„Bola to v podstate náhoda,“ začína rozprávanie o svojich začiatkoch v Anglicku psychologička Nicol Bergou, ktorá pochádza z Košíc. „Moja mama už dlhšie pracovala v Londýne ako upratovačka. Keď som končila strednú školu a hlásila som sa na slovenské vysoké školy, zavolala mi a povedala, že mi kúpila letenku, aby som na leto mohla prísť za ňou. Odvtedy prešlo už 10 rokov a ja som sa tak nejak nevrátila.“
V rozhovore sa dočítate?
- Ako Nicol štúdium psychológie pomohlo vyrovnať sa s vlastnými problémami?
- Čo sa naučila pri praxi v ženskej väznici?
- Čo sú hraničné poruchy osobnosti a ako sa liečia?
- Prečo plánuje odísť z akademickej pôdy?
Ako sa to začalo
Do Londýna ste prišli pred 10 rokmi, na leto. Kedy ste sa rozhodli, že sa domov nevrátite?
Do Anglicka som prišla s 50 librami v hotovosti, ktoré mi dal starý otec ako darček k maturite. Začiatky boli ťažké, keďže mama pracovala ako upratovačka, nemohli sme si veľa dovoliť. S mamou a bratom sme spávali v jednej izbe v zdieľanom dome. My dve na manželskej posteli, on na rozťahovacom gauči.
Zamestnala som sa v tom istom hoteli ako mama. Bol to novootvorený päťhviezdičkový hotel, najdrahší v Londýne. Robila som „turn down service“. Medzi 6. a 10. hodinou večer som chodila po izbách, zaťahovala som hosťom závesy, zapaľovala sviečky v kúpeľni, chystala vodu a papuče k posteli, skladala prikrývku z postele…
Do toho hotela chodilo veľa celebrít, prezidentov, kráľovských rodín z Arabských štátov. Bol to naozaj luxus.
Prácu v luxusnom hoteli vymenila za štúdium psychológie na prestížnej King’s Collage London. Zdroj foto: archív Nicol Bergou
Úzkosť a anorexia
A potom?
Pracovala som tam skoro dva roky. Potom som si povedala, že to je síce zaujímavá práca, ale nie je to niečo, čo by som chcela robiť do konca života.
Už na Slovensku som chcela študovať psychológiu. A tak som v Londýne požiadala o pôžičku na školné, keďže ročne sa tu za štúdium platí 9-tisíc libier.
Nicol Bergou je rodená Košičanka. Po maturite pracovala v najdrahšom hoteli v Londýne, kým sa nerozhodla pre štúdium psychológie na King’s College London.
Z prestížnej školy má dva magisterské tituly – z psychiatrického výskumu a z biomedickej a translačnej vedy. Dnes sa pripravuje na rolu matky a dokončuje doktorát.
Prečo ste si vybrali práve psychológiu?
V čase rozhodovania som sama trpela úzkostnou poruchou a anorexiou. Ale nedokázala som si vysvetliť, čo sa so mnou deje a ako sa z toho môžem dostať.
Bola som u lekárov na Slovensku aj v Anglicku, ale nikto mi nevedel pomôcť. Keď som trpela panickými poruchami, posielali ma na vyšetrenia srdca…
Veľmi som chcela porozumieť sama sebe a to ma motivovalo. Keďže som vedela, že nie som jediná, kto má takéto problémy, chcela som aj pomôcť ostatným.
Skúsenosti zo ženskej väznice
Počas školy ste praxovali napríklad v ženskej väznici, kde sa zameriavali na hraničné poruchy osobnosti. Ako táto práca vyzerala?
Bola to veľmi zaujímavá skúsenosť. Kým som tam prišla, vôbec som nevedela, ako fungujú väznice na Slovensku, nie ešte v Anglicku. Každý deň som si napríklad musela vyberať kľúče z trezoru, ktorý som otvárala mojím otlačkom prsta.
