„Jedna z vecí, ktorá nás veľmi oberá o naše šťastie, je to, ako rýchlo žijeme. Ako sa nestíhame zastaviť s našimi kamarátmi, s našimi kolegami, sami so sebou. Povedať si, čo sme zažili, aký máme život, čo sme urobili, v čom sme zmenili svet a seba…“ hovorí v podcastovej sérii Nevyhorení psychológ Aleš Bednařík.
V novom diele sa s ním rozprávame o koncepte šťastia. Čo to je a prečo sa za ním stále naháňame? Aké faktory (ne)ovplyvňujú pocit šťastia a kde robíme najčastejšie chyby v jeho vnímaní? Prinášame prepis rozhovoru:
Aleš, ty sa dlhé roky venuješ pozitívnej psychológii, teda odboru, ktorý vedeckými metódami skúma, čo nás ľudí robí šťastnými. Stretávaš sa vo svojej praxi s tým, že sa ľudia naháňajú za šťastím, ale v skutočnosti nevedia, čo pre nich znamená a nevedia ho presne uchopiť?
Stretávam sa s dvomi pólmi. Na tom prvom sú ľudia, ktorí sa naháňajú za šťastím, nech si pod ním predstavujú všeličo. Často nejaký úspech, finančné zabezpečenie alebo to, že urobia kariéru v nejakom odbore.
Potom sú tu ľudia, ktorí sa, naopak, šťastím vôbec nezaoberajú, až ním opovrhujú a vnímajú to ako nejaké ezoterické hlúposti. Ja sa však o tejto téme snažím rozprávať naozaj pragmaticky. Hovorím o tom, čo znamená šťastie a ako k nemu smerovať.
Povedal by som, že ľudia často svojím životom len tak letia a vôbec sa nezaoberajú jeho kvalitou, nezaoberajú sa svojimi hodnotami a tým, ako podľa nich chcú žiť. No práve zmysluplnosť je jedna z kľúčových kvalít života.
Šťastie si síce predstavujeme ako nejaký záchvat intenzívneho pocitu radosti, no nie je to úplne tak. Dôležitejší alebo rovnako dôležitý je práve pocit zmysluplnosti.
Čo znamená šťastie
Skúsme si teda povedať, čo je to šťastie. Dá sa hovoriť o nejakej konkrétnej definícii?
Dá sa hovoriť o konkrétnej definícii, ktorá pre mnohých ľudí bude nekonkrétna (smiech). Je to kvôli tomu, že šťastie je psychologický konštrukt, ktorý zastrešuje veľmi veľa rôznych vecí.
Mne sa páči, ako to definovali v jednom výskume, v ktorom skúmali to, čo ľuďom dáva „pocit, že stojí za to žiť“. To sa mi zdá ako veľmi pekná definícia, ktorá v sebe síce neobsahuje pojem šťastie, ale vystihuje ho.
Psychológ Aleš Bednařík hovorí v podcaste Nevyhorení o šťastí. Čo to je, kde robíme chyby v jeho vnímaní a ako ho neustále získavať? Foto: archív respondenta
Ako by sme mali žiť svoj život, aby sme si povedali, že sme žili dobrý život? To je kľúčová otázka. Pre niekoho to môže znamenať pohodlný život, pre niekoho zase dobrodružný… Celkovo existuje až 30 oblastí, ktoré prispievajú k tomu, že žijeme lepší život. Ale k tomu sa asi ešte dostaneme.
Hľadanie šťastia
Čo hovoríš na to, keď niekto hovorí o hľadaní šťastia?
Lepšie, ako sa pýtať na hľadanie šťastia, je pýtať sa: „Čo mám pre šťastie robiť?“ Ide totiž o proces, ktorý trvá celý život a termín hľadanie zvádza k tomu, že keď to nájdem, budem už naveky šťastný. Ale tak to nefunguje.
Ani Dalajláma nie je trvalo šťastný, aj on je niekedy frustrovaný, unavený, nespokojný, ale zároveň počas dňa robí cvičenia, ktoré mu pomáhajú s tým všetkým lepšie pracovať. Potom vie oveľa pokojnejšie a harmonickejšie reagovať na veci, ktoré sa mu dejú.
