V čom je kanadské zdravotníctvo podobné tomu slovenskému, a v čom sa od neho významne líši? Čo robí v anglických nemocniciach porter a prečo by bez rádiológov moderná medicína nebola tým, čím je?
O týchto aj ďalších témach sa s Forbesom rozprávala Anna Šebová, primárka rádiologického pracoviska v bratislavskej Nemocnici Bory.
Medicínsky odbor, v ktorom pôsobí, zaznamenal za posledné roky obrovský pokrok. Bez röntgenových snímok, počítačovej tomografie (CT) či magnetickej rezonancie (MR) by totiž úroveň diagnostiky a liečby pacientov významne utrpela. Môže sa však stať, že by jedného dňa rádiologické snímky neinterpretovali lekári, ale už len umelá inteligencia?
Na základnej škole som chcela byť učiteľkou, no na strednej škole som stále viac cítila, že mám veľký zmysel pre spravodlivosť a ťahalo ma to k právu. Stretávala som sa s ľuďmi, ktorí už právo študovali, a tí ma upozorňovali, že práca právnika nie je nevyhnutne len o spravodlivosti a obhajobe slabších, ale často aj o tom, že treba v mene klienta z niečoho vykľučkovať. To bolo trochu v rozpore s mojou predstavou o spravodlivosti. V rovnakom čase už moja o dva roky staršia sestra študovala medicínu a rozprávala mi rôzne zážitky zo štúdia. Pochopila som, aká je medicína krásna a že pomoc chorým by mohla napĺňať aj mňa.
Anna Šebová, Nemocnica Bory
Vyštudovali ste v Košiciach a tam ste po skončení školy aj začali pracovať…
Pracovala som už v treťom ročníku počas štúdia na vysokej škole ako medik ošetrovateľ v nočných službách v kardiocentre VÚSCH v Košiciach a na chirurgickej JIS-ke v univerzitnej nemocnici UNLP v Košiciach. Som za to veľmi vďačná, mohla som tak získať množstvo skúseností už počas štúdia. Rovnako mi to pomohlo pochopiť komplexnosť starostlivosti o pacientov a dôležitosť jednotlivých medicínskych profesií z inej perspektívy. Počas štúdia medicíny som sa zároveň vždy snažila robiť skúšky v predtermínoch, aby som cez letné prázdniny mohla ísť pracovať do zahraničia. Od štvrtého ročníka som pravidelne cez letné prázdniny pracovala v Anglicku, v Univerzitnej Nemocnici Southampton na pozícii nemocničný porter.
Čo má taký porter v náplni práce?
Je to pozícia, ktorú na Slovensku nemáme, čiastočne ju vykonávajú pomocní zdravotnícki pracovníci. V koncepte, v akom bola vo veľkých nemocniciach v Anglicku, by mohla výrazne pomôcť zefektívniť manažment pacientov aj na Slovensku. Úlohou nemocničného portera je zabezpečiť transport pacientov v rámci nemocnice v presne stanovený čas na presne určené miesto.
Ako to funguje?
Porteri majú vysielačky alebo pejdžer, cez ktorý sú im z centrály zadávané úlohy. Chodia oblečení v uniformách a ich úlohou je transportovať pacientov na vyšetrenia, operačné sály, z oddelenia na oddelenie, taktiež transportujú tkanivové vzorky do laboratórií a krvné konzervy z transfúzneho centra na oddelenia.
Čomu sa venuje rádiológia?
Rádiológia (predtým nazývaná rádiodiagnostika) je medicínsky odbor, ktorý využíva ionizačné (röntgenové) žiarenie a iné fyzikálne metódy (ultrazvuk, magnetickú rezonanciu) na diagnostiku a liečbu chorôb.
Rádiológia sa podľa prístupu k pacientovi delí na diagnostickú a intervenčnú. Diagnostická rádiológia využíva zobrazovacie metódy: skiagrafiu (RTG), ultrazvuk, CT a MR pre posúdenie rozsahu a charakteru chorôb a poranení. Intervenčná rádiológia umožňuje minimálne invazívnymi prístupmi (zvyčajne vpichom ihlou cez kožu pacienta) pod navigáciou zobrazovacích metód diagnostikovať a liečiť niektoré chorobné stavy.
