Róbert Vavro je psychológ, metodik a tréner skupinových programov pre mužov, ktorí sa dopúšťajú násilia v blízkych vzťahoch. V 30. epizóde podcastu Nevyhorení sme sa s ním rozprávali o hneve a jeho zvládaní.
„Keď máme okomentovať niekoho iného, sme veľmi pohotoví, ale už menej sme pripravení pozrieť sa sami na seba. No práve to nám môže pomôcť búrať bariéry. Je užitočné vedieť, z čoho vychádzam, čomu verím a uvedomovať si aj relativitu toho všetkého,“ hovorí Vavro v podcaste.
V rozhovore sa dozviete napríklad to:
- aké dôležité je zastaviť sa a pozorovať, čo sa v nás deje,
- ako hnev ovplyvňuje našu racionalitu a rozmýšľanie,
- aké sú najčastejšie spúšťače hnevu,
- ako nás ovplyvňuje celospoločenský hnev a ako ho zmierňovať,
- prečo je dôležité kultivovať verejný diskurz?
Pred vyše dvoma týždňami sa LGBTI+ ľudia stali terčom teroristického útoku. Napriek tomu sme stále svedkami slovných útokov a hejtu namiereného voči tejto skupine či dokonca fyzických napadnutí. Odkiaľ pramení tá emócia hnevu a otvorené nepriateľstvo časti spoločnosti voči týmto ľuďom?
To, čo sa udialo, je naozaj strašné a pre mnohých to bola veľmi neočakávaná udalosť. Aj keď sme si možno uvedomovali, že v spoločnosti máme veľké problémy a že je nejakým spôsobom rozpoltená na viaceré tábory, niečo podobné sme asi nečakali.
Určite je za tým hnev, ktorý je na jednej strane úplne prirodzená emócia. Každý sa viac či menej hneváme. No vždy je dobré si uvedomiť, že nám to o niečom vypovedá.
Hnev nikdy neprichádza sám, vždy je tam nejaká sprievodná emócia alebo niečo v pozadí, na čo sa treba pozerať. Svoj hnev či dokonca akty násilia máme tendenciu ospravedlňovať tým, že nás niekto iný nahneval, no málokedy sa pozrieme na to, čo bolo za tým. A často je to potreba, ktorá nebola naplnená.
Aké sú tie najčastejšie spúšťače hnevu?
Často je to bezvýchodiskovosť. Prichádza k nám nejaký podnet alebo viac podnetov, ktoré vo svojom vnútri určitým spôsobom spracovávame. Pokiaľ nemáme mechanizmy na to, aby sme svoj hnev spracovali dostatočne, tak naša frustrácia prekročí určitú hranicu a vybuchneme.
Hnev je teda v prvom rade naša emócia, sú to viaceré podnety, ktoré prichádzajú k nám. Priznať si, že my sami môžeme za svoj hnev – spôsobom, akým nazeráme na svet, ako analyzujeme situáciu či samého seba –, je náročné.
Ako to prebieha v našom tele?
Hnev sa prejavuje na viacerých úrovniach. Sú to fyzické a telesné prejavy, zároveň sú prítomné aj myšlienky, ktoré sa nám v hlave opakujú a spôsobujú, že sa začíname hnevať. Môžu to byť myšlienky, ktoré pramenia z nejakých iracionálnych presvedčení. Prichádza pocit bezmocnosti alebo bezvýchodiskovosti.
Keď sa nám v hlave točí nejaká myšlienka, s ktorou sa nedokážeme vysporiadať, je vhodné si uvedomiť, že môže ísť o presvedčenie, ktoré vôbec nemusí byť pravdivé. No často keď sa hneváme, sa v tejto myšlienke len utvrdzujeme, betónujeme sa vo svojej pozícii – a to, čo sa nám deje v hlave, sa zákonite prejavuje aj v tele.
