Príbeh Egasa Moniza ohromil. Bol august 1935, rok pre neurológa neveľmi vábny, a on dorazil na konferenciu v Londýne v mrzutom stave. No všetky jeho frustrácie boli razom preč, hneď ako si vypočul príbeh o šimpanzoch.
Šimpanzice sa volali Becky a Lucy. Vedci z Yaleskej univerzity testovali ich pamäť a schopnosť riešiť problémy. V jednej úlohe vedci dali pod jeden z dvoch pohárov odmenu a potom na pár minút spustili plentu.
Dve šimpanzice, ktoré inšpirovali šialenca
Becky a Lucy si mali zapamätať, pod ktorým pohárom je odmena, alebo riskovať to, že ju stratia. V ďalšom teste figurovala krátka palička, ktorou šimpanzice mohli dosiahnuť na dlhšie paličky. Najdlhšou paličkou sa dalo dočiahnuť na ďalšiu odmenu.
Lucy excelovala v oboch úlohách, Becky si nevedela zapamätať, pod ktorým pohárom je odmena, alebo ju chytali obrovské záchvaty, keď sa jej ju nepodarilo získať – húkala, búchala päsťami, hádzala exkrementmi a všeličím iným.
Po nácviku úloh vedci spravili niečo drastické. Šimpanziciam chirurgicky odstránili veľký kus mozgu – celé čelové laloky – a potom sa znova vrátili k testom, aby videli, ako sa Becky a Lucy bude dariť. Výsledky boli katastrofálne.
Prečítajte si úryvok z knihy Nehanebné skutky a tiež vraždy, podvody, sabotáže a šialené pokusy spáchané v mene vedy, ktorú nájdete v našej Forbes knižnici.
Knihu populizátora vedy Sama Keana nájdete v e-shope Forbesu.
Koniec hystérie
Yaleský tím v Londýne zreferoval, že šimpanzice si teraz nevedeli zapamätať, pod ktorým pohárom je odmena, na viac ako pár sekúnd a úloha s pritiahnutím paličiek bola nad ich sily. Strata frontálnych lalokov ich pripravila o pracovnú pamäť a celkom zničila ich schopnosť riešiť problémy.
To všetko bolo veľmi zaujímavé, aj keď trochu smutné. Lenže Egasa Moniza neupútalo preniknutie do podstaty pamäti a riešenia problémov.
Jeden yaleský vedec len tak pomimo spomenul, že Becky po operácii prestala mať hysterické záchvaty, keď sa nedostala k odmene.
Povedal, že zostala úplne pokojná, ako keby vstúpila do nejakého „kultu vyznávajúceho šťastie“.Po odstránení čelových lalokov zdanlivo zmizla aj jej neuróza.
To však nebolo celé. Vedec tiež spomenul, že kým Becky dosiahla zen, Lucy sa vydala opačným smerom. Po operácii u nej bolo badať regres z pokojného a zrelého dospelého jedinca na prskajúce, zúrivé batoľa. Odstránenie čelových lalokov u nej neurózu spustilo.
Dávne predstavy o duševných chorobách
Ale Moniz v obecenstve túto časť buď prepočul, alebo ignoroval. Jeho vlastných frontálnych lalokov sa zmocnila vidina pokojnej a vyrovnanej Becky. Počas nasledujúcej diskusie sa postavil a spýtal, či by operácia mozgu mohla rovnakým spôsobom vyliečiť emočné poruchy aj u ľudí.
Obecenstvo bolo šokované. Naozaj Moniz navrhuje niekomu odrezať prednú časť mozgu? Nie. Na mysli mal však niečo podobne temné.
Čelové laloky ľuďom slúžia na premýšľanie, plánovanie a racionálnu úvahu. Limbický systém spracúva číre emócie. Tie dve mozgové oblasti sú prepojené celou sieťou neurónov, ktoré posielajú signály sem a tam. Moniz si myslel, že v mozgoch bláznov limbické systémy bežia vo vysokých otáčkach a bombardujú signálmi čelové laloky.
Monizova teória však nebola úplne mimo – rozbúrené emócie niektorým ľuďom skutočne zahlcujú mozog, ibaže sa zakladala na zastaranom modeli mozgu, v ktorom vystupoval ako nejaká rozvodňa, kde sú rôzne časti poprepájané káblikmi.
Duševná choroba bola podľa Moniza výsledkom chybného prepojenia plného skratov a zlých spojov. Keby zlé spojenia prerezal, mohol by mozgu navrátiť rovnováhu, jedným šmyknutím noža by tak mohol vyliečiť duševnú chorobu.
