Povesť hokejového talentu ho sprevádza už od dorasteneckých čias. Za Košice hral ako 14-ročný v tíme do 18 rokov, potom odišiel do sveta. Cez Salzburg a Hradec Králové sa dostal do Fínska a v tretej sezóne na severe, akurát pred olympijským turnajom v Pekingu, sa ako 17-ročný prepracoval do seniorského tímu TPS Turku.
Juraj Slafkovský, bronzový medailista z olympijských hier a najužitočnejší hráč pekinského turnaja, sa postupne udomácňuje v klube NHL Montreal Canadiens, ktorý ho ako historicky prvého Slováka draftoval z prvého miesta.
Prečítajte si úryvky rozhovoru o Jurajových hokejových začiatkoch, o zákulisí olympijského turnaja aj o peniazoch, ktorý vznikal na jar na linke Bratislava – Turku.
Fínsky hokej
Z Košíc ste odišli už ako 14-ročný. Ako sa rodili jednotlivé rozhodnutia, kam sa pôjdete učiť hrať hokej?
Už dopredu som vedel, že najlepšie by pre mňa bolo ísť niekam do Fínska. Ale predtým som si chcel vyskúšať aj nejaký iný štýl, bol som sa preto ukázať v Salzburgu. Vzali ma a musím povedať, že tam boli výborné podmienky.
S rodičmi sme si však hovorili, že by mi prospelo, keby som sa posunul na ešte lepšiu úroveň hokeja. Prišla možnosť ísť do Česka, do Hradca Králové, odohral som tam sezónu za dorast a za juniorku.
Ponúkali mi, nech zostanem, ale už v Salzburgu sa na mňa bol pozrieť manažér z TPS Turku. Vtedy u nich hral aj Samo Kňažko (spoluhráč z reprezentácie a tiež bronzový medailista z olympiády). Máme rovnakého agenta a manažérovi som sa zapáčil – že by ma chceli. Tak som sa ako 15-ročný presunul do Fínska.
Ako je to s kvalitou dorasteneckých líg? Hovorí sa, že tá vo Fínsku je najlepšia. Je to tak?
Ja som hral v štyroch dorasteneckých ligách – na Slovensku, v Česku, v rakúsko-maďarskej lige a vo Fínsku – a z nich je jednoznačne najlepšia fínska. Aj úrovňou mimo ľadu.
Musel skôr dospieť
Čo to znamená? Skôr materiálne a technické veci, alebo to, ako vedia robiť hokej?
Najväčší rozdiel bol v kvalite a intenzite tréningového procesu a tréningov hokejových zručností. Veľmi zaujímavé bolo z môjho pohľadu aj to, že už v chlapčenskom veku s nami rozoberali videá. Pred zápasom sa robila analýza súpera, to som dovtedy nezažil.
Doba sa však posunula a neviem, ako to teraz funguje na Slovensku. Možno je to aj u nás bežné. Vtedy to však bola pre mňa najväčšia novinka.
Juraj Slafkovský (vľavo) v súboji s Jackom Roslovicom z Columbus Blue Jackets. Foto: SITA/AP
Keď ste v štrnástich rokoch odišli sám do sveta, s čím ste mali najväčšie problémy?
Chýbali mi najmä rodičia a kamaráti, samozrejme, keďže som bol v podstate ešte dieťa.
Bývať v tak mladom veku sám, vedieť sa o seba postarať, to ste zrejme aj rýchlejšie dospeli, nie?
Určite. Naučil som sa variť, sám si tiež operiem, to by som sa doma tak rýchlo nenaučil. Je to benefit, jasné.
Ako často vás navštevovali rodičia?
Občas prišli na výlet, ale dlhšie spolu sme boli až doma v Košiciach po sezóne.
Čo vám Fínsko dalo po hokejovej stránke?
Naučili ma predovšetkým osobnej disciplíne. Tiež som nebol veľmi korčuliarsky typ a tu ma priam prinútili veľa korčuľovať, jazdiť po ľade. To je z môjho pohľadu to najdôležitejšie, čo som potreboval, keď som sem prišiel. Práca na korčuľovaní a disciplíne aj mimo ľadu, v posilňovni.
