Mesačne predá viac ako 40 ton mäsa na kebab a má tržby viac ako dva milióny eur ročne. Miloš Schwarz si pred 17 rokmi vysníval svoj kebabový sen a darí sa mu ho plniť do bodky. Alebo do žemle?
Je vysoko pravdepodobné, že keď budete ktorýkoľvek piatok večer hľadať najdlhší rad v Prievidzi, skončíte pred prevádzkou Döner Kebab. Predá najviac kebabov v Trenčianskom kraji a svoje know-how ponúka aj ostatným. Bez podpisu zmluvy, franchisingu i akéhokoľvek podielu na tržbách. Len tak. S vierou, že od neho budete odoberať tovar.
„Okrem vlastnej prevádzky máme aj veľkoobchod. Novým klientom poskytujeme zaškolenie personálu zdarma a niekedy aj zariadenia na splátky. Určite ma niektorí aj oklamali a za produkty nezaplatili, ale to k tomu patrí. S inými mám zas vďaka tomu vernejší vzťah, lebo som im pomohol pri rozbehu a finančne ich zastrešil,” približuje šéf Döner Kebabu Miloš Schwarz.
Môj cieľ nebol zbohatnúť, ale mať dobrý kebab pre seba aj okolie a nemusieť vďaka tomu pracovať v zahraničí.
Miloš Schwarz, Kebab.sk
Na začiatku jeho príbehu stála náhoda a štyri roky vylaďovania produktu. Dnes sa snaží vymyslieť vegetariánsky kebab a zvoľniť na najbližších desať rokov, kým nevyrastú jeho deti.
„V určitej fáze som sa pribrzdil a uvedomil si, že peniaze nie sú všetko. Netúžim ukázať svetu, kto ja som a voziť sa na Lamborghini. Keď sa rozprávam s bohatými ľuďmi, nikto z nich nelamentuje, že keby v minulosti urobili niečo inak, mali by ešte viac miliónov. Väčšinou ich trápi, že sú rozvedení alebo ani nevedia, kedy im vyrástli deti,” hovorí Schwarz.
V sklade s mäsom na kebab. Mesačne ho z Nemecka privezie priemerne 44 ton v dvoch kamiónoch. Foto: Marek Mucha, Forbes
Ako rozoznať dobrý kebab od zlého?
Bol rok 1999, keď Miloš Schwarz vyhodnotil, že ho na Slovensku nečaká svetlá budúcnosť a odsťahoval sa do Nemecka. Sľuboval si, že tam zostane žiť a možno aj zostarne. Lenže nie. Nezapasovala mu nemecká mentalita ani puntičkárstvo a začala mu chýbať rodina. Po siedmich rokoch sa vrátil späť na Slovensko.
„Ako som sa tak motal a stále to tu nebolo ideálne, v myšlienkach som sa vracal k tomu najkrajšiemu, čo som v Nemecku zažil. Bol to kebab. Nič také dobré som dovtedy nejedol,” spomína 45-ročný Schwarz.
Keď začal hľadať podobne dobrý kebab na Slovensku, najbližšie od Prievidze ho našiel v Nemecku. Rozhodol sa preto otvoriť vlastný a vrátiť sa na chvíľu späť do krajiny, kde sa na kebab denne spotrebuje 400 ton mäsa a v skonzumovanom množstve v hodnote štyroch miliárd eur ročne prebije aj klobásové duo currywurst a bratwurst.
Čísla ma nebavia. Neviem ani to, aký výsledok mám za minulý rok alebo koľko percent nám robí prevádzka a koľko veľkoobchod. Dozviem sa to v marci z FinStatu.
Miloš Schwarz, Kebab.sk
„Prišiel som za obľúbeným kebabárom, nech mi niečo poradí. Ukázal som mu občiansky preukaz, že určite nie som odtiaľto a nechcem mu robiť konkurenciu, tak aby mi dal receptúry na omáčky a kebaby,” opisuje Schwarz.
Receptúry síce získal, ale voziť mäso z Nemecka na Slovensko odmietla každá firma. Skúsil preto Česko, ale stále to nebola tá chuť, do ktorej bol zamilovaný.
„S niektorými dodávateľmi som mal skúsenosť, že z ich mäsa pri grilovaní tieklo, striekalo a neraz išiel aj zápach. Kvalita kolísala a vôbec to nesmerovalo k tomu, čo som chcel. Môj cieľ nebol zbohatnúť, ale mať dobrý kebab pre seba aj okolie a nemusieť vďaka tomu pracovať v zahraničí,” prezrádza Schwarz.