Rozvoj moderných rádiologických zobrazovacích metód umožnil výrazný pokrok všetkým medicínskym odborom a rádiológia sa stala jedným z pilierov modernej medicíny.
Ako vás táto skúsenosť posunula smerom k rádiológii?
V rámci tejto práce som často sprevádzala pacientov práve na rádiologické vyšetrenia CT alebo MR. Na Slovensku v tom čase ešte rádiológia nebola taká pokročilá ako v zahraničí. Vo veľkých nemocniciach sa ešte len začali objavovať prvé CT a MR prístroje. Rádiológovia sa venovali najmä popisom RTG snímok, sonografii a dnes už obsolentným invazívnym rádiologickým vyšetreniam. V Anglicku som v praxi videla, čo všetko už dokáže moderná rádiológia diagnostikovať, rovnako ma veľmi oslovili intervenčné rádiologické prístupy. Pochopila som, že táto práca je naozaj zaujímavá a perspektívna. Keď som končila vysokú školu, vedela som, že chcem ísť robiť rádiológiu, venovať sa intervenciám, ktoré pomáhajú zachraňovať ľudské životy.
Ako na tento výber zareagovalo vaše okolie?
Je pravda, že nepoznám nikoho z mojich spolužiakov, kto by v tom čase chcel robiť rádiológiu. Každý absolvent mal omnoho väčší záujem o internú medicínu alebo chirurgické disciplíny. Pripisujem to však najmä nevedomosti, keďže ani na vysokej škole sme nemali aktuálne poznatky o tom, čo moderná rádiológia ponúka. Keď som povedala rodičom, že chcem ísť robiť na rádiológiu, moja mama zalomila rukami, že prečo chcem ísť pracovať niekde do pivnice a celý deň popisovať röntgeny.
Tým, že som videla, ako vyzerá moderná rádiológia v zahraničí a ako rýchlo sa rádiológia vyvíja, vnímala som ju ako veľmi atraktívny medicínsky odbor. V univerzitnej nemocnici L. Pasteura v Košiciach, kde som začínala po ukončení štúdia medicíny, bolo na klinike už veľmi dobré prístrojové vybavenie a hneď som sa dostala aj k intervenciám, čo ma veľmi bavilo. Začala som robiť prvé angiografie (medicínska vyšetrovacia metóda, ktorej účelom je zobrazenie ciev, ktoré sa počas vyšetrenia naplnia kontrastnou látkou pod röntgenovou kontrolou, pozn. red.) a vďaka dobrým učiteľom a kolegom, ktorých som na pracovisku mala, som mohla veľmi rýchlo napredovať a odborne rásť.
Kto je Anna Šebová
Od roku 2023 je primárkou pracoviska rádiodiagnostiky v bratislavskej Nemocnici Bory, pod jej vedením pracuje približne päťdesiat zdravotníkov. Anna Šebová, rodáčka z Veľkého Lipníka na Zamagurí, vyštudovala medicínu na Lekárskej fakulte UPJŠ v Košiciach, niekoľko rokov pôsobila na Klinike rádiodiagnostiky a nukleárnej medicíny, ktorá je súčasťou Traumacentra Univerzitnej nemocnice L. Pasteura a LF UPJŠ v Košiciach. Istý čas žila v Kanade a po návrate na Slovensko pracovala na Rádiologickom oddelení v Národnom ústave detských chorôb v Bratislave, následne na súkromnom pracovisku magnetickej rezonancie Medican v Trnave a ako vedúca lekárka pracoviska magnetickej rezonancie na Rádiologickej klinike vo Fakultnej nemocnici v Trnave.
Počas svojho pôsobenia na klinikách reprezentovala nemocnice na mnohých domácich aj zahraničných odborných podujatiach, zapojila sa do vedeckých štúdií a startupových projektov. Jedným z najvýznamnejších je spolupráca s firmou 4D Medical sídliacou v USA, kde spolupracovala na vývoji diagnostického softvéru pre novú zobrazovaciu metódu, virtuálnu analýzu pľúcnej ventilácie, ktorá by mala slúžiť pacientom s ochoreniami pľúc.
