Na verejnosti majú často niektorí povesť oligarchov, šedej eminencie a sponzorov politických strán, mecenášov či privatizérov z mečiarovských čias. Rebríček Forbesu najbohatších Slovákov zahŕňa aj mená tých podnikateľov, ktoré sú verejnosti dobre známe a dali by sa označiť nálepkou kontroverzné osobnosti.
Mnohí z rebríčka najbohatších Slovákov sa v ňom neocitli len vďaka svojej šikovnosti či podnikateľskému umu, ale predovšetkým za to vďačia divokej privatizácii z 90. rokov či konexiám na politické špičky. Toto sú mená tých, s ktorými boli spájané kauzy či prepojenia na politikov.
Sú medzi nim aj tí, ktorí síce boli súčasťou privatizácie z čias Vladimíra Mečiara, no vlastné podniky nerozkradli a neskončili neskôr v konkurze, ale dokázali ich uzdraviť a dostať sa s nimi až na európsku špičku.
Brhel bol s politikou úzko prepojený od začiatku kariéry. V tretej Mečiarovej vláde bol štátnym tajomníkom na ministerstve hospodárstva. Síce vybudoval svoje bohatstvo bez privatizácie, významne mu pomohli štátne zákazky a dotácie počas vlád Roberta Fica.
Jeho biznis bol zameraný hlavne na energetiku. Investigatívne centrum Jána Kuciaka (ICJK) napríklad zistilo, že peniaze na rozbeh zelenej energie za vlády Fica skončili vo firmách spájaných s oligarchami. „Zo štedrej štátnej podpory obnoviteľných zdrojov zbohatli aj podnikatelia a oligarchovia blízky Smeru,“ informovalo ICJK s tým, že mnohé podnikateľské skupiny vrátane ľudí spájaných s Jozefom Brhelom mali dlhé roky garantovaný príjem dotovaný z verejných zdrojov.
Majetok Jozefa Brhela a jeho rodiny Forbes odhaduje na 160 miliónov eur. Zdrojom jeho bohatstva sú okrem energetiky aj developerské projekty. Brhelovci dnes ovládajú investičnú skupinu Patria Invest či developera RMC Properties Slovakia, s ktorým stavajú vily na Tenerife aj byty v Bratislave.
Alexej Beljajev (majetok 160 miliónov eur)
Počiatky biznisu Alexeja Beljajeva siahajú ešte do socialistického režimu. V čase, keď väčšina Slovákov nemala o svete biznisu ani potuchy, získal Alexej Beljajev zahraničné skúsenosti či cenné kontakty v Petrimexe. V podniku zahraničného obchodu začínal napríklad aj s Andrejom Babišom. Neskôr sa podobne ako mnohí z Petrimexu vydal na cestu vlastného podnikania.
Po revolúcii sa preorientoval na strojárstvo. V roku 1995 sa stal predsedom predstavenstva sprivatizovaných strojární ZŤS Sabinov a časom k nim pripojil aj zlievarne v Hronci. Neskôr sa mu podarilo ovládnuť popradskú strojárenskú spoločnosť Tatravagónka, ktorá bola v područí mafie. Upadajúcu firmu sa mu podarilo uzdraviť a v súčasnosti je špičkou v odvetví. Vlani dosiahla tržby na úrovni 595 miliónov a zisk 25,5 milióna eur.
Forbes odhaduje jeho majetok na 160 miliónov eur, čo je medziročný nárast o 20 miliónov eur. Jeho najcennejším aktívom je práve spomínaná popradská Tatravagónka, na ktorej čele je už 20 rokov. Zaoberá sa výrobou vagónov a vo svojom odvetví patrí medzi kľúčových hráčov európskeho železničného biznisu.
Dlhé roky bola firma stopercentným vývozcom. Dodáva vagóny do celej Európy, Izraela a severnej Afriky. Tento rok dodali nákladné vagóny aj pre slovenské ozbrojené sily. „Celkovo vyrobíme pre Slovensko trinásť špeciálnych vagónov, na ktorých sa budú prepravovať napríklad tanky Leopard či Abrams. Sme jediný výrobca týchto vagónov v Európe,“ povedal Beljajev v najnovšom rozhovore pre Forbes.
Beljajev má ruské korene. Jeho starý otec bol cársky dôstojník, ktorý počas revolúcie utiekol z Ruska. S menom Alexeja Beljajeva sa už notoricky spája aj politika. Za dlhé roky v biznise si dobre rozumel s Vladmírom Mečiarom (bol dokonca sponzorom Mečiarovho HZDS) či Robertom Ficom. Pre jeho biznis s vagónmi s Ruskom ho český server Hlídací Pes označil za „spojku medzi Strednou Európou a Ruskom“. Okrem iného poukázal aj na jeho známosť s Vladimirom Putinom.