Mnohé ženy, s ktorými som pracovala, dovtedy o svojich diagnózach ani netušili, preto mali veľmi ťažké príznaky. Niektoré sa sebapoškodzovali, mali problémy s identitou, nedokázali pracovať s emóciami, boli agresívne…
Ich prežívanie bolo čierno-biele. Buď niekoho milovali alebo nenávideli. Nič medzi tým. Zdravý človek sa s emóciami naučí pracovať v detstve, ony túto schopnosť stratili.
Prečo?
Najčastejšie vplyvom traumy. Mnohé z nich boli týrané. Psychicky aj fyzicky. Existuje tu však aj istá miera genetickej predispozície.
Čo boli vaše úlohy?
Mala som možnosť čítať ich posudky od klinických psychológov a robiť s nimi rozhovory. Bola to v podstate výskumná práca. Chceli sme zistiť, či sa stav žien vo väzení vplyvom terapie zlepšuje.
V rozhovoroch som sa ich teda pýtala najmä na ich skúsenosti s terapiou a či si všimli, že by sa ich stav zlepšoval. Výsledky tohto výskumu som prezentovala aj na medzinárodnej konferencii v Írsku.
Psychologičkou sama sebe
Čo všetko patrí medzi hraničné poruchy osobnosti?
Je to psychické ochorenie, ktoré ovplyvňuje charakter človeka. Prejavuje sa napríklad výkyvmi nálad, úzkosťami, ale aj toxickou pozitivitou.
Je veľmi ťažké ju diagnostikovať a liečiť. Riešením je len terapia, ktorá stav môže zlepšiť. Oveľa častejšie ňou trpia ženy, aj preto sme robili výskum práve v ženskej väznici.
Hovorili ste, že k štúdiu psychológie vás motivovala aj túžba porozumieť sama sebe. Splnilo to vaše očakávania?
Pomohlo mi to. Vedela som sa rozhodnúť, ktorá terapia by pre mňa mohla byť účinná. Asi sedem rokov som brala antidepresíva. Vysadila som ich až nedávno, keď som chcela otehotnieť.
Mnoho ľudí ma od nich odhováralo, že už nikdy nebudem vedieť prestať. Je okolo nich veľa mýtov. Ak má človek dobre nastavenú liečbu, nemusí si vytvoriť závislosť a lieky mu môžu naozaj pomôcť.
Vďaka svojim vedomostiam som potom dokázala pomôcť aj ďalším blízkym, ktorí sa mi zverili, že trpia úzkostnou poruchou. Je to jedna z najčastejších diagnóz vôbec.
Už počas štúdia dostala 3 ocenenia za významný vedecký prínos. Zdroj foto: archív Nicol Bergou
Len sa o tom veľmi nerozpráva. Aj keď v Anglicku sú ľudia v týchto veciach otvorenejší než na Slovensku. Ale aj tu sa mnohí trápia bez pomoci, aby si o nich náhodou niekto nemyslel, že sú blázni. Tak by to nemalo byť. Aj preto sa snažím o svojich problémoch otvorene hovoriť.
Dôležité ocenenie
King’s College London, na ktorom ste študovali a dnes si tam robíte doktorát, je po Harvarde druhý najlepší výskumný ústav v oblasti psychológie. Za svoje výskumy počas štúdia ste od univerzity získali tri prestížne ocenenia. To je obrovský úspech…
Áno, vôbec som to nečakala. Stále som to brala tak, že som prišla z Košíc do veľkého sveta a cítila som sa trochu stratene.
Keď mi po prvom magisterskom štúdiu prišiel list od dekana, ktorý mi osobne písal, že by chcel oceniť môj výskum, myslela som si, že sa pomýlili. Stále občas zapochybujem, či sa mi to len nesnívalo…
Ale je pravda, že práca na výskume ma veľmi napĺňa. Určite som ho nerobila preto, aby som získala nejaké ocenenia. Baví ma to a je to to, čo chcem robiť. Úspech prišiel až potom.
Pomoc študentom
Vnímate, že máte na výskum reálne lepšie podmienky ako v iných krajinách?
Ťažko sa mi to porovnáva, ale je pravda, že máme naozaj dobré podmienky. Mám možnosť stretávať sa s mnohými špičkovými expertami. Pre mňa sú to v podstate celebrity. Poznám ich články, často chodia do televízie, je ohromné, že s nimi môžem spolupracovať.