Takže to nie je o tom, čo hľadáme, ale čo robíme a robíme to každý deň. Ide o zručnosti, ktoré si zdokonaľujeme tým, že ich opakujeme, cvičíme, vraciame sa k tomu a v konečnom dôsledku sa v tom zlepšujeme.
Takže keď niektorí ľudia dúfajú, že dovolenka či kúpa domu ich urobí šťastnými, nie je to tak?
Nie. To je jedna z vecí, ktorá sa mi páčila v knihe psychologičky Sonje Lyubomirsky. Tá spoločne s kolegami z Kalifornskej univerzity sledovala vplyv šťastia na ľudí a súčasťou testu bola aj úloha doplňte vetu: „Šťastný budem, keď…“
Psychologička zistila, že ľudia, ktorí svoje šťastie podmieňovali vecami, ako je kúpa domu, dosiahnutie pozície vo firme, zvýšenie platu či stretnutie životného partnera, boli v konečnom dôsledku menej šťastní. Svoje aktuálne šťastie totiž podmieňovali niečím, čo by sa malo stať v budúcnosti.
V prvom rade, ono sa to stať vôbec nemusí. A po druhé, aj keď stretneme ideálneho partnera, kúpime si náš vysnívaný byt a získame pozíciu vo firme, tak šťastie z týchto vecí nám podľa výskumov vydrží len niekoľko mesiacov a stane sa našou novou normou. Naše srdce o chvíľu začne zase po niečom pišťať.
Časom šťastie pominie
Ak sa nemýlim, v psychológii sa to nazýva hedonická adaptácia, teda prispôsobovacia reakcia organizmu na okolnosti.
Áno a tá hedonická adaptácia je potvora (úsmev). My ľudia si zvykneme na to dobré, aj na to zlé, no najmä na to dobré, a to sa stane našou novou normou. Je to podobné, ako keď vstúpime do pánskej šatne po tom, ako chlapi dohrali futbal. Je tam strašný smrad. No keď tam zotrváme 15 minút, tak to zrazu prestaneme cítiť, lebo naše zmysly sa prispôsobia prostrediu. Podobne to funguje aj na úrovni psychológie.
Poviem iný príklad. Pred náš dom chodia v noci daniele. Sú krásne, bodkované, majú veľké parohy a je veľké vzrušenie ich vidieť. Ale keď sa na nich pozerám už nejaký čas, tak ma to prestane baviť. Pôžitok z tej krásy uplynie. Hedonická adaptácia je presne to, že si rýchlo zvykneme na to dobré a musíme zase robiť niečo iné, aby sme opäť získavali pocit, že nám to dáva zmysel, že to je pre nás užitočné, že nás to napĺňa.
Dá sa teda povedať, že nemáme čakať, že šťastie príde s dosiahnutím jedného konkrétneho cieľa alebo veci.
Urobí nás to šťastnými na chvíľku. Náš mozog je nastavený na to, že keď niečo dosiahneme, tak sa spustí dopamínový cyklus. Ten hormón je akýsi opiát, ktorý nám dá do tela „šupu“: „Váu, ja som to dokázal.“ Najmä, keď sa nám podarí niečo, o čom sme si neboli istí, či to zvládneme.
Jedna vec je však to aktuálne šťastie, ktoré je prepojené s týmto konkrétnym momentom, keď zažijeme pozitívne vzrušenie, napríklad sme dobehli do cieľa, alebo zažijeme pozitívne uvoľnenie, keď si konečne doma ľahneme. No potom sú tu ešte dva ďalšie rozmery šťastia, ktoré často ľudia nevnímajú.
Tým prvým je spokojnosť, čiže akési racionálne vyhodnocovanie toho, aký som mal týždeň. Pozerám sa naň a všímam si aj tie náročné a nepríjemné chvíle, aj tie pozitívne, aj úspechy, aj neúspechy a vnímam jednotlivé kvality toho všetkého. Uvedomujem si, že aj keď sa mi niečo nepodarí, tak sa z toho viem niečo naučiť. Vyhodnocujem teda aj iné kvality ako momentálne šťastie.