Vladimír Poór (majetok 100 miliónov eur)
Medzi ďalších akcionárov strany Smer podľa kauzy Gorila patril aj Vladimír Poór. Podobne ako Beljajev, ktorý bol považovaný za sponzora strany HZDS, mal Vladimír Poór k tejto strane ešte bližšie. Radil sa k jej prominentným členom a zastával funkciu krajského predsedu HZDS v domovskej Trnave. Jeho vplyv rástol v časoch vlád Mečiara vo viacerých firmách.
Jedným z jeho najúspešnejších úlovkov bola spoločnosť Nafta Gbely. Prevádzkovateľ zásobníkov s plynom bol významným a výnosným podnikom na Slovensku. V máji 2000 vyšetrovateľ obvinil Poóra a ďalšie dve osoby z tunelovania Nafty Gbely. Poór vinu odmietal. O päť rokov neskôr do kauzy vstúpila prokuratúra, podľa ktorej skutok nebol trestným činom. Z kauzy vyviazol bez trestu.
O blízkom vzťahu Vladimíra Poóra a strany Smer svedčí aj skutočnosť, že pred voľbami 2006 sa na kandidátke Smeru objavil Martin Glváč, ktorý predtým pôsobil v orgánoch firiem s Vladimírom Poórom, informovalo Sme. Poórove firmy čerpali štedré zákazky a dotácie počas vlád Fica. Portál Aktuality spočítal, že jeho firmy za toto obdobie získali dotácie a zákazky za takmer 590 miliónov eur. Väčšinu z nich získali z rezortu dopravy.
V súčasnosti je hlavným zdrojom jeho bohatstva spoločnosť ŽOS Trnava. Začiatkom tohto roka podpísala zmluvu s americkým výrobcom vagónov Greenbrier na výrobu dvesto horných plošín. Vlani dosiahla Poórova ŽOS Trnava tržby na úrovni 130 miliónov eur, čo je medziročný nárast o 40 miliónov. Prejavilo sa to aj na čistom zisku, ktorý stúpol z 2,3 na 8,4 milióna eur. Forbes odhadol jeho majetok na úrovni 100 miliónov eur, čo bol nárast oproti minulému roku o 30 miliónov eur.
Juraj Široký (majetok 70 miliónov eur)
Keď v roku 2007 vyšli na verejnosť spisy tajnej služby, podnikateľ Juraj Široký musel ísť s pravdou von. Priznal, že pred revolúciou bol agentom ŠTB. Svoju kariéru udavača však po revolúcii vymenil za začínajúceho podnikateľa. Svoje impérium vybudoval Široký vďaka kupónovej privatizácii a Harvardským fondom. Logo Harvardských fondov sa ocitlo aj na dresoch hokejového klubu HC Slovan Bratislava, keď bol Široký jeho vlastníkom.
Širokého meno bolo dve desaťročia spájané so stranou Smer. Prívlastok mecenáš či sponzor strany dostával zrejme preto, lebo mnoho jeho ľudí končilo či už priamo v kabinete Ficových vlád, v parlamente alebo v predstavenstvách štátnych firiem. Príkladom je exminister Ficovej vlády Ľubomír Jahnátek, ktorý dlhé roky pracoval v nitrianskej Plastike v rukách Širokého.
Do povedomia verejnosti sa Široký zapísal s jeho stavebnou firmou Váhostav a kauzou, na ktorú doplatilo množstvo menších stavebných firiem či drobných živnostníkov. Pred tromi rokmi Široký stavebnú firmu predal a z pestrého portfólia firiem mu ostali len dve hlavné firmy – Plastika v Nitre a smolenický Chemolak. Jeho majetok sa podľa prepočtov Forbesu prepadol za rok o desať miliónov eur a v súčasnosti dosahuje 70 miliónov eur.
Slavomír Hatina a rodina (majetok 100 miliónov eur)
Svoju kariéru začal Slavomír Hatina ako radový robotník, no vypracoval sa až na generálneho riaditeľa. O tri desaťročia neskôr od vstupu do rafinérie Slovnaft sa z neho dokonca stal hlavný vlastník a neskôr vďaka predaju rafinérie zároveň aj jeden z najbohatších Slovákov. V súčasnosti Forbes odhaduje jeho majetok na 100 miliónov eur.
Slavomír Hatina skoro celý svoj život zasvätil Slovnaftu. Prevažnú časť svojho majetku nadobudol práve predajom sprivatizovanej rafinérie Slovnaft. Aj keď sa mu rafinériu podarilo zmodernizovať, nálepky mečiarovského privatizéra sa zbaví len ťažko.
Privatizácia Slovnaftu v polovici 90. rokoch bola pre mnohých väčšou kauzou ako napríklad Nafta Gbely alebo VSŽ. Podľa think-tanku M.E.S.A. 10 pripravila privatizácia Slovnaftu Fond národného majetku, čiže štát, o miliardy vtedajších slovenských korún.
