„Ľudia majú často pocit, že ak nebudú rýchli a stále aktívni, niečo dôležité im v živote utečie. Paradoxne, opak je pravdou. Život nám prestane tak rýchlo utekať, iba ak dokážeme spomaliť,“ hovorí psychologička Martina Bačová. V treťom diele podcastovej série Nevyhorení sme sa s ňou rozprávali o našej závislosti na zaneprázdnenosti a o strachu z voľného času. Prinášame prepis rozhovoru:
Výčitky z voľného času
Nedávno som narazila na jedno diskusné fórum, ktorého téma znela: Bojujete tiež s voľným časom? Rada by som teda na úvod prečítala jeden príspevok, ktorý som tam našla, a ktorý súvisí s našou témou. „Dennodenne bývam veľmi zaneprázdnený školou a prácou a často v týchto chvíľach túžim po tom, aby som mal viac voľného času. No keď sa mi to podarí, mávam výčitky a moja úzkosť je na maxime. Prečo? Zažíva to ešte niekto? Som veľmi frustrovaný, že to, čo má byť úľavu od stresu bežného života vo mne vyvoláva ešte väčší stres.“ Odkiaľ prichádza tento pocit alebo dokonca výčitky u niektorých ľudí z toho, keď nič nerobia, keď iba tak oddychujú?
Ľudia si dnes nenachádzajú voľný čas alebo nevedia, ako so svojím voľným časom zaobchádzať. Na jednej strane podávame veľký výkon, ktorý prináša vyčerpanie, na druhej strane si našu energiu obnovujeme len málo. Práve to vedie k tomu, že nakoniec aj oddych a voľný čas vyvolávajú nepríjemné pocity, frustráciu alebo úzkosť.
Psychológovia dnes tento jav opísali pojmom fóbia z voľného času. Môžeme si ju predstaviť ako strach z toho, že nebudeme mať čo robiť. Takýto človek má tendenciu si každú minútu svojho voľného času efektívne zadeliť a naplánovať a robí to práve preto, lebo sa bojí nepríjemných pocitov prázdna alebo frustrácie.
Ľudia nevedia, čo by mali chcieť
Je to niečo nové, alebo už to tu niekedy bolo?
Mnohé z toho, čo k nám dnes prichádza v podobe takýchto moderných pojmov, už bolo prebádané aj v minulosti. Podobne je to aj s tým, o čom sa dnes budeme rozprávať. Približne trištvrte storočia dozadu, po druhej svetovej vojne, prišiel s podobným konceptom viedenský lekár Viktor Emil Frankl, zakladať tretej viedenskej školy, psychoterapeutickej školy logoterapie a existenciálnej analýzy.
Frankl si všimol, že ľudia ktorí celý pracovný týždeň usilovne pracujú, potom v nedeľu, v čase, keď si už môžu oddýchnuť, prežívajú nepríjemné pocity napätia, úzkosti a frustrácie. V čase, keď k nim prestali prichádzať podnety zvonku, všetko sa spomalilo, zastavilo, títo ľudia prežívali prázdnotu, cítili sa stratení a nevedeli, čo so sebou. Tento jav nazval psychológ nedeľnou neurózou.
Frankl vnímal človeka orientovaného na zmysel, hovoril o tom, že človek potrebuje hľadať svoj zmysel. No ak ho nenachádza, prežíva obrovskú prázdnotu, ktorú nazval existenciálnou frustráciou. Tú spojil práve s nedeľnou neurózou.
Dnes by sme mohli povedať, že ľudia nevedia čo chcú, alebo ani nevedia, čo by mali, alebo mohli chcieť. A toto je dôsledkom.
Čiže týmto ľuďom chýba zmysel, a preto potom v čase, keď neprichádzajú nijaké podnety zvonku, sa cítia stratení alebo majú zo seba zlé pocity?
Áno, môže to tak byť. Človek, ktorý nežije naplnený život a chýba mu zmysel, môže byť v takejto chvíli konfrontovaný s prázdnotou. Únikom z nej môže byť zahlcovanie sa rôznymi aktivitami, ktoré nás oberajú o možnosť zastaviť sa, spomaliť a reflektovať svoj život.
Je to akýsi bludný kruh. Ak to človek nerobí, v čase voľna bude prežívať veľmi nepríjemné pocity. Aby ich neprežíval, opäť sa len zahlcuje výkonom a aktivitami. Nakoniec, toto je aj priestor pre vznik rôznych závislostí.
Vplyv na deti
Prečo je to tak? Čím to je spôsobené?