Potom je tu tretí rozmer – zmysluplnosť. Mne osobne sa veľmi páči citát Václava Havla, ktorý hovoril o nádeji. Povedal, že nádej nie je dúfanie, že veci dobre dopadnú. Nádej je túžba po tom, že nezávisle na tom, ako niečo dopadne, tak to bude vo výsledku dávať zmysel.
Ako vnímame šťastie
Kde my ľudia robíme chyby vo vnímaní šťastia?
O niektorých sme hovorili. Napríklad si neuvedomujeme to, že šťastie nepríde zvonku, ale je skôr o našom vnútornom prežívaní. Ďalšia vec, ktorá je veľmi zaujímavá a ktorá sem prišla zo západu, je predstava, že šťastie je vecou rozhodnutia. To je také mylné presvedčenie, ktoré súvisí s tým, že úspech je vecou rozhodnutia. Že keď chcete byť úspešný a budete pre to niečo robiť, tak sa vám to podarí nehľadiac na podmienky. Že každý si je strojcom svojho vlastného úspechu a šťastia. Ale to nie je pravda.
Na to, aby sme boli šťastní nestačí len rozhodnúť sa, začať sa usmievať a hovoriť si mantru hnutia pozitívneho myslenia tak, ako to hlásajú motivační rečníci. Výskumy hovoria, že to funguje len tým, ktorí to už majú. Tí, ktorí sa snažia si to nahovoriť napriek tomu, že sa cítia zle, oddeľujú svoje ideálne ja od toho reálneho.
Naše šťastie je zároveň prepojené aj s inými ľuďmi. Pozerať sa naň tak, že sa oň vieme postarať úplne sami a nevnímať pritom iných, je cesta do pekla.
Mnohí motivační rečníci hlásajú, že šťastie je rozhodnutie, alebo že za šťastie si môže každý sám. Ako veľmi vlastne súvisí to snaženie jednotlivca s tým, či je v konečnom dôsledku šťastný?
Súvisí s tým výrazne, ale nie je to tak, že sa rozhodnem a som šťastný, ale že robím konkrétne veci, ktoré mi v tom môžu pomôcť. Napríklad sa rozhodnem, že budem chodiť na meditačný kurz, aby som sa naučil pracovať s tým, čo sa mi deje v mysli, Alebo sa naučím požiadať o pomoc, keď som smutný, alebo si idem zabehať nie preto, aby som bol krásny a sexuálne príťažlivý, ale preto, lebo mi pohyb prináša pocity vzrušenia a šťastia.
No ide o nekonečný proces a nie niečo, čo ukončíme a už to máme. Šťastie nie je kumulatívna znalosť, ktorú sa dokážeme naučiť a odvtedy ju budeme donekonečna prakticky používať. Je potrebné si to skúšať, trénovať, zlepšovať sa. A ak sa nám náhodou nedarí, vrátiť sa späť.
Všímavosť, prítomnosť, pohyb, námaha
Čo všetko ovplyvňuje pocit šťastia?
Skúsim tu nejaké veci zhrnúť. Určite je to schopnosť byť v prítomnosti. Všímavosť znamená vedieť sa upokojiť a plne vnímať, čo sa deje vonku a čo sa deje vnútri. Nereagovať, len to vnímať a prijímať to. Ukazuje sa, že toto nás vie veľmi upokojiť, a potom vieme s tým, čo sa nám deje, aj lepšie pracovať. To je prvá vec.
Hovoril som aj o pohybe. Tí, ktorí majú aktívny pohyb, nemajú len lepšie okysličený mozog, ale ovplyvňuje to aj ich sebavedomie, napríklad, že viem svojím telom fyzicky niečo robiť a má to dopad na moje zdravie.
Kde robíme najčastejšie chyby vo vnímaní šťastia? Celý rozhovor nájdete na Spotify, v Apple podcastoch a Google podcastoch. Foto. Unsplash
Jedna z vecí, ktorá zásadne ovplyvňuje mieru nášho šťastia, je robenie niečoho namáhavého, niečo pričom sa učíme, posúvame svoje hranice a zisťujeme, čoho sme schopní. Toto je vec, ktorú si veľa rodičov neuvedomuje. Keď tak veľmi pomáhajú svojim deťom, tak im nedovoľujú zažívať námahu, ktorá vedie k rastu.