O svojej práci a vede s kolegyňami nahrávate aj podcast PhDeets, ktorým chcete v prvom rade spopularizovať doktorandské štúdium. Prečo práve táto téma?
O doktoráte som začala uvažovať už počas bakalárskeho štúdia. No nepoznala som nikoho, kto by toto štúdium absolvoval a nevedela som, čo mám robiť – kde sa mám hlásiť, ako môžem dostať štipendium, ako si mám vybrať projekty… Bolo pre mňa veľmi ťažké sa v tom zorientovať.
Neskôr som zistila, že moje kolegyne a spolužiačky majú podobnú skúsenosť. So spolužiačkami sme preto rozbehli podcast pre každého, kto uvažuje nad doktorandským štúdiom, aj ľudí, ktorí už doktorát robia. Záujem nás prekvapil a fungujeme už rok a pol.
Ženy to vo vede nemajú ľahké
Aké témy v podcaste otvárate?
Ako sa prihlásiť na doktorandské štúdium, ako vyzerajú prvé mesiace… V ostatnej epizóde sme napríklad hovorili o tom, aké je to byť ženou na akademickej pôde. Zložité to začne byť najmä vtedy, keď sa rozhodnú mať deti.
Prečo?
Výskumy sú dnes financované z grantov, ktoré majú presné časové vymedzenie. Napríklad môj grant je teraz na tri roky. Tým pádom mám aj pracovnú zmluvu iba na tie tri roky. Potom si musím nájsť novú prácu.
S kolegyňami z univerzity nahráva podcast o doktorandskom štúdiu a o úskaliach práce na akademickej pôde. Zdroj foto: archív Nicol Bergou
To je však pre ženy dosť nevýhodné, napríklad, keď chcú ísť na materskú. Ak by otehotneli tesne pred koncom zmluvy, zostali by bez práce a bez príjmu.
Ja mám veľké šťastie, že môj aktuálny výskum je dotovaný vládou. Vďaka tomu môžem ísť o dva mesiace na materskú a zostať doma celý rok. Pre výskumníčku je to veľký luxus.
Dnes máte 28 rokov, za sebou niekoľko dôležitých akademických úspechov a výborne rozbehnutú kariéru. Čo sú vaše ďalšie ambície?
Úprimne, chystám sa odísť z akademického prostredia. Veľmi dlho som to zvažovala, ale už som sa rozhodla. Naďalej sa chcem venovať výskumu, ale v súkromnom sektore.
Dva domovy
Prečo?
Človek v tejto práci nemá žiadnu dlhodobú istotu. Okrem toho nesúhlasím so systémom publikovania akademických článkov. Príde mi neetický.
Vedec dostane grant od vlády alebo inej organizácie. Urobí výskum a výsledky spíše do odborného článku, ktorý potrebuje publikovať. No všetky firmy, ktoré publikujú akademické články, sú súkromné a majú obrovské zisky.
Vedec im zadarmo pošle výsledok svojej práce, dokonca za publikovanie niekedy musí aj zaplatiť. Majitelia databáz potom nájdu dvoch ďalších vedcov, ktorí článok zadarmo zrecenzujú.
Po publikovaní je však v databáze zamknutý a každý, kto si ho chce prečítať, zaň zaplatí. Vrátane univerzít, ktoré výsledky potrebujú k ďalším výskumom.
Navyše, mimo akademickej obce budem lepšie vidieť, aký vplyv majú výsledky mojej práce na pacientov. To mi na univerzite chýba.
Uvažovali ste niekedy o návrate na Slovensko?
Chýba mi slovenská príroda, lyžovanie v Tatrách a rodina. Ale vrátiť by som sa nechcela. Považujem to tu už za svoj domov.
Zároveň si myslím, že na Slovensku by som nemala toľko kariérnych príležitostí. No nehovorím, že v Anglicku zostanem navždy. Viem si predstaviť, že by som pracovala pre anglickú firmu, no žila by som dlhšie napríklad aj na Slovensku.
Našli ste chybu? Napíšte nám na [email protected]
