Liberec?
Branko: To boli veľmi dobré, krásne tri roky. Tak nejako si predstavujem, že by snáď mal vyzerať hokej aj na Slovensku. Nikdy sa tam nestalo, že by niečo meškalo, všetko fungovalo. Bol tam silný majiteľ, žil s mužstvom, ja som bol kapitán a každý pondelok bol míting, čo môžeme zlepšiť. Aj my na Slovensku by sme sa mali dostať na podobnú úroveň. Boli sme kedysi jedna republika, a teraz sú také veľké rozdiely.
Luka Radivojevič. Foto: TASR
Luka Radivojevič. Foto: TASR
V Dukle Trenčín, kde ste boli vo funkcii športového riaditeľa aj asistenta trénera, idete pracovať aj ďalej?
Branko: Už nie. Jednak si priznám, že ani výsledky v minulej sezóne neboli dobré, ale súčasne hovorím, že veci nefungujú a ani fungovať nebudú. Treba sa zamyslieť, majitelia nemajú medzi sebou najlepší vzťah, nejde to najlepším smerom. Najlepšie by bolo, keby sa klub predal a postavil sa na iných princípoch.
Futbalisti ako Stano Lobotka alebo Marek Hamšík a Juraj Kucka investujú do klubov. Je to téma aj pre hokejistov?
Branko: Futbal, to je úplne niečo iné. Pre mňa investícia nie je téma: musíš všetko vyrovnať a začať od nuly. Dá sa to síce možno nastaviť tak, že keď všetko bude fungovať, bude sa to živiť samo, ale musíš najprv veľa investovať. Bol som v Dukle šesť rokov, ale malo by to ísť iným smerom.
Chcem si dať od hokeja rok pauzu, keď som s ním skončil, stále som bol ďalej v záprahu. Budem viac cestovať za Lukom, bude výborné, keď sa budem môcť zo dňa na deň zobrať a odísť za ním. Aj Matijovi sa chcem viac venovať, a najmladšej dcére Lare. Chcem si to trochu užiť.
Cez majstrovstvá sveta ste aj komentovali, aká to bola skúsenosť? Nechystáte teraz niečo viac, napríklad knihu ako Marián Gáborík?
Branko: Komentovanie v televízii bolo veľmi zaujímavé, niekedy sa prichytíš, že si fanúšik, ale chalani komentátori mi veľmi pomáhali. Bola to veľmi dobrá skúsenosť, knihu ale nechystám. Bramborovu som ani nečítal, asi to všetko aj tak poznám. My sme dva roky boli na izbe v Minnesote, dva roky sme hrávali v tíme a pár zápasov aj v jednej lajne s Demom (Pavol Demitra).
Tam sme mali asi najviac zábavy, mali sme tam ešte aj českého obrancu Martina Škoulu. Keď boli Demo s Bramborom spolu, človeka si stále len doberali.
Luka, kto bol váš najobľúbenejší otcov spoluhráč?
Luka: Jarda Vlach z Liberca. S ním bola vždy zábava, s otcom stále len vtipkovali.
Branko: Tam bola dobrá partia, Luka sa poznal s deťmi spoluhráčov, ktorí vyrastali v Liberci. Stále „drtili“ hokej v kabíne, tam to bolo dovolené. Mali z toho veľkú zábavu.
Občas aj pochvala
Ako vám vstupuje otec do kariéry? Čím vám najviac pomáha?
Luka: Od začiatku mi hovorí, čo mám zlepšovať. Keď v zápase urobím nejakú vec, čo sa mu nepáči, hneď mi to povie. Čo sa mu páči, to mi veľmi nehovorí. Ale občas ma aj pochváli.
Čo sa vám páči na synovi?
Branko: Má výborné vedenie puku a korčuľovanie, dobre číta hru. Dá sa povedať, že má vysoké hokejové IQ. Ale stále je čo zlepšovať, ešte má dosť nedostatkov.
Čítanie hry, prehľad, to sa dá učiť?
Luka: Príde to časom. Niekto na to má predpoklady, niekto nie. Ale či sa to dá vyslovene učiť, to neviem. Ja som sa to neučil…
Branko: …nie vždy sa to dá naučiť. Každý to má v nejakej miere, odmala som si ale všímal, že Luka hru vidí veľmi dobre. Hoci všetko sa naučiť nedá, je to aj o detailoch, a tie preberáme po každom zápase.
Odchod do Švédska
Do Švédska odišiel počas pandémie. Mali ste sa o rozhodnutí s kým poradiť? Asi to nebolo ľahké.