To, ako sme sa dostali až sem je z veľkej časti ovplyvnené naším životným príbehom. Tak, ako sme v detstve dostali základy našej reči alebo myslenia, tak, ako sme sa naučili čítať alebo písať, dostali sme aj základy toho, ako budeme neskôr zaobchádzať so svojím časom.
Pokiaľ ide o výkon, u klientov vnímam dve línie, ktorými vplývajú na svoje deti. V tej prvej má rodič presnú predstavu o tom, koľko a akého výkonu by jeho dieťa malo podať. Sú to tí rodičia, ktorí do výkonu svoje deti tlačia. Vychádzajú buď z vlastnej skúsenosti, že im to v minulosti prinieslo úspech, alebo vychádzajú z vlastnej frustrácie, že pre nedostatok svojho snaženia úspech nedosiahli.
V zásade by to nemuselo byť zlé, niektorým deťom to možno aj vyhovuje. Niektoré deti potrebujú takéto podnetné prostredie a dostatok aktivít. Ale aj tu by som si dávala pozor na to, aby mali možnosť samy si zvoliť, aké aktivity chcú robiť. Problém nastáva vtedy, ak ich rodičia vôbec nereflektujú.
„Vezmite vážne svoje potreby a prežívanie, vedome si vytvorte na ne čas a priestor,“ hovorí psychologička Martina Bačová. Foto: archív respondentky
Ak svoje dieťa tlačia do vlastnej predstavy o výkone, zväčša sa dostane do konfliktu, odporu a nebude sa mu v tom ani dobre dariť. A čo je najhoršie, takýmto spôsobom bude narušené jeho vlastné vnímanie seba samého a jeho vlastná hodnota. Takéto dieťa vlastne ani nedostane príležitosť objaviť seba alebo objaviť to, čo by ho v živote bavilo, tešilo, napĺňalo…
Je to správne?
Tu sa potom dostávame k zmyslu a tomu, že pod takýmto vplyvom môže mať v dospelosti problém ho nájsť… Je bežné, že dnešné deti majú štruktúrovaný čas rodičmi alebo nejakými tretími osobami, že majú presne nalinajkované dni, krúžky a nemajú priestor nudiť sa? Je to pre ne vlastne dôležité?
Áno, žiaľ je to bežné, ale je otázne, či je to tak správne. To hľadanie, objavovanie života a jeho zmyslu nie je záležitosťou len dospelého človeka, ide to celým naším životom. Základy vznikajú práve v detstve.
Už rodičia sú dieťaťu vzorom v tom, ako zaobchádzať so životom. Takže áno, je dôležité, aby mali deti dostatok podnetov, aby mali prostredie, v ktorom sa môžu rozvíjať, ale zároveň aby si mohli samy vybrať, čo chcú, aby si to mohli vyskúšať a aby sa nakoniec mohli aj nudiť. Aby mali priestor nájsť samých seba.
Je dôležité nezapĺňať vždy dieťaťu čas, neorganizovať ho a najmä nemať vlastnú predstavu o tom, čo je preň najlepšie. Môžem prísť, môžem mu ponúknuť možnosti a cez seba ukázať, čo všeličo by vlastne mohlo robiť.
Ale mali by sme byť vzorom aj v tom, že nie je dôležitý len výkon, ale aj ten oddych. Správne?
Určite. Ešte je tu jeden typ rodičov, ktorí možno síce nechajú priestor a čas svojmu dieťaťu, ale sami sú veľmi aktívni, zaneprázdnení, stále v niečom angažovaní. Nevytvárajú si priestor pre seba, nereflektujú svoj život, nevedia sa zastaviť. Aj v tomto sú potom dieťaťu vzorom.
Je pravdepodobné, že z takéhoto dieťaťa vyrastie človek, ktorý sa bude v dospelosti tiež veľmi ľahko preťažovať.
Treba si oddych zaslúžiť?
Existuje predstava, že voľný čas si musíme zaslúžiť. Hovorí sa: Najprv práca, potom zábava.
Podobné vety počúvam od klientov, keď sa pozerajú spätne na detstvo. Často tam vidia svojich rodičov ako veľmi aktívnych ľudí alebo seba ako deti, ktoré si nikdy nemohli sadnúť s hrou či s knihou, pretože doma vždy museli niečo robiť. Keď sa niekomu v niečom nedarí, ľudia to zvyknú považovať za lenivosť bez toho, aby sa pozreli, prečo sa im nedarí.
Tiež sa s tým stretávam u rodičov. Odtiaľ plynie predstava, že voľný čas si nemôžeme dovoliť, prípadne si ho musíme zaslúžiť.
Nie je cieľom robiť veci tak, aby sme pri nich aj odpočívali, teda nájsť si vo všetkom nejakú zábavu? Pozerať sa na to tak, že neexistuje iba výkon, ktorý je zlý, a oddych, ktorý je dobrý, ale nájsť balans….