Dokonalosť tvoria maličkosti
Meriate 192 centimetrov – vždy ste boli vyšší, než sa na váš vek očakávalo?
Áno, vždy som bol o pol hlavy, o hlavu vyšší od kamarátov aj spoluhráčov.
Basketbalová postava nie je na korčuľovanie úplne ideálna, napríklad o Zdenovi Chárovi často odborníci hovorili, že pri tej výške sa musí telo na ľade naučiť trochu inak správať.
Je to pravda, navyše ja som bol vždy aj ťažší. Potom je trochu zložitejšie ťahať tú váhu po ľade, jazdiť s ňou. Ale už som si zvykol, už sa cítim vo svojom tele dobre.
V Denníku N o vás robili anketu so skautmi a novinármi. Pýtali sa ich, v čom sa môžete zlepšovať. Spomenuli, že napríklad v bránení, ale zaznel aj názor, že vo všetkom, veď ešte nemáte ani 18 rokov. Ako to vidíte vy? Máte nejaký plán, v čom sa najviac potrebujete zlepšiť?
Ľudia si všímajú najmä góly a prihrávky na ne, alebo to, že človek meria povedzme 195 centimetrov. Lenže veľmi dôležité sú aj rôzne maličkosti, vďaka ktorým si vytvoríte viac priestoru na ľade, a teda viete streliť aj viac gólov.
A tie maličkosti sa môžete dobre učiť z videa. Preto spolupracujem s jednou americko-kanadskou firmou, ktorá robí analýzy aj pre Connora McDavida (najproduktívnejší hokejista v súčte posledných siedmich sezón NHL). Veľmi si to pochvaľujem, ich rozbory mi pomáhajú. Všímajú si najmenšie detaily, ktoré by mi v živote nenapadli.
Firma robí analýzu vašej hry a dáva vám spätnú väzbu?
Áno. Firmu vlastní Adam Oates, bývalý skvelý hráč NHL, on ju založil, ale na rozbory má tím špecialistov. Ja som sa k nemu dostal cez Petra Cehlárika (spoluhráč z reprezentácie a bronzový medailista z olympiády).
Rozoberajú približne môj každý druhý zápas, pripravia z neho takých 10-15 klipov. Snažia sa vystihnúť najmä situácie, ktoré by som mohol riešiť lepšie. Maličkosti, ktoré si nevšimnete. Je to taká individuálna pomoc, hokejové doučovanie, ktoré sa nerieši cez klub, ale zabezpečujem si ho sám.
Juraj Slafkovský (vpravo) sa zdraví s kolegom v drese Montrealu Canadiens, útočníkom Filipom Mešárom, Šimon Nemec, v strede. FOTO: SITA, AP
Juraj Slafkovský (vpravo) sa zdraví s kolegom v drese Montrealu Canadiens, útočníkom Filipom Mešárom, Šimon Nemec, v strede. FOTO: SITA, AP
Namiesto drepov hokej s kamarátmi
Z prípravy, ktorú si hokejisti robia „navyše“ sami, sú známe aj brutálne tréningové metódy Jaromíra Jágra či Pavla Zachu, ktoré stoja na extrémnej drine. Uvažovali ste aj nad takou drastickejšou cestou?
To boli trendy, keď som ja bol ešte v mladučkom veku. Každému vyhovuje niečo iné. Keď som ja mal desať rokov, namiesto tisíc drepov či kľukov som hral vonku päť hodín hokej s kamarátmi a myslím si, že mi to dalo rovnako dobrú kondíciu a zručnosti. Samozrejme, dnes už mám kondičného trénera a on vie najlepšie, čo je pre mňa dobré.
Stali ste sa najlepším strelcom a tiež najužitočnejším hráčom olympijského turnaja v Pekingu. Strelili ste sedem z osemnástich gólov Slovenska. Ako vás po návrate v Turku privítali?
Môžem povedať, že sa na mňa celkom tešili. Dostal som od nich aj maličkosť, takú plaketu, poďakovanie za reprezentáciu klubu.
Akú prémiu ste získali za bronzovú medailu na olympiáde?
Má to byť okolo 11-tisíc eur v hrubom, ale neviem úplne presne. Ale viac ma potešilo, že ako olympijský medailista mám nárok na špeciálny dôchodok.
