V najnovšej epizóde podcastu Nevyhorení hovoríme so psychologičkou Lenkou Uherovou o dôležitosti sebapoznania. „Zvláštnym paradoxom je, že až keď spoznám sám seba a akceptujem to, kým som, dokážem sa meniť a rásť,“ hovorí.
V rozhovore sa dozviete:
- prečo je sebapoznanie jedným z pilierov duševného zdravia a čo nám môže priniesť,
- ako vplýva napríklad na naše vzťahy,
- aké sú nástrahy dnešnej doby,
- ako spoznať samého seba,
- ako sa prijať a mať sa viac rád.
Vo svojej praxi pracujete formou pozitívnej psychológie. Skúsme na úvod opísať, o čo vlastne ide, keďže okolo tejto témy vládne veľa mýtov. A aký je rozdiel medzi pozitívnou psychológiu a pozitívnym myslením?
Často sa stretávam s neporozumením a zamieňaním pozitívnej psychológie a pozitívneho myslenia. Z môjho vlastného presvedčenia a skúseností považujem pozitívne myslenie za nebezpečný fenomén, ktorý môže byť značne toxický, pokiaľ je používaný veľmi často a nevhodne – najmä pri ľudskom prežívaní. Pretože nútiť sa pozitívne vnímať veci, ktoré sú naozaj negatívne, na nás vytvára akúsi formu násilia. Akoby som sa nemohol cítiť tak, ako sa v skutočnosti cítim. Týmto pádom deformujem aj svoje vlastné vnímanie.
Na druhej strane, pozitívna psychológia pracuje s pozitívnym vzťahom k samému sebe, k vlastnej individualite, k svojmu bytiu. Neznamená to, že všetko na mne je úplne super, perfektné a strašne fajn, ale že si dovolím všetky časti svojej osobnosti vnímať, poznávať a akceptovať. Nie všetky sa mi musia nutne páčiť, ale dokážem si s nimi vytvoriť vzťah, ktorý je pozitívny.
Sila akceptácie
„Tá najväčšia sila vychádza z okamihu, keď prijmem, že to, kým som v tomto momente, je dosť dobré.“
O vnímaní a akceptovaní sa budeme rozprávať. Na vašej webstránke som objavila pekný citát, ktorý s tým súvisí: „Zvláštnym paradoxom je, že až keď spoznám sám seba a akceptujem to, kým som, dokážem sa meniť a rásť.“ Povedzte mi o to viac.
Je to takzvaný paradox zmeny. Často sa ma aj moji klienti pýtajú, čo to znamená. A trošku ich to dráždi. Je to výrok Carla Rogersa a hovorí v ňom o tom, že keď naozaj akceptujem, kto som, tak práve v tej akceptácii vyvrie sila, ktorá mi umožní sa zmeniť. Ja vyrastiem a „aktualizujem sa“, tým pádom sa stanem lepším človekom, ale bez cieľa, aby to tak bolo.
Čiže, naozaj tá vnútorná a najväčšia sila vychádza z okamihu, keď prijmem, že to, kým som v tomto momente, je dosť dobré.
Psychologička Lenka Uherová v podcaste Nevyhorení. Foto: archív Lenky Uherovej
Na to sa asi musíme aj dostatočne dobre poznať. Aká je vaša skúsenosť v tejto oblasti? Poznajú ľudia dostatočne samých seba?
Práve sebapoznávanie tvorí 95 % mojej práce a to, čomu spolu s klientom venujeme najviac energie. Opäť budem citovať jedného neurológa z Ameriky, ktorý povedal, že najviac trápení, psychologických neduhov a diskomfortu vyplýva z neschopnosti byť sám so sebou a so svojím prežívaním v jednej prázdnej miestnosti.
Tento výrok je hlboký v tom, že my ľudia sa naozaj neustále stimulujeme všelijakými podnetmi, zážitkami, všeličím možným, pretože byť sami so sebou, so svojím prežívaním, myšlienkami a pozorovať sa v tom, je pre nás nepríjemné. Spôsobuje nám to nepohodlie.