Vypustenie hnevu
Zaujalo ma, že pri epizóde hnevu nám vďaka vysokým hladinám kortizolu prestáva dobre fungovať logické myslenie a tiež krátkodobá pamäť. Aké to môže mať dopady v bežnom živote?
Asi každý poznáme situácie, keď sme spravili nejaké rozhodnutie, alebo sme v hneve povedali niečo, čo sme neskôr oľutovali. Prirodzene vtedy siahame k nejakým skratkám a máme tunelové videnie.
Možno je fajn rozlíšiť emóciu hnevu a agresivitu. Asi medzi tým nevieme dať znamienko rovná sa, alebo sa mýlim?
Určite sa medzi to nedá dať znamienko rovná sa. Hnev je veľmi prirodzená ľudská emócia, ktorú pozná každý z nás. Agresivita je síce tiež prirodzená a tiež je v nás, ale veľmi závisí od spôsobu, akým ju dokážeme prejavovať. Pretože my vieme byť agresívni aj spoločensky akceptovaným spôsobom, napríklad v športe, hrách, súťažení, biznise… Všade tam sa môže prejavovať snaha o dominanciu alebo o vypustenie prebytočnej energie.
Pokiaľ ju vieme nasmerovať pozitívnym spôsobom, je to v zásade dobré a môže to mať prospech pre nás aj širšiu spoločnosť. Ale pokiaľ volíme alternatívy, ktoré sú napríklad násilné, urážame ľudí, ubližujeme im alebo ich aj fyzicky atakujeme, tak to, samozrejme, už nie je sociálne žiadúce a mali by sme na tom pracovať.
Čo oddeľuje ľudí, ktorí to dokážu vypustiť von spoločensky akceptovaným spôsobom od tých, ktorí, na prvý pohľad, nemajú žiadne zábrany?
Môže to byť súbor viacerých faktorov. Niektorí ľudia sa nad tým možno ani nikdy nezamysleli, neuvedomujú si, že spôsob, akým ventilujú svoj hnev či agresivitu, je nevhodný. Niektorí to sami zažívali v detstve, sú na to celý život zvyknutí a myslia si, že je to okej.
Prvá vec je teda uvedomenie: Akým spôsobom tieto emócie realizujem?
Psychológ Róbert Vavro hovorí o hneve a jeho zvládaní. Foto: archív R. VavraDruhým krokom je naučiť sa alternatívy. V rôznych konfliktoch totiž máme vždy na výber a nikdy to nie je čiernobiele. Bohužiaľ, niektorým ľuďom alternatívy chýbajú, nevedia o nich, nemajú ich vyskúšané. V šoférskej terminológii sa hovorí, že nemajú nabehané kilometre.
Ak napríklad niekto zatiaľ v žiadnej hádke neskúsil nepoužiť nadávku a odrazu to začne skúšať, len vtedy sa v tom môže zlepšovať.
V tejto súvislosti som narazila aj na pojem frustračná tolerancia. O čo ide?
Je to schopnosť, do akej miery dokážeme spracovávať podnety, ktoré nám nerobia dobre, frustrujú nás… Každý disponuje určitou frustračnou toleranciou, ktorá je do nejakej miery daná, ale vieme ju aj cvičiť.
Ako?
Pracovať s tou emóciou je pomerne ťažké, takže by sme mali začať od myšlienok – meniť spôsob, akým interpretujeme realitu a situácie, ktoré sa nám dejú. Uvediem príklad: to, že ma niekto kritizuje môžem vnímať tak, že ma chce zničiť, ponížiť, uraziť, ublížiť mi, ale môžem na to nazerať aj spôsobom, že mi tento človek chce pomôcť, že mu na mne záleží a chce, aby som sa v niečom zlepšil. Keď sa učíme iným spôsobom nazerať na to, čo sa nám deje, môže to ovplyvňovať aj naše telesné prežívanie.
Dlhodobé potláčanie
Môže byť hnev prepojený s našou neistotou alebo úzkosťou?
