„Nevadí, keď máme plný deň a sme presýtení, vadí, keď miesto toho, aby sme reflektovali, sa naďalej zahlcujeme a preťažujeme,“ hovorí vo veľkom rozhovore psychológ Aleš Bednařík.
Podľa psychológa je pre náš mozog nesmierne dôležitý oddych, lebo iba počas chvíľ, kedy náš mozog zdanlivo vypne, má šancu pospájať si udalosti daného dňa. A práve vďaka tomu pociťujeme, že má naša práca a náš život zmysel.
„Bez reflexie si nemáme ako uvedomiť, že ideme za hranice svojich síl alebo sme stratili zmysel a samých seba,“ dopĺňa Bednařík.
Prečítajte si úryvok z rozhovoru s psychológom Alešom Bednaříkom v prvom vydaní bookazínu Nevyhorení od vydavateľa slovenského Forbesu.
Magazín si môžete objednať tu.
Kontakt so sebou
Veľmi nás zaujala jedna vaša myšlienka, ktorá sa týkala ukotvenia v prítomnosti. „Keď si plne uvedomujeme prítomnosť, nech je akákoľvek, a so zvedavosťou a láskavosťou ju prijímame, tak vtedy sme viac v kontakte sami so sebou.“ Nie je to však v dnešnej dobe akási superschopnosť?
To som voľne definoval mindfulness, všímavosť. Čo je asi tá najzákladnejšia kognitívna schopnosť, ktorá ovplyvňuje bytie samým sebou.
Opakom bytia v prítomnosti je viacero vecí – snívam o tom, čo by bolo keby, odmietam či potláčam to, čo práve prežívam a čo sa práve deje.
Tak, ako sa dá ľahko stratiť kontakt s vonkajším svetom, sa dá veľmi ľahko stratiť kontakt so svojím vnútorným svetom.
Pri tomto sú dôležité dve zručnosti – plne si uvedomovať a sústrediť sa na to, čo sa deje, a orientovať sa v tom. Tá druhá je schopnosť vrátiť svoje sústredenie späť, keď zistím, že som mimo, nie som vo svojej koži, som rozptýlený…
Všetko to súvisí s tréningom, pričom najlepší neurologický vek na „trénovanie“ je od detstva až do dospievania a tu prichádza veľký problém modernej doby.
Čo je tým problémom?
Mladí ľudia do 25 rokov ešte nemajú dozreté prefrontálne laloky, ktoré zabezpečujú práve tieto funkcie sústredenia sa, sebauvedomovania a sebaregulácie.
Už deti sú zaplavované obrovským množstvom informácií a preťažené všetkým tým, čo majú vedieť a dokázať. Všetci od nich majú nejaké očakávania. Kým teda dozrejú, naučia sa úplne iným „superschopnostiam“, ktoré sú často v rozpore s tým, ako byť sám sebou.
Naučia sa smerovať k tým vonkajším cieľom, nie vnútorným, ktoré nás uspokojujú, o čom sme už hovorili. Naučia sa byť rozptýlení a nie sústredení.
Životný štýl, zážitky, rodičia, škola nás neučia vnímať svoje vnútro a reflektovať ako reagujeme na vonkajší svet. To je niečo, čo sa potrebujeme učiť a trénovať.
Cieľom je byť dostatočne citlivými, aby sme to dokázali vnímať. No to je dlhodobá úloha. Potom sú tu aj situační zlodeji sebauvedomovania.
Psychológ Bednařík hovorí, že nie je problémom toho, že máme plný kalendár, ale to, že po náročných dňoch nenasledujú chvíle oddychu. Foto: archív Aleša Bednaříka
Psychológ Bednařík hovorí, že nie je problémom toho, že máme plný kalendár, ale to, že po náročných dňoch nenasledujú chvíle oddychu. Foto: archív Aleša Bednaříka
Skúsme si ich rozobrať…
Tým prvým je presýtenosť dnešnej doby. Na to, aby sme boli schopní a ochotní vnímať svoje vnútro, potrebujeme na to mať vôbec mentálnu kapacitu, aby sa nám chcelo a aby sme sa tým dokázali zaoberať.