A práve proces sebapoznávania a sebauvedomovania túto energiu uvoľňuje. A ja tým pádom môžem byť sama sebe príjemným spoločníkom.
Bolo to tak aj v minulosti, že ľudia neboli schopní byť sami so sebou? Alebo to súvisí s dnešnou dobou, keď máme milión možností prekrývať to, čo sa v nás deje?
Ťažko sa mi k tomu adekvátne vyjadruje, keďže som v minulosti nežila, ale môžem to interpretovať podľa toho, ako vnímam, že žili ľudia.
To, čo momentálne žijeme my, by som nazvala dobou prestimulovanou. Ešte pred 20 či 30 rokmi naši rodičia končili v práci napríklad o tretej – štvrtej. A skutočne aj skončili prácu. Dnes si neviem úplne predstaviť, že s tou stimuláciou skončíme presne v tú hodinu, keď naši rodičia. Oni odišli a boli nedostihnuteľní.
Teraz to tak proste nie je, keďže žijeme dobu virtuálnu. Sme dostihnuteľní nonstop. Hocikedy vám môže niekto zavolať, neustále zažívame kontakt. A či ide o urbanizáciu, prostredie a akékoľvek iné stimuly, náš mozog je niekoľkonásobne viac bombardovaný ako v minulosti.
Doba napreduje, avšak náš mozog nestihol prejsť takou evolúciou. My mu tým pádom musíme trochu pomôcť a vytvoriť mu priestor a čas, aby dokázal integrovať všetky stimuly, podnety a informácie, ktoré ho bombardujú zvonku.
Byť so svojimi myšlienkami
„Keď dlhodobo nedávame priestor svojim emóciám a odrazu ho získame, na začiatku sa vyplavia práve tie nepríjemné pocity a spôsobujú nám diskomfort. No netreba sa toho zľaknúť.“
Ako na to?
Dopriať si každý deň chvíľku, keď sme len sami so svojimi myšlienkami. Viem, čo si asi teraz pomyslia čitatelia. Že im to je nepríjemné, že ich zaplavuje, alebo si vtedy začínajú všímať samých seba až príliš, veľmi sa pozorujú. Rozumiem tomu.
Môj mentor tento proces popisuje na metafore s fľašou šampanského. Celé je to v nej rozhrkané a v napätí. Keď to dlhodobo držíme pod zátkou, tak je prirodzené, že to prvé, čo vyjde po otvorení, je tresk. Až po ňom prichádza sladká časť, ku ktorej sa chceme dostať.
Podobne je to aj s našimi emóciami. Keď im dlhodobo nedávame priestor, alebo ich potláčame, tak sa na začiatku vyplavia práve tie nepríjemné pocity a spôsobujú nám diskomfort. No netreba sa toho zľaknúť.
Pretočme zmysly dovnútra
„Tak ako náš mozog musí mať spánok, aby sa regeneroval, naša duša potrebuje, aby sme boli v kontakte so svojím bytím.“
Čo to vlastne znamená poznať samého seba, alebo sa spoznávať?
Tejto téme sa venuje mnoho literatúry – psychologickej, vzťahovej, neurologickej, psychoneurologickej… A rôzni autori používajú aj rôzne názvy. Niekde hovoria o sebauvedomení, seba-vedomí, aj o mindfulness, self-awareness a podobne.
To, čo si pod tým môžeme predstaviť, je, že všetky svoje zmysly na chvíľu pretočíme dovnútra. Začnete si všímať, vnímať a poznávať všetky podnety vychádzajúce zvnútra, z vášho tela, mysle, z vášho prežívania…
Tak, ako sa celý deň venujeme tomu, čo prichádza zvonku, spracovávame to a analyzujeme, tak si skúsme predstaviť, že ten pohľad pretočíme dovnútra.