BIZNIS EVENT, AKÝ TU EŠTE NEBOL
Top ľudia z biznisu a manažmentu na jednom mieste, 4 pódiá, 100+ spíkrov. Top podujatie roka, na ktorom budú všetci a vy nesmiete chýbať… viac informácií už čoskoro.
CHCEM BYŤ NA WAITING LISTE
Najskôr nevedel, čo odlišuje dobré kebabové mäso od zlého, ale postupne našiel vzorec, v ktorom hrala hlavnú úlohu strúhanka. S vodou funguje v mletom mäse ako lepidlo, lenže nemá chuť. Treba preto použiť viac korenín, aby to aspoň nejako chutilo.
Tento záhadný vzorec využívajú výrobcovia, ktorí chcú stlačiť cenu za kilogram mäsa na čo najnižšiu a strúhanku dávajú aj do kuracieho kebabu a všade tam, kde nemá čo robiť.
Tržby spoločnosti KEBAB, s.r.o. Zdroj: FinStat
„Nekvalitný kebab spoznáte podľa toho, že sa vám z neho grgá a je výrazný. Chuť silného korenistého mäsa sa vám možno na prvýkrát bude páčiť, ale veľmi skoro sa ho prejete a nebudete potrebovať si to zopakovať,” radí Schwarz.
„Nikdy som nehľadal lacné mäso, lacný jogurt ani nič lacné. Chcel som, aby to bolo kvalitné a chutné. Veril som, že keď tomu prispôsobím cenu, niekde ten zisk schovám a budem zarábať aj s drahšími produktami,” dopĺňa.
Prvú porciu kebabu predal v roku 2007 a postupne narástol na také obraty a množstvá, že už začal byť relevantný partner aj pre nemeckých producentov. Po štyroch rokoch vylaďovania oslovil jedného z najväčších výrobcov kebaboveho mäsa v Európe a spolupracuje s ním dodnes. Zvyšné suroviny nakupuje v regióne.
S veľkoobchodom sa mu najviac darí na východnom Slovensku a zákazníkov má aj v Martine, Ružomberku či Dolnom Kubíne. Foto: Marek Mucha, Forbes
Slovákov naučil jesť kebab
Miloš Schwarz otvoril prvú prevádzku v starom opustenom zmrzlinovom stánku na sídlisku v Prievidzi a nazval ho Döner Kebab. Získal na to rôzne reakcie, väčšinou negatívne.
„Ľudia sa na to začali pozerať a nerozumeli, prečo používam také americké názvy. Začali sme im vysvetľovať, že je to turecké jedlo a vzdelávať ich,” spomína Schwarz.
Za grilom sa striedal s bratom, snažil sa o čo najvyššiu kvalitu a deň po dni učil ľudí jesť kebab. Mal to o to náročnejšie, že ponúkal len mleté morčaco-teľacie mäso, pri ktorom si ľudia spomenuli na povedačky z minulého režimu.
„Mleté mäso a paštéty kedysi nemali najlepšie meno. Minimálne jeden z desiatich zákazníkov reagoval, že bohvie, čo v tom je, že pomlieť sa tam dá hocičo. Chvíľu som mal pochybnosti, či idem správnym smerom, ale nenechal som sa odradiť a vysvetľoval som, že už nič lepšie som nedokázal zohnať. Keď niekto pochyboval, dal som mu kebab zadarmo, aby ho aspoň ochutnal,” hovorí Schwarz.
Časom to zákazníci prestali riešiť. Keď rozšíril ponuku o kurací kebab, naďalej sa lepšie predával ten teľací. Osvedčilo sa mu to aj v ďalších prevádzkach v Prievidzi a jednej v Bojniciach, kde pravdepodobne zažil zlom v podnikaní.
Necelých tristo metrov od Bojnického zámku za ním prišiel náhodný pán z Liptovského Trnovca, že vlastní autokemping a chcel by tam mať „prievidzský kebab”. Vtedy si uvedomil, že nemusí mať len vlastné prevádzky, ale produkty vrátane zariadení môže dodávať aj ostatným.
Kúpil doménu kebab.sk a začal ho rozvážať po celom Slovensku. Bez akýchkoľvek podrobných plánov či vedomosti o tom, ako sa mu darí.