To si vyžaduje námahu zastaviť sa. Možno to poznáte, že keď máte plný deň, tak sa vám nechce nasávať ďalšie informácie a radšej si pustíte video o mačiatkach, miesto toho, aby ste čítali knihu, meditovali alebo si zacvičili. Na všetko sa potrebujeme sústrediť.
Na to, aby sme dokázali pracovať so svojim vnútrom, aby sme si uvedomovali a reflektovali prežitý deň, potrebujeme mať ešte kapacitu, ale keď sme presýtení, už nám to nejde alebo sa nám to nechce.
Na chvíľu nič nerobiť
Ako by to teda malo vyzerať?
No mali by sme si sadnúť na balkón, dať si nejaký dobrý nápoj a chvíľu len tak byť a nerobiť nič. Vtedy začne náš mozog sám od seba reflektovať, rozjímať a spracúvať naše denné zážitky.
Potrebujeme neštruktúrovaný voľný čas, náš mozog si to priam žiada. Až keď si na toto urobíme priestor, začne nám náš deň dávať zmysel. Inak nie.
Preto mnohí ľudia, ktorí sú zamotaní v kolotoči vorkoholizmu, na konci vyhoria a stratia svoj zmysel, pretože nestíhali reflektovať a regenerovať.
Nevadí, keď máme plný deň a sme presýtení, vadí, keď miesto toho, aby sme reflektovali, sa naďalej zahlcujeme a preťažujeme. Bez reflexie si nemáme ako uvedomiť, že ideme za hranice svojich síl alebo sme stratili zmysel a samých seba.
Psychológ Aleš Bednařík sa venuje psychológii šťastia. Foto: archív Aleša Bednaříka
Psychológ Aleš Bednařík sa venuje psychológii šťastia. Foto: archív Aleša Bednaříka
Nie je to však príliš náročné chcieť od seba, aby sme po takom náročnom dni prešli do úplného ticha? Predsa aj šprintéri potrebujú krátky výklus, keď dobežia, nemôžu hneď prudko zastaviť.
Myslím, že je dobré mať ritualizované nielen reflektovanie, ale aj pozvoľný prechod k nemu. Napríklad stačí, aby sme išli z práce peši alebo na bicykli.
Niekto príde domov, pomaly si navarí čaj, osprchuje sa a kým vyjde na balkón, už sa upokojil, a tento prechod je sám o sebe rituálom.
Niekto potrebuje dlhší prechodový čas, inému stačí toto. Náš mozog sa upokojuje vtedy, keď narazí na veci, ktoré pozná.
Preto sú dôležité podobné rituály. Pomocou nich sa dostaneme do rytmu niečoho známeho, a to nás upokojí, lebo sme v bezpečí. A ak sú rituály spojené s inými ľuďmi, tak nám ešte aj pomáhajú prepojiť sa so spoločenstvom.
Nestačí niečo zažiť
Čo je liekom na tú prehltenosť informáciami?
Možností je veľa. Stanoviť si hranice, kedy nám už stačí. Potom môžeme len sedieť alebo sa prechádzať a nechať náš mozog, aby ten neštruktúrovaný voľný čas využil na spracovanie toho, čo zažil.
Aby sme zážitky, premenili na skúsenosti, teda na niečo, čo sme sa z toho o sebe a o svete naučili. Nemusíme to ani robiť cielene, ono sa to začne samo, pretože náš mozog to potrebuje.
Často sa mi stáva, že keď mám náročný deň, tak sama cítim, že už napríklad nedokážem počúvať ďalšie podcasty…
Pretože to je len ďalšie zahlcovanie. No to, že si to uvedomujete, je tá schopnosť byť citlivý k sebe a svojim potrebám – a to dnes ľuďom chýba.