Branko: A nebolo to ani v pláne, aby v tom jeho veku odišiel. Ale prišla korona a tu zavreli všetky školy a športoviská. Naskytla sa nám šanca ísť do Švédska, stretli sme sa aj s rodičmi Dalibora Dvorského, ktorí tam už asi rok boli. Odporučili nám, kde môžeme trénovať, to bola veľká pomoc.
Neviem si predstaviť, ako niečo také riešime sami. Prídete tam, nikoho nepoznáte… Patrí im veľká vďaka, že nám ukázali, čo bolo potrebné a aj nás zoznámili s mnohými ľuďmi. Tréner korčuľovania je dostupný tam – ak chcete zlepšiť korčuľovanie, choďte k nemu. Ak streľbu, choďte zasa tam. Vyskladali sme postupne celý tréning.
Vy ste počas lockoutu v roku 2005 krátko hrali v Lulea, pri polárnom kruhu. Mali ste ešte vo Švédsku kontakty?
Branko: Nie, s Luleou to teraz už nesúviselo. Kontakty v AIK Štokholm nám pomohol zohnať (bývalý hráč Pittsburghu a tréner Slovana) Robo Döme, ktorý vo Švédsku žil. V AIK bol Luka najprv na zhruba mesačnej, ani nie že skúške. Jednoducho sme tam išli s tým, že ideme trénovať a po mesiaci sme sa rozhodli, že tam zostaneme.
Ako sa vám Luka vo Švédsku zapáčilo? Je to asi iná kultúra ako Slovensko či Česko, však?
Luka: Je iná, sú takí pokojnejší ako my. To mi pritom skôr nesedí, ja som skôr extrovert. Ale inak je to všetko v pohode.
Ako vychádza porovnanie s Trenčínom, kde ste hrali predtým. V čom sa Švédsko líši?
Luka: V prístupe, od trénerov, ale vlastne aj od všetkých. Všetko je tam oveľa detailnejšie, na tréningu aj mimo ľadu ide o detaily. Tréningov máme veľa, ale sú naprogramované tak, aby to dávalo čo najväčší zmysel.
Branko: Hlavne, že je v konkurenčnom prostredí. Určite v tvrdšom, ako by bol u nás. Toto u nás chýba, a pritom jedine také prostredie vás bude posúvať dopredu.
Nebola aklimatizácia ťažká, vo veku trinásť rokov?
Luka: Zo začiatku mi veľmi pomáhala teta, tatova sestra. Bola tam so mnou dva roky, aj tato a mama sa tiež obmieňali. Veľmi si vážim, že mi tam pomohla žiť. Štvrtý rok som to už zvládol sám.
Branko Radivojevič s Tomášom Kopeckým na MS 2013. Foto: TASR
Branko Radivojevič s Tomášom Kopeckým na MS 2013. Foto: TASR
Branko: Bola korona a sestra mala v práci home office, tak mohla robiť aj zo Švédska. Bola to pre nás veľká pomoc. Ak by sme ju nemali, neviem si nijako predstaviť, že by sme tam Luku mohli nechať. Samého určite nie, veď odchádzal ako trinásťročný.
Všetko nám do seba zapadlo, inak by sme to asi nevedeli zrealizovať. Ona žije tu, ale odletela s ním do Švédska, našli sme im bývanie. Vozila ho po tréningoch, cez deň si urobila robotu. Luka mal normálne slovenskú školu online, všetko sa dalo stíhať zo Štokholmu.
Luka, vy ste s otcom boli ako malý v Amerike, potom v KHL v Rusku, v Liberci… Čo si pamätáte ako prvé?
Luka: Nepamätám si Ameriku (narodil sa tam v Minnesote), aspoň nie až tak veľa. V Rusku som začal s hokejom, chodil som na tréningy. Aj v Liberci to bolo veľmi dobré, tam bola veľmi kvalitná akadémia. Ale dobrá bola aj na začiatku ruská škola korčuľovania na Spartaku.
Branko: Ja som bol kapitán Spartaka, chcel som sa ísť pozrieť na tréning, a nepustili ma do haly. Rusi mali pevné pravidlá, doteraz neviem, čo tam s nimi robili, ako to funguje. Jednoducho zamkli štadión a mamy, rodičia čakali vonku. Skúšal som, hľadal cesty, zaujímalo ma, ako také deti trénujú. Ani raz sa mi to nepodarilo. Ani raz som ho na tréningu nevidel.
Čo tam teda s vami robili?
Luka: Na to si už veľmi nepamätám.
Branko: Von bolo počuť dosť kriku. (smeje sa) Neviem, zrejme dostali dobrý korčuliarsky základ, čo je dnes dôležité.
Luka, teda kde ste sa cítil najlepšie?
Luka: Zo Spartaka si pamätám veľa dobrého, tam som chodil skoro na každý zápas, veľmi ma to bavilo. Boli tam aj veľmi dobrí fanúšikovia a v Liberci zasa boli dvakrát po sebe vo finále. Tam som chodil aj do školy, to si tiež dobre pamätám.