Bolo by skreslené, keby sme sa na výkon pozerali iba ako na niečo zlé. Patrí k tvorivým hodnotám. Tvorivou hodnotou je aj to, že upečieme koláč. Keď pracujeme, tiež niečo vytvárame. Tieto hodnoty nás však stoja námahu.
Na druhej strane sú zážitkové hodnoty, pri ktorých nám stačí iba byť, načúvať. Zážitkovou hodnotou je počúvanie hudby, príjemný rozhovor, pobyt v prírode. Zdôrazňujem, že je to hodnotou, aby sme si uvedomili, že ako je hodnotný výkon, tak je hodnotný aj oddych.
Dôležité je tiež to, že výkon nemá iba jeden protipól, nie je ním iba zážitok či oddych, ale aj zábava, ktorú tiež v živote potrebujeme. Zastaviť sa a tešiť sa, dovoliť si úspech osláviť.
Dôležitá je aj reflexia. Keď si predstavíme výkon ako niečo, do čoho sa ponoríme a zotrvávame v tom, potom sa potrebujeme vynoriť, pozrieť sa na seba z odstupu. Je to čas, keď si môžeme položiť otázky: Robíme to správne? Chceme ísť týmto smerom? Teší nás to? Je to dobré pre náš život?
Ideme „na autopilota“
Čiže sa môže stať, že keď nenastáva reflexia, zobudím sa o 10 rokov a zistím, že to, čomu sa venujem, vlastne vôbec robiť nechcem a že som išiel roky „na autopilota“, plnil položky z „to do listu“, ale neuvedomil som si, že ma to vôbec nenapĺňa a nerobí šťastným. Stretávate sa s tým?
Áno, ľahko sa to môže stať. Ukazuje to, aká dôležitá je reflexia a vedomé zastavovanie sa, vytváranie priestoru a času pre seba a aj pre náročné a nepríjemné životné otázky. Vlastne jediným spôsobom, akým sa k tomuto vieme dostať, je práve spomalenie. Je dôležité viesť k tomu už deti.
Pri rozhovoroch sa stretávam s tým, že naše dni sú také naplnené činnosťami, že si ani neuvedomujeme, čo robíme a ako sa pri tom cítime. Ideme rýchlo ako vlak na autopilota a zastavenie potom môžu sprevádzať problémy. Napríklad, keď ideme na dovolenku a hneď v prvý deň ochorieme.
Toto sa nám deje, ak si pre seba vedome ten čas a priestor nevezmeme. Autopilot však sám o sebe nie je zlý, uľahčuje nám život. Umožňuje nám robiť mnohé činnosti automaticky bez toho, aby nás vyčerpávali. Ale pokiaľ by sme išli iba na autopilota, tak sa uberieme o tento vzácny čas potrebný na reflexiu.
Dôsledkom takéhoto života môže byť vyčerpanie, často až vyhorenie, povrchnosť a nakoniec aj menšia efektivita, horší výkon a neschopnosť byť sám. Človek, ktorý nie je naučený zastavovať sa, ide ako rýchlik a akékoľvek zastavenie sa je ako vybočenie z koľají, ktoré sprevádzajú nepríjemné pocity.
Toto sa stáva nielen na dovolenke. Často je to otázka odchodu do dôchodku alebo úrazu, ktoré spôsobia, že náš čas prestane byť organizovaný zvonku a naplnený aktivitami a nám sa otvára vlastný vnútorný priestor. Keď nevieme, čo s ním, v prvom momente ho budeme prežívať ako veľmi nepríjemný.
Keď sú aj koníčky len o výkone
Nedávno, keď sme sa rozprávali o tejto téme, ste mi povedali, že sa svojich klientov často na sedeniach pýtate, ako trávia voľný čas, a že podľa toho často viete posúdiť, ako so sebou zaobchádzajú, aký majú k sebe vzťah. Aký vzorec tam nachádzate?
Opísala by som to možno na takom príklade. Ľudia, ktorí sú veľmi aktívni a veľmi výkonní v práci, so sebou zvyknú podobne zaobchádzať aj v čase voľna a oddychu. Je pre nich dôležité aj tu dosahovať výkon, byť efektívny, zlepšovať sa v čase… Čo v zásade nie je zlé, ak pritom dokážu dbať aj na dostatočnú regeneráciu a oddych.
Už sme hovorili o zážitkových a tvorivých hodnotách. Keď si vezmeme šport ako výkon, tak sa z neho stáva vlastne tvorivá hodnota. Takýto človek sa určite zlepší vo výkone, určite bude behať alebo bicyklovať rýchlejšie, alebo sa dostane ďalej. No ak to robí iba takto, oberá sa o tú zážitkovú hodnotu.