Napríklad, keď sa rozprávam s nejakou kamarátkou, tak si skúsim na chvíľku všimnúť (samozrejme, ďalej ju popritom počúvať), aký je to pocit, keď sa spolu rozprávame. Alebo ako sa cítim vo svojom tele, keď počujem tohto šéfa rozprávať? Aký je to pocit, pozerať sa von oknom z tohto autobusu? Ako sa mi prejavuje ten pocit na tele?
Niekto by sa mohol pýtať, prečo vôbec niečo také robiť? Čo nám to môže priniesť?
Je to jedlo pre dušu. Práve toto je to, čím sa živí naša duša. Ako náš mozog musí mať spánok, aby sa regeneroval, naša duša potrebuje, aby sme boli v kontakte so svojím bytím.
Ak chceme byť duševne zdraví, potrebujeme sa o svoju dušu postarať. A akúkoľvek knihu ohľadom psychoterapie, psychológie či duševného zdravia otvoríte, nájdete tam tému sebauvedomenia.
Chce to cvik
„Starostlivosť o dušu spočíva v tom, že si všetko všímam, ale nehodnotím to. Ak tomu pridávam hodnotenie, ide o úzkostné pozorovanie.“
Prečo to teda my ľudia nerobíme? Ja osobne mám aj pocit, že o tom ani nie je dostatočné povedomie…
Ja by som možno ponúkla taký pohľad, že ono je to naozaj ťažké, skúšať to len tak sám od seba. V našom vnímaní seba máme akési spektrum, ako to vnímame a ako vyhodnocujeme to, čo sme spozorovali.
Na jednej strane sa môžeme disociovať, teda že necítim nič a ničím sa nezaoberám. Na otázku: „Ako sa cítite pri tomto?“ človek odpovedá: „Neviem.“ A potom je tu druhý extrém. Že to, čo vnímame, začneme hodnotiť. Práve tým hodnotením sa vytvára obrovský diskomfort, presný opak toho, čo sme povedali na začiatku.
Starostlivosť o dušu spočíva práve v tom, že si všetko všímam, ale nehodnotím. Keď veciam začnem pridávať hodnotenie – napríklad „Takto by som sa nemala cítiť.“ „Toto by som si nemala myslieť.“ „To je hrozné, že to takto je.“ – tak to už nie je sebapoznávanie. To je takzvané úzkostné pozorovanie.
Práve v začiatkoch si to môžeme ľahko zameniť. Povieme si, že sa už nebudeme toľko pozorovať, lebo nám to ubližuje, spôsobuje nám to úzkosť… To správne, akceptujúce, prijímajúce a nehodnotiace pozorovanie si vyžaduje trochu cviku.
Bonusom sú lepšie vzťahy
„Až vtedy, keď spoznám sám seba a plne akceptujem to, kým som, dokážem to aj s druhými ľuďmi.“
Moje osobné pozorovanie je také, že my ľudia venujeme oveľa viac energie tomu, ako premýšľajú a vnímajú veci ľudia okolo nás. Vieme donekonečna rozoberať to, čo niekto povedal, ako to myslel, ale vôbec to nerobíme so sebou. Je to tak?
Áno, je mi z toho smutno. Väčšinu mentálnej energie potom investujú ľudia do vecí, ktoré nedokážu ovplyvniť a ktoré si interpretujú sami. Čo si kto myslí, ako ma kto vníma a čo odo mňa potrebuje.
Keby sme aspoň časť tejto mentálnej energie investovali do toho, ako sa s týmito ľuďmi cítim ja, čo potrebujem v týchto vzťahoch a o čom premýšľam v danej situácii… Nielenže sa mi uľaví, lebo prestanem investovať energiu do niečoho, čo neviem ovplyvniť, ale prichádza aj vedľajší účinok sebapoznávania – máme lepšie vzťahy.
Ako hovoril Abrahám Maslow, tak až vtedy, keď sám seba spoznám a plne akceptujem to, kým som, dokážem to aj s druhými ľuďmi. Pretože ak ja sám seba nedokážem akceptovať, tak tie isté charakterové črty vnímam v druhých ľuďoch a rovnako ich odmietam.