Potom idú z práce domov a cítia ten tlak spoločnosti pustiť si nejaký podcast, ktorý je „cool“ a o ktorom všetci hovoria, hoci by im skôr prospelo ticho alebo relaxačná hudba.
Ľudia sa snažia toho stihnúť čo najviac, aby nepremrhali ani chvíľu, ale paradoxne ju premrhávajú práve touto snahou. Potom to majú podobne ako v tom opileckom vtipe – majú veľa zážitkov, ale žiadne spomienky.
Síce toho veľa zažívajú, ale je otázne, koľko múdreho si z toho odnesú. Podstatné nie je, koľko toho vstrebávame, ale koľko z toho premeníme na poznanie či inú kvalitu.
Aleš Bednařík vo veľkom rozhovore o hľadaní samého seba pre bookazín Nevyhorení. Foto: Milk pre Forbes
Aleš Bednařík vo veľkom rozhovore o hľadaní samého seba pre bookazín Nevyhorení. Foto: Milk pre Forbes
Povedali sme už, že táto doba je presýtená. Čo je ďalším zlodejom sebauvedomovania?
Ďalším zlodejom sebauvedomovania je rýchlosť udalostí, ktorým musíme venovať pozornosť. A väčšina ľudí v tej snahe držať s dobou tempo chce alebo si myslí, že musí stihnúť čo najviac.
Lenže to často vedie k tomu, že tú činnosť chcú mať čo najrýchlejšie za sebou. Tak si ju však neužijú a nakoniec je to vlastne utrpenie.
Keď je práce, interakcií a informácií príliš veľa a ide to príliš rýchlo, tak aby sme sa nepresýtili, automaticky splošťujeme svoje prežívanie. Nie je to vedomé rozhodnutie. A je to aj signál vyhorenia.
Zažil som to aj ja nedávno na dovolenke – chodili sme po galériách a múzeách a po pár hodinách som už od fyzickej únavy a presýtenia z množstva obrazov nič necítil. Aj keby bol predo mnou ten najkrajší obraz, nič by mi nepriniesol.
A toto máme aj z práce, keď nestíhame regenerovať, zastaviť sa, reflektovať, prerušiť prácu krátkym pokecom s kolegami, krátkou pauzou na rozjímanie medzi dvoma mítingami.
A pre duševné zdravie a spokojnosť a dokonca ani pre vnímanie samého seba toto nie je dobré.
Kedy prichádza vyhorenie
Môže to byť inak?
Môžeme si to predsa užiť! Môžeme spomaliť, aby sme nerobili veci pre to, že ich chceme mať za sebou, aby sme stihli čo najviac. Do toho nás tlačí na výkon zameraná spoločnosť.
V momente, keď robíme veci tak rýchlo, že si nestíhame uvedomovať svoje prežívanie, tak sa naše prežívanie začína odpájať od reflexie. Bez prežívania a reflexie budeme cítiť prázdno.
Čo z toho vyplýva?
Keď to, čo zažívame, nás núti byť plne prítomnými a zároveň stíhame byť v kontakte sami so sebou, teda v stave flow, alebo keď sme všímaví, tak je to super. No keď je pre nás niečo také náročné, že stres prevažuje, tak neprežívame radosť, ale utrpenie a strach, že zlyháme.
Dlhodobo tak môže prísť vyčerpanie a vyhorenie. Dostávame sa na hranicu prežitia, aby sme to zvládli, a tam nemôže byť ani reči o nejakej zmysluplnosti. A jediná radosť, ktorú v tom vieme nájsť, je, keď sa to celé skončí.
No to nie je zmysluplné, to je už len existenčná úľava, že to máme za sebou. A chceme žiť tak, aby sme to už konečne mali za sebou?
Celý rozhovor s Alešom Bednaříkom si môžete prečítať v bookazíne Nevyhorení.