Veľakrát áno. Môže to byť ochrana našej vnútornej bublinky, napríklad keď nie sme dostatočne sebavedomí a istí sami sebou, môžeme mať pocit ohrozenia z vecí, ktoré sú iné alebo nie sú také bežné.
Otvorenosť v sebe zahŕňa aj nejaký aspekt potenciálnej zraniteľnosti. A toho sa my veľmi bojíme. Máme tendenciu sa uzatvárať, hrať roly, robiť ramená. V samotnej esencii hnevu však ide vždy o nejakú potrebu, ktorá nie je naplnená – potrebu prijatia, lásky, autonómie…
Čo je dôležité pre efektívne zvládanie hnevu? Predpokladám, že prvým krokom je uvedomenie.
Uvedomiť si ho čo najskôr. Naše telo nám to dáva najavo cez signály a telesné pocity, ale často ho nepočúvame. Potláčame to a potom si uvedomíme, akí sme boli nahnevaní, až keď spravíme niečo, čo neskôr ľutujeme.
Keď sa aj so svojimi klientmi rozprávam, prečo sa v nejakej situácii zachovali násilne, prichádzame na to, že sa to v nich zbieralo dlhšie a vybuchli aj preto, že neboli schopní svoje potreby či problémy otvorene a priebežne komunikovať.
Keď ma nejaké veci dlhodobo frustrujú, nedokážem ich zvládať, nepracujem s tým a nehovorím o nich, tak sa veľmi ľahko dostanem do situácie, v ktorej mám pocit, že to prišlo z ničoho nič.
Tu sa vraciame k tej frustračnej tolerancii, ktorú ste spomínali. Keď ma nejaké veci dlhodobo frustrujú, nedokážem ich zvládať, nepracujem s tým a nehovorím o nich, tak sa veľmi ľahko dostanem do situácie, v ktorej mám pocit, že to prišlo z ničoho nič.
Efektívne stratégie
Prečo máme taký veľký problém komunikovať boľavé témy priebežne?
Asi sme vo všeobecnosti málo naučení komunikovať svoje potreby. Nehovoríme o nich a namiesto toho očakávame od svojich partnerov, že si ich domyslia. Veď oni by predsa mali najlepšie vedieť, čo máme či nemáme radi, čo nám vyhovuje, aká je únosná miera… No málokto má za partnera veštca, takže toto sú veci, o ktorých sa treba rozprávať.
A je to ťažké – rozprávať sa s intímnym partnerom o tom, čo nám prekáža, o veciach, ktoré nemáme radi –, ale samo to nezmizne, keď o tom nebudeme hovoriť. Práveže to má tendenciu sa zbierať.
Vidím veľmi veľa manipulatívnej komunikácie, ktorá je charakterizovaná svojou nepriamosťou. Snažíme sa cez emócie dotlačiť človeka k tomu, aby spravil niečo, čo chceme my, bez toho, aby sme ho o to požiadali.
Zároveň to súvisí aj so spôsobom komunikácie. Okolo seba vidím veľmi veľa manipulatívnej komunikácie, ktorá je charakterizovaná svojou nepriamosťou. Snažíme sa cez emócie dotlačiť človeka k tomu, aby spravil niečo, čo chceme my, bez toho, aby sme ho o to požiadali.
Pre ľudí, ktorí takto komunikujú, to znamená určitú istotu, pretože nič neriskujú. No ak by sa rozhodli o niečo jasne požiadať, riskujú odmietnutie – a toho sa boja. Pretože vo svojom vnútri sú možno neistí a vnímali by to ako odmietnutie ich celých.
Preto namiesto otázky či požiadania sa budú snažiť dostať k svojmu zámeru okľukami, aké im vyhovujú. Je škoda, že si to robíme aj vo veľmi blízkych vzťahoch.
Takže schopnosť pozrieť sa do seba je kľúčová.