Aj napriek tomu sa na rozdiel od iných mečiarovských privatizérov, ako sú Vladimír Poór či Alexander Rezeš, podarilo Slavomírovi Hatinovi zachovať si lepšie meno. Otázkou však ostáva, či by sa mu aj bez politických konexií podarilo dostať k takému významnému slovenskému podniku, akým Slovnaft určite bol.
Hatina mal dobré väzby nielen s mečiarovskou garnitúrou, ale fotky dokazujú, že priateľské vzťahy si udržiaval aj s Robertom Ficom. Slavomír Hatina udelil vo februári 2007 Robertovi Ficovi ocenenie Zlatý biatec 2006 za najsympatickejšieho člena vlády.
Ivan Kmotrík (majetok 310 miliónov eur)
Začínal ako predajca kníh, no postupne svoje knižné impérium rozšíril aj do iných odvetví. Vlajkovou loďou Kmotríkovho súčasného podnikania je Grafobal Group. Privatizácia Grafobalu prebehla počas divokej éry Vladimíra Mečiara. Kmotrík bol spočiatku menšinový vlastník, no svoje podiely časom zvyšoval.
Na rozdiel od mnohých iných sprivatizovaných firiem z 90. rokoch však Grafobal nie je príkladom toho, že by nový majiteľ poslal rozkradnutú firmu po krátkom čase hneď do konkurzu. Dnes má výrobca obalov v Skalici až tri závody a ďalšie za hranicami. Vlani dosiahla firma obrat skoro 66 miliónov eur a zisk takmer 3,3 milióna eur. Kmotrík vlastní tiež sieť trafík a predajcu tabakových výrobkov GGT, tlačiarenskú spoločnosť Slovenská Grafia a bratislavský futbalový klub Slovan. Forbes odhaduje jeho majetok na 310 miliónov eur.
Kmotríkov biznis bol viackrát úzko previazaný so štátom a je sním spájaných viacero káuz. Spomeňme napríklad kauzu z obdobia prvej Ficovej vlády. V roku 2009 denník Pravda upozornil, že na školských učebniciach zarába Kmotríkova firma, ktorá vyhrala dvadsať z tridsiatich tendrov v hodnote 900-tisíc eur.
Podozrivá bola aj priamo zadaná zákazka pre Kmotríkovu firmu v hodnote 22 miliónov slovenských korún na stráženie hraníc s Ukrajinou. Zákazka bola zadaná bez verejnej súťaže a vyhrala ju firma EHC Service spoluvlastnená Kmotríkom, ktorá nemala ani bezpečnostnú previerku. Ministrom vnútra bol vtedy Robert Kaliňák zo Smeru.
Milan Fiľo (majetok 550 miliónov eur)
Podnikateľ z Ružomberka Milan Fiľo je známy hlavne pre svoj biznis v papierenskom priemysle a potravinárstve. Jeho firma Mondi SCP z Ružomberka sa venuje výrobe papierenských výrobkov a spoločnosť Tauris zasa mäso výrobe. Kým papierenskému priemyslu sa vlani veľmi nedarilo, neúspešný rok mu vynahradil potravinársky segment.
Fiľov mäsiarsky holding Tauris Group zaznamenal tržby 153 miliónov eur a zisk takmer štyri milióny. Fiľo je na jednej strane známy ako filantrop a podporovateľ športu, kultúry či ohrozených skupín obyvateľstva, no na druhej strane sú s ním spojené aj kontroverzné kroky z minulosti.
Jeho biznisové začiatky sa spájajú s podnikateľmi Jurajom Kamarásom a Ladislavom Krajňákom, ktorí tvorili takzvanú košickú podnikateľskú trojku (Fiľo študoval na Strojníckej fakulte Technickej univerzity v Košiciach, kde sa s dvojicou podnikateľov stretol, pozn. red.).
Košická trojka bola spájaná so sponzoringom viacerých politických strán. Podnikatelia využili priateľské vzťahy s vtedy vládnucim Združením robotníkov Slovenska a Mečiarovým HZDS. Práve dobré vzťahy s politikmi im dopomohli k životnému obchodu. Spoločnosť Eco-Invest Zvolen získala v privatizácii 67 percent akcií Severoslovenských celulózok a papierní (SCP) Ružomberok. Táto transakcia však so sebou niesla podozrenia z konfliktu záujmov.
Fiľo tiež musel riešiť niekoľkoročný spor so zamestnancami o akcie firmy z čias privatizácie. Súdny spor nakoniec vyhral. Na rozdiel od iných privatizérov dokázal spoločnosť zveľadiť a dostať ju ku špičkám biznisu na Slovensku. Jeho majetok Forbes odhaduje na 550 miliónov eur.