Kanaďania rešpektujú odborníkov
Po niekoľkých rokoch ste však zo Slovenska odišli do Kanady. Prečo takýto krok?
Išla som tam s manželom, ktorý prijal zaujímavú ponuku v rámci svojej práce. Ja som bola v tom čase na materskej dovolenke, tak sme sa dohodli, že túto príležitosť využijeme, a tak sme vycestovali na rok do Kanady. Aj keď som v Kanade nepracovala v zdravotníctve, bola to aj pre mňa veľmi dobrá skúsenosť, pretože som mala možnosť spoznať prostredie a život v tejto krásnej krajine, a to vrátane riešenia všetkých oblastí bežného života s malými deťmi – škôlky, školy, lekára, zažila som aj kanadský urgent z pohľadu pacienta a spoznala som myslenie ľudí v krajine, ktorá je rozvinutá a má veľmi dobrý sociálny systém.
V ktorej časti Kanady ste žili?
V provincii Ontário, v meste Burlington. Je to oblasť neďaleko Niagarských vodopádov.
Nelákalo vás vyskúšať si tam aj prácu lekárky? Alebo to nebolo možné?
Samozrejme, túto možnosť som zvažovala. Mali sme príležitosť zostať v krajine žiť dlhšie a dokonca ma aj naša všeobecná lekárka presviedčala, aby som si doplnila vzdelanie a zostala v Kanade pracovať, ak takú možnosť máme. Bolo tam však viac háčikov.
Akých?
V Kanade neakceptujú európske medicínske vzdelanie, keďže kanadský medicínsky koncept sa líši od európskeho. Okrem úspešného zvládnutia rozdielových nostrifikačných skúšok by som musela doštudovať tri roky štúdia medicíny na kanadskej univerzite. Až po ukončení kanadského štúdia by som mohla vykonávať medicínsku prax v krajine.
To by ani nebol najväčší problém, ale po dlhšom čase života v cudzej krajine som si uvedomila, ako veľmi obdivujem ľudí, ktorí sa rozhodnú odísť z rodnej krajiny, opustiť svoje rodiny, známych a začať celkom nový život sami. S manželom sme si to napokon vyhodnotili tak, že Kanada je príliš ďaleko a podobné podmienky na prácu a život môžeme mať aj v Európe a nemusíme byť tak veľmi ďaleko od našich rodín. Navyše v tom čase môj otec ochorel na onkologické ochorenie a vedela som, že keď zostanem žiť v Kanade, nebudem mu vedieť pomôcť. To asi aj rozhodlo. Jedným z dôvodov, prečo nám lekárom medicína prináša naplnenie, je to, že môžeme pomáhať svojim blízkym.
Keď ste spomínali, že ste chodili s deťmi k lekárom, čo ste si všimli na ich systéme fungovania? Ako sa líši od slovenského?
Keby som to mala porovnať, v prvom rade by som uviedla, že slovenský a kanadský zdravotný systém majú veľa spoločného. Kanaďania, rovnako ako my, majú bezplatnú zdravotnú starostlivosť, ktorá je založená na princípe solidarity, náklady na zdravotnú starostlivosť sú rozdelené medzi všetkých občanov bez ohľadu na individuálne potreby alebo spotrebu zdravotníckych služieb. Avšak v kanadskom zdravotníctve, rovnako ako v celom kanadskom systéme, sú nastavené jasné pravidlá, ktoré všetci rešpektujú. Ak ste občanom Kanady či rezidentom s pobytom dlhším ako tri mesiace, máte nárok na bezplatnú základnú zdravotnú starostlivosť v rámci provinčného programu.
Kanaďania plne dôverujú štátnemu zriadeniu a prirodzene rešpektujú odborné kapacity. Zároveň veria, že štát chce pre nich to najlepšie.
Ako to bolo vo vašom prípade?