Veľa z nás žije často len vo sfére činov a akcií. No keď sa nad nimi nezahĺbime a nepremýšľame nad tým, ako vlastne chceme mať a prečo robíme to, čo robíme, tak môžu byť naše akcie nesprávne namierené. Ako to vnímate vy?
Poviem to na príklade, ktorý si všímam vo svojej praxi. Ľudia robia v živote nejaké rozhodnutia. Takúto školu dokončím, potom si spravím takéto štúdium, potom sa zamestnám v takejto firme, potom sa vydám touto cestou, teraz sa ožením či vydám… Takýto človek potom príde do mojej kancelárie a povie mi, že nie je šťastný. „Mňa nenapĺňa to, čo robím. Žijem len v takom škrečkovom koliesku,“ povie.
Na tomto príklade chcem ukázať, že neexistuje jeden životný štýl, ktorý je správny a urobí človeka šťastným. Mojím cieľom a cieľom aj toho sebauvedomenia je, aby sme rozhodnutia, ktoré robíme, robili plne vedomí. To znamená, že idem študovať túto školu, pretože to tak cítim. Alebo urobím niečo iné, čo potrebujem. Tým pádom sa mi nemôže stať, že si zrazu 45-ročný poviem, že to, čo žijem, sa mi vôbec nepozdáva.
Zlé emócie neexistujú
„Emócia je automatická reakcia organizmu na podnet, my si ju nevyberáme. Tak ako ju môžeme odsúdiť?“
Aké sú ešte dopady nedostatočného sebapoznania?
Sú to rôzne pocity diskomfortu, či už pocity úzkosti, nepohodlia, tenzií, melanchólie, fóbií či akési depresívne ladenie. Práve toto ladenie spočíva často v tom, že sa ten človek naozaj nepozná. Má o sebe vytvorený deformovaný obraz, ktorý sa mu nepáči, ktorý nechce žiť.
Cez sebapoznávanie sa však dokážem pozrieť na všetko, čím som a všeličo môžem zistiť. Nie všetko sa mi bude úplne páčiť a pozdávať. Možno sa o sebe dozviem, že žiarlim v nejakých situáciách, možno zistím, že v nejakom kontakte s konkrétnym človekom cítim zlosť. Možno objavím emócie, ktoré sú všeobecne považované za zlé. Avšak v biológii a psychológii neexistuje zlá emócia.
Emócia je automatická reakcia organizmu na podnet. My si ju nevyberáme, tak ako ju môžeme odsúdiť? To je jedna časť – dovoliť si cítiť aj tieto emócie, dovoliť, aby boli v mojom repertoári prežívania. A tá druhá časť, ktorá je ešte ťažšia, je prijať to.
Keď sa ešte rozprávame o dôsledkoch nedostatočného sebaspoznávania, napadlo mi, že vlastne ani nemusíme odhaliť príčinu svojho problému a reagujeme len na dôsledky. Napríklad, keď sa mám zle, tak si dám pohár vína, alebo si vyvŕšim svoj hnev na nejakej inej osobe. Stretávate sa s tým tiež?
Určite. Keď si nie som vedomá toho, ako sama ovplyvňujem kvalitu svojho života, tak sa mi môže zdať, že mi celý svet krivdí, všetci sú na mňa zlí a nikto mi nerozumie. Pretože ja nerozumiem sama sebe.
Ako vyjadrujem svoje potreby okoliu, keď sú nezrozumiteľné? A vyjadrujem ich vôbec? Aké vzťahy vytváram bez toho sebauvedomenia? Vytváram vzťahy, v ktorých má ten druhý vedieť, čo potrebujem a kedy?
Ja osobne mám veľa vzdelávania v oblasti psychológie a neviem povedať, čo, kto, kedy a ako potrebuje. Vždy sa snažím ľudí učiť, aby dokázali byť v tomto zrozumiteľní. Pretože ak chceme mať pekné vzťahy, tak k tomu potrebujeme aj trochu sebapoznania.