Je fajn byť citlivejší vo vnímaní seba samého a dokázať reagovať vtedy, keď sa to ešte dá. Pod vplyvom hnevu totiž nekonáme racionálne. Pri epizóde hnevu nám kvôli vysokým hladinám kortizolu prestáva dobre fungovať logické myslenie a tiež krátkodobá pamäť.
Ale nie je to tak, že sa tam prepneme zo sekundy na sekundu, ono k tomu prichádza postupne. A v rámci toho procesu máme mnoho príležitostí, ako hnev deeskalovať a zasiahnuť.
Skúsme si uviesť praktické stratégie na deeskaláciu vlastného hnevu.
V prvom rade je dobré sa pozrieť na to, čo mi vlastne ide hlavou, keď sa hnevám. Ako som už spomínal, hnev nikdy nechodí sám a vždy ho sprevádza nejaký pocit, ktorý často pramení z nášho vnútorného presvedčenia alebo z nejakej myšlienky: Čo je za tým? Bojím sa niečoho? A čoho vlastne?
Možno vďaka tomu prídem na to, že moje presvedčenie alebo tá konkrétna obava boli úplne neopodstatnené.
Nie je to jednoduché, ale zároveň je to niečo, čo každý dokáže do istej miery sám. Do veľkej miery nám v tom vedia pomôcť aj blízki ľudia. Často sa bojíme spýtať ostatných, čo si o nás myslia – o našom správaní či o tom, ako reagujeme. Ale kto by nám dal iný pohľad, keď nie práve oni?
Spoločnosť sa hnevá
Pribúda v našej spoločnosti viac nahnevaných ľudí, alebo ich je iba viacej počuť?
Zaujímavá otázka. Neviem. Určite ich je viac počuť a veľkú rolu v tom hrajú médiá a sociálne siete. A samozrejme, keď sa v spoločnosti stanú signifikantné udalosti, vyplaví sa nejaká vlna. Keď sa na to pozeráme spätne, tých udalostí bolo pomerne veľa.
Ako v aktuálnej situácii pracovať s hnevom, ktorý je vo veľkej miere oprávnený, tak, aby sme ho len neventilovali na sociálnych sieťach a nešírili ďalšiu zlosť. No zároveň, aby sme neboli ticho a ozvali sa, keď vidíme nespravodlivosť. Ako v tom nájsť nejaký balans?
Je to náročné, pretože si to vyžaduje vyjsť na chvíľu zo seba a pozrieť sa aj na tú druhú stranu – snažiť sa porozumieť tomu, čo je za tým, pod akým vplyvom a na základe čoho niektorí ľudia šíria nenávistné a hanlivé výroky.
Jedna vec je totiž hnev na individuálnej úrovni, ktorý zažívame, a druhá vec je hnev v celospoločenskom kontexte. Ten je veľmi nebezpečný a v poslednej dobe ho vidíme všade okolo nás.
Takýto hnev môže slúžiť aj na ovplyvňovanie alebo manipuláciu más, na radikalizáciu a systematické vypúšťanie nenávistných myšlienok do éteru. Sú ľudia, ktorí sa dostanú do tejto slučky, ale nie tak celkom vlastnou vinou. Voči tomu treba mať tiež rešpekt a pochopenie.
Skôr by sme sa podľa mňa mali zamerať na elity, ktoré majú možnosť ovplyvňovať verejnú mienku, aby bol prítomný pozitívnejší diskurz namiesto toho negatívneho.
Takže namiesto umlčiavania určitej skupiny ľudí by sme s nimi mali viac pracovať?
Áno, v tom spočíva aj podstata mojej práce. Je veľmi ľahké odsúdiť človeka, ktorý spravil niečo zlé. Aj ako spoločnosť na to máme určité mechanizmy, ktoré sú uvedené v trestnom zákone.
No ďalším pilierom by malo byť podanie pomocnej ruky – vyvolanie potreby a motivácie týchto ľudí k pozitívnej zmene. A potom im aj pomôcť túto zmenu uskutočniť.