Deti, ktoré však toto majú, či už chodia na športové krúžky alebo modelujú, hrajú na hudobnom nástroji a podobne, musia vydržať niekoľko rokov mizernej námahy, po ktorých sa zmení ich level schopnosti. Odrazu dokážu nové veci a zistia, že to môže mať dopad na vonkajší svet. To buduje ozajstné sebavedomie a prináša zvýšené šťastie.
To je vlastne ten paradox šťastia, že keď sa namáhame, tak v tejto chvíli sa možno necítime úplne šťastní, ale keď sa za tým obzriem spätne, tak to vnímam inak.
Aj vďaka tomu vlastne môžem zažiť na konci šťastie. Inak to vnútorné nastavenie, o ktorom sme sa rozprávali, má zásadný vplyv aj na to vnímanie námahy – že dokonca aj počas námahy môžem cítiť záchvevy šťastia. Keď tam driem a nejde mi to, tak sa môžem zastaviť, uvedomiť si to, všímať si svoje telo, to, čo sa mi deje v hlave.
Áno, je to mimoriadne namáhavé, ale aj mimoriadne zaujímavé. Keď začneme robiť toto vnímanie, čiže mindfulness, a spojíme sa so svojím telom, môže nám to prinášať šťastie. Opak toho je, keď ľudia robia niečo bezmyšlienkovito, rutinne, automaticky. Naháňajú sa za tým, aby to už konečne bolo za nimi. Tí ľudia sú nešťastnejší.
Začarovaný kruh porovnávania
A čo peniaze? Nakoľko robí človeka šťastným materiálne zabezpečenie?
Peniaze nám určite pomáhajú znížiť existenčný stres alebo existenčnú úzkosť. Ukazuje sa, že po istú úroveň príjmu sa zvyšuje aj miera spokojnosti so životom, nie však šťastia.
Od istej úrovne to však už nemá žiadny vplyv. Potom šťastie ovplyvňuje viac to, akými ľuďmi sme obklopení, či nás baví to, čo robíme, či máme koníčky, ako dobre spíme…
O tom hovorí aj tzv. Easterlinov paradox. Ukazuje sa, že vo všetkých spoločnostiach sú bohatší ľudia šťastnejší, zdravší, a že žijú dlhšie. No paradox pokračuje tým, že keď začne bohatnúť spoločnosť ako celok, tak celková miera šťastia sa nezvýši. Prečo je to tak?
Tu by sme mohli hovoriť o tom, ako ovplyvňuje mieru šťastia vnímanie nerovnosti. Ak budem boháč v Hollywoode medzi inými boháči, tak vôbec nemusím byť šťastný, pretože som obklopený rovnako bohatými ľuďmi. Zrazu ovplyvňujú šťastie úplne iné parametre. Porovnávanie zohráva určite nejakú úlohu v subjektívnom vnímaní šťastia.
Naučiť sa pracovať s tým je jedna z vecí, ktorá vedie k väčšiemu šťastiu. Určite je vhodné porovnávať sa v rámci vecí, ktoré pokladám za hodnotné a mám k nim prístup ja sám. Ale nepozerať sa okolo seba a na iných ľudí.
Hoci to tu bolo vždy, pod vplyvom sociálnych sietí sa tento fenomén ešte rozšíril. Hocičo si dnes na internete otvoríme, môžeme vnímať ako útoky na našu integritu: Robíš dostatočne? Máš dostatočný príjem, máš takú skvelú ženu ako ostatní, máš takú úžasnú prácu? Tiež ideš na dovolenku?
Ako teda vystúpiť z tohto začarovaného kruhu?
Jednou z vecí je určite veľmi striedmo sledovať tieto porovnávacie systémy. Sociálne siete nechtiac vyrobili nehorázne intenzívny agresívny porovnávací nástroj, takže buď sa mu budeme vyhýbať alebo ho budeme využívať veľmi diétne.