Aké to má dopady, ak je všetko, vrátane koníčkov, len o výkone?
Títo ľudia sa dostávajú do ďalšieho vyčerpania. Oberajú sa o zážitky, ktoré by im tieto činnosti inak mohli priniesť.
Naučiť sa spomaliť
„Ľudia často majú pocit, že ak nebudú rýchli, ak nebudú stále aktívni, niečo dôležité im v živote utečie. Paradoxne, opak je pravdou, život nám prestane tak rýchlo utekať iba ak dokážeme spomaliť,“ povedali ste raz. Je spomaľovanie niečo, čo sa musíme vedome učiť?
Áno, je to veľmi dôležité pre náš život. Pokiaľ sme sa schopnosti spomaliť neučili v detstve, v dospelosti to budeme nachádzať oveľa ťažšie. No potrebujeme sa učiť vedome a aktívne vytvárať čas pre seba, keď chvíľu nič nemusíme. Vtedy zvykne prísť aj ticho, ktorého sa často bojíme. Tak, ako pri všetkých strachoch a nepríjemných pocitoch, máme tendenciu od nich utekať. No dôležité je, aby sme ich ustáli.
Keď sa nám to podarí, môžeme sa v tichu stretnúť sami so sebou, čo nás v konečnom dôsledku môže len obohatiť. Môžeme tu objaviť sami seba. Nájsť, čo nás robí v živote šťastnými, čo nás napĺňa… Vieme v ňom reflektovať svoj vzťah k životu a aj k svetu okolo nás.
Čiže si nemusíme pri každej voľnej chvíli, ktorú máme, zapínať napríklad podcast, púšťať film, seriál… Skrátka neustále sa niečím zahlcovať.
Je veľmi dôležité presne toto neurobiť, skúsiť aspoň nachvíľu sedieť v tichu. Naozaj toho nemusí byť veľa, stačia krátke chvíľky cez deň, keď sa takto dokážeme zamyslieť a pozerať pred seba. Je totiž veľký rozdiel v tom, či žijeme vyplnený život, v zmysle vyplnený aktivitami 24/7, o ktorých často ani nevieme, prečo ich robíme, alebo žijeme život naplnený. Naplnený znamená, že si aktívne a vedome volíme to, čo nás teší a napĺňa.
Neznamená to, že nás v živote nepostretne niečo ťažké, nepríjemné, niečo, čo sme si nevybrali. Ale znamená to, že sa vždy slobodne rozhodneme, ako so svojím životom budeme zaobchádzať.
Ako sa zastaviť?
Nedávno som počula myšlienku, ktorá vo mne zarezonovala a týkala sa práve výkonu a nášho zamerania naň a na úspech. Často sa preto venujeme sebarozvoju a neustálemu zlepšovaniu sa, no pre niekoho môže cesta sebarozvoja znamenať to, že sa zastaví. Čo vy na to?
Určite, myslím si, že to platí úplne pre nás všetkých. Akurát nie každý to dokáže v živote objaviť.
Ako na to?
Vytvorme si pre seba priestor a čas. Spomaliť môžeme kdekoľvek. Spomaliť môžeme pri jedle, pri chôdzi, pri rozhovoroch… Potrebujeme sa otvoriť novým zážitkom, vedieť napríklad oslavovať, alebo si dopriať vo svojom živote niečo radostné. Je dôležité dovoliť si oddychovať, no nielen raz ročne v čase dovoleniek, ale dopriať si oddych pár minút kedykoľvek každý deň.
Potrebujeme si dovoliť niekedy aj vôbec nič nerobiť, len tak sedieť, pozerať pred seba, nechať plynúť naše myšlienky.
O podcaste Nevyhorení
Duševné zdravie, well-being, osobnostný rozvoj či zdravé pracovné prostredie. To sú oblasti, ktorým sa bude venovať prvá podcastová séria magazínu Forbes a úspešného projektu Nevyhorení.
Pri každom diele nájdete aj dodatočné zdroje k téme či tipy na zaujímavé čítanie, pozeranie a počúvanie od autorky aj odborníkov, ktoré budeme posielať tiež formou nášho newslettera Nevyhorení. Prihlásiť sa na jeho odber môžete TU.
Podcast Nevyhorení vám prinášame každý druhý utorok na Spotify, v Google podcastoch či v Apple podcastoch. Nezabudnite si nastaviť odber, aby vám neunikla žiadna nová epizóda.
Ďakujeme partnerovi podcastu Titans freelancers.