Myslím si, že je rozdiel medzi správaním a osobou človeka. Aj keď jednoznačne pomenujeme a tvrdo odsúdime nežiaduce a antisociálne správanie, stále by sme mali mať základný rešpekt voči ľudskej dôstojnosti a snažiť sa o porozumenie a empatiu.
Aké dôležité je znižovanie tolerancie verejnosti voči násiliu a prejavom hnevu?
Je to dôležité. Často sme svedkami rôznych, aj drobných násilných incidentov, v ktorých sa len málokedy zastaneme druhých. Ako spoločnosť sme ešte nedozreli do štádia, keď si uvedomujeme, že my všetci sme zodpovední za to, ako to u nás vyzerá v hocijakej oblasti.
Máme tendenciu, pokiaľ sa nás niečo bezprostredne netýka, odvrátiť zrak a ísť ďalej, no problematické je to, že sa nás týka všetko, čo sa tu deje.
Občianska angažovanosť je u nás na veľmi slabej úrovni a máme čo doháňať. No to je apel na každého z nás, pretože každý má možnosť v rámci svojej pôsobnosti ovplyvňovať veci k lepšiemu. A sústrediť sa aj na jazyk, ktorý používame. Ten je naším mentálnym svetom a reprezentuje, ako o veciach zamýšľame – a to napokon ovplyvňuje aj realitu.
Máme tendenciu poukazovať na ostatných a hovoriť, akí sú oni iní, divní, čo robia a čo nerobia, čo by mali robiť. Ale to, čo hovoríme o druhých, v prvom rade vypovedá niečo o nás.
Vy sa venujete aj interkultúrnej komunikácii a v rámci preklenutia rozdielov, napríklad vo firmách, kde sú rozličné národnosti, využívate aktivitu, pri ktorej sa ľudia pozerajú sami na seba – kto sú, aké majú hodnoty a tak ďalej. Vie nám podobná aktivita pomôcť aj pri vnímaní celospoločenského hnevu?
Určite áno. Aj v tomto cvičení je jeden vtipný moment. Máme tendenciu poukazovať na ostatných a hovoriť, akí sú oni iní, divní, čo robia a čo nerobia, čo by mali robiť. Ale to, čo hovoríme o druhých, v prvom rade vypovedá niečo o nás. O tom, kto sme my, čo si vážime, čo si nevážime, aké hodnoty vyznávame a akými spôsobmi ich pretavujeme do praxe. A tým sa zaoberáme veľmi málo.
Keď máme okomentovať niekoho iného, sme veľmi pohotoví, ale už menej sme pripravení pozrieť sa sami na seba. Ale práve to nám môže pomôcť búrať bariéry. Je užitočné vedieť, z čoho vychádzam, čomu verím.
Dôležité je tiež kultivovať verejný diskurz. Mali by sme prevziať zodpovednosť za to, že čokoľvek púšťame ďalej, niekde zostáva a ovplyvňuje ostatných ľudí. Máme právo byť nahnevaní, ale zároveň máme zodpovednosť za to, akým spôsobom si hnev alebo frustráciu ventilujeme.
Ešte som narazila na jeden zaujímavý pojem v súvislosti s hnevom, a tým je hostilita. O čo ide?
Ide o prednastavenie, akýsi náš vnútorný program, ktorý je veľmi pohotový a pripravený brániť sa a útočiť, alebo inými nepríjemnými spôsobmi reagovať na veci okolo nás. Dal by som to do protikladu možno s nejakou láskavosťou.
Veľmi to súvisí aj s našimi presvedčeniami. Mňa napríklad veľmi prekvapilo, keď sme kedysi robili prvú skupinu s mužmi, ktorí sa dopúšťali násilia v partnerských vzťahoch, a rozprávali sme sa aj o vzťahových presvedčeniach a o dôvere. V tejto skupine účastníci opakovali jeden po druhom mantru o tom, ako v živote nemôžu nikomu veriť, každý ich len podvedie, každý ich chce oklamať, okradnúť, ublížiť, a tak ďalej.