Po druhé je dôležité mať to vysporiadané v tom svojom offline svete. To znamená myslieť na to, či robím to, čo ma baví, či využívam svoje silné stránky. To je napríklad jedna z tých vecí, ktorá sa ukazuje vo výskumoch, že zvyšuje šťastie – či robím to, v čom som dobrý, čo mi to ide prirodzene, v čom som vytrénovaný… A keď áno, tak si to viac uvedomujme. Neporovnávajme sa.
Druhou vecou je zamerať sa na to, čo robím pre svoje vzťahy. Ak sme s nimi spokojní, tak sa neporovnávajme s tým, že iní majú úžasnejšie vzťahy. Ak nie sme so svojimi reálnymi vzťahmi spokojní, tak je dobré s nimi niečo robiť, venovať im čas a energiu, prípadne vytvárať nové vzťahy, hľadať si iných ľudí, zvládať tie konflikty a tie napätia, ktoré vo vzťahoch mám.
Dôležitosť emócií
Jednou zo zručností, ktoré ovplyvňujú pocit šťastia, je schopnosť narábať s našimi emóciami. Prečo s tým máme taký problém?
Emócie sú zaujímavá vec. Väčšinou sa stretávam s ľuďmi, ktorí ma prosia, aby som ich naučil pracovať s emóciami, no keď sa ich na to pýtam bližšie, znamená to pre nich, aby boli ich emócie menej intenzívne, aby niektoré z nich vôbec nemali, aby ich neprejavovali…
Na jednej strane to chápem, ale zároveň im hovorím: Pozor! To, že budeme dávať nabok emócie, nespraví to, po čom túžite. Pointa je v tom, že emócie nám prinášajú v podstate všetky kvality nášho života.
Napríklad smútok nám pomáha hlboko si uvedomiť, že sme stratili alebo strácame niečo, na čom nám záleží, pomáha nám vyrovnávať sa s tým, o čo prichádzame. Ale je veľmi dôležité si túto emóciu uvedomiť, prijať ju a pracovať s ňou.
Samozrejme, keď ten smútok trvá mesiace, a potom je prepojený s nekonečným rozmýšľaním o tej strate, tak s tým treba aktívne niečo robiť. No sám o sebe nie je zlý.
No tiež je dôležité vnímať pozitívne emócie. My ľudia totiž venujeme 90 % času negatívnym emóciám – chceme vedieť pracovať s hnevom, nebyť smutní, frustrovaní, vystresovaní, čo je fajn, ale popritom zabúdame na tie pozitívne emócie, ako sú napríklad láska, vďačnosť, hrdosť, radosť z toho, že sa nám niečo podarilo a kopec ďalších emócií, moja najobľúbenejšia je záujem, to vzrušenie niečo poznávať a chápať, ako to funguje.
Aby sme toto zažívali naplno, potrebujeme to mať prepojené so všímavosťou. Uvedomovať si, že sa nám to deje. Kopec ľudí to to totiž môže zažiť, ale keď sa ich potom pýtam na to, aký mali celý deň, tak si spomenú len na tie veľmi intenzívne emócie a často sú skôr negatívne ako pozitívne. Pritom štúdie emócií a šťastia ukazujú, že tie mikroemócie, aj pozitívne aj negatívne, tvoria tú pestrú maľovanku nášho života.
Zameriavajme sa teda viac aj na tie pozitívne emócie, prejavujme ich spontánnejšie, ukazujme si ich. Môže to byť len tichá radosť z toho, že si môžem v kuchynke vo firme užívať pôžitok z kávy a rozhovor s kolegyňou.
Ako rýchlo žijeme
V štúdii World Hapiness Report uviedlo iba 14 % ľudí na celom svete, že sú „veľmi šťastní“. Ak je teda šťastie cieľom pre toľkých ľudí, prečo je taký silný kontrast medzi túžbou byť šťastným a skutočným dosiahnutím šťastia?