My sme spadali pod OHIP (Ontario Health Insurance Plan). Ten zahŕňa vyšetrenie rodinným lekárom GP (general practitioner, všeobecný lekár), ktorý má oproti našim všeobecným lekárom oveľa viac kompetencií, ďalej pohotovosť, hospitalizácie, operácie a niektoré diagnostické testy, ako sú krvné testy, ultrazvuky a röntgenové vyšetrenia.
Aké hlavné rozdiely ste si všimli oproti slovenskému systému?
Dostupnosť špecialistov nie je taká dobrá ako na Slovensku. Moje deti mali napríklad poruchy imunity a doma som s nimi chodila k imunológovi. Keď som o tom povedala nášmu rodinnému GP v Kanade, povedal, že nevidí dôvod, aby som s deťmi chodila k špecialistom – k imunológovi či pediatrovi, všetko potrebné zvládne on. GP sa staral o celú rodinu, od detí až po dospelých. Ošetril malé chirurgické poranenia či zlomeniny, vybral kožné znamienko, ošetril očné či ušné infekcie, drenoval pacientom ascites (nahromadenie tekutiny v brušnej dutine, pozn. red.), robil pravidelné prehliadky a očkovania u detí. Jeden lekár liečil celú rodinu. Až ak by niečo nezvládol alebo by to bolo nad rámec jeho kompetencií, pacienta by odoslal k špecialistovi.
Aj na Slovensku sa na vyšetrenie k špecialistom čaká pomerne dlho. Ako je to v Kanade?
Kanadský zdravotný systém je známy svojimi dlhými čakacími dobami na špecializovanú starostlivosť, takže dostať sa k špecialistovi v rámci bezplatnej starostlivosti nie je vôbec samozrejmosť. Rovnako aj drahé rádiologické vyšetrenia, ako sú CT a MR, nie sú zaradené do bezplatného programu, ak nie sú súčasťou hospitalizácie alebo akútnej starostlivosti. Lieky na predpis si taktiež plne hradí pacient, s výnimkou seniorov a zdravotne znevýhodnených osôb. Celkový systém je založený na princípe rovnosti a zabezpečuje, že všetci obyvatelia Ontária môžu získať potrebnú zdravotnú starostlivosť bez ohľadu na ich finančné možnosti.
Ako funguje zdravotníctvo z pohľadu financovania? Je to tiež podobné ako na Slovensku?
Verejné financovanie kanadského zdravotníctva je dominantne zabezpečené z daní, kanadská vláda taktiež poskytuje dotácie teritoriálnym vládam, aby bola udržaná rovnaká kvalita zdravotnej starostlivosti naprieč celou krajinou aj v menej bohatých provinciách. Štát vynakladá na udržanie dostupnosti a kvality zdravotnej starostlivosti veľké sumy. (Podľa údajov vládnych agentúr je to približne 11 percent kanadského HDP, pozn. red).
Čelia však rovnakým problémom ako my, a to rastúcim nákladom spôsobeným starnutím populácie, vývojom nových technológií a liekov, ako aj administratívnej záťaži. Samozrejme, je dostupná aj možnosť nadštandardnej starostlivosti v súkromných zariadeniach. Tie však nie sú financované zo zdrojov verejného poistenia, pacient si ich hradí v plnej výške alebo môže uzatvoriť súkromné poistenie, prípadne sú k dispozícii doplnkové pripoistenia, ktoré ponúka aj mnoho zamestnávateľov ako pracovný benefit.
Rádiológov môžete spoznať podľa dozimetrov zavesených na plášti, ale aj podľa toho, že sú väčšinou svetloplachí. Keď vyjdú na denné svetlo, okamžite si zakladajú slnečné okuliare.
Ako Kanaďania vnímajú zdravotníctvo? Sú podobne nespokojní ako na Slovensku?