Takéto postoje potom môžu vyústiť v hostilné správanie. Keď som presvedčený o tom, že mi chce každý len zle, tak prečo by som sa k nim mal správať dobre?
Majú nahnevaní ľudia tendenciu vyhľadávať na internete, na sociálnych sieťach alebo hocikde inde veci, ktoré ich ešte viac nahnevajú?
Určite áno a majú aj tendenciu, šíriť ten hnev ďalej.
Úľava a moment vypustenia hnevu sú určite dôležité. No mali by sme rozmýšľať nad tým, aké mám alternatívy, a voliť formu, v rámci ktorej to nezostane niekde visieť v éteri a nebudú sa na to nabaľovať ďalšie nenávistné reakcie. Napríklad to spomeniem medzi svojimi blízkymi a vo svojich kruhoch. Ale nechcem tým povedať, že by sme mali mlčať, pokiaľ sa deje nejaká neprávosť v spoločnosti.
Aké sú tie signály, podľa ktorých viem detegovať, že už nad tým možno strácam kontrolu?
Väčšinou sa to, bohužiaľ, učíme skúsenosťou a zistíme, kde je čiara, až vtedy, keď ju prekročíme. Spätne sa k nej potom vieme dopátrať, no často to dopredu nevieme určiť.
Sú možno nejaké otázky, ktoré by sme si mohli klásť?
Prvoradé je, čo mi okrem hnevu ide hlavou, alebo čo okrem neho cítim. Dôležité je aj uvedomenie, že hnev je môj, takže pozrieť sa do seba, z čoho to vzniká, čo cítim a potom „challengovať“ tieto predstavy alebo svoje plány, podľa ktorých ideme, či sú naozaj opodstatnené alebo nie sú. Veľakrát totiž stoja na veľmi krehkých základoch.
Róbert Vavro
Róbert Vavro je psychológ, metodik a tréner skupinových programov pre mužov, ktorí sa dopúšťajú násilia v blízkych vzťahoch. Absolvoval dlhodobý výcvik v Nemecku a je jediný certifikovaný tréner tohto zamerania na Slovensku.
V súkromnej praxi pracuje s individuálnymi klientmi a predsedá občianskemu združeniu Liberate, ktoré pomáha eliminovať násilie vo vzťahoch prostredníctvom práce s mužmi na slobode.
VYPOČUJTE SI PODCAST
Celý rozhovor o hneve so psychológom Róbertom Vavrom si môžete vypočuť na Spotify, v Google podcastoch či v Apple podcastoch. Nezabudnite si nastaviť odber, aby vám neunikla žiadna nová epizóda.
Napíšte nám
Vašu spätnú väzbu na podcast, odkazy alebo tipy na témy či hostí môžete posielať na [email protected]
O projekte Nevyhorení
Projekt o duševnom zdraví, ktorý vznikol v redakcii magazínu Forbes v roku 2019. Začal sa ako séria rozhovorov s ľuďmi, ktorí vyhoreli, ale znova našli svoju iskru. Neskôr vyústil do rovnomennej knihy, ktorá sa stala bestsellerom.
Dnes sa venujeme témam duševnej pohody, návratu k pravým hodnotám, jednoduchšiemu, spokojnejšiemu a zmysluplnejšiemu životu. Robíme tak prostredníctvom podcastu plného rozhovorov so psychológmi a inšpiratívnymi ľuďmi, zaujímavých článkov na webe Forbes.sk, osvety na sociálnych sieťach či prednášok a diskusií pre firmy aj verejnosť.
Ak chcete dostávať tieto informácie a zostať s nami v kontakte, môžete sa prihlásiť na odber tu.
Ďakujeme partnerovi podcastu Nevyhorení, spoločnosti SPP.