Na to je niekoľko odpovedí. Prvou môže byť to, že tých 14 % sú vlastne len tí, čo dali to najvyššie hodnotenie. Ale aj tí, čo dali nižšie čísla, môžu byť stále šťastní a povedať, že majú naozaj dobrý život, dobré vzťahy a dobrú prácu. Len to nevyhodnotili tak extrémne.
Druhá odpoveď sa týka kultúrnych odlišností, teda že rôzne kultúry inak vyhodnocujú, čo šťastie vlastne je. Napríklad západné kultúry majú šťastie zakorenené viac v tom, že sme niečo dosiahli, niekam sa dopracovali, niečo získali. Na druhej strane, ázijské kultúry majú šťastie postavené na harmónii.
Ak som to chcel zjednodušiť, tak keby sa stretol nejaký Aziat s Američanom a zažijú spolu niečo, tak ten Američan bude možno so zdvihnutými rukami skákať a hovoriť: Hurá. To je super, ale ten druhý to možno bude prežívať viac vo vnútri a nie až tak intenzívne. Možno to bude vyhodnocovať ako jeden z najväčších zážitkov v živote, ale nebude to tak prejavovať. Možno sa bude viac tešiť na to, ako to porozpráva svojej rodine, keďže oni to vnímajú viac v kontexte vzťahov.
My to šťastie zažívame viac v kontexte samých seba a máme aj tendenciu individuálne viac smerovať k tým intenzívnym zážitkom. Ukazuje sa však, že je lepšie zvyšovať citlivosť sa na to bežné a na to obyčajné, lebo toho je 95 %.
A keď hovoríme o technikách šťastia, tak práve ľudia, ktorí vedia nachádzať šťastie v maličkostiach, v tých menej intenzívnych veciach, vedia sa zastaviť a uvedomiť si, čo zažili, sú celkovo šťastnejší. Majú toho totiž oveľa viac ako tí, čo smerujú k intenzívnym zážitkom, exotickým dovolenkám a motivačným radám.
To je možno aj dôvod, prečo ľudstvo nie je šťastnejšie, ako sa vyvíja čas, aj keď tu máme stále nové a nové veci, ktoré nám majú to šťastie priniesť.
Áno. Jeden z mojich obľúbených citátov je, že keď nie si šťastný s tým, čo máš, tak asi nebudeš šťastný ani s tým, čo budeš mať. A samozrejme, že je kopec ľudí, ktorí oprávnene nie sú šťastní s tým, čo majú, lebo majú napríklad zlé vzťahy, sú chorí, dejú sa im zlé veci. Ale dovolím si povedať, že väčšina ľudí nie je spokojná s tým čo má preto, lebo si neuvedomuje, čo má. Je dobré, ak za tie veci budeme prežívať vďačnosť.
A potom si všímajme tie veci, pre ktoré môžeme niečo robiť. Aby sme boli lepšími ľuďmi, aby naše deti boli lepšími ľuďmi, aby naše okolie bolo lepšie a krajšie.
Jedna z vecí, ktorá nás veľmi oberá o naše šťastie je to, ako rýchlo žijeme. Ako sa nestíhame zastaviť s našimi kamarátmi, s našimi kolegami, sami so sebou. Povedať si, čo sme zažili, aký máme život, čo sme urobili, v čom sme zmenili svet a seba… Keď vieme toto urobiť, zistíme, že tie kvality života tam sú, len my ich musíme začať viac vnímať.
O podcaste Nevyhorení
Duševné zdravie, well-being, osobnostný rozvoj či zdravé pracovné prostredie. To sú oblasti, ktorým sa bude venovať prvá podcastová séria magazínu Forbes a úspešného projektu Nevyhorení.
Pri každom diele nájdete aj dodatočné zdroje k téme či tipy na zaujímavé čítanie, pozeranie a počúvanie od autorky aj odborníkov, ktoré budeme posielať tiež formou nášho newslettera Nevyhorení. Prihlásiť sa na jeho odber môžete TU.
Podcast Nevyhorení vám prinášame každý druhý utorok na Spotify, v Google podcastoch či v Apple podcastoch. Nezabudnite si nastaviť odber, aby vám neunikla žiadna nová epizóda.
Ďakujeme partnerovi podcastu Titans freelancers.