Nie. Povedala by som, že zásadný rozdiel je v myslení ľudí. Kanaďania plne dôverujú štátnemu zriadeniu a prirodzene rešpektujú odborné kapacity. Zároveň veria, že štát chce pre nich to najlepšie. Ako príklad uvediem osobnú skúsenosť, keď som sa medzi mamičkami na detskom ihrisku náhodou kriticky vyjadrila k pravidlu, ktoré tam majú zavedené, a ja som si myslela, že by to mohlo fungovať ináč a lepšie. Odpoveď, že toto pravidlo zaviedli odborníci, ktorí sa v tom vyznajú najlepšie, a neprináleží nám to komentovať, ma prekvapila.
Keď ste sa z Kanady vrátili, išli ste späť do Košíc?
Áno. Pracovala som v Univerzitnej nemocnici L. Pasteura, kde bolo rádiologické pracovisko súčasťou veľkého traumacentra. Na dennej báze sme riešili závažné akútne úrazy a bola to pre mňa veľmi inšpiratívna práca. Manžel však opäť dostal pracovnú ponuku, ktorá mu umožnila kariérne rásť, avšak museli sme sa presťahovať do Bratislavy. Ja som si v Bratislave našla prácu na detských Kramároch, v Národnom ústave detských chorôb. Veľmi veľa som sa tam naučila, ale po roku praxe som zhodnotila, že detská rádiológia je veľmi špecifická. Prevažnú väčšinu pacientov tvorili deti s onkologickými ochoreniami. Priznám sa, že ako matka malých detí som to neznášala ľahko. Aj keď je pravdou, že ako lekári sme určitým spôsobom odolní voči utrpeniu a bolesti, u detských pacientov je to obzvlášť náročné. Môj obrovský rešpekt patrí všetkým, ktorí svoj život zasvätili chorým, trpiacim a umierajúcim deťom.
Bude nás raz diagnostikovať umelá inteligencia?
Ľudia možno nemajú presnú predstavu o tom, čo všetko rádiológia pokrýva. Mohli by ste to v skratke vysvetliť?
V minulosti bolo základom diagnostiky pacientov klinické vyšetrenie lekárom. Momentálne je už rádiológia súčasťou takmer všetkých medicínskych odborov. Rádiológia využíva tieto technológie na zobrazenie vnútorných štruktúr tela, čím umožňuje odhaliť rôzne patologické stavy, zlomeniny, nádory, infekcie, krvácania. Tieto patológie dokáže rádiológ z obrazov prečítať. Podľa prístupu k pacientovi sa rádiológia delí na diagnostickú a intervenčnú. Diagnostická rádiológia využíva zobrazovacie metódy na diagnostiku chorôb a poranení. Intervenčná rádiológia zahŕňa minimálne invazívne procedúry, pri ktorých sa používajú zobrazovacie metódy na navigáciu pri liečbe rôznych ochorení, napríklad na vyberanie krvných zrazenín z ciev pri cievnych mozgových príhodách, odoberanie tkanivových vzoriek z nádorovo zmenených tkanív a orgánov, či drenáž hnisavých kolekcií z telových dutín.
V čom presne spočíva práca rádiológa?
Pacientov na rádiologické vyšetrenia odosiela všeobecný lekár alebo špecialista. Do žiadanky uvedie všetky dôležité informácie a klinickú otázku, ktorú chce vyšetrením zodpovedať. Rádiológ koordinuje priebeh vyšetrenia, získané obrazy vyhodnocuje, prípadne ich porovnáva s predchádzajúcou obrazovou dokumentáciou, prezrie si laboratórne výsledky a výsledky ostatných vyšetrení. Rádiologické vyšetrenie pomáha lekárovi určiť správnu diagnózu pacienta, z ktorej následne vyplynie jeho liečba. Vieme tak bezbolestne nahliadnuť do útrob pacienta a odhaľovať príčiny jeho ťažkostí.
Často takto zachytávame práve onkologické ochorenia. Počas dňa sa venujeme vyšetrovaniu akútnych stavov a plánovaným vyšetreniam. K akútnym stavom patria všetci pacienti z urgentu, pacienti privezení z autonehody, s cievnymi mozgovými príhodami, náhlymi brušnými príhodami a iné. Väčšina týchto pacientov ide automaticky na CT vyšetrenie, kde odhaľujeme krvácanie, poranenia orgánov a iné príčiny náhle vzniknutých ťažkostí. Často sa stáva aj to, že u pacientov s traumou nájdeme napríklad aj začínajúce onkologické ochorenie. Vtedy nás teší to, že sme včas zachytili skoré, ešte bezpríznakové štádium ochorenia, ktoré má veľkú šancu na vyliečenie.