Takto vznikla lobotómia
Bola polovica 30. rokov, Moniz mal po šesťdesiatke a míňal sa mu čas na to, aby po sebe zanechal odkaz. Preto preskočil všetky bezpečnostné testy na zvieratách a len tri mesiace po konferencii v Londýne už dohliadal na svoj prvý psychochirurgický zákrok, ktorý nazval leukotómia.
Prvou adeptkou na leukotómiu bola šesťdesiattriročná žena, ktorú sa opakovane ocitala na klinike – zmocňovali sa jej záchvaty plaču a bojovala s halucináciami a paranojou, že ju niekto otrávil.
Moniz nainštruoval kolegu z neurochirurgie, aby v ženinej lebke otvoril dve dierky veľké asi ako eurodesaťcentovka.
Rok 1949. Ľudia sa prizerajú, ako Dr. Walter Freeman cez pacientovu očnú jamku vykonáva
transorbitálnu „sekáčikovú“ lobotómiu. Všimnite si jeho holé ruky, holú hlavu a nezakrytú
tvár. Foro: barecz & conrad books/MOHAI, zbierky Seattle Post-Intelligencer
Rok 1949. Ľudia sa prizerajú, ako Dr. Walter Freeman cez pacientovu očnú jamku vykonáva
transorbitálnu „sekáčikovú“ lobotómiu. Všimnite si jeho holé ruky, holú hlavu a nezakrytú
tvár. Foro: barecz & conrad books/MOHAI, zbierky Seattle Post-Intelligencer
Cez ne jej potom hlboko do čelových lalokov zasunul injekciu a vstrekol malé množstvo čistého liehu, ktorý okolité bunky dehydratoval, priškrtil im prívod živín a zničil ich.
Aj keď vezmeme do úvahy, ako veľmi mal Moniz naponáhlo, pri následných vyšetreniach pacientov, keď sa mal uistiť, že leukotómia vlastne zabrala, preukazoval až ohromujúcu ľahostajnosť.
Prvej pacientky sa niekoľko hodín po operácii spýtal nejaké hlúpe otázky („Máte radi mlieko alebo bujón?“) a zistil, že nevie, koľko má rokov, ani kde je. O pár dní nato ju poslal späť do ústavu, kde sa znovu spustili záchvaty plaču.
Bez ohľadu na to ju však začiatkom roka 1936 prehlásil za vyliečenú na základe dojmu, že jej paranoja ani halucinácie už neboli také výrazné.
Drôtená slučka
Vtedy však už prešiel na iných pacientov, do tej doby vstrekol alkohol do mozgu ďalších siedmich mužov a žien. Aj pri tých prípadoch tvrdil, že dosiahol úžasné výsledky, ktoré sa zakladali na obdobne povrchných analýzach.
V súkromí sa však Moniz bál, že alkohol ničí viac mozgových buniek, ako zamýšľal. Preto sa rozhodol postúpiť na vyššiu úroveň a začať rezať.
Táto nová a, ak sa na to pozrieme optimisticky, snáď zdokonalená technika spočívala v tom, že sa hlboko do frontálnych lalokov zasunie tenká tyčka. Tam sa z nej vysunula drôtená slučka a jej otáčaním mohol asistent „vydlabať“ trochu nervového tkaniva.
Zdalo sa, že táto metóda na prvom pacientovi fungovala, a tak dal Moniz rýchlo nastúpiť ďalších dvanásť. Jedného z pacientov prehlásil za vyliečeného z mentálnej choroby len po jedenástich dňoch, čo je prikrátko na to, aby sa človek vyliečil z operácie mozgu, a už vôbec to nestačí na to, aby sa posúdil jej úspech.
Na jeho „úspech“ nadviazali ďalší
Z pohľadu Moniza došlo k jedinému ozajstnému potknutiu, keď jedna pacientka zastonala počas toho, ako jeho asistent vydlabával tkanivo – a ako sa Moniz čoskoro dozvedel, bolo to asi preto, že drôtená slučka hlboko v jej mozgu praskla.
Moriz mal už do roku 1936 dosť materiálu, ktorý by vydal na knihu o leukotómiách. V nej tvrdil, že tretina pacientov bola vyliečená, tretine sa významne zmenšili príznaky a tretina na tom bola rovnako ako predtým.
Vzhľadom na márnosť výsledkov vtedajšej liečby mentálnych chorôb, by to boli ohromné výsledky, keby boli pravdivé.
Morizovu leukotómiu kopírovala i dvojica neurochirurgov Walter Freeman a James Watts. Napokon však operáciu pozmenili, tkanivo namiesto slučky rezali nástrojom s predĺženou čepeľou s tupým ostrím. Tejto novej procedúre dali nové meno, lobotómia.