Ešte by som dodala, že ľudia nie sú dobrí alebo zlí. Ľudia majú potreby, ktoré sú neutrálne. A majú rôzne spôsoby napĺňania týchto potrieb. Niektoré z nich sú negatívne, neefektívne, dokonca zraňujúce alebo až nelegálne. No čím viac sme si vedomí týchto potrieb a toho, akú stratégiu si volíme, tým lepšie sa vieme rozhodovať.
Keď svoje potreby dokážeme pomenovať, je to obrovská osobná moc. Chytám svoj vlastný život za opraty a nevnímam to tak, že môj život má v rukách osud, ale ja sama.
Práca s telom
„Neprináša nám úžitok krútiť sa stále len v myšlienkach. Do svojho prežívania by sme mali priniesť aj telo.“
V úvode podcastu som spomenula, že v sebapoznávaní môže výrazne pomôcť terapia. Čo ešte môže byť užitočné?
Ja som veľký fanúšik práce s telom – a teda na telo orientovanej terapie. Pretože sme vlastne jeden celý funkčný organizmus. Neprináša nám úžitok krútiť sa stále len v myšlienkach, ale priniesť do svojho prežívania aj telo. Všímajte si, ako reaguje.
Spomenula by som aj môj obľúbený model od psychiatra Petra Levina, ktorý vďaka tomuto pomáhal klientom s traumou, aby znovu boli okej. Tento model sa volá SIBAM podľa začiatočných slov v angličtine.
- S ako sensation, čiže nejaký pocit, telesný pocit. Môže to byť napríklad teplo, zima, tlak, uvoľnenie, bodavý pocit, tenzia, uvoľnenie….
- Potom je tam I ako image, čiže aké predstavy mám z toho podnetu, aké obrazy to vo mne vyvoláva.
- B je behaviour, čiže správanie. Ako sa to prejavuje? Ako sa ja prejavujem? Mám potrebu prechádzať sa, klepkám si prstami, pohybujem sa, potrebujem si objať kolená…?
- Potom je tam A ako affect, teda emócia. Akú emóciu pritom cítim? Hnev, zlosť, frustráciu, natešenie, prekvapenie, vzrušenie…?
- Napokon je to M ako meaning. Aký to pre mňa celé má zmysel? To môžu byť rôzne analýzy. Znamená to pre mňa, že…
Toto je celé spektrum, no aj keď si dokážem všímať aspoň jednu z piatich častí, aj to je dobré. Ak je to pre vás náročné, začnite vždy od tej najľahšej. Či už je to telesný pocit, obraz, myšlienka, emócia, alebo ako sa to prejavuje na vašom správaní. A zostaňte pri tom, čo je vám komfortné a bezpečné. Vtedy viete získať najlepší kontakt so svojím prežívaním.
Necítiť sa ako obeť
„Nebojte sa z konkrétnej situácie na chvíľu odísť a dať si minútku-dve na sebauvedomenie.“
Pre mnohých ľudí môže znieť ako sci-fi uvedomovať si všetky tieto veci, ktoré ste vymenovali, práve v náročnej situácii. Napríklad počas konfrontácie so šéfom alebo pri hádke s partnerom. Často nám to všetko akoby „vypne“. Ako sa k tomu dopracovať?
Nemusí to byť práve v tej konkrétnej situácii. Môžeme to urobiť hocikedy, keď nám to napadne. Ak je to dve hodiny po tom, čo sa stal nejaký incident, aj vtedy je to ešte stále relevantné a legitímne. Nemusím spomínať na to, ako som sa cítila vtedy, keď sa to dialo. Môžem sa zamerať na súčasné prežívanie. Ako sa cítim teraz, keď na to spomínam? Čo to so mnou robí a ako sa má moje telo v tom, ako reaguje na tú spomienku?
Možno tam už budú prítomné aj iné emócie a je to v poriadku. Nemusím sa vďaka tomu cítiť ako obeť situácie, ale začnem cítiť akú-takú schopnosť mať to pod kontrolou, lebo zrazu, keď už mám tieto informácie, môžem urobiť vedomé rozhodnutie.