„Čísla ma nebavia. Neviem ani to, aký výsledok mám za minulý rok alebo koľko percent nám robí prevádzka a koľko veľkoobchod. Dozviem sa to v marci z FinStatu,” opisuje svoj svojský štýl podnikania, ktorý mu za rok 2022 priniesol obrat dva milióny eur.
„Boli časy, kedy ma peniaze zaujímali, lebo som ich nemal. Jeden a pol roka som ledva splácal tovar a nič mi nezostávalo, tak som sa zaujímal, ako zarobiť. Keď však po rokoch prišlo obdobie, kedy peniaze stále boli, prestali ma zaujímať. Neviem povedať ani to, koľko presne mám zákazníkov,” pokračuje Schwarz.
Niektoré jedlá obkukal, niektoré vymyslel sám a ďalšie si vypýtali zákazníci. Foto: Marek Mucha, Forbes
Nechce pracovať. Chce byť s rodinou
Do Prievidze vozí každý mesiac z Nemecka priemerne 44 ton mäsa v dvoch kamiónoch a väčšina z neho pokračuje do ďalších miest. Najviac na východné Slovensko, ale zákazníkov má aj v Martine, Ružomberku či Dolnom Kubíne.
„Pre južné Slovensko mi chýba maďarčina a Bratislavu obchádzam preto, lebo tam chodí veľa Turkov z Viedne. Dennodenne obiehajú odberateľov s letákmi a podliezajú ceny. S tým sa na diaľku nedá bojovať a príde mi to ako strata času. Ja by som tam prišiel možno raz za dva mesiace, Turek tam môže byť každý deň. Navyše, majú také praktiky, že polroka majú vyššiu kvalitu a potom ju znížia,” hovorí Schwarz.
Treba si užívať život aj priebežne, nielen čakať na víkend. Mám štvorročného syna a deväťročnú dcéru, takže ak si s nimi neužijem ich detstvo teraz, o desať rokov už bude neskoro.
Miloš Schwarz, Kebab.sk
Na východnom Slovensku sa mu darí najmä preto, lebo tam prišiel v čase najväčšieho boomu s kebabmi a mnohí majitelia boli v podobnej situácii ako on. Pracovali v zahraničí, vrátili sa domov s peniazmi a chceli začať podnikať.
„Spolupracujem s nimi už roky a zdá sa mi, že ľudia na východe sú čestnejší a lojálnejší, nie sú iba silne zameraní na peniaze. Pre nich je hodnota napríklad aj to, že som im pomohol pri rozbehu,” teší sa Schwarz.
Ďalšou výhodou, ktorú odberateľom ponúka, je poradenstvo, know-how a receptúry. Pre dresingy používa husté biele jogurty z Bánoveckej mliekarne s desaťpercentným podielom tuku, zeleninu odoberá zo Slovenska, tortilly z Česka, chlieb a žemle z neďalekej pekárne v obci Cigeľ.
„Doniesol som do pekárne turecký chlieb z Nemecka, že taký potrebujem napiecť. Pekár ho ochutnal a pokúsil sa napodobniť. Najskôr to malo technické nedostatky, pri zapekaní sa lámal a praskal, ale časom to vyladili a pečú pre nás dodnes,” hovorí Schwarz.
Vylaďovať musel aj ponuku jedál a niektoré si vymýšľať sám. Príkladom je fitness tanier, z ktorého sa stal tretí najpredávanejší produkt. Vznikol len preto, lebo im zostávali odrezky z chleba a bolo im ľúto vyhadzovať ich. Klasický kebab rozložil na tanier, pridal k nemu olivy a kukuricu, zalial dresingom a priložil ľubovoľné množstvo odrezkov.
Miloš Schwarz sa takto zlepšuje a učí od začiatku podnikania. Niektoré výrobky mu vymysleli zákazníci, pri iných sa inšpiroval v zahraničí a na niektorých ešte len pracuje. Najnovšie sa snaží vytvoriť vegetariánsku ponuku, pretože má v okolí stále viac vegetariánov a vo svojej ponuke chce mať niečo aj pre nich. Nejde mu to však tak rýchlo ako kedysi, pretože v práci trávi stále menej času.
„Treba si užívať život aj priebežne, nielen čakať na víkend. Môj sen je dopriať si najbližších desať rokov čo najviac súkromia. Mám štvorročného syna a deväťročnú dcéru, takže ak si s nimi neužijem ich detstvo teraz, o desať rokov už bude neskoro, keď budem mať doma 20-ročnú dcéru a 15-ročného tínedžera. Chcem žiť, nie pracovať,” praje si Schwarz.