A čo tie plánované vyšetrenia?
Pri plánovaných vyšetreniach k nám prichádza pacient s ťažkosťami, ktoré sú dlhodobé alebo už sú sledované. Väčšinou sú to onkologické, zápalové či degeneratívne diagnózy. Nálezy vyhodnocujeme pre odosielajúceho klinického lekára, ktorý pacientov na základe výsledkov lieči.
Trochu ste sa toho už dotkli, ale aký pokrok nastal v oblasti rádiológie, odkedy toto povolanie vykonávate?
V posledných rokoch nastal v rádiológii úplný prevrat, jednak sa týka vývoja medicínskej prístrojovej techniky, ako aj softvérových aplikácií. V poslednom období sa súčasťou rádiológie stáva aj umelá inteligencia, veľa sa hovorí aj o tom, že možno raz rádiológov úplne nahradí.
A nahradí?
Myslím si, že toho sa báť nemusíme. Ako som už spomínala, rádiológom práca neustále pribúda a už sa otvorene hovorí aj o vyhorení rádiológov, ktorých nie je dostatok. Práca rádiológa je veľmi náročná, pretože si vyžaduje vysokú mieru odborných znalostí v oblasti anatómie, patológie a zobrazovacích techník. V rádiológii je kľúčové zachytiť aj najjemnejšie detaily v obrazoch, pretože aj malé chyby v interpretácii môžu mať vážne dôsledky pre diagnózu a liečbu pacienta. V mnohých prípadoch, ako sú trauma alebo mozgová príhoda, musí rádiológ veľmi rýchlo a správne vyhodnotiť obrazy a predložiť výsledky lekárom, ktorí rozhodnú o ďalšom postupe.
Anna Šebová, Nemocnica Bory
V čom podľa vás spočíva najväčšia záťaž pre rádiológov?
Nezanedbateľná je náročnosť pri práci s veľkým počtom obrazových dát, ktoré je potrebné dôkladne preskúmať a sú veľkou záťažou na oči rádiológa. Rádiológ tiež musí byť schopný myslieť v širších súvislostiach a vedieť integrovať laboratórne, klinické a anamnestické informácie o pacientovi, aby dospel k presnej diagnóze. Nezanedbateľná je aj psychická záťaž, pretože sme často vystavení stresu z rozhodnutia o vážnych diagnózach, ako sú rakovina alebo vážne zranenia. Tieto faktory robia rádiológiu jedným z najnáročnejších medicínskych odborov vyžadujúcich si technickú zručnosť, širokú medicínsku odbornosť, analytické a rozhodovacie schopnosti.
Umelá inteligencia vám môže s niektorými aspektami pomôcť…
Umelá inteligencia by nám mala slúžiť ako podpora pri rozhodovaní urýchlením triedenia veľkého množstva dát, automatickou identifikáciou odchýlky v obrazoch, najmä tých, ktoré by mohli byť pre ľudské oko ťažko rozpoznateľné, by sa mala zvýšiť diagnostická presnosť a efektivita práce rádiológov. V komplexnosti pri medicínskom rozhodovaní a preberaní zodpovednosti za chyby pri určovaní diagnózy však lekára rádiológa nenahradí. AI sa už postupne implementovala aj do prístrojovej techniky, čo umožnilo zlepšiť kvalitu obrazu, zmenšiť radiačnú záťaž na pacienta a zrýchliť vyšetrenie.
Je už AI dostatočne „múdra“, aj čo sa týka samotného čítania nálezov?