O vzťahu k peniazom
Ako pracujete s financiami? Už ste si rozbehli nejaké sporenie?
Sporím si, samozrejme, a tiež mám vyčlenené peniaze na míňanie. V budúcnosti by som chcel investovať, ale zatiaľ nemám také portfólio prostriedkov, aby som ich niekde mohol umiestňovať. Šetrím si akurát na dovolenku a tak podobne.
Snažíte sa vzdelávať aj v oblasti financií, aby ste boli pripravený, keď budete zarábať veľa peňazí? Marián Hossa nám pred časom spomínal, ako rodina, u ktorej ako mladík býval, zostala zaskočená, keď mu prišiel prvý veľký šek vo výške okolo 200-tisíc dolárov.
Ja prvú takú veľkú platbu hneď pošlem rodičom – ako malé poďakovanie za tie roky, čo sa o mňa starali.
Juraj Slafkovský. FOTO: ONDŘEJ PÝCHA
Nebolo by dobré, keby som niekde uletel, hovorí hokejový talent. Foto: Ondřej Pýcha
Čítali sme, že rodičia vám po olympiáde najčastejšie opakujú, aby ste zostali pri zemi, aby vás prvá sláva nepokazila.
Áno, všetci v rodine mi to neustále hovoria a dodávajú, že ešte mám poctivo „makať“. Nebolo by dobré, keby som niekde uletel.
Zdeno Chára nám raz približoval, ako mu otec vždy zdôrazňoval štyri veci, ktorých sa drží dodnes: ak niekam vojdeš, pozdrav sa; ak niečo dostaneš, poďakuj sa; ak niečo chceš dostať, tak o to popros; no a keď odchádzaš, tak odzdrav. Je niečo, čo rodičia prízvukujú vám?
Určite. Hovoriť prosím a ďakujem je tá najzákladnejšia vec, tiež sa slušne pozdraviť. (smeje sa) S tým som ako menší mával trochu problém. A pri športe mi rodičia opakujú, aby som sa hokejom najmä bavil a tešilo ma, čo robím.
Čo sa dialo v olympijskej šatni
Vráťme sa ešte na olympiádu. Hovorilo sa, že najväčším lídrom tímu bol tréner Craig Ramsay. V čom bol pre vás inšpiráciou?
Hlavne v tom, ako rieši ťažké situácie a stále zostane pokojný. Všetko rieši tak, ako to robí skúsený človek. Raz by som chcel mať jeho pokoj v ťažkých situáciách.
Dá sa povedať príklad, keď sa zápas zle vyvíjal, ale priniesol niečo dôležité?
Po druhej tretine s Američanmi prišiel za nami do šatne. Zvykne chodiť tesne pred odchodom na ľad, teraz prišiel hneď po tretine a povedal nám, že nám verí a že na to máme. Nakoniec mal pravdu. Vycítil tú situáciu, kedy má prísť, povedal to, čo bolo treba, nakopol nás. Presne vie, kedy má čo povedať a kedy má čo urobiť.
Vaši spoluhráči hovorili, že pred poslednou tretinou zápasu o tretie miesto na vás kričal, čo naozaj nezvykne. Ako si na to pamätáte?
Nezvykne kričať, to je pravda. Povedal by som, že iba zdvihol hlas a prízvukoval niektoré veci.
Juraj Slafkovský po zisku olympijského bronzu. FOTO: TASR
Juraj Slafkovský po zisku olympijského bronzu. FOTO: TASR
Niečo na tému, aby sa neopakovalo zlyhanie z tretej tretiny ako na olympiáde vo Vancouveri?
Sedeli sme v šatni a veľa sme sa rozprávali každý s každým. Asi z nás trošku vycítil, že by mohla hroziť nejaká panika. Tak prišiel a upokojil to tým, že trošku zvýšil hlas. To možno nikto nečakal a tak nás upokojil – povedal nám, že sa nemáme čo stresovať a niečo riešiť.
Spomínate si na Vancouver, že ste vtedy pozerali hokej? Mali ste sotva šesť rokov.