Často sa k takýmto situáciám už nechceme vracať. Potlačíme ju, pretože to bolo také nepríjemné, že je nám až fyzicky nepríjemné sa tým ďalej zaoberať. Čo toto môže spôsobiť?
Náš vegetatívny nervový systém reaguje spôsobom útek, útok alebo zamrznutie. A niektorí ľudia majú tendenciu zareagovať práve tým zamrznutím a zablokovaním. Verím tomu, že je to veľmi nepríjemné, lebo to neumožňuje človeku sa v tej situácii o seba postarať. Ja by som v tomto ľudí rada povzbudila, že napriek tomu, že to príde neskôr, aby sa zamerali na to, čo v tej situácii potrebujú.
Ako sa nabudúce môžem o seba lepšie postarať? A keď neviete, tak sa skúste vrátiť úplne na začiatok. Ako sa mám teraz, keď na to myslím? Ako by som chcela vo svojich predstavách reagovať inak, aby som sa cítila lepšie? A môžeme pátrať po spôsoboch.
Už to, že o tom človek rozpráva a vo svojich myšlienkach to prežíva inak, dodáva organizmu korektívnu skúsenosť. A akýsi návod, že sa to dá inak. Môžu to byť také jemné začiatky.
Môžeme si dovoliť z konkrétnej situácie na nejaký čas odísť, dať si minútku-dve na sebauvedomenie, na to, čo potrebujem, prečo to tak potrebujem. Možno sa stane, že keď sa vrátim a nepoviem nič, ale už aj tak som integrovala niektoré z tohto prežívania, tým pádom už nebudem v takom intenzívnom zamrznutí.
Rozhovor ako stratégia
„Aby sme dokázali všetky emócie spracovať, máme veľmi bohatý slovný repertoár. Emócie regulujeme tak, že o nich hovoríme.“
Môže nám pomôcť aj spätná väzba od okolia? Napríklad sa o tom rozprávať s blízkymi?
Rozhovor je liečivá stratégia. V mozgu máme také obrovské rečové centrum, ako nemá žiadne zviera. A je to práve preto, lebo máme veľmi bohatý emočný svet. Aby sme všetky tieto emócie dokázali pomenovať a spracovať, máme aj veľmi bohatý slovný repertoár.
Svoje emócie regulujeme tak, že o nich hovoríme. Napríklad malé dieťa, ktoré nevie pomenovať, ako sa má a čo sa mu deje, reaguje plačom. Zažíva diskomfort, vyjadruje hnev… Keď mu neskôr pomôžem pomenovávať veci, ktoré cíti a potrebuje, radšej bude využívať túto stratégiu ako hádzanie sa o zem. Pretože takéto výlevy sú energeticky veľmi náročné. Čiže, dieťa reguluje svoje emócie tým, že ich vie pomenovať. A dospelí takisto.
Ak často zažívame takéto zaplavovanie, ako spomínate, tak to môže byť tým, že nedostatočne poznáme samých seba?
Správne. A možno máme nedostatočný repertoár pomenovania emócií. Ja používam u seba v práci tzv. kruh emócií, dá sa to nájsť aj na internete a tam je pomenovaných okolo 78 emócií.
Okrem toho, mám vytlačený zoznam všetkých ľudských, psychologických potrieb. A keď sa s klientom snažíme zlepšovať sebapoznávanie, tak si vyberá z toho zoznamu. Hovoríme o tom, ako sa cíti z tých 78 emócií a aká je potreba, ktorú nám tá emócia tlmočí.
Tým pádom sa aj učí, čo mu môže chýbať, keď cíti túto emóciu. Emócie slúžia mozgu alebo nášmu organizmu na to, aby nám povedali, že sa máme zaoberať konkrétnou potrebou.
Ako prijať samého seba?