Povedala by som, že ešte stále sa učí. Vzhľadom na to, že ide o ľudské zdravie, doslova o ľudský život, vyžaduje si kvalitné a rôznorodé tréningové dáta, transparentnosť a vysvetliteľnosť algoritmov, aby sa rozhodnutia mohli validovať. Stále sú otvorené etické a právne otázky týkajúce sa zodpovednosti za chyby pri rozhodovaní o ľudskom zdraví. Myslím si, že umelá inteligencia bude skôr pomocníkom pri rozhodovaní. Ľudský faktor a komplexné zhodnotenie stavu pacienta, nielen obrazových dát, budú stále zohrávať najdôležitejšiu úlohu.
Ako konkrétne vám pomáhajú nové technológie v rádiológii?
Najviac nám aktuálne pomáhajú diagnostické softvéry, ktoré automatizujú množstvo práce, ktorú sme doteraz museli robiť manuálne. Dokážu urobiť presné meranie nádorov vrátane volumomterie (merania objemu), čo umožní sledovanie efektu liečby nádorových ochorení; predčítanie a zakreslenie drobných nodulov (uzlíkov) v pľúcach už taktiež dokáže automatický softvér, rovnako aj v prípade sklerózy multiplex, kde vyhľadávame pribudnuté ložiská v mozgu a softvér dokáže porovnať dve vyšetrenia a farebne označiť zmenu, čím nám výrazným spôsobom pomáha s urýchlením a spresnením diagnostiky.
Je už zo strany mladých lekárov väčší záujem špecializovať sa na rádiológiu?
Zo strany lekárov záujem stúpa, ale zároveň sa stretávam s obavou vyplývajúcou z toho, že práca rádiológa je v podstate do konca profesijného života viazaná prevažne na nemocničné zariadenie. Veľa lekárov si chce po istom čase odpracovanom v nemocnici založiť vlastnú prax, neslúžiť pohotovostné nočné služby, ktoré sú veľmi náročné a vyčerpávajúce. V rádiológii je možnosť privátnej praxe veľmi limitovaná, pretože naša práca je viazaná na ťažkú medicínsku techniku, ktorá je aj finančne nákladná. Na druhej strane je motivujúca možnosť vykonávať telerádiológiu, teda možnosť pracovať na diaľku. Pri dostatočnom technickom vybavení viete robiť popisy a vyhodnocovať nálezy aj z domu. Dokonca na medzinárodnej úrovni už funguje aj sieť, kde sa rádiologické vyšetrenia popisujú a vyhodnocujú na diaľku.
Kde už takýmto spôsobom fungujú?
Príkladom sú anglicky hovoriace krajiny ako Austrália a Anglicko, kde si môžu rádiológovia vypomáhať vykrývaním nočných služieb dennými zmenami rádiológov z krajiny, v ktorej je aktuálne deň.
Existuje takáto spolupráca aj v rámci nášho regiónu?
Všetky nemocnice na Slovensku sú zosieťované telekomunikačným rádiologickým centrom T3C, vďaka ktorému si vieme prenášať snímky z rôznych modalít v jednotnom formáte, takisto aj lekárske nálezy, štruktúrované správy medzi nemocnicami a zdravotníckymi zariadeniami. Týmto spôsobom môžeme konzultovať nálezy, ale aj posielať ich na externé rádiologické popisy. Tento systém umožňuje funkčnú spoluprácu medzi všetkými nemocnicami v krajine.
Vráťme sa ešte k vám osobne. Do Nemocnice Bory ste sa prihlásili na konkurz alebo vás na túto pozíciu priamo oslovili?
Oslovili ma, bolo to v čase, keď som pracovala na Rádiologickej klinike vo Fakultnej nemocnici v Trnave na pozícii vedúcej lekárky pracoviska magnetickej rezonancie. Ponuku som prijala a snažím sa tu odovzdať všetky svoje nadobudnuté skúsenosti a odovzdávať ich mladým lekárom, ktorí pracujú v mojom tíme. Práca s modernými technológiami v novej nemocnici ma prirodzene vedie aj ku zvyšovaniu vlastnej odbornosti, kontinuálne vzdelávanie je však to, čo vlastne lekári robia celý svoj profesionálny život.
Akí pacienti tvoria gro na rádiológii?