Pozeral som, spomínam si na ten zápas proti Rusom, čo skončil v nájazdoch. Ešte ráno predtým, ako som išiel do škôlky. Toto si pamätám, ale inak už veľa nie.
Niektorí vaši spoluhráči si však Vancouver celkom pamätali, nie?
Určite. Asi aj väčšina. Možno ja, Šimon Nemec a Samo Kňažko a ešte niektoré tie mladšie ročníky si to až tak pestro nepamätajú, ale tí starší, ktorí už majú pred tridsiatkou, určite áno.
Dnes už na kľučky nie je čas
Veľkú časť kariéry vyrastáte s oveľa staršími, teraz už môžete hrať aj s povedzme 35-ročnými. Čo sa dá z toho získať, naučiť sa?
Na ľade je rozdiel, keď sledujete 35- alebo 40-ročného hráča, ktorý je skúsenejší, hoci už možno nie je taký rýchly, ako my mladší. Keď som bol mladší a hral som so staršími, bola to výborná prax. Ak máte v takom mladom veku možnosť byť so silnejšími, potom vynikáte medzi svojimi.
Všimnete si na ľade, že skúsený hráč vyrieši nejakú situáciu inak? Že by vám také niečo povedzme nenapadlo?
Ani nie, že mne by to možno nenapadlo, ale je vidieť, kto je starší a kto je mladší. Či už ide o rozhodovanie v rýchlosti alebo riešenie situácií, dokážete si všeličo všimnúť.
Nie je to aj tým, že niekto mal možnosť nejakú činnosť nacvičovať päť rokov a vy nie, lebo ste na to zatiaľ jednoducho nemali čas?
To si nemyslím, hokej sa mení každý rok, je stále rýchlejší a to, čo bolo kedysi, pred štyrmi rokmi, že ste mali viac času na nejakú kľučku, tak dnes už na to čas nie je.
O kariére influencera
Odskočíme si teraz od hokeja. Na Instagrame už máte 130-tisíc fanúšikov (medzičasom ich počet narástol na 277-tisíc, pozn. red.). Je to dnes pre hokejistu dôležité?
Ľudia, ktorí ma sledujú, si môžu všimnúť, že nie som na Instagrame nejaký aktívny, či už s príspevkami alebo so „storyčkami“. Ja to nejako neriešim, koľko tam mám sledovateľov. Samozrejme, je to super, možno mi to môže niekedy pomôcť, keď budem niečo potrebovať.
V dnešnej dobe sa tým dajú zarobiť aj nejaké peniaze, ale, ako som vravel, momentálne tieto veci až tak neriešim. Sústreďujem sa na iné veci ako Instagram a všetko okolo toho.
Neuvažujete, že by ste boli aktívnejší a podporovali návštevnosť?
Trošičku aktívnejší asi budem, ale že by som pridával každý deň nejaké príspevky a točil sa, ako to robia influenceri, tak to určite nebude môj prípad.
Mali ste doteraz nejaké reklamné spolupráce? Na Slovensku to asi funguje tak, že kým sa sám nedostanete na úroveň, keď už vás aj tak všetci poznajú, ako vy alebo Petra Vlhová, tak sa vám asi firmy neponúkajú, či áno?
Zrejme sa to nedá porovnať s veľkým trhom ako USA, kde majú podporu aj výnimoční juniori. V Amerike sú iné pomery a firmy nemajú problém ponúknuť peniaze, hoci možno na tom aj niečo stratia. Povedia si, že do toho idú a buď z toho v budúcnosti niečo bude, alebo nie.
Na Slovensku firmy do podpory športu nechcú ísť takým spôsobom ako v Amerike. Pre mladých športovcov, ktorí chcú niečo dosiahnuť, je to škoda. Napríklad takí MMA zápasníci, ktorí sa živia viac-menej Instagramom, musia chodiť po firmách a pýtať si pomoc. Je to škoda, že firmy nechodia samé, ale to sme my Slováci. Vo svete je to inak.
Čo vás baví mimo hokeja?
Nie je to nič špeciálne, zahrám si nejakú hru s kamarátmi. Keď som doma, trávime čas niekde vonku, nemám však nejakú rutinu, že by som niekam chodil každý týždeň.