Stále sťahovanie sa a hľadanie nových kamarátov vám ako malému nerobilo problémy?
Luka: Ani nie, ja som bol zvyknutý, že stále bolo niečo nové, každý rok. Kam išiel hrať tatino, tam sme išli aj my. Vždy som si našiel nových kamošov, bolo to tak dokola.
Skúšali ste aj iné športy?
Luka: Skúšal, ale hokej bol u mňa prvoradý. Od začiatku som ho vždy chcel robiť, až budem veľký.
Aj mladší brat Matija hrá hokej?
Branko: Matija je momentálne v Amerike na turnaji. Zostali pri hokeji. Chodili po zápase do kabíny, bolo to také prirodzené, že budú „hokejové deti“. Vďaka tomu, že všetko videli každý deň a boli v tom prostredí, je to pre nich normálne.
Matija a Luka sú si hokejovo podobní?
Branko: Sú úplne odlišné povahy. Ako hráč má Matija trošku deficit v korčuľovaní, ale na tom môžeme ešte robiť a pomôcť mu. Rád to robí, rád má hokej, to je najdôležitejšie.
Kľúčová sezóna
Vtedy ste boli ešte malý útočník, však? Kedy ste sa stali obrancom?
Luka: U mňa to bolo v ôsmom ročníku, keď som prešiel z útoku do obrany. Tato prišiel, či by som si nechcel vyskúšať obranu. V hokeji je celkovo málo ofenzívnych pravákov, postupne sa mi to zapáčilo.
Branko: Ja som už vtedy prešiel do roly „tréneromanažéra“ a viem, aké je ťažké zohnať šikovného praváka, ktorý bude ofenzívny obranca na presilovky. Videl som, že na neho bude aj menej tlaku. V útoku stále bude musieť niečo robiť, dávať góly. Vyskúšal to a vzadu mu to išlo veľmi dobre.
Často bol ako taký štvrtý útočník a bavilo ho to. Myslím, že to bola dobrá voľba. V hokeji sa mnohokrát hrá na tri obrany, takže obrancovia sú viac v hre. Takto nejako to rozhodnutie vzniklo.
Luka Radivojevič. Foto: Miro Nôta
Luka Radivojevič. Foto: Miro Nôta
Luka, šesť zápasov so seniormi vo Švédsku, aká to bola skúsenosť? Ako sa v áčku vlastne hovorí, po anglicky?
Luka: Veľmi veľká. V jednom zápase mi dali hrať aj presilovku, snažil som sa tú šancu využiť. Po anglicky rozprávam, prvé dva roky, keď som bol v AIK, nás tam bolo veľa zahraničných. Tam sme skoro všetci hovorili po anglicky. Keď som potom prišiel ako šestnásťročný do Örebra, bol som jediný zahraničný hráč. Tam sa rozprávalo iba po švédsky. Musím povedať, že švédčina mi stále nejde veľmi do hlavy.
Čaká vás teraz kľúčová sezóna, v lete 2025 idete na draft, však?
Luka: Bude to taký trošku špeciálny rok. O drafte sníva každé dieťa. Ale najkľúčovejší nie je draft, ten ešte nič neznamená. Treba aj podpísať prvý kontrakt, to je dôležitejší krok.
Záleží na tom, či hráča vyberú v prvom alebo druhom kole?
Branko: O tom by som ani nehovoril. O každom hráčovi samozrejme sú nejaké prognózy, ale dnes sa Lukovi snažím povedať: draft, to je len prvý krok. Sú hráči, ktorí sú v prvom kole a nikdy sa do NHL nedostanú a sú tí, ktorí nie sú v popredí a hrajú v NHL. Áno, tí z prvých kôl majú trochu výhodu, sú viac tlačení, aj tím si musí výber obhájiť.
Ale stále mu prízvukujem, len draft, to je veľmi málo. Musíte sa tam dostať, udržať, a pracovať na sebe. Robiť nejaký tlak, že ty musíš byť v prvom či druhom kole, to nemá zmysel. Všetko príde, hlavne musí mať z hokeja stále zábavu, ale súčasne aj stále tvrdo pracovať a zlepšovať sa.
Luka: Myslím na draft, ale snažím sa to veľmi neriešiť. Teraz pôjdem do Örebra, v auguste, a budem sa snažiť vybojovať si miesto v áčku.
Branko: To je plán – zabojovať, ale môže sa stať všeličo. Môže v Örebre aj ďalej hrať za dvadsiatku, má sedemnásť rokov. Uvidíme. Oni mu tú šancu dajú, je medzi osmičkou obrancov, má podpísanú zmluvu.