„Je to nikdy nekončiaci proces, v rámci ktorého si zvolím sebaakceptáciu ako životný štýl.“
Ďalším krokom sebapoznávania je prijať to, čo pri tom sebapoznávaní objavíme. Ako na to?
O tomto je celá filozofia. Mám silnú potrebu povedať, že neexistuje bod, ktorý keď dosiahnete, tak to už máte navždy uložené. Je to nikdy nekončiaci proces, v rámci ktorého si zvolím sebaakceptáciu ako životný štýl. Pretože verím tomu, alebo chcem veriť tomu, že keď budem akceptovať to, aká v skutočnosti som, iba vtedy môžem prežiť skutočný, vedomý život a mať vedomé vzťahy s ľuďmi.
Že v tých vzťahoch nie je nejaký fiktívny obraz Lenky, ale tá naozajstná Lenka, s naozajstným potrebami, s jej skutočnými emóciami.
Veľa ľudí sa snažím k tomuto motivovať, pretože naozaj verím v to, že moja skutočná verzia je tá najlepšia. Úplne najradšej trávim čas a najpríjemnejšie sa cítim s tými ľuďmi, ktorí sú naozajstní, z ktorých cítim tú človečinu. Že mi aj vedia povedať, keď sa na niečo hnevajú. Je to pre mňa prirodzenejšie a príjemnejšie, ako keď sa človek na štyri mesiace odmlčí.
Keď uverím tomu, že moje skutočné ja je to najlepšie, prestanem si potom deformovať to, kto som, a dokážem to prijať tak, ako to je. Že tá Lenka je niekedy aj detinská a na niečo precitlivená. Keby som v tom išla do obrannej reakcie, už zase nevytváram skutočný vzťah.
Carl Rogers pracoval s mladými delikventami s teóriou, že ľudia sú od prirodzenia dobrí. Pracoval s nimi tak, že ich chcel spoznať. A chcel im pomôcť, aby akceptovali to, čo spolu spoznajú.
Ani jednému sa nezhoršilo správanie. Práve naopak. Hovorím to preto, lebo častokrát sa ma ľudia pýtajú, že ako to bude vyzerať, ak budem akceptovať, že som napríklad lenivá. No skutočnosť je taká, že to, že to akceptujem, neznamená, že si aj volím, že teraz chcem byť len lenivá. Ja len akceptujem, že mám rôzne časti. A iba vtedy, keď akceptujem všetky do jednej, akceptujem seba.
Cítiť to na vzťahoch, na tom, ako naplňujúco svoj život žijem, či si dovolím cítiť a napĺňať svoje potreby, hovoriť o nich… A nakoniec, či dokážem akceptovať ľudí, ktorí majú podobné vlastnosti ako ja.
Čo nám ešte môže pomôcť mať sa viac rád?
Niekedy dávam robiť mojim klientom aktivitu, v rámci ktorej sa majú opýtať ľudí okolo nich, ako sa s nimi majú a čo si na nich vážia. A veľakrát zostanú prekvapení, aké rôzne charakterové črty si všimnú.
Často ich to povzbudí, že ich dokážu druhí ľudia vnímať takto, prijímať ich a mať ich radi. Potom je čas na nich, aby sa dokázali vnímať aspoň takými očami, ako ich vníma blízke okolie.
Keď nám iní ľudia povedia pekné veci, môže to byť pre nás palivo, aby sme si tiež všímali naše prednosti a veci, ktoré si na sebe vážime. Potom môžeme vďaka tomu prijať aj to, čo sa nám až tak nepáči. Lebo to nás robí ľuďmi.
Celý rozhovor s Lenkou Uherovou si môžete vypočuť v novej epizóde podcastovej série Nevyhorení na Spotify, v Google podcastoch či v Apple podcastoch. Nezabudnite si nastaviť odber, aby vám neunikla žiadna nová epizóda.
Ďakujeme partnerovi podcastu TITANS freelancers.
Vašu spätnú väzbu na podcast, odkazy alebo tipy na témy či hostí môžete posielať na [email protected]