Tým, že v Nemocnici Bory máme aj urgentný príjem, kde prichádzajú pacienti s náhle vzniknutými ťažkosťami alebo s úrazom, väčšinu akútnych pacientov tvoria práve tieto stavy. Plánované vyšetrenia tvoria prevažne onkologickí, neurologickí a ortopedickí pacienti. Tí sú na vyšetrenia odosielaní z ambulancií alebo z lôžkových oddelení.
Zažili ste ako rádiologička niečo, čo vo vás mimoriadne zarezonovalo, čo vás utvrdilo v tom, že vaša práca má obrovský zmysel?
Také situácie zažívam každý deň. Som vďačná za možnosť robiť medicínu, pretože nepoznám lepší pocit, ako je ten, keď niekomu pomôžem. Mimoriadne nás vždy poteší, ak nájdeme ochorenie vo včasnom štádiu, keď je liečba ešte najúčinnejšia, lebo si uvedomujeme, že je to zachránený život.
Doteraz vo mne rezonuje pacient, ktorý vlastne rozhodol o tom, že som si vybrala rádiológiu. Bolo to ešte v čase, keď som pracovala ako medička v kardiocentre v Košiciach. Rýchla lekárska pomoc nám priniesla v nočnej službe pacienta s akútnym infarktom myokardu. Pamätám si, ako kričal, že zomiera. Kričal na celé oddelenie: „Pomôžte mi, zomieram!“ Následne upadol do bezvedomia. Tomuto stavu hovoríme horor mortis – stav, keď má pacient obrovský strach zo smrti. Ja som si v tom momente naozaj myslela, že to neprežije. Ten pán mal asi päťdesiat rokov. Pomáhala som ho transportovať na intervenčnú sálu, kde mu lekári ihneď urobili trombektómiu (odstránenie krvnej zrazeniny zo srdcovej cievy, ktorá mu spôsobila infarkt). Na druhý deň ráno, na konci nočnej služby, som pacienta našla sedieť na posteli, v dobrej nálade. Veľmi som sa potešila, mala som radosť z toho, že som bola súčasťou tímu, ktorý tomuto človeku zachránil život. Bol to pre mňa ako pre mladú budúcu lekárku veľmi silný moment a vedela som, že medicína je tá správna cesta, po ktorej som sa vydala.
Ako ste spomínali, často tu objavíte aj počiatočné štádiá onkologických ochorení. Ako na vás vplýva to, že ľuďom musíte oznámiť aj takéto ťažké správy?
To sa, samozrejme, deje často a zakaždým je to veľmi silný moment. Najmä preto, že si uvedomujem, že po tejto správe sa pacientovi zásadným spôsobom začne meniť život. Ak onkologické ochorenie odhalíme v skorom štádiu, považujeme to za dobrú správu, lebo pacient má vysokú šancu na záchranu života. Oveľa náročnejšie je pre nás odhalenie rakoviny v pokročilom štádiu, keď je už liečba značne limitovaná. Je to však neoddeliteľná súčasť našej práce.
Na koniec aspoň jedna odľahčenejšia otázka. Ako na chodbe nemocnice spoznám rádiológa?
No, v prvom rade na chodbách nemocnice ho väčšinou nestretnete. (smiech) Ale ak áno, dá sa spoznať aj podľa toho, že má na plášti zavesený dozimeter. To však platí pre všetkých odborníkov, ktorí pracujú so žiarením, napríklad aj pre radiačných onkológov a pracovníkov nukleárnej medicíny. Ale poviem vám, čo majú všetci rádiológovia spoločné. Všimla som si to, keď sme boli na medzinárodnom sústredení, kde sme sa stretli rádiológovia z rôznych krajín. Tým, že všetci pracujeme väčšinou v priestoroch bez vonkajšieho osvetlenia, schovaní za monitormi počítačov, zahĺbení do detailov šedých obrázkov, všetci sme veľmi citliví na svoj zrak. Keď rádiológa stretnete na dennom svetle, väčšinou má založené tmavé slnečné okuliare. Sme totiž svetloplachí.
